130. Rozbitá 2/2

14. března 2017 v 0:05 | Lostt |  Z extrému do extrému
Prvá časť kapitoly nižšie - nezmestilo sa :)




Faust býval skutočne na hrade, o čom ma presvedčila jeho krátka exkurzia cestou na raňajky. Môj sprievodca mlčal, to však nevadilo, pretože som v priehrští tapiet, kameňa, dreva a tehly mohla vidieť viac z krás hradu i jeho okolia.
Okrem mora som videla i mnoho stromov a skaly. Očami som hltala tri obrovské krby vo veľkej sále zdobenej mramorom i starý, no dokonale zachovaný nábytok. Keď sme veľkým oblúkom prešli do podlhovastej miestnosti, ktorá nemohla byť ničím iným len jedálňou, za takmer presklenou stenou som priesvitnými kusmi skla mohla vidieť terasovitú záhradu. Na druhej strane miestnosti sa tiahol obrovský obraz. Zamračila som sa a uvedomila si, že to nie je obraz, no maľba na stene. Maľba dvoch čarodejníkov v životnej velikosti, jeden bol zahalený v belasej, druhý v zelenej. Stáli oproti sebe v duelovom postoji v úplne rovnakej miestnosti, v akej sme sa teraz nachádzali. Stihla som len mrknúť, keď po sebe začali páliť kliatbami. Ich vibrácie som cítila na pokožke, i keď kúzla neboli skutočné.
Nemusím ani rozmýšľať, aby som si vybrala svoj obľúbený umelecký kúsok v bohatej hradnej zbierke. Mágovia čarodejníckeho duelu na mňa nepozerali s odporom ani ma nedesili k smrti. Nie som náročná.
Až pri zvuku stoličky na kamennej podlahe mi došlo, že stojím, pri čom Faust už dávno sedí na druhom konci miestnosti, spolu so svojimi rodičmi, za stolom z červeného lesklého dreva.
Pristúpila som bližšie, na čo sa Faust starší postavil a so širokým úsmevom mi odsunul stoličku u posledného prestretého miesta.
Nikto nič nevravel, Gillian na mňa pozerala s výrazom, ktorý som poznala od Fausta. Ten nezameniteľný pocit, že sa pozeráte do kamennej tváre dokonalej sochy. Avšak tentokrát s pohľadom, ktorý prezrádzal obavy.
Odrazu som bola rada, že na sebe mám čistú uniformu s krásnym plášťom. Premerala som si plášť z fialového semišu s korzetom, ktorý na sebe mala Faustova matka, i sponu z modrých kamienkov v jej vlasoch, a spomínala, ako pri raňajkách vyzerá moja mama. Hm.
Faust starší ma stále sledoval veselým pohľadom. "Nevedeli sme, na čo budete mať po úplnku chuť," ukázal na taniere medzi nami. Bolo ich toľko, že by ich obsah zasýtil i môj poúplnkový vlkodlačí hlad.
Avšak ja som necítila hlad. Nabrala som si trochu ovocia a kúsok syru, kým škriatkovia levitovali nádobami s čajom nad stolom, plniac poháre nás stravníkov.
Faust vyzeral, že môj obvyklý hlad prešiel naňho, čo neušlo pozorným očiam jeho matky. Do tváre sa mu však vracal zdravší odtieň, takže som tá posledná, čo by sa išla sťažovať.
Konverzácia u stolu mi prechádzala hlavou v nezaznamenanej nahrávke.
V mojej hlave stále neodbytne prúdili myšlienky. Lupin je už dosť možno na hrade, nakoľko hodiny cestou sem ukazovali pól ôsmej. Do prvej hodiny už neostávalo veľa času, obzvlášť nakoľko sme sa s Faustom potrebovali dostať ešte z lesa do hradu tajnou chodbou, ktorá nebola práve krátka. Lupin ma bude veľmi pravdepodobne hľadať. Bude chcieť vedieť, či som v poriadku. A ak áno, čo som našla v lese. A na jeho veľké prekvapenie i to, kedy som stihla kaderníka.
Zamrazilo ma, keď som si spomenula na prázdnotu, ktorú som vlčími magickými zmyslami cítila z dvoch represorov v miestnosti. Jej rezíduá som mohla z Faustovho otca cítiť i teraz. Chlad, mŕtvolne stuhnutý. Chlad, ktorý akoby chcel pohltiť všetko teplo vo mne.
Je to len pocit, alebo ma moje novo nadobudnuté vlčie inštinkty varujú?
A sú mi moje nepreskúmané schopnosti k úžitku, alebo na škodu?
Má ich i moja matka? Chcem, aby ich mala i moja matka?
Keď som sa stretla s oranžovou ostrosťou pohľadu muža len pár metrov odo mňa, bolo mi jasné, že nechcem.
Došlo mi, že posledná otázka Michalaka staršieho bola smerovaná mne.
"Som v poriadku," odvetila som, cítiac jeho záujem na koži ako nepríjemný parfém.
"Nebudem vás zdržovať otázkami na popis udalostí. To mi môže Faust neskôr napísať. Avšak povedzte mi, drahá Myra, ako sa cítite naozaj? Nemožno si nevšimnúť, že vás prírodná mágia poznamenala fyzicky i mimo telo vlka. Cítite sa inak? Nejaké nové vnemy? Schopnosti?" pýtal sa to úplne neškodne, s čírym záujmom o moju osobu.
Bola by som hlúpa, keby som mu to verila.
"Ani nie," odpovedala som slušne, no stručne.
"A ako sa vám pozdávalo telo vlka? Očividne ste do určitej miery vedela ľudsky premýšľať, povedzte, bolo to iné ako v tele vlkodlaka?" pokračoval zvedavo, oprúc sa lakťami zopnutých rúk po bokoch taniera. Venoval mi plnú pozornosť. V periférnom videní som mohla vidieť, že postavy na obraze opäť súperia.
Nikto nevedel, ako veľmi ja som to bola v tele vlka. Netušia, že v tele vlka som bola viac než len moje bežné ja - až v tele vlka som to bola skutočne ja, dosahujúc celý potenciál toho, čo to znamená.
"Do istej miery. Dokázala som ovplyvniť svoje rozhodnutia, avšak moje zmýšľanie bolo jednoduchšie a zastrenejšie. Podobné ako v tele vlkodlaka, inštinktívne a nie zložité," odvetila som celkom pokojne a presvedčivo. Klamárka som dokonalá.
Nedostatok svedomia má svoje výhody.
Obrvy Michalaka staršieho sa zachveli tak jemne ako lístok v neexistujúcom vetre. Zachvenie, ktoré mohlo byť tak isto výplodom mojej fantázie.
"Ale niečo muselo byť iné," prehlásil rozhodne. Cítila som, že niečo mu dať musím.
"Ja... cítila som energiu okolo seba. Preto som dokázala rozpoznať, že nie som v skutočnom väzení," pohľadom som kmitla po pani matke. Snažila som sa neísť do podrobností. V myšlienkach som sa vrátila k miestu niekde tu na ostrove, ktoré som pred tým cítila. K bodu, ktorý prekypoval prírodnou mágiou, tak čistou, akou som bola prestúpená ja sama ako vlk.
"Aha!" Faustovho otca som očividne zaujala. Gillian elegantne odpila z čaju a sledovala ma nehostinným pohľadom, trpkým ako ten čaj. No jej oči boli aspoň rýdze, ich cit úprimný. Tušila som, že voči mne nepociťovala nenávisť. Obavy, áno. Nesympatie, možno. Na moje prekvapenie za nimi však bolo i niečo, čo ma vzadu za očami pálilo veľmi podobne ako súcit.
Súcit?
"Na akú vzdialenosť ste mohli cítiť mágiu? A dokážete ju cítiť i teraz?" dožadoval sa môj vypočúvateľ ďalších odpovedí.
"Faust, musia do školy. Nenechám nášho syna vylúčiť," poznamenala Gillian a odtrhla odo mňa zrak.
"Gillian, zlatko, dve minúty ich nezabijú. A predsa nedopustím, aby mi vylúčili syna," odvetil jej pokojne a príjemne. Jeho mimika, tón hlasu i gestikulácia boli úprimnosť sama, moje zmysly však vibrovali skrytou hrozbou.
"Takže, Myra..." otočil sa opäť ku mne. "Po kom z vašej rodiny ste zdedili tak výnimočný rodokmeň?"
Moje telo stuhlo a v končekoch prstov mi zabrnelo, ako som mala chuť vyškriabať mu oči. Cítila som nával adrenalínu v žilách, polial ma mrazivý pot.
"Mama má pravdu. Obaja sme už dojedli, na toto nie je čas," ozval sa Faust, môj Faust, a silnejšie než obyčajne odložil príbor na tanier.
Moje napätie v ramenách však nepovolilo.
Faust starší stočil pohľad na svojho syna. Okamih, ktorý trval celú večnosť, na seba mlčky hľadeli a ja som cítila ťažký vzduch v pľúcach. Po minúte, ktorá mohla byť i hodinou, sa Michalak oprel do opierky stoličky, mávnuc ľahostajne rukou.
Donútila som sa uvoľniť, i keď mi bolo jasné, že tá otázka len mala naviesť rozhovor správnym smerom, nakoľko odpoveď na ňu už iste poznal.
Tanier predo mnou odrazu zmizol, tak ako i všetko ostatné servírovanie na stole.
Škriatkov tu mali naozaj vychovaných. Tu už žiadni ľudskí služobníci neboli.
Ani leprikóni, ako mi odrazu došlo, spomínajúc na Faustove rozprávanie o výnimočných sluhoch jeho a jeho otca.
Spýtam sa?
Zbabelo sa nespýtam.
Iba okamih bola atmosféra v miestnosti neznesiteľné hutná, potom sa však veci zbehli pomerne rýchlo. Bez ďalších okolkov sme sa presunuli do miestnosti o pár dverí ďalej. Tu už opäť bola ona stará slúžka, ktorá Faustovi podala malý mech. Ten do neho ponoril ruku po rameno, takže bolo jasné, že nie je taký plytký, ako sa zdá byť. Zamrkala som, keď som v jeho dlani zbadala svoj prútik.
Ja som zabudla na svoj prútik!
So všetkými tými vnemami, ktoré mi poskytol vlk, mi ani len nenapadlo, že som stále ešte i ľudská čarodejníčka. Ani si to označenie nezaslúžim.
Vzala som si ho opatrne, akoby ma ten kus dreva mal na koži spáliť.
Ale nespálil, do ruky mi zapasoval rovnako ako vždy. Vydýchla som vzduch, ktorý som nevedomky zadržiavala v pľúcach.
"Myra, drahá, snáď mi to odpustíte, ale dovolím si aspoň malú skúšku," začula som hlas Faustovho otca za sebou, pocítiac mrazenie v zátylku už pri prvých jeho slabikách.
V ten moment sa stalo viac vecí naraz.
So zlým tušením som sa otočila, prútik držiac pevne v ruke. Videla som, ako zo špičky Michalakovho rudočerveného prútika vystrelila kliatba a z jeho úst preniklo polohlasné: "Expeliarmus!"
Bez zaváhanie som zvrtla prútikom a jeho zdanlivo neškodné útočné kúzlo odrazila, ani si neuvedomujúc, aké obranné kúzlo som použila.
"Petrificus Totalus!" Nesthila som ani vydúchnuť, keď na mňa mierila ďalšia kliatba. Jej silu som cítila vo vzduchu.
"Protego!" unikol mi výkrik reflexívne. Cítila som i videla, ako sa fialkasté čiastočky magickej energie Michalakovej kliatby rozplynuli na zlatistvom povrchu štítu, ktorý sa okolo mňa vytvoril.
"Legilimens!" skúsil to Michalak ešte raz, tento raz som však strnula u jeho výberu tretieho kúzla. Ohromilo ma to.
Kúzlo, aby sa mi dostal do hlavy?
Než som stihla zareagovať - a určite by som to šokom nestihla - kúzlo samo stratilo silu kúsok odo mňa.
Proste sa vyparilo.
Bolo mi jasné, že nie som sama prekvapená, nakoľko Faustov otec mrkal rovnako rýchlo ako ja. Keď však stočil rozhorčený pohľad na svojho syna, i mne došlo, že za vymiznutie posledného kúzla sebe kredit pripisovať nemôžem.
"Skončil si?" zdvihol Faust hlas.
"Ale no tak!" vyštekol jeho otec, pripomínajúc dieťa, ktorému vzali hračku. Lenže toto dieťa už bolo veľké a mne bolo jasné, že nikto si nedovolí mu niečo brať. Cena za to by bola drahá. "Niečo to na nej zanechalo. Videl si to protego? Bolo kráľovské, moju kliatbu odrazilo akoby nič nevážila!" smial sa Faust starší. "Myra, mohla by si spraviť ešte jedno kúzlo?" otočil sa na mňa, v hlase i tvári pokojný, a podišiel bližšie.
Uvedomila som si, že už nie je tak zdvorilý. Zdá sa, že pretvárka skončila.
"Prečo by som vám mala vyhovieť?" zamračila som, nespúšťajúc ruku s prútikom namiereným na Faustovho psychopatického fotra. Nikomu to, zdá sa, nevadilo. Veď prečo by aj malo, keď je polovica obyvateľov miestnosti schopná nechať každé kúzlo z môjho prútika zmiznúť, akoby ani neexistovalo?
"Jedno kúzlo, jedno posledné kúzlo na moje želanie, a sľubujem, že už nikdy nespomenie tvoju rodinu," usmial sa Michalak, akoby to, čo práve povedal, nemalo žiadnu váhu. Ibaže malo, pretože v tom jednom zdanlivo zmierlivom návrhu vyriekol hrozbu, z ktorej mi stuhla krv v žilách.
"Aké?" spýtala som sa prázdne.
"Myra-" vložil sa do toho Faust, no ja som ho zadržala dlaňou mieriacou proti nemu.
"Aké?" zopakovala som hlasnejšie a Faustov otec sa pousmial. To jednoduché pozdvihnutie pier nebolo nič v porovnaní s triumfom v jeho očiach.
"Povedz Myra, aký je tvoj Patronus? Predpokladám, že dievča s tvojím rozhľadom a známkami ho už niekedy skúšalo, nemám pravdu?"
Zamračila som sa.
Samozrejme, že som ho skúšala. A človek nemusel byť Sherlock Holmes, aby vedel, aké zviera je môj Patronus.
"Vlk?" nadhodil Michalak starší, pohrajúc si s tým slovom na jazyku. Prikývla som.
"A môžeš mi ho ukázať?" spýtal sa s hlasom tak neutrálnym, akoby chcel podať soľničku.
Zaváhala som. Čo tým smeroval?
Moje ochranné kúzlo skutočne bolo silnejšie, než na čo som zvyknutá. Ale Patronusa som bola schopná vyčarovať i pred tým, tak čo očakával, že sa stane?
"Expecto Patronum," zašeptala som, vybavujúc si samú seba v Moskve, lížuc zmrzlinu s mojou bábuškou. Bola to odmena za môj prvý úplnok. Zo špičky môjho prútika vystrelila modro-strieborná žiara, ktorá na okamih oslepila celú miestnosť.
A keď žiara mierne ustala, ruka s prútikom mi poklesla a ja som pootvorila ústa v šoku.
Okolo mňa sa lenivo prechádzala svorka vlkov. Boli dva, tri, nie! Päť, sedem...! Vždy keď som sa otočila, mala som pocit, že vidím nového modro-strieborného magického vlka. Niektorí sedeli, iní ležali, iní boli pripravení brániť ma. A ja som stála uprostred tejto svorky a mala ju na povel. Stála som uprostred modro-striebornej žiary, s vlkmi otierajúcimi sa mi o nohy, ich váhu som mohla cítiť.
Trhla som sebou a vlci zmizli tak rýchlo, ako sa i objavili. Ruku s prútikom som mala spotenú.
Faust Michalak starší na mňa hľadel tak, ako ešte nikdy. Po chrbte mi stekal studený pot. Jeho oči žiarili a zarezávali sa mi do kože. Faust stál kúsok odo mňa a jeho výraz ma prekvapil, pretože si nedokázal udržať svoju nepriepustnosť. Bol na ňom jasne čitateľný šok, zhrozenie i ohúrenie.
"Tak aby ste išli," špitol Faust starší odrazu zvesela. Všetko, čo sa z neho dalo ešte minútu dozadu vyčítať, bolo preč. Jeho tvár ostala neutrálne prázdna, spoľahlivo skrývajúca všetko z jeho myšlienok. Mód pretvárky opäť aktivovaný.
Gillian ku mne pristúpila s výrazom, ktorý taktiež starostlivo zahalil jej tvár, v rukách prenášadlo v podobe kocky, inak úplne rovnakej ako guľové prenášadlo z predošlého večera, a bez slov mi ho podala. Nefungovalo, kým sme sa s Faustom nedotýkali. Niečo mi hovorí, že samej by mi nikdy ani nefungovalo.
Potom sa otočila k svojmu synovi a na rýchlo ho objala.
Otec len kývol na syna, na čo ten pristúpil ku mne. Žiadne slová, žiadne pokyny do budúcnosti, žiadne ďalšie otázky. V mojom vnútri zúrila búrka.
Faust ma s odťažitým výrazom chytil za ruku a hrad uprostred oceána akoby bol razom len podivným snom.

-x-X-x-X-x-X-x-

Ocitla som sa opäť na pevných nohách, podrážkami sa zarývajúc do blata pod mojimi chodidlami. Dopadali na mňa kvapky zo stromu. Jasno na Faustlande vystriedalo podmračno nad územím Rokfortu a okolia. Vo vzduchu bol cítiť dážď, minulý i budúci.
Odstúpila som od Fausta. Pár sekúnd sme tam stáli, neschopní slova.
Nemala som bundu, stále len ten krásny čierny plášť, no nebola mi zima. Stále mi bolo dobre. Nie však na duši, nie v mysli. Ako mám spracovať to, čo sa stalo? A ako to mám vysvetliť?
"Čo povieš svorke?" nadhodil Faust otázku, ktorú som si sama kládla čoraz naliehavejšie.
"Neviem," odvetila som, uvedomiac si, ako nepoužiteľne to znelo. Musela som sa dať do kopy. Pokiaľ možno hneď. "Ale nemám ako zakryť to, že som sa premenila na skutočného vlka. Potrebujem to prebrať s mamou a Lupin to dosť možno i sám vycíti," dodala som už prínosnejšie.
Faust okamih mlčal, potom prikývol.
"Môžeš mňa a moju rodinu vynechať?" bola otázka, ktorá ho očividne pálila na jazyku, no ktorá bola prenesená bez známok emócií.
Sľúbila som, že to urobím. Jeden z mnohých sľubov, ktoré som dala. Jemu? Či jeho otcovi?
A záleží na tom?
"Áno, ale nikto mi to neuverí. Budú hľadať dôvod."
"Nejaký nápad?"
Pokrčila som ramenami. Rozbolela ma hlava.
Takže môj dokonalý fyzický stav netrval večne. Ešte nejaké zlé správy?
Zamierili sme do útrob tajnej chodby, obaja utopení vo vlastných myšlienkach. I keď dám ruku do ohňa za to, že sme premýšľali nad tým istým.


131. kapitola: Slon v miestnosti
"Ty si sa čo?!" vydýchol Lupin, oči dokorán, ruky zvesené pozdĺž tela, hlava ledva držiac na ramenách.
"Premenila na vlka," zopakovala som pokojne, preložiac na posteli nohu cez nohu, použijúc Blackov štýl. Štýl arogantného blbca sa do mnohých situácií až zázračne hodil.


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Paja Paja | Web | 14. března 2017 v 10:05 | Reagovat

Ja by som sa v prípade takýchto raňajok schovala asi pod stôl--- Ďakuje, radšej sama. Nevravím, že starší Faust je mi vyslovene nepríjemný, ale je nejaký divný....som z neho nesvoja a to nie som Myra... no nechcela by som byť v jej koži... ale jej Patronous. To je niečo!! Celá svorka, skoro som spadla zo stoličky. Len som zvedavá, ako sa vymotá z tých sietí klamstiev, ktoré všade naspridala :) Teším sa na pokračovanie

2 Sandy Sandy | 14. března 2017 v 19:32 | Reagovat

Uuuuu oplatilo sa počkať, oplatilo :-P
Kapitolka ma veľmi potešila, už len preto, že som ju zbadala a dvojnásobná radosť je po jej prečítaní :-) naozaj sa tam toho udialo veľa a bolo a stále je to napínavé a som veľmi zvedavá na odpovede. A tým Faustlandom si to inak zabila - v dobrom :D super!

3 Lilianka Lilianka | 14. března 2017 v 22:52 | Reagovat

wau, trosku tazsie sa mi rozpamatavalo, ale teda cela svorka patronusov 😲. Fiha. No ale som zvedava na celkove dosledky :-)

4 saphe saphe | 16. března 2017 v 8:31 | Reagovat

Tak se mi konečně potvrdilo, že čekání se vyplácí :-D

5 Jin Jin | 16. března 2017 v 14:02 | Reagovat

yes.... super  velmi sa teším...a teda ten patronus ,že páni ... a som zvedavá ako vysvetlí ten svoj nový vzhlad ostatným ..... teším sa na dalšiu kapitolku a prajem vela dobrých nápadov. :-D

6 Anna Anna | 24. března 2017 v 17:22 | Reagovat

Konečne som sa k tomu dostala. :-) Tľko zmien sa stalo cez ten ich víkend. Som zvedavá, čo na to povedia ostatní a hlavne rodičia. :-|

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama