132. Obyčajný pondelok 1/2

4. dubna 2017 v 12:11 | Lostt |  Z extrému do extrému
Tadá! Trocha menej rozmýšľania a trocha viac dialógu. Enjoy :)

"Budeš sa len vypytovať hlúposti, alebo mi porozprávaš o tom, prečo mágia svorky medzi tebou a Lupinom pred jedálňou tak haprovala?"
S otvorenými ústami som naňho ostala hľadieť.



Mysli.
No tak, mysli.
Mysli!
Myra, dočerta, rob niečo, lebo ťa Záškodníci upália na hranici.
Sedela som na posteli asi minútu, zvažujúc, ako bude moja nová schopnosť pochopená širším okolím. Lupin ma už rozhodne začne nenávidieť, Black mi dá prednášku a Potter ma dosť možno zabije. A už nikdy nikto mi nebude veriť ani len nos medzi očami.
So stratou minúta a osem sekúnd som vystrelila po Lupinovi. Takto to nechať nemôžem.
Lupin musel uháňať podeliť sa o novinky so svojimi kamošmi, pretože som ho dohnala až u veľkej sály.
"Lupin, zastav!" okríkla som ho, keď bol asi dva metre od dverí a ja som zbiehala schody vyhýbajúc sa študentom spôsobom, ktorý by pri malom zakopnutí dosť možno zmrzačil mňa i minimálne dvoch ľudí v dosahu.
Lupin zastal, akoby ho niekto vypol, a ostal mi stáť otočený chrbtom.
Bez toho, aby som to mala v úmysle, som naňho opäť použila silu svojho vlka.
Doriti.
Obehla som ho, aby som mu videla do očí, a v hrdle mi zmrzli slová, keď som v nich uvidela jeho nazhromaždenú zlosť a strach.
"Ja-" zajachtala som bezbranne, "ja to nerobím schválne, musíš mi veriť!"
Opäť som pocítila, ako mi brní mágia môjho vlka po koži a tvár som skryla do dlaní. Dokázala som ho skrz svorku prinútiť, aby mi skutočne veril?
Ako ďaleko schopnosť ovládať ho siahala? Dokázala som ovplyvniť jeho správanie, ako sme zistili, ale dokázala som ovplyvniť i jeho emócie?
Slzy som mala na krajíčku.
"U Merlina, Lupin, prepáč mi to," potriasla som hlavou. Mágiu svorky som doslova udupala do zeme, aby ani nitka medzi nami neostala napätá.
Lupin to pocítil, pretože jeho ramená mierne poklesli a viditeľne sa uvoľnil, a taktiež zamračil.
"Prisahám, že to nerobím zámerne. Ani som nevedela, že to dokážem. Prosím, ver mi." Veľmi, veľmi som sa snažila, aby na mojej tvári videl úprimnosť, nakoľko putom ju už cítiť nemohol.
"Vypla si nejak puto svorky? Odrazu skoro akoby predo mnou ani nestál člen svorky," ozval sa po chvíli. Odťažito, ale aspoň so mnou komunikoval.
Nenápadne som si vydýchla a pokrútila hlavou.
Nakoľko Faust už kedysi dávno prirodzené vyžarovanie našich vlkodlakov vypol, dokázali sme sa cítiť len cez puto svorky.
"Neviem, či je možné ho vypnúť. Ale viem ho potlačiť presne tak, ako opisuješ."
Lupin sa zachmúril.
"Je to, no - tebou - alebo to dokážem i ja?"
Pokrčila som ramenami. "Možno? Otec to do určitej miery asi vie, ale naši nezvyknú svorku potláčať." Za to ja to doma robím neustále, preto som v tom majster. Ktorý tínedžer chce, aby jeho rodičia za každých okolností vedeli, ako sa cíti? Brr.
Lupin na mňa hľadel a vráska medzi jeho očami mi napovedala, že je sám sebou. A že by ma sám za seba najradšej už nikdy nevidel. Avšak niečo z môjho emocionálne nabitého vystúpenia ním muselo otriasť, pretože tu stále stál, a to som puto svorky stále nemilosrdne držala na uzde.
"Takže keď puto potlačíš, nevieš ma ovládať. Ale keď si zmyslíš, že to chceš, tak ho jednoducho zasa necháš pôsobiť. To je výborné!" rozhodil rukami nahnevane.
Mal pravdu, keď sa hneval, ale čo som mala robiť? Ja som nebola tá, ktorá ho do svorky prizvala.
"Lupin, čo po mne chceš? Deje sa mi to rovnako nečakane a nechcene, ako tebe."
"Ak by som vedel puto svorky potlačiť sám, dokázal by som odolať tvojmu... vplyvu?" spýtal sa a neprejavil ani náznak zľutovania.
Opäť som vzdychla. Prečo predpokladal, že som chodiaca encyklopédia? Práve som mu vysvetlila, že o tom viem úplné prt!
"Neviem," povedala som popravde a naozaj sa snažila nebyť nepríjemná.
"Tak ma to naučíš," vyhlásil rezolútne a ja som mala čo robiť, aby som neotvorila ústa v šoku. Lupin a arogantné požiadavky, to sú mi veci.
"Ako ťa to mám asi naučiť?" zamračila som sa. Brzda, vážení. Lupin si myslí, že ma má v hrsti, a ja naozaj nie som rada, keď si to o mne niekto myslí.
"Na niečo prídeš," počastoval ma nadradeným pohľadom a ja som nemohla uveriť vlastným očiam. Ušiam. A tak celkovo zmyslom. Z Lupina sa stáva Faust? Prosím, len to nie.
Založila som ruky na hrudi a seriózne rozmýšľala, že puto nechám opäť pôsobiť. V minúte po jeho odchode z mojej izby som sa rozhodla zvoliť prístup najmenšieho odporu. Možno som mala radšej zvoliť prístup, kde bol jeho odpor doslova nemožný.
"Okej. Ale mám podmienku. Nepovieš o tejto mojej malej schopnosti tvojim drahým."
"Kladieš si podmienky? Z akého titulu?"
"Z titulu človeka, ktorý ťa k tomu môže donútiť i bez tvojho dovolenia, ale má chochmes a rozhodol sa ti radšej dôverovať."
Lupin ma prepálil pohľadom až na popol, no v jeho pohľade som videla, že môj argument zabral. Rozhodla som sa mu totiž dôverovať! Bol Chrabromil, už len z princípu mi musel vyhovieť, inak by sa samotný Richard v hrobe obracal.
Ešteže ja som Slizolin. Salazar, keby si aj protestoval, manipuláciu mám v krvi.
"Ale nečakáš, že im zamlčím celú tú vec o tvojej premene na vlka?" stíšil hlas a naklonil sa bližšie. Decká, ktoré okolo nás chodili, nás mali úplne na háku, i keď niektoré na mňa občas ostali pozerať o niečo dlhšie.
Aha, vlasy...
"Nečakám."
Dokonca mi to vyhovuje. Keď u toho rozhovoru nebudem prítomná, vyhnem sa otázkam. A nebudem musieť nikomu nič vysvetľovať.
Ale to som sa unáhlila.
"Vieš, že nás čaká ešte rozhovor, kde mi objasníš, ako presne vieš o histórii Lupus Natus a ako sa ti podarilo premeniť?" pokračoval bez oddychu a ja som si všimla, že i cez stopy únavy v tvári pôsobí prekvapivo zdravo. Vezmúc do úvahy včerajší úplnok, ktorý ho väčšinou zdepkuje až k samovražedným sklonom.
"Ten si nenechám ujsť," precedila som medzi zuby, už teraz zvažujúc, aké kecy mu zavesím na nos pri tej príležitosti.
Fakt nerada klamem (no dobre, až tak mi to nevadí), ale prečo sa ľudia okolo mňa stále dožadujú nejakých vysvetlení? Ja som sa o to neprosila. Nikomu nič nedlžím. Pravdu už vôbec nie.
Lupin prikývol. "Výborne," prehlásil s patričnou dávkou arogancie a odkráčal.
Nechty som si zaryla do dlaní, ako veľmi som potláčala prirodzený inštinkt donútiť ho prejaviť mi väčšiu úctu.
Okej, čože? Prirodzený inštinkt? Prejaviť mi úctu?
To nie sú moje prirodzené inštinkty, nikdy neboli. A zrazu sú?
"Hej babička, nepomýlila si sa?! Toto nie je domov dôchodcov!" uchechtol sa zrazu akýsi chalan po mojej pravici a skupinka okolo neho v bifľomorských hábitoch sa rozosmiala.
Spražila som ho pohľadom, tie decká to však nevystrašilo ani za mak, keď s hurónskym smiechom vošli do jedálne.
Pokrútila som hlavou a taktiež sa otočila ku zdroju jedla, keď mi došla jedna vec.
Tie decká mi prejavili pramalú úctu a bolo mi to jedno. Ako vždy.
Vidíte, ja som vedela, že chyba je vlastne v Lupinovi.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Anna Anna | E-mail | 10. dubna 2017 v 9:11 | Reagovat

Aspoň že Lupin nie je taký podpapučník, aký som si myslela, že bude. Chlap by mal mať nejaké sebavedomie a ždibec arogancie. ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama