131. Slon v miestnosti 2/2

22. března 2017 v 14:49 | Lostt |  Z extrému do extrému
Asi tie kapitoly musím písať kratšie :(
:D



"Ty si sa čo?!" vydýchol Lupin, oči dokorán, ruky zvesené pozdĺž tela, hlava ledva držiac na ramenách.
"Premenila na vlka," zopakovala som pokojne, preložiac na posteli nohu cez nohu, použijúc Blackov štýl. Štýl arogantného blbca sa do mnohých situácií až zázračne hodil.
Vysvetlila som mu, že som úplnok strávila v lesoch okolo Rokfortu, ale že som nič podivné necítila, nenašla žiadne stopy po vyšetrovaní, ale nechcela riskovať príliš malú vzdialenosť od miesta činu. Lupin zbledol, ale prikyvoval, očividne príjemne prekvapený mojou rozvážnosťou.
Pche.
Puto som pevne uzavrela, až tak, že som ho v sebe takmer necítila. Zatlačila som ho na dno poslednej truhlice poslednej miestnosti v mojom vnútri. Pri tomto rozhovore nebudem riskovať.
"Akože vlka-vlka?"
"Nie, vlka-žirafu."
Lupin môj vtip neocenil, keď na mňa ďalej hľadel.
Vzdychla som. Zmysel pre humor vymrel.
"A ešte niečo," postavila som sa a vysunula košeľu zo školskej sukne, odhaliac tak hladké miesto po jazve na mojom boku.
Lupin dvanásťkrát zamračene zamrkal, než mu došlo, čo mu vlastne ukazujem. Prisahám, že oči z hlavy vytlačil ešte viac, keď ku mne pristúpil bližšie.
"Ako?" zmohol sa len a ja som to tak trochu chápala. Sama som stála večnosť pred zrkadlom vo Faustových osobných kúpeľoch, cítiac rovnaký zmätok.
Skontrolovala som, že je puto medzi nami nepriepustné, a znova sa posadila, vyrozprávajúc mu ten najstupídnejší príbeh o tom, ako sa po úplnku začalo moje telo meniť a ja som sama potlačila animágiu, ktorá na mňa pôsobí od narodenia.
"Animágiu?"
"Lupus Natus podľa všetkého pôvodne vznikli z magických vlčích bytostí, ktoré sa premenili na ľudí, no nedokázali sa už premeniť späť, a tak sa nechali pohrýzť vlkodlakmi, čo im ale paradoxne úplne nepomohlo, len to ich vlkodlakov trochu vylepšilo."
O existencii prírodnej mágie, ktorá sa s tým pojila, som sa rozhodla pomlčať. Oveľa jednoduchšie tak vysvetlím diery v príbehu, ktoré zapĺňa Faust.
"Čože? Prečo o tom počujem prvý raz?"
"Neviem, Lupin, nie je to exaktná veda. Až do dnešnej noci som nevedela, či je to vôbec pravda."
"Ale odkiaľ to vieš? Tvoja mama to nespomínala."
"Úprimne? Nemyslím si, že o tom vie. V mojej rodine sa skrátka rodíme ako vlkodlaci, nikdy sme sa nad tým nijak špeciálne nezamýšľali. V šiestich rokoch prvá premena a potom sa už len vezieš," pokrčila som ramenami.
Možno som úprimný rozhovor s Lupinom mala mať skôr.
Dočerta, vlastná neochota spolupracovať je občas pekne otravná.
Ibaže v celej tejto veci musím tajiť úlohu svojho chalana. Bez ktorého by celý tento rozhovor ani neprebehol. Jednoducho to nie je také jednoduché.
Lupin sa posadil na stoličku a dobrých pár hodín - dobre, preháňam - len tak sedel. Občas na mňa pozrel. Občas pozeral do zeme. Občas mal zatvorené oči a tváril sa, že odpadne.
"Ale inak sa nič nezmenilo. Viac-menej to poznačilo len moje vlasy a vymazalo jazvy z tela." A z Lupina na pár prvých minút urobilo zeleninu. A na čas odstránilo akýkoľvek pocit hladu a chladu. A zvýšilo moje senzory na prítomnosť mágie.
Áno, teraz, keď už mi po koži nebrnela doznievajúca energia z vlčej podoby, fungujúca ako jasný dôkaz, že niečo sa predsa len zmenilo, dalo sa o tom klamať pomerne ľahko.
"Aké to bolo?" spýtal sa konečne otázku, ktorá dávala zmysel.
Zamyslela som sa. A čo poviem? Že som cítila, že som na ostrove, že som cítila energiu kúziel na desiatky - možno stovky - metrov ďaleko, že som cítila prázdnotu vychádzajúcu z represorov?
S historkou pobytu v lese to úplne nekorešponduje, no uznajte.
Opäť prítomnosť Fausta celý príbeh len zamotávala.
Ale opäť: nebyť Fausta, nie je tu príbeh, o ktorom by sa dalo hovoriť.
"Akoby som to bola konečne ja," priznala som napokon pomerne vágne, ale Lupin nenaliehal, aby som to rozvinula, zase sa len uzavrel do svojich myšlienok. Asi nerozmýšľal úplne jasne, pretože sa ma už znovu nespýtal, ako viem o vlčích animágoch.
"Mala by som ísť na obed, raňajky som nestihla," zaklamala som, než mu to došlo, a použila obed ako výhovorku, pretože to bolo logické. Lupin ma na raňajkách nevidel a vedel, že na hrad som prišla až po ňom. Touto dobou mi už muselo škŕkať v bruchu ako divé.
Prikývol nie úplne presvedčene, ale prikývol.
"Ale počkaj - keď sa vlci, animágovia, nedokázali premeniť z človeka späť, ako sa to podarilo tebe? Veď ani len nemáš skúsenosti s animágiou," otočil sa Lupin od dverí a prvý raz za celú dobu sa skutočne zachmúril. V tom jedinom pohľade som cítila nedôveru. V tom jedinom zaváhaní som videla, že mi to nezožral tak s chuťou, ako som si myslela.
"Neviem? Neverím, že by som sa dokázala na vlka premeniť i teraz. No keď doznievala mágia mesiaca, nejak sa mi to skrátka podarilo."
Asi som neznela dostatočne presvedčivo, pretože Lupin sa vrátil do miestnosti a bolo mi jasné, že tento raz už v ňom skrslo ozajstné podozrenie. Prebral sa z omámenia.
Došlo mi, že puto medzi nami držím stále pevne zatvorené. Nebol zeleninou, pretože som naňho nepôsobila svojím vlkom, ktorého musel rešpektovať ako nadradeného postavením vo svorke.
"Čo mi nevravíš?"
"Myslíš, že ti klamem?" Netvárila som sa ani dostatočne rozhorčene, pretože on len zdvihol obočie.
"Proste sa to stalo, dobre? Neviem ako."
"Nevieš ako?" uchechtol sa a v tom zlostnom zvuku bolo jasné, že si spomína na všetky tie situácie, kedy som nebola zrovna žiarny príklad cnostného charakteru. Takže vlastne na všetky situácie, ktoré so mnou zažil.
Cítila som, ako sa vo mne ozvala svorka, keď Lupin silne zatlačil na zábrany v mojej mysli, s cieľom zistiť si pravdu sám, spôsobiac, že mi telom vibrovala mágia, snažiac sa ho dostať zo svojho systému.
A tak som sa rozhodla. So zatvoreným putom ho nedokážem primäť, aby ma poslúchol. Buď moje zábrany prerazí on, alebo ich prerazím sama - a pri tom ho donútim prestať.
Lupin je mladý a rozhodne je v hierarchii svorky podo mnou, ale taktiež je vytočený a niekoľkokrát zradený, do tej miery, že si ním nie som istá. Napokon, len asi deväťdesiatosem percent našich interakcií končí tým, že sa niekto neovládne.
Ak by prerazil moje zábrany, čo všetko by vycítil?
"Prestaň!" okríkla som ho, povolila všetky nitky na pute, ktoré nás spojovalo, a nechala silu svojho vlka, aby sa oprela do toho jeho.
Lupin sa odrazu narovnal a jeho zlostný výraz vystriedal ten ohúrený výraz zo spoločenskej miestnosti. Pozeral na mňa, zreničky rozšírené, výraz odovzdaný.
"Remus," zachvela som sa s jeho menom na jazyku a sledovala premenu jeho výrazu z ohúreného na vydesený.
"Čo mi to robíš?" vydýchol.
"Nič nerobím." I mne samej môj hlas znel priškrtene.
"Ty... nejak sa ti darí ma cez puto svorky ovládať."
Strnula som, keď som si uvedomila, že to s ním dokážem robiť len počas úplnku, a nikdy nie tak spoľahlivo.
"To sa ti zdá," cúvla som a pokrútila hlavou tak silne, akoby som samú seba chcela presvedčiť.
A možno som aj chcela. Predstava, že ho môžem na slovo ovládať, bola príliš bizarná. Príliš nebezpečná.
"Nezdá," trval na svojom a opäť do jeho výrazu začal prenikať hnev, spraviac krok bližšie ku mne.
"Povedala som, že sa ti to zdá a nechaj to už tak, dobre?" vyštekla som, zahnaná do defenzívy.
Lupin strnul uprostred ďalšieho kroku ku mne, pretože mu po koži prebehla mágia svorky, ktorá mu nedovolila konať inak. Moja mágia prírodného vlka. Mágia Lupus Natus.
Pozeral na mňa pohľadom dávajúcim najavo toľko nevypovedaných pocitov, že som si netrúfala ich správne pomenovať.
"Bež," šepla som ticho, cítiac tlak v hlave, ktorá opäť začínala bolestivo pulzovať. Počkala som, kým môj posledný príkaz naberie na účinku, a potom puto svorky uzavrela do ticha a tmy, sledujúc ho, ako bez slov opúšťa moju izbu.

Kapitola 132: Obyčajný pondelok
"Budeš sa len vypytovať hlúposti, alebo mi porozprávaš o tom, prečo mágia svorky medzi tebou a Lupinom pred jedálňou tak haprovala?"
S otvorenými ústami som naňho ostala hľadieť.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sandy Sandy | 22. března 2017 v 19:02 | Reagovat

No išla som písať diplomku, ale predtým som si ešte samozrejme musela prebehnúť blogy, čo sledujem, medzi ktorými je aj tvoj a zrazu tu na mňa vybehne ďalšia kapitola! O_O  :-D
No je asi jasné, že som si ju musela hneď prečítať :D Zaujímavá situácia s Lupinom, aj keď mi je ho teraz trochu ľúto a istým spôsobom dúfam, že si nájde nejaký spôsob vzdoru :-P Trošku mi tu chýbal Faust, ale asi nemôže byť všade, tak snáď v pokračovaní :-P A Black sa mi tiež páčil. Teším sa na ďalšiu!

2 Lilianka Lilianka | 22. března 2017 v 23:07 | Reagovat

Chudak lupin ??? To musi byt hrozny pocit, byt zbaveny slobodnej vole.
Kapitola ako inak super, chcela som ist spat a len zo zvyku som sem hodila ockom a co nevidim :-)

3 Jin Jin | 23. března 2017 v 18:09 | Reagovat

uau... tak to je iná sila .  Teším sa na dalšiu kapitolku....   Rob dalej to čo vieš, robíš to dobre :-P

4 Anna Anna | E-mail | 24. března 2017 v 18:38 | Reagovat

Teda, Myra ma trocha desí. A asi aj Lupina začína desiť. :-D
Som zvedavá, kedy sa stretne s Faustom. Asi si budem musieť prečítať pár kapitol, lebo som zabudla, či spolu chodili oficiálne. ;-)
Ďakujem za ďalšie zaujímavé časti. Fakt mi Myra chýbala aj s tými jej hláškami. :-D

5 Paja Paja | Web | 25. března 2017 v 7:01 | Reagovat

ej.... Lupin je pod papučou...dokonalou. Myra by fakt mala spriadať menej pavučín, lebo raz sa zamotá podľa mňa. A budeš ťažké sa vymotať. Nuž to znelo ako proroctvo, mala by som zvážiť, že sa na chvíľku povenujem vešteniu ;) Mala by som si asi menej namýšľať....späť ku kapitole: Nedostala som žiadnu z mojich žiadaných odpovedí, takže budem len trpezlivo čakať, čo sa udeje ďalej. Hádam ma moja zvedavosť do vtedy úplne nezožerie.

6 Vlaďka Vlaďka | 25. března 2017 v 20:46 | Reagovat

Asi sa z toho Faustovho tatka poseriem, som si úplne istá, že narobí oveľa viac zloby ako sa zdá... :D A chudák Lupin, no. Teším sa na ďalšie kapitoly jak malá!

7 saphe saphe | 26. března 2017 v 20:09 | Reagovat

Dočerta, vlastná neochota spolupracovať je občas pekne otravná.

Tak tato věta, dokázala popsat charakter Miry dokonale :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama