15. Lupus Natus

9. dubna 2010 v 15:33 | Lostt |  Z extrému do extrému
V poslednej dobe som fakt nemala čas. Tento týždeň bol krátky, ale o to náročnejší. A dnešný tst z dejín umenia bol... hm... bol.
Tu je kapitola a venujem ju vám všetkým, ktorý ju čítate a komentujete a tak mi vždy zdvihnete náladu:)
A ja idem teraz pozerať Valentínu- konečne po troch dňoch relaxovať...

Utekala som, čo mi sily stačili, najrýchlejšie, ako som dokázala. Vedela som, že Lupin je v tesnom závese a doháňal ma.




Lupin na mňa hľadel výrazne čiernymi očami plnými hnevu, vzdoru, agresivity, bolesti, túžby po krvy. Jeho guľaté čierne očká boli nehybné a striehli na mňa, okamih po premene.
A ja som čakala, neponáhľala som sa, nedovoľovala som nervozite, aby sa ma dotkla a aby ju cítil. Nechcela som sa pohnúť prvá, mala som čas. Vyčkávala som na jeho prvý pohyb. Bude utekať preč, či pôjde ku mne?
Odrazu sa Lupin strhol, zaklonil hlavu dozadu a prudko zavyl. Bol to ako nárek vypustený do noci, tak dlho skrývaný vo vnútri a ja som musela odpovedať, musela som k jeho plaču a hnevu pripojiť i svoj.
Stočil pohľad opäť na mňa a tie dva žeravé uhlíky už našli odpoveď.
Otočil sa preč a rozbehol sa. Nečakala som, rozbehla som sa po ňom. Napriek tomu, že išiel od Rokfortu, musela som ho zastaviť.
Lupin bol tmavohnedej, prešedivenej srsti. Nič príjemné, nič pekné. Škaredé, odpudzujúce zviera. Také, akými sme boli všetci. Splýval s temným lesom, no môj zrak ho dokázal sledovať a ja som mu stíhala. Dobehla som ho a práve vtedy, keď sa chystal na smyčku, ktorou by sa mi vyhol, som skočila a strhla ho k zemi.
Prevalil sa, pocítila som pod sebou horu svalou a šliach monštrózneho tela. Stočil sa na chrbát a pocítila som zuby, ktoré mi našťastie v tej rýchlosti iba skĺzli po prednej nohe a vďaka hrúbke mojej srsti a kože sa nezaryli do mäsa. Odskočila som od neho a on chcel znova utekať preč, no opäť som naňho skočila a zubami mu zovrela krk. Neprestával sebou divoko metať, až hrozilo, že mu ublížim; moje zuby skĺzli k jeho tvári a pocítila som dotyk s tvrdším povrchom- kosťou pod okom. Zasiahla som časť tváre, roztrhla kožu a moje nozdry pocítili krv.
Pruko zavrčal a náraz jeho tela ma prudko strhol k zemi, rozlomila som menší strom za sebou a zakňučala, pretože som cítila bolesť v chrbtici.
Dočert, potrebujem si na okamih získať jeho pozornosť!
Pozviechala som sa na nohy a dala sa do obranného postoja. Stál oproti mne v rovnakej pozícii a vračal, ceril na mňa zažltnuté zuby a z rany pod okom mu tiekla krv, ktorá sa miešala so slinami. Byť v tej chvíli obyčajný človek, zamdliem strachom.
"Lupin!" skríkla som v mysli, no jeho vlčia tvár sa ani nezachvela, neurobila nič, čo by mi dalo najavo, že na moje oslovenie zareagoval.
No nečakala som to. Toto už nebol Lupin. Nerozumel mi. Možno počul moje slová, pretože ako Lupus Natus dokážem vysielať myšlienky do myslí vlkodlakov, ktorí sú nablízku- no stále im nerozumel.
Keď videl, že sa nechystám opäť zaútočiť, začal cúvať. Opatrne, pomaly, kontroloval moje reakcie. Chystal sa na útek, ako jeden z rovnakého druhu nechcel celú noc stráviť bojom so mnou. Obzvlášť, keď cítil to, čo som proti nemu hodlala použiť. Bol to inšinkt jeho zvieraťa a to mi napovedalo, že moje šance sú vysoké.
"Stoj!"
Lupin možno nerozumel môjmu slovu, no i tak vedel, čo som tým chcela povedať. Zaváhal, videla som, že noha, ktorú mal práve vo vzduchu, sa mu roztriasla. Potom ju však položil na zem a pokračoval v pomalom pohybe.
"Prikazujem ti, stoj!"
Zavrčala som, aby som svoje slová podtrhla a on naozaj zastal, no prikrčil sa a začal obranne vrčať. Nie útočne, iba ako pes, ktorý je nerád trestaný. Vedela som, že mi od neho nebezpečenstvo nehrozí- no bol nerád terčom mojej dominancie.
S mamou sme otca vždy dokázali dokonale skrotiť, pretože Lupus Natus nám dávalo prirodzenú dominantnú silu oproti obyčajným premeneným vlkodlakom.
Vlkodlak je možno nebezpečné monštrum, no stále spadá do zvieracej ríše a riadi sa jej zákonmi.
Preto som si nebola istá, ako Lupina zvládnem sama. Nevedela som, ako silný je on a navyše tu nie je mama... No ako sa zdá, funguje to.
Razom som sa uvoľnila a všetka sila Lupus Natus sa vo mne udomácnila.
Lupin sa vystrel a hľadel na mňa pokojnými očami, už nevrčal, už nehodlal odísť. Teraz boli moje príkazy nad jeho túžbami.
Teraz už nezáležalo na tom, či mi bude rozumieť, alebo nie. Už ma bude počúvať, pretože som nad ním.
A presne o toto mi išlo.

*****

Utekala som, čo mi sily stačili, najrýchlejšie, ako som dokázala. Vedela som, že Lupin je v tesnom závese a doháňal ma.
Bolo osviežujúce, môcť si s niekým takto zmerať sily. Mama a otec boli voči takýmto hrám. No Lupin... Toto bola asi moja najlepšia vlkodlačia noc od kedy som sa vrátila z Ruska.
Stará mama si užívala svoje vlkodlačie ja. Ok, musí sa nechať, že na Sibíri zase nemáš veľa ľudí, ktorých v lesoch môžeš stretnúť, že?
Ale i tak, s ňou sme sa hrali, falošne bojovali, pretekali, lovili zvieratá. To je možno trochu drsné, ale nebudem sa hrať na pacifistu. Ako vlkodlak máte túžbu po krvy, a v lese tá krv pobehuje v slušným, chlpatých baleniach.
Lupin ma začal dobiehať, tak som skúsila zrýchliť, ale bol naozaj rýchly. Až prekvapivo. Jasné, mohla by som ho zastaviť jedinou myšlienkou, ale to by nebolo fér. Chcela som vyhrať poctivo.
Predo mnou sa objavila veľká spadnutá kláda a ja som ju preskočila dlhým, mohutným skokom. Môj dopad bol o niečo drsnejší, ako som čakala a v nohe som pocítila krátku bolesť, no potlačila som ju a utekala ďalej.
Mierili sme ku škole, pretože o pár minút bude svitať. A ja som v noci Lupina ťahala preč. Predsa len...
Zastala som, keď sme boli tak na 10 minút cesty od skrýše a do svitania ostávalo niečo viac ako minúta.
Lupin bol hneď za mnou, bližšie, ako som si myslela. Uznávam, asi som mu mala povedať aby ma radšej preskočil a zastal potom, nie aby zastal hneď, no naozaj som to nevypočítala.
Vrazil do mňa v procese spomaľovania, pretože chcel poslúchnuť rozkaz, takže to nebolo až také zlé, no i tak som tvrdo dopadla na chrbát a jeho ťažké, horúce telo ma zavalilo.
Ticho som zakvílila, počula som, ako sa i z jeho hrdla vydralo zaskučanie a potom nastalo ticho.
Ťaživé, husté, dusivé ticho, ktoré bolo pretŕhané iba zvukom našich zrýchlených, vlčích dychov. Ten beh ma naozaj vyčerpal, no vyčerpal ma i ten náraz. A teraz som sa nedokázala pohnúť, tobôž nie zavalená jeho viac ako 300 kilovým telom.
A on vyzeral, že je na tom podobne.
Odrazu som pocítila zachvenie a telom mi prebehol nepríjemný pocit strachu a uvedomenia si niečoho naozaj zlého. Prudko som otvorila oči a vzhliadla ponad telo ťažkého, zdeformovaného vlka k oblohe pomedzi lístie stromov- a do očí mi zasvietila slabučká žiara prvých slnečných lúčov.
To, čo sa potom dialo, bolo skôr divné a nepríjemné, ako bolestivé. Nikdy v živote som pri premene nebola k inému vlkodlakovi tak blízko. Nie je to príjemný pocit, keď cítite, ako sa hneď pri vašom tele pohybujú cudzie svaly, cudzie kosti, ako sa v tom tele niečo láme, niečo zrastá. A to isté sa zatiaľ deje vo vašom tele.
Takmer ma naplo, isto mi bolo zle, no po pár minútach bol koniec a ja som ležala a nahlas dýchala, premáhala pocit na odpadnutie z toho, že som zažila niečo tak... Odpudzujúce a zároveň fascinujúce. Nedokázala som pri tom Lupina sledovať, mala som zavreté oči, no dokázala som ho pri tom vnímať. Tak jasne! Bola som k nemu tak blízko ako nikdy v živote pred tým, uvedomovala som si každú jednu bunku jeho tela, uvedomovala som si jeho fyzičnosť i psychičnosť. Bola som tak vystrašená tým, čo sa stalo, že som si takmer až neuvedomovala, že premeniť sa uväznená pod jeho telo, celkom bolí.
Začula som tichý ston, bolesti i úľavy a uvedomila si niečo, čo bolo možno ešte o niečo divnejšie ako to, čo sa stalo pred chvíľou. A to už je čo povedať.
Práve som totiž ležala nahá v objatí rovnako nahého Remusa Lupina.

*****

Zamrkala som a i keď ma všetko bolelo, pohniezdila som sa. Jeho telo sa naplo, akoby ho to bolelo, no zároveň akoby ho to... Prekvapilo.
Pocítila som pohyb jeho rúk, ktoré sa premiestnili až k mojim ramenám a tam sa oprel o zem dlaňami. Svaly sa mu chveli, keď sa snažil nadvihnúť. Samozrejme. Beh bol zdĺhavý, táto noc obzvlášť ťažká a táto premena... Nuž, nie práve taká uvoľňujúca, ako by mala byť.
Nečudovala by som sa, keby to nedokázal.
"Nerob to. Počkaj," povedala som potichu. Jeho tvár sa pohla na mojom krku a teplý dych ofukoval moju pokožku. Hm, už tak mi nebolo dosť horko, že.
Akoby úľavne vydýchol, opäť spustil lakte na zem. Nebolo to úplne príjemné, ležať skrytá jeho telom uprostred lesa, dokonca ani to ihličie pod mojím chrbtom nebolo najpohodlnejšie.
Počkal pár sekúnd, možno pól minúty a potom sa trochu zosunul na stranu vedľa mňa, aby sa mi ľahšie dýchalo. Mohol sa tak oprieť o lakeť, ktorý bol iste silnejší ako dlaň.
No dostali sme sa tak do akejsi mileneckej polohy, nahí, telá spletené a on sa nado mňa skláňal. Zdvihol tvár od môjho krku a zahľadel sa mi do tváre.
Zatajila som dych, nie preto, že bol tak blízko a preto, ako sa tváril- no zaujala ma najmä krvavá rana dvoch vodorovne tiahnucich sa šrámov cez jeho líce.
No on si nevšímal môj vydesený pohľad a naďalej sa v jeho očiach ukazovala vďaka, dojatie a nejaký hlboký cit.
"Bolo to úplne iné," šepol a mierne pokrútil hlavou.
Nevedela som, čo na to povedať, tak som iba mlčala. Stále som pod ním ležala nahá, no ako sa zdalo, na to on úplne zabudol.
"Ja... Ďakujem."
"Veď nevieš, čo sa dialo. Si celý dobitý a doškriabaný," opäť som našla svoj hlas a pokrútila hlavou.
Ok- nabudúce menej hier.
Usmial sa a tento raz pokrútil hlavou.
"Nepamätám si to. No... Mám akoby záblesky. Rozkazov. Obrazov. Scén. Utekáme lesom. Hráme sa. Vrčím na teba. Ty mi hovoríš, nech stojím. Dokážeš ma ovládať, hovoriť mi, čo mám robiť, kominukuješ so mnou! Je to úžasné! Ty- si úžasná!"
Hľadela som do jeho spokojných, šťastných očí a vedela, že to myslí vážne. Nevadilo mu, ako divne sme sa premenili. Nevadilo mu, že som mu spôsobila ranu na líci. Pravdepodobne aj množstvo iných modrín a škrámov inde po tele.
On bol šťastný, že bez použitia elixíru mohol voľne behať po lese, užiť si úplnok a i tak si z toho niečo pamätá. Že konečne nebol nebezpečný.
"Už môžeš vstať?" spýtala som sa odťažito.
No on sa iba širšie usmial a prikývol. Okmih sa ešte nehýbal, cítila som nadvihovanie jeho hrude na svojich prsiach, jeho pavnu pritisnutú k tej mojej a nohy sme mali prepletené. Jeho ruka, o ktorú sa opieral, ležala hneď vedľa môjho tela a dotýkala sa ma. Celé jeho telo, plné svalov a teraz i rán, bolo ku mne pritisnuté a ja som sa odrazu zachvela. Nie zimou, nie odporom.
Cítila som tlak niekde pod bruchom a tep sa mi zrýchlil. Pootvorila som pery a vtiahla viac vzduchu do pľúc.
Remusove oči stmavli, nie zvieraťom, no mužskou túžbou, odrazu si začal uvedomovať i on naše milenecky spletené telá. Ruka, ktorú mal voľnú, sa pohla a položil ju z druhej strany môjho tela vedľa mojej tváre, až som jeho prsty ucítila vo vlasoch. Naklonil sa nado mňa hlbšie. Jeho zrak padol na moje pery a ešte nižšie. Dych sa mi zasekol v hrdle a potlačila som vzdych, keď sa mi celé podbruško zovrelo v náhlom kŕči túžby.
"Lupin..." oslovila som ho priškrtene, na čo sa strhol, sekavo prikývol a vstal tak rýchlo, že som pochybovala, že to tak skoro po premene vôbec bude možné.


"Nechal by som to tak. A ešte by sme sa necítili obaja ako idioti."
Hm, ja viem prečo sa cítim ako idiot, ale prečo on?
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 wladka wladka | Web | 9. dubna 2010 v 17:43 | Reagovat

yesss tato kapitola bola uzasna
hlavne ten koniec hned by som s Myrou menila :DDD pokracko :D

2 Leann Leann | E-mail | Web | 9. dubna 2010 v 17:44 | Reagovat

No teda, takú erotickú scénu som vôbec nečakala. Skvelá kapitola! Teším sa na ďalšiu. =D

3 miriela miriela | Web | 9. dubna 2010 v 18:29 | Reagovat

uuu wow, úžasná kapitola a tak krásne nabitá erotickým nábojom, najmä na záver :) veľmi sa mi páči celá táto koncepcia lupus natus, už sa teším na ďalšie :)

4 Chris Chris | 9. dubna 2010 v 18:42 | Reagovat

super! tak táto kapitola sa mi páčila najviac!

5 Kia Kia | Web | 9. dubna 2010 v 19:26 | Reagovat

oh tak toto sa mi páááči :-D  :D  :-D

6 Nell Nell | Web | 9. dubna 2010 v 22:38 | Reagovat

súhlas, fakticky vydarená, aj keď, možno sa to len mne tak zdalo, kúsok krátka. Nevadí, stála za to (:

7 nikki nikki | 10. dubna 2010 v 0:06 | Reagovat

vau :D najkrajsia kapitola :D vazne stala za to xD

8 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 11. dubna 2010 v 18:35 | Reagovat

tá kapitola bola..... že waw.... je skvelá.... taká..... boli spoli zlatí....a ten koniec.... si vážne talent.... napísala i to úžasne :)

9 miselka miselka | 11. dubna 2010 v 19:47 | Reagovat

táto kapitola patrí k tím najlepším O_O

10 Lostt Lostt | Web | 11. dubna 2010 v 20:44 | Reagovat

Fiha, moc vam vsetkym dakujem;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama