130. Rozbitá 1/2

14. března 2017 v 0:04 | Lostt |  Z extrému do extrému
Dlhočizná kapitola aka aj zázrazky sa dejú :D

Keď sa ku mne naklonil, myslela som, že ma chce pobozkať, on sa však perami otrel o môj ušný lalôčik. "Nehovor mu všetko," vyslovil tak ticho, že som to ledva započula, no o svojich zmysloch som nepochybovala. Dnes už vôbec nie.




Cítila som, ako sa moja myseľ roztrieštila na milión črepov. Tie dopadli na zem a rezali moje chodidlá, keď som bosá nasledovala Fausta, zanechávajúc za sebou krvavé stopy.
Metaforické črepy, metaforickú krv, samozrejme. Nešpinila som michalakovskú drevenú podlahu plnú najrôznejších vzorov, no bdelými očami ich sledujúc som len okrajovo vnímala, že sa presúvame krivolakými chodbami. Pretože myseľ som vskutku mala rozbitú na množstvo ostrých črepov, ktoré súperili o moju pozornosť - a moje obavy.
Eufória, ktorú som cítila ako vlk, pomaly vyprchávala z môjho systému, ako keď po prehýrenej noci začne svitať a telo opúšťa opitá bezstarostnosť.
V mojej hlave sa strhol boj o to, ktorá z myšlienok ma udusí skôr.
Len pár okamihov naspäť som sa prvý raz v živote premenila z vlkodlaka v skutočného, mágiou nabitého vlka. Mohol za to Faust, ktorý svojou schopnosťou represora potlačil animágiu, ktorá ma vždy po úplnku, keď prestávala účinkovať mágia mesiaca robiaca zo mňa vlkodlaka, menila na človeka.
A teraz som na neznámom mieste, avšak podľa prirodzeného a svižného Faustovho pohybu počítam, že uňho doma. Pretože je tu jeho otec a mama a čakajú nás raňajky.
Kde vôbec som? Veď len pred chvíľou som bola na Sibíri. Som vôbec v Anglicku? Keď som si skoro stopercentne istá, že sme na ostrove, a to napriek absencii okien v úzkych chodbách, ktorými ma Faust zabalenú v deke viedol?
Deku som si pritiahla bližšie k telu, sústrediac sa na mágiu svorky vo mne. Zdala sa byť netknutá. Moje puto so svorkou ostalo neporušené, čo mi napovedalo hneď dve veci - premena ma, okrem fyzického vyliečenia, v tomto smere nijak výrazne nepoznamenala. A hlavne - naši a Lupin sú v pohode. Minimálne sú živí a pokiaľ si na tú diaľku trúfnem hádať, nikto nie je v bolestiach.
Ako to prebehlo? Čo Lope? Povedala jej mama o sebe, a teda i o mne pravdu? Zdá sa nemožné, aby Lope pravdu zamlčali, a to hovorím ako večná optimistka.
Nezistil Lupin od rodičov, či nedajbože rodičia od Lupina, že moja rozprávka o poslednom úplnku bola - ako všetky rozprávky, nečakané... - mierne prikrášlená a mala mnoho rôznych verzií v závislosti od cieľového publika?
Neviem, koľko času ubehlo, ako vysoko slnko stihlo vystúpať na oblohe. Kde je nejaké prekliate okno?
Možno je Lupin už na hrade. Možno si niekto všimol, že ja nie som. Možno už som dávno vo veľkom probléme.
Takmer som zabudla na Fausta, keď zahol a predo mnou sa objavila menšia kamenná hala so schodiskom. Všade po pochmúrnych tapetách viseli rôzne veľké obrazy.
Zamrkala som a všetky malé sklíčka odrážajúce rôzne myšlienky do seba na chvíľu zapadli, uvoľniac oťaže mojej mysle. Plne som začala vnímať i svoje okolie, zatlačiac svoje otravné problémy do úzadia aspoň natoľko, aby som užasla nad tou čudnou miestnosťou.
"Sme na hrade?" zastala som, nadväzujúc až príliš mnoho nepríjemných očných kontaktov. Postavy z plátna na mňa nenávistne zazerali, prechádzajúc medzi rámami, vzďaľujúc sa odo mňa čo najďalej. Michalakovské obrazy mnou nakrásne pohŕdali a ani sa to nesnažili utajiť.
Bez komentára.
Stočila som pohľad na Fausta, ktorý neochotne zastal na druhom schode.
"Musíme sa poponáhľať. Rýchle raňajky a späť na Rokfort. Na nepodstatné otázky nemáme čas," pripomenul mi kriticky, a stále nadradene ako vždy.
Frajer roka.
Už-už sa otáčal preč, no ja som sa i napriek očividnej logickosti jeho slov nenechala odbiť. "Sme na ostrove?"
Faust na maličký okamžik stuhol uprostred pohybu. Mohla som vidieť, že si rýchlo v hlave overil, či to niekto spomenul, či sme išli okolo okna. "Ako vieš, že sme na ostrove?" spýtal sa po dvoch sekundách.
"Takže sme. Nemyslím, že sa mýlim, keď predpokladám, že toto je tvoj domov," preniesla som pokojne, ani neočakávajúc potvrdenie. I keď aspoň milimetrové kývnutie by ho nezabilo. Vzdychla som. "Môžeme pokračovať," vykročila som jeho smerom. Faust sa otočil a pokračoval v ceste hore schodiskom, no neunikol mi náznak zamračenia na jeho tvári.
"Sme na ostrove asi dvesto kilometrov od pobrežia Nemecka," ozval sa po odmlke a po pár schodoch, neprejavujúc v hlase ani náznak emócie. "Moja rodina tu žije odjakživa. Ostrov je silne zabezpečený, mimo iné protivyhľadávacími kúzlami." Mimo iné. Vsadím sa, že proti michalakovskému bezpečnostnému systému je Rokfort s tým svojím bezpečný asi ako krokodília zátoka.
Na jazyku ma pálili ďalšie otázky, no keď sme vystúpili na vrch schodiska, Faust zastal pred hnedými dverami tak tmavými, že sa zdali byť až čierne.
V žiare horiacich lampášov sa hala zvrchu zdala menšia. Počítam, že na Faustland ešte nedorazila elektrifikácia, nielen okenárske remeslo.
Pohýbala som chodidlami, na ktorých som cítila chlad. Chlad, ktorý mi však nijak nevadil, čo bolo prekvapivé, pretože po hradoch na ostrovoch väčšinou bosí chodiť nechcete. Uvedomila som si, že nepociťujem ani náznak zimy, a že deku si k telu tisnem len z pocitu chýbajúceho bezpečia. Žeby vo mne pobyt v tele vlka predsa len zanechal ďalekosiahlejšie následky? Rozbitá myseľ, supertelo?
Faust sa ku mne otočil a ja som pohľad upriamila do jeho očí a myšlienky sústredila na jeho bytie až príliš rýchlo na to, ako grogy by som po noci behania po sibírskej tajge mala byť. Moja myseľ nebola unavená po úplnku a jeho udalostiach, rovnako ako nebolo unavené moje telo. Fyzicky som bola v absolútnom poriadku.
Jeho oči boli v ohňovom svetle tmavšie, ich oranžový lesk bol ťažký. Keď si ma pohľadom celú premeral, cítila som ich ako teplý olej plaziaci sa po mojej koži.
Zdalo sa, že chce niečo povedať, no on sa len otočil späť a vstúpil do miestnosti skrytej za dverami.
Na prvý pohľad bolo jasné, že tu už nie sme na chodbe, ale v izbe. Či komnate? Možno teraz musím upraviť terminológiu, nakoľko môj chalan si vlastne žije ako princ.
Robí to zo mňa princeznú?
Úprimne dúfam, že nie.
Nejaká žena zrovna pokladala kôpku šatstva na diván. Áno, diván. Ten človek mal vo svojej izbe - ehm, komnate - naozaj diván.
Keď sa narovnala, podľa jednoduchého, čierneho pracovného odevu som si domyslela, že je to slúžka. Bolo zvláštne stretnúť tu ľudskú slúžku. Bola stará, no štíhla a tak rovne vystretá, akoby mala o desaťročia menej. Len vrásky na jej bledej tvári prezrádzali vysoký vek.
Ani na mňa nepozrela, bez slova okolo mňa prešla a zatvorila za sebou dvere.
Pohľadom som prebehla miestnosť. Bola jednoduchá, no členitá na niekoľko úrovní rôznych tvarov oddelených schodom, pri čom jedna, najvyššie posadená časť mala steny do niekoľkouholníka, čo moja fantázia okamžite interpretovala ako vežu.
Faust - býva - vo - veži.
Potlačila som nutkanie rozbehnúť sa k oknu. A skočiť.
"Kde sú moje šaty?" zamerala som sa na aktuálnejšie problémy, pohľadom sa vrátiac ku kôpke šatstva na diváne. Veci som pred úplnkom síce pohádzala po zemi, ale automaticky som počítala s tým, že mi ich Faust pozbiera.
"V bezpečí. Ale v teplákoch k raňajkám nemôžeš."
Hm? Ja, čo doma raňajkujem v pyžame? V posteli?
"Tam je kúpeľňa, rýchlo sa opláchni, sprchu si bohužiaľ môžeš dovoliť až na Rokforte," navigoval ma Faust a sám zamieril ku stolíku s vodou v karafe z lesného skla. Sledujúc ho, ako si nalieva a ruka s pohárom sa mu jemne chveje, pichol ma do srdca osteň viny. Mohla som jasne vidieť, že potlačenie mojej animágie ho vysalo viac, než sa snažil dať najavo.
Kôpku oblečenia som poslušne vzala na ruky, mieriac ku dverám, na ktoré ukázal, nevyjadrujúc sa, pretože som nechcela zdržovať. Keby ho teraz ľutujem či sa ospravedlním, nič tým nedosiahnem.
A napokon, skúšať svoje hókusy-pókusy na mojom vlkodlakovi bol jeho nápad.
S rukou na kľučke som zaváhala, keď ma zastavil jeho hlas: "A Myra..." Otočila som sa naňho, stretnúc sa s upriameným pohľadom niekoho, kto vie viac ako ja. "Prosím, nepodstatné otázky až na Rokforte," zopakoval, tento raz oveľa ústretovejšie, avšak i unavenejšie. Preferujem jeho tradičnú nezničiteľnú aroganciu, ak sa mám priznať.
Keď som zatvárala dvere kúpeľne, ešte stále som sa mračila. Keď som však zaregistrovala priestor okolo mňa, takmer mi veci spadli z rúk. Jeho kúpeľňa bola ako akési exotické kúpele. Zeleno-oranžové kachličky s antickými vzormi pokrývali priestor okolo veľkej štvorcovej vane v strede miestnosti, ktorá vlastne bola bazénom. Svetlo sem prenikalo guľatým stropným oknom a osvetľovalo miestnosť jemne žltým svetlom. Nepredstieram, že som nezacítila okamžitú túžbu stráviť tu dôchodkový vek. A možno budúce Vianoce.
Zamračila som sa na to jediné okno na strope a zostúpila dva schodky od dverí do priestoru. Vonku bolo jasno, ale deň ešte nepokročil.
Veci som položila vedľa dverí a zamierila k umývadlu.
A vtedy prišiel šok. Bolo to, ako keď sa vám sníva nočná mora a vy si pomyslíte, že to predsa musí byť sen, a to vás z neho vytrhne. Až na to, že tento raz k žiadnemu vytrhnutiu nedošlo a ja som hľadela na svoj odraz v zrkadle s vtieravým pocitom, že toto je pekelná realita.
Všimla som si, že Faust na mňa zvláštne pozerá, ale netušila som, že to preto, lebo pred ním stojí iný človek.
Pristúpila som sama k sebe bližšie a prstami sa dotkla svojich prstov v odraze, deka sa mi zviezla k nohám. Moje modré oči boli rozšírené šokom v tvári rovnako bledej ako mesačné svetlo. Vyzerala som rovnako ako vždy, a predsa úplne inak. Moja pokožka prekypovala energiou a zdravím, nenarušená žiadnou chybou, modrinou či jazvou. Tváre som mala svieže, po kruhoch pod očami nebolo ani stopy. Moje oči sa zdali jasnejšie a ľadovejšie.
A kliniec programu? Kaderník zdarma. S účesom, ktorý som nechcela. V mojich vlasoch sa totiž zjavili pramene pripomínajúce vlčí kožuch. Tak, ako ešte včera ten jeden biely prameň, tak dnes viac belavých či šedastých prameňov zdobilo hustú korunu vlasov na mojej hlave.
Sklo pred mojimi očami sa rozpadlo na milión kúskov, na ktoré sa moja myseľ roztrieštila s nimi.
Áno, opäť len metaforicky.

-x-X-x-X-x-X-x-

Premýšľam, čo mám teraz robiť. Pohľad na seba samú a fakt, že som osamela, vygradoval moje inštinkty.
Dostala som sa do šlamastiky. Ako sa tento úplnok líšil od ostatných? Ako to vysvetlím rodičom? Čo poviem Lupinovi?
Ale ani to ma netrápilo až tak, ako to, čo ma čakalo v najbližších minútach. Keď o chvíľu zasadnem k raňajkovému stolu, bude sa odo mňa niečo očakávať. Niečo mi vravelo, že nech sa so mnou stalo čokoľvek, sústredený pohľad Fausta seniora si všimne viac než len zmenu účesu. Až teraz mi došlo, že za všetkým, čo sa dnes stalo, stojí viac, než som doteraz pochopila. A fakt, že moje telo z premeny vo vlka vyšlo pozmenené, rozhodne nie je niečo, čo sa mi podarí zniesť zo stola ako bezvýznamné. Do čoho som sa to zaplietla?
Nadskočila som, keď sa ozvalo zaklopanie na dvere. "Myra." Nič viac nepovedal, no tón jeho hlasu som náhle dokázala dať do súvislostí. Nie som jediná, ktorej to došlo. Faustovi to vlastne došlo oveľa skôr ako mne.
V rýchlosti som sa opláchla v umývadle. Niekoľkokrát som si vypláchla ústa, no chuť v nich nebola tak hrozná ako obyčajne po úplnku. Uznávam, nejakého toho zajaca som v noci zjedla, ale premena vo vlka ma akoby očistila i od toho.
Vypila som asi liter vody z kohútika, použila toaletu a rukami prebrala oblečenie. Školská uniforma, úplne nová, moje číslo.
Asi jedno z tých mystérií, na ktoré momentálne nemáme čas.
Jediným kúskom odevu, ktorý nepatril do školy, bol čierny plášť siahajúci po stehná. Zapla som jeho tri spony a prstami prebehla po striebrom vyšívaných okrasných lístkoch na hrudi. Vzor sa mi hodil k vlasom, do ktorých som vošla rukami, stále neveriac. Vyvstávalo z nich mnoho otázok, a nie len "prečo máš viac šedých vlasov ako moja babka?".
Čo znamenal ten jeden biely prameň v mojich vlasoch, ktorý mám odjakživa? Mala som ho i v úplnom detstve? Snažila som sa vybaviť si okolnosti jeho vzniku, avšak ten prameň bol pre mňa prirodzený rovnako ako čierna húsť, ktorá ho obklopovala a skrývala celé roky.
Vyšla som z dverí, Faust hľadel z okna v tej časti miestnosti, ktorú už teraz z vonku vidím ako najvyššiu vežu na najvyššom útese.
Áno, po ráne som melodramatická.
Bol taktiež oblečený v školskej uniforme, a ja som neváhala pristúpiť k oknu po jeho ľavici.
Podo mnou a kam som dovidela sa rozprestieralo more. Akoby tým, že som ho uvidela, som začala počuť i jeho šum. A možno mi len špliechalo na maják.
Avšak more bolo to jediné, čo som videla, a tak som zamierila k oknu, ktoré stálo akosi osamotene opodiaľ. Zarazila som sa, pretože až na pár krokov od neho som si uvedomila, že to nie je okno, ale obraz zasadený v niečom, čo vyzeralo ako okenný rám. Bol to obraz hradu, nie prehnane veľkého, vo farbe mokrého piesku, a tak zaujímavo členitého, že bolo ťažké rozpoznať, koľko má vôbec častí, vežičiek a poschodí. Veľká veža, malá veža, stena s vysokými oknami i s oknami tak nízko, že sa takmer dotýkali mora, ktoré sa rozbíjalo o skaly pod hradom. To more bilo divokými vlnami. Čierne vtáky lietali nad strechou toho, čo bol nepochybne až príliš živý obraz hradu, v ktorom sa teraz nachádzam.
V niektorých oknách sa mihotalo svetlo pochodní, niektoré boli tmavé a bez života. Zamračila som sa a pristúpila k obrazu bližšie. V okne jednej z veží vysoko nad búrlivými vlnami sa mi zdalo, že vidím postavu. Svet okolo mňa prestal existovať a ja som si uvedomila, že i keď bola postava len malou škvrnkou, jej vlasy sa zdali byť známej šedastej farby...
Strhla som sa a bezmyšlienkovite od toho obrazu ustúpila, akoby ma spálil. Uvedomila som si, že priestor okolo mňa na chvíľu akoby sa stratil, ostala len mrazivá hluchota.
Nechcem ani vedieť, čo to je za vec, ani prečo z nej vyžaruje tak podivná energia.
Otočila som sa na Fausta, ktorý ma skúmavo pozoroval. "Čo to znamená?" spýtala som sa, nemusieť mu ani vysvetľovať, čo tým myslím.
Vedel, že ten obraz tým nemyslím.
Vedel, že oveľa viac ma trápi to, prečo tú energiu cítim. Prečo mám vo vlasoch farby vlka. Prečo mi zmizla jazva po Lupinových tesákoch. Prečo sa chvejem hrôzou z jeho otca.
Faust ma pomaly pritiahol k sebe, vpíjajúc sa očami do môjho obrazu. Jeho ruky som pocítila vo svojich vlasoch, z ktorých vybral dva pramienky, prstami sa s nimi hrajúc po oboch stranách mojej tváre. Jeden bol biely ako sneh, druhý šedý ako dym.
Keď sa ku mne naklonil, myslela som, že ma chce pobozkať, on sa však perami otrel o môj ušný lalôčik. "Nehovor mu všetko," vyslovil tak ticho, že som to ledva započula, no o svojich zmysloch som nepochybovala. Dnes už vôbec nie.
"Nemám topánky," poznamenala som, akoby ani nič nepovedal, odtiahnuc sa od neho.
Faust jemne kývol a zo zeme u divánu zdvihol krabicu, v ktorej sa skrýval nový zamatový pár čiernych topánok siahajúcich do polovice lýtok.
"Vsadím sa, že mi dokonale padnú," nadhodila som. Samozrejme, že padli.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama