28. Ono to žije

4. června 2010 v 19:15 | Lostt |  Z extrému do extrému
Nemožem za to, že nemám čas. Tak si to užite;)

"Iliana, ty si zázrak," pokrútila som hlavou a stále hľadela na tie šaty.




"To je...? Vážne to je...? Myslím si správne, keď si myslím, že to je dieťa?"
"V škole vás neučia, ako vyzerá dieťa?" zasmiala sa za mojím chrbtom Iliana a ja som nedokázala odtrhnúť pohľad od detskej postieľky, v ktorej sa naťahovalo malé, v modrom zabalené čosi. "Dieťa" vraj.
"Nie. V škole nás učia, ako sa k dieťaťu nedostať," otočila som sa k nej a ona na mňa s pobavením hľadela.
"Sestra? Brat?"
"Je to chlapec. Aaron."
Ono to má meno.
"Aaron," zopakovala som a opäť sa k tomu otočila. Podišla som k postieľke bližšie- odvaha!- a zapozerala sa na to... Aarona.
Bol v podstate sen každej matky. Krásny. Svetlé oči s ortuťovým nádychom, vlasy ešte neurčitej svetlej farby a zlatistá pokožka na pohyblivom malom telíčku.
A v tvári starecký výraz ako všetky deti.
V tom dieťa začalo plakať a ja som odskočila od jeho uložiska ako keby po mne hodilo nožom.
"Ono to plače," povedala som a okolo mňa sa prerútila Iliana a vzala ho na ruky s láskou a radosťou, ktorú som jej veru závidela. Nie z pohľadu "kedy ma boh obdarí dieťatkom", ale z pohľadu "je odvážna a možno trochu bláznivá, keď sa toho nebojí".
Dieťa sa okamžite upokojilo a ja som naklonila hlavu do strany. Vážne si to práve vynucovalo pozornosť? Deti sú trochu moc vychcané na svoj vek, nie?
"Chytré," pokývala som hlavou a Iliana sa na mňa usmiala.
A i keď to dieťa vyzeralo ako utečenec z domova dôchodcov, ten úsmev bol proste...
"Tvoj brat má tvoj úsmev," prehodila som akoby medzi rečou a ona ku mne vzhliadla.
Okamih na mňa hľadela bez slova, bez výrazu a prisahám, že to je za celú dobu prvý raz. Akoby z nej na okamih tá energia vyprchala a ostala len ukážka obyčajnej osoby. Už nebola taká krásna- pekná, áno, ale pekná normálnym spôsobom. Tú krásu jej pridávala tá živelnosť, ktorá z nej sršala a teraz teda chvíľkovo nesršala.
A tá, ktorá sa odrazu opäť zjavila a ona mi venovala láskyplný úsmev. Niečo mi vraví, že to bol úsmev pre Aarona. Iba pri ňom pozerala a mňa. Chybička sa vloudila.
"Môj syn. Nie brat."
A viete, že ma to ani neprekvapilo?

*****

Keď sa to- Aaron- utíšil, Iliana ho vrátila do postieľky a opäť otvorila svoju skriňu.
V tom sa však za mojím chrbtom rozozvučal plač a ja som opäť nadskočila.
Ono ma to úmyselne straší.
"Myra, prosím, vezmi ho, inak sa k tým šatám dnes nedostanem."
"Veď si úplne jasne vynucuje pozornosť," namietla som a Iliana sa rozosmiala.
"To deti zväčša robia. Keď cítia prítomnosť, chcú ju cítiť i fyzicky."
"Všetky deti?"
"Čo ty vidíš prvýkrát bábätko?" otočila sa na mňa pobavene a ja som sa zamračila.
Vlastne sa ho mám prvýkrát dotknúť a vziať ho na ruky, počíta sa to?
"Neviem ako na to, Iliana," skúsila som inak, no ona už bola zahrabaná vo svojom vlastnom obchode s oblečením, takže mi to bolo prt platné. A ono to stále plakalo.
Povzdychla som si a otočila sa k tej malej veci v posteli. Krčila tvár, akoby mala namiesto kože látku a po lícach sa jej valili slziská veľkosti periel.
Pristúpila som bližšie a ono sa to ešte viac rozkričalo- nuž, už len za tie šaty to musím urobiť, takže nádych...!
Opatrne som to zdvihla do výšky, na čo sa to malé začkalo a na moju podráždenosť plakalo ďalej.
"I tak to nebude fungovať," zamrlala som a uložila si ho tak, ako som videla, že ho držala Iliana a mierne ním začala triasť. Tíšiť ho.
A ono to kašlalo na mňa.
Neprestávala som s pohupovaním- na to, aké je to malé, to bolo prekliato ťažké- a 'ššš-kala' naňho, až pokým nezavrel ústa a nezačal už iba niečo mrmlať.
"Takže ako? Nejaká neopatrnosť? Plánované? Prasklý kondóm?"
Iliana sa ďalej hrabala v skrini, takže som nevidela, ako sa tvári.
"Nehoda, vlastne. Ale Aarona by som za nič nevymenila," povedala po chvíli.
To je celkom neobvyklý postoj pre mladé mamičky. No tak- žiadna ľútosť? Ani trošička? Dievča, máš nech dvadsať rokov- keď som neprestrelila- a si prikovaná k drobcovi tu v mojich rukách. Nie práve sen každej tínedžerky.
Po fakt dlhej chvíli, keď som neprestávala s tíšením napriek tomu, že Aaron na okamih stíchol- nenechám sa obalamutiť- som si všimla, že na jeho červeno-zlatistej tvári sa niečo začalo zjavovať. Načiahol sa po mojich hustých vlasoch a zasekol do nich tú malú ručičku a tak mi ich pár efektívne vytrhol- viete, nie všetci máme vlasy ako hodváb. A vtedy, keď som sa zaškľabila, aby som nezačala nadávať, sa to na tej tvári naozaj objavilo. Úsmev.
"Ono sa to smeje," vydýchla som prekvapene a stočila pohľad na Ilianu, ktorá už stála pred svojou skriňou a opäť sa bezchybne usmievala.
"Páčia sa mu tvoje vlasy."
"To je jediný," namietla som a opäť pozrela na malého človiečika vo svojich rukách.
Opatrne som mu vymanila svoje vlasy z ruky- predsa len, mohol by mi ich na hlave trochu nechať- no Aaron začal opäť plakať.
Vzhliadla som k Iliane s prosiacim pohľadom a ona sa láskyplne zasmiala.
"Ak to nebude ticho, hodím to z okna," pohrozila som jej a ona ku mne pobavene podišla a vzala si svojho syna, ktorý sa okamžite utíšil.
Tss. Ja mu dovolím vytrhnúť mi vlasy, ale ju má stále radšej. Podrazák.
"Na," usmiala sa na mňa Iliana a ja som si vzala to, čo už nejakú chvíľu držala v rukách.
Vešiak. A na ňom šaty. Dokonca šaty, ktoré, keby mi boli dobré, som ochotná prijať.
"Iliana, ty si zázrak," pokrútila som hlavou a stále hľadela na tie šaty.
Ale vážne ju asi niečo poslalo z neba.
"Tak si ich skús," popohnala ma a ja som bezmocne prikývla. Bez toho by som sa obišla, ale nebudem odchádzať so šatami, ktoré mi nakoniec ani nebudú dobré, že?

*****

S topánkami, radami a magicky predĺženými šatami- možno máme s Ilianou rovnaký typ postavy, ale stále nie rovnakú výšku- som vyšla z Plačúceho slnka a zamierila k Trom metlám.
Ak sa nemýlim, za chvíľu odchádzame. Lupin by tam mal na mňa čakať.
Vošla som a rozhliadla sa, keď sa vedľa mňa zjavila štíhla postava rokfortského primusa a venovala mi žiarivý úsmev.
"Neverím. Ty že si si kúpila šaty?" jeho pobavenie prišlo vtipné aj mne, akurát... Prečo ľudia predpokladajú, že nemám rada nakupovanie? Ok, nenávidím ho- ale čo na mne to presne dáva na známosť? Nosím snáď na chrbte ceduľku, ktorá hovorí, aká som a čo mám/nemám rada?
"Milujem nakupovanie," zamračila som sa a on zdvihol obočie.
"A ja milujem Snapea," prikývol prirodzene.
"Tss. Snape je môj, takže na to zabudni," odsekla som a on na mňa okamih hľadel, než sa začal smiať.
Dúfam, že ma Iliana nenakazila nejakým hlúpym vtipkovaním. Ak sa Lupina začnem niečo vypytovať, zastreľte ma pre dobro ľudstva.
"Ako to išlo s tou kapelou?"
Hups.
"Vlastne výborne. Týmto máme asi všetko," usmial sa, keď sme vyšli von.
"Hodilo by sa. Je to za týždeň. A pokiaľ viem, výzdoba ešte nie je."
"Chris sa o to postará. Videl som nejaké jej návrhy a- u Merlina- to dievča má talent."
Pff.
"Verím," odsekla som, neviem prečo nepríjemne a Lupin pokrčil ramenami. Niekedy je vážne vhodnejšie ma neriešiť.

*****

Vlastne nebolo také zlé stráviť v sobotu v Rokville- alebo aspoň väčšinu zo soboty- pretože na hrade ma nikto nečakal. Porada prefektov je až zajtra, Faust plánuje moju elimináciu a že by som išla klopať na Lupinove dvere, pretože potrebujem spoločnosť, sa mi zdalo ako dobrý námet na rozprávku. Alebo porno.
Šaty som radšej nechala v obale- keby náhodou opäť náhodne utiekli Hagridovy mole a náhodou si vybrali práve moju skriňu a náhodne zničili práve tieto Ilianine šaty. To ma radšej zabite.
Spravila som si úlohu na elixíry a dopísala esej na históriu, ktorú máme odovzdať o dva týždne. Tým skončili moje školské povinnosti a teda i to, čo by som mohla robiť večer.
Hodila som na seba džínsy a obyčajnú bielu košeľu (ibaže s oveľa lepším strihom, ako má tá školská) a rezolútne zamierila do knižnice. Dobrá kniha, tichý kút, žiadny ľudia, zahnanie nudy.
To sa mi vidí ako skvelý sobotňajší večer.

*****

"Pán Black, mohli by ste sa s priateľkou utíšiť?" začula som z vedľajšej uličky, hneď ako som prišla.
Vynorila sa madam Pinceová a premerala si ma ako votrelca, ktorý chce zničiť jej milovanú vesmírnu loď. Ale inak, myslím, proti mne nič nemala.
Okamžite som sa chcela otočiť a odísť- stretnúť Blacka bolo v poslednej dobe vždy na dlho.
No došlo mi, že ak má priateľku, nebude sa ma pokúšať (opäť) zbaliť. Snáď ani on nie je taký kretén (tu som zaváhala).
Prešla som okolo tej uličky akoby nič a myslím, že si ma nevšimli, pretože rozhovor medzi nimi pokračoval.
"Skús sa spýtať knihovníčky. Vážne- ja tu tak celkovo knihy nehľadám, nie to ešte nejaké o... Umení," prehovoril Black, čo som mohla počuť, pretože som bola vo vedľajšej uličke.
Mohla som ísť ešte ďalej, ale najlepšie knihy sú tu. Nenechám sa obmedzovať Blackom, že?

"Ibaže výzdobu a rekvizity musíme mať dorobené do stredy. A k tomu potrebujem tú knihu."
"Jasné, Chris, to ti neberiem. Ale ja ti ju nájsť nepomôžem. Vážne tu musím ostať?"
Na to, že s ňou chodí, sa nechová práve... Ako džentlmen. Nemal by sa snažiť splniť jej, čo na očiach vidí? Alebo to som iba niekde čítala?
Okolo uličky, v ktorej som bola, prešla nejaká dvojica a ja som v nich spoznala problémovú dvojicu z Bystrohlavu. Pokiaľ viem, tiež za trest pomáhali s výzdobou.
"Nenašli sme ju. Knihy o umení na Rokforte nie sú práve najžiadanejšie. Kto vie, v akej spodnej polici v akom stuchlom kúte sú," povedal jeden z tej dvojice, čo znamená, že sú tu kvôli Halloweenu. Nie je to rande Blacka a Chris. Divné.
"Pri Merlinovi, veď je tu i umelecký krúžok. Musia tu byť nejaké knihy!" povedala rozhorčene Chris a jej zvučný hlas sa rozľahol knižnicou. Určite aj pekne spieva. Všestranný umelec.
Btw, my mámo nejaký umelecký krúžok? Čo som zmeškala?
"Slečna, stíšte sa!" ozvala sa prísne Irma (stavím sa, že väčšina študentov netuší, ako sa tá mrzutá ženská volá) a ja som sa otočila chrbtom k dohadujúcej sa skupine, aby som si prezrela policu naproti.
"Slečna, kde sú tu knihy o umení? Tuto umelkyňa potrebuje inšpiráciu," uchechtol sa Black.
Vážne takto dokáže niekoho zbaliť? Alebo som iba niečo nepochopila?
"Poďte za mnou," zavrčala Pinceyka a ja som pokrútila hlavou. Spraviť také niečo hneď, ušetria si hľadanie a dohady. Inu, inteligenti.
Okolo mojej uličky prešla knihovníčka s Chris a stratili sa niekde vzadu.
"Tak my padáme, než sa vráti. Jedna vec je byť v tom debilnom výbore, druhá je, aby nám to posralo celú sobotu," to bol isto druhý z tej dvojice. Možno im dám ešte nejaký trest. Keď sa ti nepáči čo máš, nemusíš to mať vôbec, ako by povedal prorok.
"Tss," dovolila som si nezainteresovane, keď sa tí traja vzdialili- slovom zdrhli.
Konečne som našla niečo, čo by sa dalo použiť k čítaniu. I s knihou v ruke som sa otočila k odchodu, no ostala som zaseknuto stáť.
O kraj police sa totiž opieral sám Sirius Black a nanajvýš čudne sa na mňa usmieval.

"Sobota. Severná veža. Hm... Áno, to môže byť jedine rande."
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 sima sima | 4. června 2010 v 19:37 | Reagovat

supéééééééééér pri tom dietati to bolo fakt dobré :-D  :-D  :-D  :-D  :-D  :D  :D  :D  :D  :-)  :-)  :-)  :-)  8-)  8-)

2 Kia Kia | 4. června 2010 v 20:47 | Reagovat

tak.. nemusela celú dobu dieťa titulovať ako "to", ale to by už asi nebola ani ona 8-O síce tiež pravda, že posledné, čo by som tam čakala, by bolo dieťa
inak super :-D  :-D popravde som nečakala, že si vyberie nejaké šaty.. resp. s nejakými z tadiaľ odíde :D
pokráááčko :-P

3 Nell Nell | Web | 4. června 2010 v 21:38 | Reagovat

Mne sa to označovanie "to" náhodou páčilo :-D Podarené to bolo, a hodí sa to k nej.

želám viac času a fakticky dúfam, že kapitola pribudne hm...tento víkend? O:) snáď, pretože takto to seknúť...(:

4 wladka wladka | Web | 4. června 2010 v 22:48 | Reagovat

sorry ze som otravovala :D :D :D ja len ze uz dlho nebola ziadna kapitola
mnooo ale bola skvela, by som chcela vediet s kym ma Iliana dieta
pacilo sa mi ako si opisovala Myru ako hladela a vravela to a vec na dieta
ale som zvedava co bude s tym Blackom

5 Lostt Lostt | Web | 4. června 2010 v 23:55 | Reagovat

wladka: Neotravovala, len som tu chvilu nebola, som si vobec neuvedomila ze to bol uz tyzden od poslednej kapitoly ;-) Ma tvoj koment nakopol :D

Nell: A vies, ze by to tento vikend aj islo? :D Vidim to na tu nedelu (maybe) ;-)

6 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 6. června 2010 v 12:09 | Reagovat

Ten začiatok bol proste úžasný. A fakt zábavný. Riadne som sa nasmiala, Myrine znalosti o deťoch a to ako sa o nich vyjadrovala ma dostávali do kolien. Bolo to fakt zlaté. :) Hh
A koniec si, samozrejme, zaklincovala Blackovským spôsobom :) Som zvedavá, ako to bude pokračovať. Kapitola sa ti vážne podarila.

7 Chris Chris | 6. června 2010 v 18:36 | Reagovat

super kapitola :) ten malý Aaron je taký zlatý :))

8 miselka miselka | Web | 6. června 2010 v 20:03 | Reagovat

no neviem čo som čakala, ale dieťa to rozhodne nebolo :D ...... a som zvedavá čo ten Sirius ma za lubom vlastne si to idem teraz prečítať ;-)

9 amane amane | Web | 18. října 2010 v 16:32 | Reagovat

v prípade toho decka by som sa pravdepodobne zachovala ako Myra :) nuž idem čítať ďalej. je to fakt dobré :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama