33. Keby-vec

24. června 2010 v 17:31 | Lostt |  Z extrému do extrému
Táto kapitola je dlhá. Moc moc dlhá (ok, nie až tak). A dosť som sa pri jej písaní bavila a so všetkou skromnosťou vyhlasujem, že sa mi páči.
Snáď vám bude na chvíľu stačiť, lebo zajtra idem preč na 4-6 dní, takže kapitola bude až potom.
No, takže ďalší rok máme za sebou, ale to uteká ;)

"Prepáč. Budím ťa?"
"Nie. Ja tu vlastne už od piatej rána stojím pri dverách v pyžame."




Úplne nejasne som si uvedomovala zvuk. Slová. Takmer až hádku.
Otvorila som oči a najskôr si to namierila na hodinky- nekresťanských deväť desať- a potom som sa pozrela na dvere, akoby mi to malo pomôcť. Kryptonit však oslabuje moje infravidenie, sorry.
Takže som oči zase pekne zavrela a hlavu položila do mäkkosti perín. No hlasy sa priblížili, takže som aspoň nastražila uši.
"Nepustím ťa do jej izby. Zabila by ma za to!" vyštekol Lupin a viem si predstaviť, že sa to dalo povedať aj menej nepríjemne. Možno humorne. Alebo s náznakom irónie?
No toto bolo zlostné. Dokonca som takmer videla tú vrásku medzi jeho očami, ten zamračený pohľad.
"Prosím ťa... Nezabila, pretože by som ju upokojil!" ani Black nehovoril práve pokojne, napriek kravinám, ktoré si zase vymýšľal. Nechcel by napísať nejaké knihu? Fantáziu- aspoň na isté veci- má rozhodne slušnú. Myslím, že erotická literatúra alebo ľúbostný román (vzhľadom na jeho nemiestnu záľubu v otrepaných, neinteligentných frázach) z jeho pera by boli bestsellerom. Možno i ja by som si kúpila jeden vítisk... Alebo možno nekúpila.
Nekričali po sebe, no hlasy mali zvýšené obaja. A taktiež pomerne útočné.
Úplne ma to prebralo. Dvaja najlepší priatelia sa hádajú? A pred mojou izbou o deviatej ráno?!
"Pretože už len ty ju vieš upokojiť!" štekol posmešne Lupin a tu tá irónia bola cítiť. Niežeby to vyznelo miernejšie.
"A ak áno? Snáď ti to nevadí," v Blackovom hlase zaznela krutá uštipačnosť a ja som otvorila oči a zamračila sa.
Toto sa už ale úplne vymiká scénaru. Alebo iba nepochopili text.
Okamih bolo ticho a ja som premietala, či iba stíšili hlasy a ja nepočujem, alebo či proste mlčia. Alebo sa bijú. Alebo je jeden z nich mŕtvy. Poprípadne obaja.
No ok, to preháňam. Sú to najlepší priatelia. Ťažko by sa kvôli mne zabili. Ale už len to, že po sebe skoro-štekajú je značne znervózňujúce.
Ale vážne by to mohli riešiť v inú dobu a na inom mieste.
"Povedal som, že nie," povedal Lupin tichšie a ja som to počula iba preto, že som potichu podišla až ku dverám.
Stop. Trapas. Ani neviem, kedy som sa vypracovala z postele.
No tak načúvam! Akoby ste to VY nikdy nerobili!
"Hej, to si povedal," stíšil sa i Black a ja som priložila ruku na dvere, akoby som sa ich tým chcela dotknúť. Pretože ich hlasy neboli šťastné. Akési... Napäté. Nejasne ma to privádzalo k nespokojnosti.
"No i tak ti nemôžem dovoliť ísť do jej izby. Ani ja tam nechodím, tak snáď si nemyslíš, že by tam chcela teba. Prepáč," dodal Lupin. Možno aby neznel tak prísne. Možno sám pre seba.
A možno aby Blacka nasral.
"Už som bol v jej izbe. Nebude jej to vadiť. A napokon, nemala zaspať."
"Ty si bol-" zasekol sa Lupin a potom niečo povedal, ale to už bolo príliš potichu. Ani ja nie som Iron Man. Či Superman či kto to mal kryptonit.
Btw, ja som vážne zaspala, až teraz mi bliklo. Inu, až tak veľmi ma to netrápilo.
"Námesačník, ak ti niečo prekáža, povedz to ešte teraz. Som tvoj priateľ a preto sa ťa pýtam už tretíkrát- ver, že na každého iného by som kašľal."
"Prekáža mi iba to, že ma do toho ťaháš," prehovoril po dlhej chvíli Lupin a jeho hlas bol zvláštny. No bez výrazu jeho tváre som nedokázala určiť, čo mal znamenať.
Čoskoro sa ozvalo tresknutie dverami a ja som nadskočila a čo najtichšie vliezla späť do postele.

*****

Zaklopanie na dvere sa ozvalo už po tretí raz a ja som to nevydržala a vykopala sa opäť z postele.
Otvorila som dvere a vedela, že to bude Black. Nj, úplný jasnovidec.
Napriek tomu ma jeho výzor prekvapil.
Nevyzeral ako na rande (jasné, že to nebolo rande, ale očakávala som, že on to nepochopí). Vyzeral ako do prírody, akoby išiel s jedným zo svojich kamarátov a KONEČNE kašľal na ten metrosexuálny imidž.
Zamrkala som a nahodila- takmer som zabudla- svoj obyvklý, podráždený výraz. V poslednej dobe si musím pripomínať i rutinné záležitosti. Až to dospeje do štádia, kedy zabudnem ísť na záchod, rovno ma pošlite do ústavu.
"Prepáč. Budím ťa?"
"Nie. Ja tu vlastne už od piatej rána stojím pri dverách v pyžame."
"To je pyžamo?" zišiel pohľadom moje čierne pyžamové gate- nenechajte sa oklamať výzorom teplákov- a voľné zelené slizolinské tričko. No čo- je pohodlné a v noci sa nemusím starať o to, ako zelená s kombináciou mojej pleti pôsobí nezdravo.
I keď teraz už nie je noc. A nie som sama.
"Prišiel si s nejakým účelom, alebo ako vždy si skôr jednal ako premýšľal?"
"Ty si asi ranný vtáčik."
"Maj sa," odsekla som a chcela zabuchnúť dvere, no vložil tam topánku, odsunul ma stranou a vošiel skôr, ako som tasila prútik a vyslovila Avada Myra. Ehm, Kedavra.
"Máme ísť von, zabudla si?"
"Prestaň loziť do mojej izby, ako by ti patrila."
"Hanbíš sa snáď za niečo?" zdvihol obočie a prešiel pohľadom od rozhádzanej postele s prach-obyčajnými bielymi návliečkami, cez zavretý šatník až k veľkému stolu, na ktorom boli dva stohy papierov, jeden pergamen a asi tak milión a niečo malých papierikov s poznámkami.
Ale inak som vcelku poriadkumilovný človek. Ale robím si veľa poznámok.
"Merlin, to stôl každého prefekta vyzerá ako kancelária ministra?"
"Kancelária ministra je prázdna a jeho stôl nesie tak maximálne orezávatko a brko. Ako keby on sám niečo robil." No čo, nastal čas na môj názor.
Black po mne pobavene strelil pohľadom a posadil sa do látkového, čierneho kresla v rohu miestnosti. Čierna pod jeho rukami, tmavohnedá na ňom a kamenná stena za ním iba zvýraznili jeho obyčajný a pri tom sympatický vzhľad. A to som asi našla farbu, v ktorej nevyzerá až tak skvele ako obvykle... Holt, hnedá je super farba.
"Idem sa prezliecť."
Občas v živote nastane chvíľa, kedy je rezignácia najmenej bolestivé riešenie.
"Takže si predsa nezabudla," zablískal zubami v psom úsmeve a mňa napadlo, či sa ešte pred chvíľou nehádal s Remusom.
Alebo iba dramatizujem? Možno by som mala občas chodiť do spoločnosti, aby som také veci vedela odhadnúť.
Či počkať- ja to práve idem urobiť.
Tak potom je to ok.
Vzala som si voľné čierne kraťase po kolená a modré tričko s trojštvrťovým rukávom a guľatým výstrihom a zamierila do kúpeľne. Tak nech.

*****

Vlasy som si prečesala kefou, akoby to malo mať nejaký reálny efekt a na krk si pripla môj obrázok Moskvy. K tričku skvele išiel. I keď budem mať budnu, že.
Vrátila som sa do izby i s čistými zubami, po základnej hygiene i záchode a oblečená na výpravu. Čo viac treba k spokojnosti?
Black sa buď vôbec nepohol, alebo sa stačil vrátiť do pôvodnej polohy.
Zamračila som sa na jeho spokojný výraz, ktorý nedával najavo žiadne komentáre. Žiadne príliš napadnuteľné súdnou cestou.
Vzala som si kožennú bundu a otočila sa naňho.
"Budeš tam len tak sedieť, alebo môžeme ísť?" vyštekla som, keďže mi zatiaľ nedal žiadny dôvod byť naňho nepríjemná a mne to tak trochu chýbalo.
"Och, prepáč. Nevedel som, že zdržujem," nebyť toho omluvného tónu, bola by narážka v tej vete jasnejšia. Ale mne stačilo i to.
Vytlačila som ho z izby, keď sa šuchtal ako gravídna kvočka a zamkla prútikom. Neželaných návštevníkov som mala v izbe na jeden deň až až.

*****

Prechádzali sme nepresne danou časťou z veľkého školského pozemku a ja som si užívala absolútnu samotu. V sobotu, v deň oslavy, sa ráno o pol desiatej zase toľko ľudí nevybralo na prechádzku.
Kto vie prečo.
"Keď sme u eseje na tranfiguráciu-" pokračoval Black.
Áno, väčšina trápnych rozhovorov medzi spolužiakmi, ktorých skrytým cieľom je niekoho zbaliť, sa vždy týka školy. Zlaté pravidlo.
"-môžem sa spýtať na niečo ohľadne tvojej vlastnej transfigurácie?"
Pozrela som naňho a potom kopla do šutra na zemi. Lepšieho ako doňho. Z jeho pohľadu samozrejme.
"Ako zvládaš celú tu vlkodlačiu vec ty? Chápem, asi to máš ľahšie ako Remus, napriek tomu... Trvá to u teba už tak dlho a ty vyzeráš, akoby si si zvykla."
"Remus je úplná vŕba mlčanlivosti, keď ide o osobné informácie," prehodila som ironicky. On však iba zdvihol kútiky úst a pokrčil ramenami.
"Sme nejlepší priatelia. Tak to proste chodí."
Pokrútila som hlavou a prikročila ku košatému stromu, ktorý nám stál v ceste. Boli sme asi dvesto metrov od Hagridovho domu a tento košatý strom bol sympatickejší ako ostatné košaté stromy.
Posadila som sa k nemu chrbtom a oprela sa o kôru stromu.
Black ostal stáť.
"Vlastne som si naozaj zvykla. Keď to trvá už tak dlho, čo iné som mohla robiť? Každý mesiac sa ubíjať a nenávidieť ako niekto?"
"Remus si nezvykol," povedal dotknuto a ja som zmiernila. Možno sa ráno nepohodli- ale oni sa nebavia s Faustom. Toto bolo naozajstné priateľstvo.
"Ale Remus je tak trochu citlivka," zaškľabila som sa, no jemu to asi vtipné neprišlo.
Avšak neurazil sa a neodišiel, či inak nebránil kamarátovu česť- posadil sa oproti mne a nohy natiahol pred seba, stranou odo mňa, oprúc sa dozadu rukami.
"Myslíš, že keby si nemala vlastné myšlienky, bolo by to pre teba oveľa ťažšie, alebo by si si i tak zvykla?"
Okamih som nad tým musela rozmýšľať. Bola to príliš veľká "keby-vec", nad ktorou zase tak často nerozmýšľam.
"Zvykla by som si, ako si sám povedal- trvá to už dlho. No bolo by to definitívne ťažšie. Ale myslím, že ak by Lupus Natus nemali svoje myšlienky, isto by mali vymyslený nejaký spôsob, ako úplnky zvládať inak a stále bezpečne."
Tým som si bola istá. V našej rodine je to už tak dlho- ako v každej rodine prírodných vlkov- že nejaký spôsob sa skrátka vymyslieť musel. Avšak príroda sa o to postarala sama.
"Lupus Natus..." zopakoval zamyslene a hlavu zaklonil dozadu, smerom k oblohe. Oči mal zavreté a ja som využívala príležitost a skoro sa až kochala pohľadom na jeho odhalené, opálené hrdo. Ako prehĺtal, ako dýchal, ako si nechával vyhrievať tvár v iba chvíľu zobudenom slnku. Nebolo v tom nič osobné, proste to bol pohľad, aký si nenecháte ujsť.
"Teraz by si mohol objasniť svoju transfihuráciu. Respektíve vašu- pretože bez urážky, ale nie je veľa ľudí, ktorý sa vedia meniť na zviera. Nie to ešte aby to boli zhodou okolností traja najlepší priatelia vlkodlaka."
Na tvári sa mu zjavil úsmev, no i tak na mňa nepozrel a pokračoval v slnení. Ja som bola pod stromom, takže moja biela pleť nemala šancu chytiť zlatý odtieň. On však sedel presne za hranicou tieňa, akoby to zároveň bola i hranica medzi nami.
"Začali sme sa to učiť, keď vyšlo najavo Námesačníkove tajomstvo. Nebolo to práve krátkodobé učenie a prisahám, nič na tejto škole som nerobil tak usilovne (to verím)... No napokon sa nám to všetkým podarilo. Pre nás to bola, ako vždy, na začiatku zábava, iba ďalší spôsob ako otravovať nič netušiach ľudí- najmä Červochvostovi to ide výborne- ale potom sme prišli na to, aké je to pre Remusa dôležité a iba to posilnilo naše priateľstvo. I keď mám pocit, že nám občas závidí, že my to môžeme robiť na počkanie a on potrebuje úplnok a i tak to nie je on."
To nemá iba pocit. Remus takto dosť závidí ľuďom podobné veci.
"No, aspoň tento rok to aspoň z časti bude on, ak ide o to," prehodila som bez záujmu, no Sirius otvoril oči a jeho pohľad ma priklincoval k vrásčitej kôre stromu.
"Čo?" zamračila som sa, keď na mňa neprestával hľadieť.
"Stále ti nie je jasné, čo mu týmto dávaš?"
Hľadela som naňho a nie presne mi došiel význam otázky, nie to ešte odpoveď.
Ja Lupinovi nedávam vôbec nič.
Pokrčila som ramenami a on sa na mňa mierne usmial- láskavo, priateľsky a vďačne.
"My ti to nikdy nebudeme môcť splatiť. A nie to on."
Prečo z toho robia všetci takú vedu? No tak netrávim úplnky sama ale s ním. Nechcem, aby mi za to boli všetci vďační. Aby mi to stále vyhadzovali na oči.
Som Slizolin, preboha. Ja nerobím dobré skutky, tak na túto moju slabosť proste zabudnime a spravme z nej verejné tajomstvo. Alebo iba tajomstvo.
"Robím, čo viem."
"A srnka, pes a myš ti za to ďakujú," zaškľabil sa odrazu. Zamrkala som a nakrčila tvár.
"Tvoj interný vtip?" skrabatilo sa mi obočie a on sa zasmial- nie, zarehotal je presnejšie.
"Vlastne tvoj."
"Môj?"
"Pred prvým úplnkom s Remusom si mňa, Jamesa a Petra nazvala presne takto. Myslím, že napriek tomu, ako sú ti obaja vďační, ti to stále neodpustili."
Black asi tiež patrí k vŕbam.
"Čo presne na tom je také strašné?" zdvihla som obočie frustrovane. Zmúdrel on, alebo som osprostela ja?
"James je jeleň a Peter je potkan. Aspoň mňa si tipla dobre," žmurkol jedným okom.
"Nemyslela som, že na tom tak záleží."
"Je mi to jasné, ty mačkodlak."
Zavrčala som, na čo sa opäť začal rehotať a ja som sa musela pridať.
"Preto ste ku mne začali byť všetci takí... Neutrálni? Lebo pomáham Remusovi?" napadlo mi odrazu a všimla som si istej neschopnosti použiť v tomto rozhovore Lupinove priezvisko. Nesedelo mi to.
"Pomáhaš jednému z nás- robíš tým službu pre všetkých. A napriek tomu, ako nepríjemná v tom procese si, stále sa snažíš a robíš niečo, čo nemusíš."
Hovorili o sebe ako o bratstve.
"Nepoučil si ma ty tak náhodou o tom, že budem iba slizolinská sviňa, ak to neurobím? Vyjadril si sa vlastne nejak tak, že je to takmer až mojou povinnosťou."
"Bol som naštvaný," pokrčil ramenami.
"To je ospravedlnenie?" zdvihla som pobavene obočie, no on mi venoval rezervovaný výraz bez štipky humoru.
"Ak ho skutočne chceš, môžem sa ospravedlniť. Ale vtedy som si to naozaj myslel a byť v tej situácii znovu, poučený o tvojom charaktere, myslím si to znovu. Takže by to bolo úplne bezpredmetné."
"Dve otázky: ako presne si zmenil názor na môj charakter a naozaj veríš na ospravedlňovanie sa iba v prípade, že to myslíš vážne?"
Patetické. Tí Chrabromilčania sú rojkovia, do jedného.
"Nemám viac pocit, že by si bola slizolinská sviňa a vlastne nemám ani pocit, že by si bola až taká- ehm- no... Proste taká ako po minulé roky."
"Ja sa nemením, Black."
Okamih bol ticho a jeho na slnku modrastý pohľad mi skúmal tvár.
"Nehádam sa. Iba som možno potreboval pozrieť na teba z iného uhlu, aby mi to došlo."
"A moja druhá otázka?"
Prvá odpoveď ma značne neuspokojila. Tak zmeňme tému.
"Vlastne, ak ide o úprimný rozhovor, tak áno. Ospravedlním sa iba vtedy, ak to myslím vážne. Ale všetko je iné, ak balím nejaké dievča."
Vlastne ma potešilo, že u mňa sa nepokúša- aspoň v tomto ohlade- o hlúpe triky a nechal svoju hereckú, neúprimnú (i keď to je diskutabilné) stránku na izbe.
"Hej, vtedy tlápeš piate cez deviate. Občas mám pocit, že sám nevieš, čo za kraviny z teba padajú."
"Vlastne to viem úplne presne a sám sa niekedy cítim ako totálny kretén."
"Tak prečo to?" obočie sa mi opäť skrabatilo a naklonila som hlavu smerom k nemu.
Takýto rozhovor so Siriusom Blackom je viac obohacujúci, ako som myslela. A vlastne aj celkom príjemný, až na málo častí, z ktorých som jeleň.
"Pretože to zaberá. Jasné, môžem na slečnu XY použiť všetok svoj šarm a inteligenicu, ale na čo sa namaháť? Iba ju to na mňa viac namotá a bude ťažšie sa jej zbaviť až príde čas."
Šľachetné. Čo som to vravela o Chrabromile?
"Slečna XY i ďalšie slečny z abecedy sú na teba vždy namotané už tak dosť."
Smutné, lež pravdivé.
"Ale s menšou námahou," vyceril zuby a ja som pokrútila hlavou.
"Takže uznávaš, že ak by si natrafil na uvedomelú, inteligentnú a súdnu osobu, vypískala by ťa?"
Zamrkal, akoby mu nedochádzal zmysel mojej otázky.
"Samozrejme, že nie. To, že neukazujem svoje najlepšie triky neznamená, že ich nemám."
"Ale stále sú to triky," podotkla som a teraz on vyzeral, že je v konverzácii stratený. Juchúú.
"Nechápem."
"Myslím, že ja to začínam chápať. Ty si nikdy nikoho nechcel naozaj, však? Chcel si získať už nejaké dievča s úmyslom ju potom nezahodiť ako odpad?"
"To je trochu kruté."
"Ale pravdivé. No tak- chcel si niekedy niekoho naozaj až tak, že si chcel, aby videla tvoju pravú stránku?"
"Snáď moja bezcitná Slizolinčanka nezačína so sentimentom?" zažiarili mu oči a ja som sa pri tom oslovení mierne zachvela.
"Tvoja bezcitná Slizolinčanka-" začala som, na jeho tvári sa zjavil jeden z tých krásnych úsmevov plných radosti, "-sa iba snaží vyjadriť myšlienku. No ty si zadubený ako ten strom za mojím chrbtom."
"Ono to vlastne nie je dub."
"To je fuk," odsekla som a on sa zasmial.
"No... Povedzme, že ešte nikdy pri žiadnej som neodložil stranou všetky zbrane a nenechal to len tak plynúť."
Ok, to nebola presne odpoveď na mou otázku, ale neurčitým obkľukovým spôsobom odpovedal. Možno to iba nechcel povedať nahlas.
A teda že i on, lamač sŕdc a asi najkrajší človek na škole, má nulový súkromný (reálny) život. Povrchnosť a zábava ho isto upokojujú- ale už len tá vyhýbavá odpoveď značí, že možno nie až tak veľmi.
"Ale teraz na mňa žiadne idiotské triky neskúšaš, však?"
"Kedy som naposledy použil vetu obkukanú z telenoviel?" zatváril sa blahosklonne a ja som sa zasmiala.
"Neviem, snažím sa na ne čo najskôr zabudnúť, aby si v mojich očiach neklesol ešte viac," našpúlila som pery a on na mňa žmurkol.
"Touché."
"Na to vezmi jed," pritakala som a on sa zasmial tiež.
"Ale vážne- to ti tie frázy tak vadia?"
"Veci typu: aj tak ma chceš, i tak sa mi chceš odovzdať, i tak mi chceš dať to, čo chcem... Nie je v nich zamak originality a úprimnosti. Ako to, pri múdrom Salazarovi, môže niekoho zbaliť?"
"Nezamýšľam sa nad tým."
"Ty sa takto asi moc nezamýšľaš, čo?" zarypla som a on mi venoval nepríjemný úškľabok.
"Slizolinská sviňa."
"Chrabromilský hedonistický blb," odsekla som a ledva udržala vážnu tvár.
Asi sme konečne našli spoločnú reč.


"Jedno spoločné doobedie nič nezmení," prehovorila som napokon a tento raz mi dovolil stiahnuť ruky. Narovnal sa, hlavu mal stále trochu sklonenú a tvár zachmúrenú.
"A zmení to niečo?"
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Chris Chris | Web | 24. června 2010 v 18:20 | Reagovat

fúha... super kapitola! skvelý priebeh ich stretnutia... páčilo sa mi to... aj sirisu... výnimočne :D v tejto poviedke ho nemám moc rada :D

2 THEADU THEADU | E-mail | Web | 24. června 2010 v 19:45 | Reagovat

och waw... mne sa strasne pacilo ten zciatok... hh :) ;-)

3 miselka miselka | Web | 25. června 2010 v 10:16 | Reagovat

super kapitola..... už aby sa tu objavi Faust :-D

4 wladka wladka | Web | 25. června 2010 v 12:28 | Reagovat

jeej to bolo pekne...teda to ako spolu Myra a Sirius komunikovali......hlavne zo o Siriusovych pocitoch to bolo uzasne a tak uprimne....zeby som sa zase do neho "zamilovavala"? ehm nieee Remus to je moje
cudak Remus...chcela by som vediet co si to tam mrmlal pod nos ked sa rozpraval so Siriusom....pokracko :D :D :D

5 nikki nikki | 25. června 2010 v 13:44 | Reagovat

super, tesim sa uz ked sa vratim po mesiaci z Tatier ako si tu najdem vela vela kapitol :D

6 Sokana Sokana | E-mail | 25. června 2010 v 18:01 | Reagovat

Paráda... uhm, Sirius, Myra, Remus... Super :D A ten záver, som sa válala po zemi :D

7 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 27. června 2010 v 17:24 | Reagovat

KApitola je fakt skvelá. Vyzerá to na naozaj príjemnú prechádzku :) No nie, bavilo ma to ich nesutále doberanie... koniec si krásne zaklincovala. Klobúk dolu, si trieda

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama