Tic Tac

1. prosince 2009 v 22:13 | Lostt |  °°°Jednorázovky°°°
Náhly záchvat tvorivosti ma priviedol k napísaniu tohto. Trvalo mi to dva večeri a dohromady asi dve hodinky a nemôžem si pomôcť, v poslednej dobe asi moje najlepšie dielo.
A to preto, že sú v ňom konečne nejaké pocity a emócie. Či ich tam pocítite, to neviem. A či ich pochopíte, to tiež neviem.
Podľa názvu by ste možno usúdili, že to bude veselý príbeh.
Tak narovinu- nebude. Moje jednorázovky nebývajú veselé.
Príbeh hovorí o dvojici Smrťožrútov, ktorí pracujú spolu. No jeden z nich má svoje vlastné problémy, svoje vlastné bolesti. Tým jedným je Draco Malfoy.

Chcela okolo neho prejsť do prázdnej, nočnej ulice, no Draco ju chytil za ruku a silno prirazil k stene v úzkej uličke.
"Rúhaš sa. Nechci, aby som prezradil tvoje názory priamo jemu."
Spod veľkej kapucne sa ozvalo krátke, tiché zasmiatie a on videl iba jej bradu, plné, sýto červené pery a rad bielych zubov v krutom úsmeve.
"A čo by si potom bezo mňa robil? Nikto iný ťa neznesie, si samotár. Všetci ostatní sa ťa boja."




"Mohla si by prestať žváchať tú muklovskú sračku a pohnúť si?" zavrčal Draco Malfoy a pokračoval v ceste tmavou, vlhkou uličkou. Samozrejme, že bolo vlhko, veď boli v Lonýdne.
"Si suchár, Malfoy. Chutí mi to, tak prečo sa obmedzovať? A navyše- Tic Tac sa nežvácha, ale cumle," odvetila s dutým smiechom žena v tmavom plášti a zrovnala s ním krok. Bola tichá ako myška i napriek podpätkom, ktoré mala. Draco to nechápal, ale bolo mu to jedno. Ak na nich neupozorní, nemá sa prečo starať o jej obuv či schopnosť chodiť potichu.
"Ak Pán zistí, že pri sebe držíš muklovské... cukríky... neskončíš dobre."
"Ale no tak, Malfoy. Nemám rada muklov, ale proti ich cukríkom nič nemám. A Temnému Pánovi je úplne u riti, čo sladké jem."
"Si hlúpa a naivná. V poslednej dobe má zlú náladu."
"A divíš sa?" zasmiala sa štíhľa žena v kapucni a obaja zastali na rohu ulice a Draco vyzrel von, či je prázdna.
"Po poslednom boji sa mu nedarí nabrať dostatok sily, aby sa mohol Potterovi postaviť priamo. Skrýva sa. Tak čo by si po ňom chcel, americké úsmevy?"
Chcela okolo neho prejsť do prázdnej, nočnej ulice, no Draco ju chytil za ruku a silno prirazil k stene v úzkej uličke.
"Rúhaš sa. Nechci, aby som prezradil tvoje názory priamo jemu."
Spod veľkej kapucne sa ozvalo krátke, tiché zasmiatie a on videl iba jej bradu, plné, sýto červené pery a rad bielych zubov v krutom úsmeve.
"A čo by si potom bezo mňa robil? Nikto iný ťa neznesie, si samotár. Všetci ostatní sa ťa boja."
"Prečo ty nie?" zavrčal a stisol jej nadlaktie ešte pevnejšie.
"Mám sa ťa báť, Draco?" šepla do ticha a jazykom si prešla po vrchnej pere, čo videl i napriek kapucni.
Draco zvraštil tvár a pustil ju, otočiac sa do ulice.
"Musíme ísť, čaká nás."
Žena sa zasmiala a prešmykla sa okolo neho, neprestávajúc sa smiať.
"Keď sme u toho, Raina, nebudem mať zábrany ťa zradiť, aby som zachránil seba."
Žena zastala, otočila sa k nemu a zahľadela sa naňho prenikavými očami skrytými v tme habitu. Nevidel ich, no ich pohľad cítil.
Draco na ňu bez pohybu hľadel pár dlhých, mĺkvych okamihov a čakal na jej reakciu na svoje priznanie. Chcel, aby to vedela.
Žena sa zasmiala a odrazu sa v jej ruke ocitla malá, oranžová krabička z plastu. Ozvalo sa jemné zahrkotanie, keď si dva cukríky hodila do úst a krabička znova zmizla pod jej habitom.
"Si skurvený hajzel, Malfoy," jej smiech naďalej hral ulicou, keď zamierili k starému dvojposchodovému domu.

*****

"Kde ste boli toľko... Dal som vás zavolať už pred pätnástimi minútami!" zasyčala vychudnutá, zdeformovaná postava odetá v šedej koži, pod ktorou bolo vidno tenké, pramálo ľudské kosti. Na sebe mal tmavý habit, v ktorom bol zabalený ako dieťa- a predsa, ani tento kus látky nedokázal skryť jeho očividnú neľudskosť. Bol to iba tvor, nič viac. A všetci sa ho báli, pretože tento tvor- či netvor- mal na svedomí o veľa viac krutostí a zločinov, než všetci ostatní.
"Hlboko sa ospravedlňujeme, môj pane. No ulice už nie sú také... bezpečné."
"Dostať sa k vám a pri tom riskovať odhalenie čo najmenej si vyžaduje svoj čas."
Z tela Temného Pána sa ozvalo hlboké, dusivé zachrapčanie plné hnevu.
"Moji stúpenci sa ku mne už nesmú ani premiestňovať... Prekliaty Harry Potter! Mal som to decko zabiť, kým sa ešte dalo."
Draco s Rainou po sebe pozreli a vlastné myšlienky radšej pochovali hlboko.
Mal ho zabiť, kým sa ešte dalo? A kedy to bolo? Už keď bol malý chlapec, Voldemort to nedokázal a potom, keď vyrástol... Ani tak ho neporazil, tak ho podceňoval... Až napokon, raz, Chlapec-čo-prežil sa zmenil na Chlapca-čo-zahnal-Voldemorta. Už ani to meno nebudilo toľko strachu čo pred tým.
"Čo tu ešte stojíte! Okamžite choďte zviesť to hlúpe aurorské decko z mojej stopy! Už aj!"
"Môj pane," poklonil sa Draco. Nerobili to prvý krát, vedeli o čo išlo. Tušili to už keď boli na ceste.
"Ako si pán želá," usmiala sa Raina krvavými perami a naznačila poklonu miernym zohnutím šije. Vlasy, zopnuté do tenkého drdola, tvorili pokrývku tmavých, rudých vlasov, ktorá sa pri tom pohybe ešte viac napla. Pôsobilo to priam bolestivo- no i nebezpečne, odťažito. Jej bledá pleť žiarila, keď vybehla z miestnosti za Dracom, znova si dávajúc svoju kapucňu.

*****

Premiestnila sa na londýnsky cintorín a oprela sa o jednu hrobku. Aurori, čo idú po nej, tu budú každou chvíľou a ona im musela nechať stopu. Draco sa pohyboval rovnako niekde po Londýne. V jednom okamihu sa ich cesty stretnú a kúzla aurorov sa prepletú, čím sa na okamih stanú úplne nefunkčnými a oni budú mať čas sa premiestniť niekam, kde im ujdú.
Bola to rutina, ktorá sa opakovala skoro periodicky.
Brnenie prútika v jej ruke jej jasne signalizovalo, že aurori sú blízko. Pokrútila prútikom nad svojou hlavou a odčarovala sa preč. Aurori to budú považovať za úskok- namiesto premiestňovania použila čary na zmenu polohy. Budú si myslieť, že ju k tomu viedlo domnenie, že potom ju nevystopujú. Nebudú ju podozrievať z premysleného ťahu.
Ocitla sa na rohu obchodnej ulice a obzrela sa. Všade okolo nej hrala prázdnota a ticho a ona sa zasmiala do tmavej ulice. Zbožňovala hru na mačku a myš.
Vedľa nej sa mal čoskoro objaviť najrýchlejší auror a tak sa okamžite premiestnila, až sa ocitla za jeho chrbtom. V stotine sekundy, keď sa pred ňou zhmotnilo zle otočené telo, stisla prútik.
"Avada Kedavra!"
Ani si nestihol uvedomiť, že ho dostala. Jediné, čo počul, bol jej doznievajúci smiech ulicou.
Vedľa nej a tela padajúceho k zemi sa zhmotnila nová postava a tak sa premiestnila preč, ledva stihnúc vyhnúť sa kliatbe.
Pred ňou sa týčila vysoká budova rádia a ona sa oprela o jej sklenenú tabuľu. Ministerský vyhladzovači stôp budú mať veľa práce, aby zakryli stopy, čo zanechá na kamerách.
Aurori sa spomalili, mŕtve telo jedného z ich radov ich síce naštve, no i spomalí.
Cítila prítomnosť kúziel a vedela, že Draco nie je ďaleko.
Z vrecka čierneho habitu si vytiahla krabičku, poloprázdnu a stále veselo hrkajúcu, a vhodila si do úst dva sladké ovale.
V tom pocítila ruch, keď sa okolo nej mihla postava Draca Malfoya, a blízko pri nej sa mala čoskoro zjaviť nová skupinka aurorov.
Bol čas premiestniť sa. Stisla Tic Tac v ruke a jej postava zmizla, sklenená tabuľa, o ktorú sa opierala, sa mierne zachvela pod náporom blízkeho kúzla.
Dopadla na okraj kameňa v parku a takmer stratila rovnováhu. Musela sa zachytiť o kmeň stromu a poškriabala si dlane. Nenávidela, keď jej do cesty vstúpila podobná, banálna prekážka.
Zoskočila na zem, keď odrazu jej prišlo niečo divné, podivne neznáme. Akoby na niečo zabudla...
"Trvalo ti to!" zasyčal spoza jedného zo stromov známy hlas a ona zahnala svoje myšlienky.
"Ideme do finále," zasmiala sa a obaja sa premiestnili preč, na rovnaké miesto a potom každý inam.
Raina sa zastavila v starom skladisku a začala odriekavať svoje kúzlo, keď ju znova ovládol ten divný pocit.

*****

Otvorila dvere do malého bytu. Jeden mŕtvy, ministerstvo hore nohami a nebezpečenstvo odhalenia úkrytu ich Pána zažehnané. Bola to skvelá noc, úspešná noc a ona sa netešila, že je jej koniec.
Vyzliekla si tmavý plášť s kapucou a hodila ho na zem malej chodbičky, vyzula sa a zamierila do jedinej izby bytu.
Posteľ akoby čakala iba na ňu, a predsa necítila únavu. Ešte nie... Vedela, že tejto noci ešte nie je koniec všetkým vzrušeniam. Malo prísť ešte jedno prekvapenie a ona trnula nedočkavosťou.
Prstami zamierila k vrchnému kraju šiat a začala si postupne rozopínať malé gombičky, držiace vrchnú čas odevu pohromade. Objavila sa tmavo červená látka skrývajúca sa pod čiernymi šatami, ktoré nechala skĺznuť na zem. Ostala v červenom saténe a chcela sa natiahnuť po župane, keď sa ozvalo tiché klopanie.
Nezaváhala, iba tak ako bola otvorila dvere a stretla sa s desivo prázdnym pohľadom dvoch nádherných, ortuťových očí.
Draco Malfoy vošiel bez pozvania, bez slova a bez emócie.
"Dnes si bola neopatrná."
"Zabila som aurora."
"Viem. Je toho plné mesto. Pán ťa pochváli, no tvoja neopatrnosť by mu mohla prísť draho. Mohla by prísť draho nám všetkých."
Počas hovoru si vyzliekol svoj habit a hodil ho na ten jej. Rovnako sa vyzul a v malej izbe sa postavil k oknu. Bol jej chrbom, pomaly dýchal a nebol vôbec rozhodený či nahnevaný, alebo vzrušený dnešnou nocou ako ona. On robil to, čo musel. Ona robila to, čo chcela.
"Si stále taký upätý."
"Jeden z nás dvoch musí byť."
"Čo by bol život bez výziev?"
"My nežijeme život. My prežívame..." povedal s nutnou dávkou znechutenia Draco a otočil sa k nej. Zišiel si jej štíhľe, vysoké ženské telo odeté v červenom, chladnom kuse látky, ktorý kontrastoval z jej bielou pokožkou. Bola krásna, bola nebezpečná, bola krutá a nechápala, že nie všetko je jej hra.
A predsa po nej zatúžil, akoby bola tým jediným aspoň trochu reálnym teplom v jeho živote. Pretože jej objatie vždy hrialo...
"Sme stvorenia potulujúce sa po noci ako hadi, strážime svojho pána a dúfame v jeho návrat tak, ako dúfame, že ešte niekedy uvidíme svetlo slnka."
"Vidieť slnko nie je to, čo by si chcel, však, Draco Malfoy? Tebe ide o jeho teplo, o jeho hrejivý dôkaz toho, že si stále živý."
"Nie som živý..." povedal trpko. Nechápala ho. Ona svoj život milovala.
Stál s ňou v jednej miestnosti a predsa bol sám ako inokedy.
"Mohol by si byť, keby si sa prestal ľutovať," odsekla prudko a pristúpila bližšie.
"Choď von, prechádzaj sa po slnku a potom mi povedz, či ti to teplo urobilo tak dobre. Najmä ak pomyslím na to, že sa s tebou budú prechádzať muklovia a zradcovia krvy."
"Nie je to o tom, kto tam bude so mnou."
"Ale ide, vždy ide o to. Budeš sa prechádzať ruka v ruke s nimi?!"
"Nemusím byť s nimi, aby som tam mohol byť. Vieš, že by som to nezniesol."
"Lenže potom budeš sám rovnako tam, ako tu. S tým rozdielom, že tu ťa medzi seba berú. Tam ťa budú nenávidieť preto, kto si a čo si vykonal."
Draco hľadel do jej ľadových modrých očí a sám seba nenávidel. Nebola to otázka voľby. Bola to otázka krvy, rodu, povinnosti. Nikdy mu to problém nerobilo... A predsa, keď sa vrátil do prázdneho Manoru po noci ako je táto... Cítil najhoršie pocity, aké iba mohol. Strach mu však bránil podniknúť čokoľvek, čo by ho vytrhlo z toho skazeného, nechutného, krvilačného života.
Preto vyhľadával Raininu náruč. V tej zabudol.
Vykročil k nej a pomaly si pritiahol jej tvár k sebe, aby ju pobozkal. Pomaly, takmer až nežne, chcel naplniť svoju potrebu po jej teple a vedel, že ona túžila po ňom. Chcela ho celého. Bol ochotný tú cenu platiť.

*****

Prebral sa a pootvoil oči. Slnko ho ožiarilo priamo do tváre a on zavrel oči v ostrej bolesti. Noc trvala tak dlho...
Nahé telo krásnej ženy vedľa neho sa pomrvilo v spánku a on si premeral jej nahý chrbát pod prikrívkou kriedovej kože, ktorá matne svietila.
"Nikdy to nepochopíš..." šepol jej do tmavých, červených vlasov nežne, zmierene a vstal z vyhriatej postele.
Zobral si svoje oblečenie, potichu sa obliekol a zamieril ku dverám, už sa znova neobzrúc na ženu, z ktorej energie a tepla čerpal túto a mnoho iných nocí.
Schádzal schody, keď zacítil podivný nápev energie, no pokrútil hlavou a zrýchlil krok.
Cez deň mágia v jeho živote nemala miesto. Cez deň musel aspoň z časti žiť život, ktorý si za žiadnych okolností nesmel dovoliť v noci...

*****

Len čo vošiel do práznej, slnkom osvietenej haly chátrajúceho sídla, pocítil záchvev. Prútik sa mu rozvibroval a jeho telo ho začalo páliť, akoby ho nechali príliš dlho na slnku. Okamih mal pocit, že ho spaľuje zvnútra...
Otočil sa opäť ku dverám a buchol do ich drevenej, ošúpanej dosky z dreva.
Ešte aj teraz musí poslúchať!

*****

Prišiel do domu, v ktorom sa skrýval Temný Pán, na sebe oblečenie z predošlej noci. Vedel, že to je niečo vážne, pretože bolesť v jeho tele, i keď iba chvíľková, bola neznesiteľná.
Vstúpil do hlavnej miestnosti a uvidel mnoho postáv v čiernych habitoch a s maskami. On nikdy nenosil masku, cítil sa v nej ako potkan, ktorý poslušne behá v kolese.
Pohľadom prebehol po všetkých tých postavách a zastavil sa na tvári Pána. Bola stihanutá, čím vyzerala ešte menšie a ešte krutejšie. Jeho oči červeno svietili a kostnaté prsty stískali okraje kresla keď hovoril.
"Aurori vystopovali jedného z nás. Musíme sa znova premiestniť, je nebezpečné tu ostávať. Nevieme, čo všetko vedia... Alebo čo všetko si môžu zistiť. Okamžite začíname s presunom, každý vie čo má robiť. Buďte..." zasekol sa a bolo počuť dusivé dýchanie vychádzajúce spod kapucne. Bol tak slabý...
"Buďte obzvlásť opatrní. Kto urobí chybu, zaplatí za ňu životom."
Draco sa zamračil a odrazu si uvedomil, že tu niekto chýba.
Obhliadal sa a hľadal aspoň postavu podobnú jej, no nenašiel.
"Pane, koho dostali?" vyhŕkol skôr, ako sa stihol zastaviť a pri pohľade krvavých očí sklonil tvár.
"Ty by si to mal najlepšie vedieť!" odsekol hustým, drsným hlasom Voldemort a Dracovým telom trhlo dozadu, akoby ho sila toho hlasu odmrštila. Stále dokázal byť veľmi desivý, i keď to bol iba matný odraz tej desivosti, čo sa v ňom sústreďovala pred tým.
"Ale ona... Kedy, môj pane?" snažil sa nestíšiť svoj hlas ani o piaď, snažil sa nedať najavo pocit, ktorý ho ovládol.
"Dnes ráno. Priamo v jej posteli. Siahla po prútiku a tak ju zabili."
"Kto?" Draco už nepotláčal pohnutie hlasu, sprevádzané náhlym chladom, ktorý ho ovládol. Chlad, samota, agonická beznádej. I to falošné slnko v jeho živote vyhaslo...
"Tvoj bývalý spolužiak, Draco. Sám Potter si vychutnal jej smrť. Pán Čestný to vybavil heslom: oko za oko, zub za zub. Ona zabila včera v noci Weasleyho. Nebolo pochýb, že to skôr či neskôr príde. Vždy bola neopatrná a zabíjala, ako sa jej zachcelo... Preto som ju mal v obľube."
Draco sa zamračil a nechcel si tú scénu ani predstavovať. Muselo to byť iba chvíľu potom, čo odišiel z jej bytu... Keď pocítil prítomnosť veľkej magickej energie, pocítil ten záchvev na pokožke, to otvorenie pórov na celom jeho tele, v snahe nasať tú arómu... Boli tam, prišli si po ňu a on, s nezáujmom, išiel domov...
"Je jej škoda. A ty, Draco Mafloy, si mal vedieť, čo príde! Mal si byť pripravený. Bola tvojím partnerom!" zasyčal Pán a rana v jeho vnútri, ktorá bolela prázdnotou, sa ešte viac otvorila.
"Netušil som.. Veď ako ju mohli nájsť?"
Na tele Temného Pána vystúpili šľachy, keď sa celý napol.
"Tá hlupaňa zanechala stopu! Zanechala po sebe priamy predmet, podľa ktorého nebolo až tak ťažké ju vystopovať, i keď to trvalo niekoľko hodín."
"Ale..." radšej prestal rozprávať, akoby mali všetci počuť bolesť v jeho hlase.
Avšak ako najvyšší Smrťožrút si zachoval svoju tvár a prikývol.
"Nájdi ten predmet skôr, ako podľa neho nájdu i teba a nás ostatných!" ozval sa prudký rozkaz z toho nepríjemného stvorenia a Draco krátko sekavo prikývol.
"Rozkaz."
Vyšiel z miestnosti, nečakajúc na dovolenie.

*****

"Smrťožrútka chytená vďaka muklovskému predmetu! Muklovské cukríky osudné pre vrahyňu aurora! Auror zabitý pri včerajšej akcii! Kúpte si najnovšie noviny! Kúpte si dnešný výtisk Denného Proroka!"
Draco zaťal päste a vytrhol zo stojana jeden výtisk. Skvela sa na ňom fotka chladného Harryho Pottera, akoby ho opustil všetok život a ostala len schránka, ktorá už nežije, iba prežíva.
Ako on... Harry Potter tiež viedol svoj boj, prevzal úlohu, ktorú musel prevziať. V jeho očiach bolo vidieť uvedomenie si smrti, ktorú so sebou nosil ako trest. Akoby nedokázal nájsť uspokojenie, akoby nedokázal nájsť svetlo na konci tunela. Ponáral sa hlbšie a hlbšie, no nedokázal výjsť na hladinu... Poznal tie pocity, pretože rovnaké videl pri pohľade do zrkadla.
Na druhej fotke bola odfotená izba, ktorá mu bola podivne známa... Rozhádzaná, po zemi oblečenie, okno smerujúce do ulice... Stisol zuby a takmer výtisk na mieste roztrhal. Bola to jej izba, tak ako ju zanechal. No posteľ bola prázdna. Zrejme nedovolili odfotiť... Mŕtvu.
Neuvedomoval si, že kĺby na rukách mu úplne zbeleli, že jeho tvár stratila farbu.
"Pane, chcete ten výtisk? Pretože ak nie, bol by som ocenil, keby ste ho nezničili," ozval sa predavač a nesnažil sa o zmerlivý hlas.
Draco po ňom sekol pohľadom a takmer vytasil prútik na nevinného na verejnom mieste, no ovládol sa a noviny mu hodil k nohám.
"Nechaj si svoj život," zamrmlal znechutene a zamieril prudko preč z ministerstva.
Jediné, po čom túžil, bolo ukojenie tej túžby po teple. Aspoň na okamih, na malú chvíľku... A vedel, čo bude musieť urobiť. Vedel, čo chcel urobiť.

*****

"Bol si ten druhý," ozval sa zmierený, pustý hlas plný znechutenia. Nebolo to v jeho tóne, bol to ten výraz, ten prázdny výraz jeho očí, ten tvrdý pohyb pier.
"Vždy som tam niekde bol. Nechali ste si ma behať vám pred očami."
"Za toto pôjdeš do Azkabanu."
"Smiešne. Azkaban mi nevadí. Ja už vo väzení žijem."
Na tvári Harryho Pottera sa na okamih zjavil záblesk života, záblesk krátkeho pochopenia, ktoré okamžite zavrhol. Nechcel chápať vraha...
"Rád ti z neho pomôžem."
"Nápodobne," odsekol Draco a na tvári Harryho Pottera sa objavil strach. Nie pred smrťou, no pred túžbou tú možnosť vyskúšať. Možnosť dopriať mu ten okamih vlastnej nepozornosti a odísť. Večne. Bol to i strach z odhalenia niekým, kto ho predsa nesmel chápať! Nikto iný ani len netušil a príde on...
"Nemala byť taká hlúpa. Bola to jej vina."
"Nevrav o nej," zasyčal Draco a Harry konečne nadobudol ten pokoj pri pohľade do náhle rozhodenej tváre jeho rivala.
"Možno budeš chcieť na ceste na večnosť toto," zasmial sa dutým smiechom, takmer až presýteným krutosťou, Harry a z vrecka odrazu vytiahol čosi, čo Dracovi na okamih zabránilo v akomkoľvek pohybe či myšlienke. No Chlapec-čo-prežil nevyužil svoju možnosť, s pôžiktom si vychutnal bolesť v tvári soka.
Hodil oranžovú krabičku smerom k nemu a tá dopadla s tichým klopnutím v priestore medzi nimi na vlhkú zem ulice.
Draco splynul s pohľadom Harryho Pottera a tak podobná bolesť, samota a strach sa zmiesili v jedno. Obaja videli do vnútra druhého a videli v ňom seba.
"Avada Kedavra!" ozval sa výkrik do ticha noci a telo, ktoré sa ani len nesnažilo vyhnúť, sa znieslo na zem s priam radostným zmierením v očiach. Pokoj sa zračil v jeho tvári, keď odišla na veky.
A ten druhý ostal stáť v prázdnote noci, pohľad mu padol na prázdnu krabičku medzi ním a mŕtvým telom soka a do očí sa mu vtisli slzy.
Znova ostal sám a uspokojenie neprišlo.
 

11 lidí ohodnotilo tento článek.

Anketa

Páčilo?

Ano 78.9% (15)
Nie 21.1% (4)

Komentáře

1 nikki nikki | 2. prosince 2009 v 20:52 | Reagovat

akurat som dnes docitala anitu the killing dance kde zomrela raina takze ma to trocha pobavilo :D jednorazovka sa mi pacila hoci ja som bola vzdy na happyend nejak sa to casom zmenilo vsetko je tak strasne sladke ze teraz vyhladavam presne take druhy a takisto ani nemam rada jednorazovky som skor na kapitolovky ale neprecitat tvoju ? to by som nemohla

2 Lostt Lostt | Web | 2. prosince 2009 v 21:34 | Reagovat

nikki: Velka vdaka. Aspon niekto si precita aj jednorazovku :)

3 Denika Denika | Web | 2. prosince 2009 v 22:07 | Reagovat

Mne sa to táto jednorázovka páči. Už som si zvykla na Draca aj ked zo zaciatku som o nom moc necitala. No táto jednorázovka sa podarila. Páci sa mi Raina je taká zajímava zabila Rona a tie tic taci nemaju chybu. Ze ju potter zabil nepripravenu ma zaskocilo lebo som amala pocit ze ona a nepripravena sa nemoze stat nos talo. Aj si to pekne ukoncila :-)  :-)  :-)

4 hwesa hwesa | Web | 3. prosince 2009 v 22:41 | Reagovat

tic tac... irónia osudu, že taká banalita ju stála život... neviem ako by som mala vyjadriť pocity z tejto poviedky, bolo to také smutné, alebo skôr depresívne - takto nejako som si však vždy predstavovala Draca v tých chvíľach v HP, kedy nám bolo jasné, že on nechce bojovať za Temného pána - takéto nejaké myšlienky a postoje (samozrejme bez Raiany :)), že to musí robiť len kvôli rodu
myslím, že stačí keď na to poviem, že to bol veľmi pôsobivé

5 Nell Nell | Web | 4. prosince 2009 v 21:03 | Reagovat

už tretíkrát píšem tento komentár, tak dúfam, že sa mi ho KONEČNE podarí odoslať, mám už menšie nervy -_-
Ak nadviažem na predošlé komenty, tiež sa mi zdalo zvláštne, že ju Potter zabil nepripravenú. Nie preto, že ona v nás vzbudila dojem "Vždy pripravená" , ale myslela som /a  vlastne si to stále myslím/, že Potter má morálne zásady, ktorými sa riadi. Nemyslím, že by zabil spiacu osobu, ktorá sa nemôže brániť, aj keby to bol sám Voldemort. Aj keď, vzhľadom na to, že ona zabila Rona, morálne zásady zrejme ustúpili do úzadia a nečudujem sa ;-) Ja vlastne vždy stojím na strane dobra /to, že mám veľkých obľúbencov na zlej strane je detail/ a tak sa mi ..hm..páčilo? alebo sa mi zdalo správne alebo neviem, ako to povedať, že to bolo tak ako to bolo. Voldemort slabý, na úniku, smrťožrúti musia skrývať stopy a aurori sú mu za chrbtom...Draco, hm, Draco mal nefér život. Pripadal mi ako v neustálej depresii, možno slabšieho odvaru, v ktorej dokázal prežiť, ale bol nešťastný...Možno sa to vyznie ako opičenie sa, ale tiež mi nenapadne lepší výraz ako pôsobivé ;-)

6 Lostt Lostt | Web | 4. prosince 2009 v 21:39 | Reagovat

Moc vam dakujem. Cenim si, ze poviedku hodnotite ako posobivu. To je lepsie ako dobru ci zlu, pretoze to moze znamenat oboje ci ani jedno. Vdaka moc :)

7 Coraline Coraline | E-mail | Web | 5. prosince 2009 v 18:51 | Reagovat

No tak v tejto poviedke si Pottera vykreslila úplne inak, ako ho poznáme. Draco sedel :) To meno Raina mi hneď prišlo známe, ale vďaka tomu som si ju vedela predstaviť ešte lepšie. Nezdá sa mi divné, že ju zastihli nepripravenú, veď bolo ráno a spala atp, čiže s tým som problém nemala :) Vlastne som nemala problém s ničím. Úplne ma to dejovo vtiahlo a dostalo. Aj štýl písania je veľmi pekný :) Myslím, že je to vážne vážne dobrá jednorázovka a zišlo by sa takých viac :) Good work

8 Sokana Sokana | 6. prosince 2009 v 12:54 | Reagovat

Tak táto poviedka ma dostala... Skôr depresívny, jemne smutná a krutá. Dracove pocity s opísala vynikajúco, nový Potter ma zaujal a Raina mi prišla sympatická. Viem, znie to vážne bláznivo, ale naozaj mi prišla sympatická :D No čo, to bude mnou. A záver bol excelentný. Ale aj tak myslím, e si ju budem museť ešte pár krát prečítať, aby som ju dokonale pochopila.

9 Coraline Coraline | E-mail | Web | 6. prosince 2009 v 13:23 | Reagovat

A ešte by som chcela povedať, že som tam emócie cítila a snáď i pochopila a to pridalo na celkovom dojme :) Ak by som to mala ohviezdičkovať tak by som tejto poviedke dala *****/5 :)

10 Kari Kari | Web | 12. února 2011 v 18:36 | Reagovat

ahoj nespriatelis blogy? :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama