21. Uštipnutie škorpiónom

17. listopadu 2009 v 20:03 | Lostt |  Uštipnutie škorpiónom
Novú kapitolu ste isto nečakali tak skoro! Ha!
Ok, znášam sa späť na sem a kontroluje emócie. Dnes som grogy- a to som bola iba na dementom venci. Teda "tanečnej"... (lebo keď tomu hovorím večeneček- áno, večeneček- všetci majú problém:))
No, bolí ma chrbát a treba sa zase učiť fyziky (kurnik už zas?!), takže to bude rýchlovka.
Skrátka kapitola k Ast-Amareth a Dracovi... A tento víkend som túto poviedku celkom dobre rozbehla, takže už to dlho nepotrvá a bude koniec. A páči sa mi vývoj, fíha.

"Grangerová, nechcem po tebe mesiac. Daj nám pár hodín, okej?"
"A potom čo?"
"Potom si tuto ministrovo dievčatko povie svoj príbeh."


"Ast-Amareth, si to ty?" zopakoval ten muž, jeho hlas bol privysoký a chvel sa, skrýval nejaký cit.
Minister sa postavil a ja som si stihol všimnúť nie len jeho dokonalý oblek, no i statnú postavu muža, ktorý mal okolo päťdesiat rokov. Mladý minister, pekný minister. Ozaj výhra pre tých, ktorí mu zaobstarávali politickú kampaň. Nemali moc práce.
Jeho pohľad bol plný dojatia a tiež toho strachu, ktorý som zazrel v očiach Ast. V rovnakých očiach, s veľmi podobným strachom.
Otočil som sa späť k nej, už nemala zavreté oči, no stále nepozerala jeho smerom.
"Čo sa to tu deje?" ozval sa chraptivo Bruere- tak sa prejavovali jeho rozpaky.
Nikto však nemal chuť mu odpovedať a ja som sa priam vyžíval v tom, ako mi do seba zapadali ďalšie kúsky skladačky. Samozrejme, že Ast netušila, že jej otec je ministrom- keby to bola tušila, nepotrebovala by mňa. Dcéra ministra- jedna zo zajatkýň? Začínam sa cítiť nepotrebný. Všetko k ničomu, že?
"Dcérka?" oslovil ju znova ten muž a jej telom trhlo tak prudko, až som sebou mierne cukol i ja. Jej ohnivý pohľad sa zniesol do jeho nefalšovanej, otcovskej tváre a tým ho dokonale umlčala.
"Dcérka?" zopakovala, cítil som, ako sa jej telo chveje, i jej hlas sa takmer zlomil, no ustála to.
A minister nechápal, že nemá nárok na toto oslovenie.
"Hermiona, mohli by sme naše malé stretnutie odložiť na inokedy?" spýtal som sa a pozrel na svoju bývalú spolužiačku, ktorá bola z celej situácie viac zmätená ako ja. Vlastne si dovolím tvrdiť, že som bol v tej chvíli najviac v pohode v celej miestnosti.
A možno som Ast prial akýkoľvek šok, ktorý mohla dostať- za to, čo urobila ona mne. A najmä teraz, keď je nad slnko jasnejšie, že to urobila úplne zbytočne. Svojich desať minút slávy mať bude- len či sa jej nebudú zdať príliš dlhé?

*****

Hermiona ku mne stočila svoj hnedý pohľad, do ktorého sa vdrala čistá racionalita. A, samozrejme- ten materinský pud, ktorý nikdy nepochopím. Tieto dve veci nešli dokopy, ale u nej dokonale pasovali.
"Ale čo všetci tí ľudia, ktorí môžu byť každou chvíľou znova predaní?" spýtala sa a ja som pokrčil ramenami. To ma až tak netrápilo, hovorte si, čo chcete.
"Kto v tejto miestnosti je schopný to teraz riešiť?"
Áno, v mojom hlase zaznelo pobavenie. Toto bol vlastne úžasný zvrat udalostí- som budúcim zaťom ministra, že?
"Ale-"
"Grangerová, nechcem po tebe mesiac. Daj nám pár hodín, okej?"
"A potom čo?"
"Potom si tuto ministrovo dievčatko povie svoj príbeh."
Ast po mne sekla nahnevaným pohľadom a ja som schladil svoj úsmev- čisto z profesionálneho hľadiska.
Krásna Egypťanka sa odrazu otočila a vypochodovala tak rázne, až som mohol pocítiť záchvevy zeme pod jej krokmi. A možno v tom bola nejaká mágia- to naozaj nebolo s kostolným poriadkom.
"Alebo radšej zajtra," upresnil som a Hermiona neochotne prikývla- no sama videla, že i keby Ast v miestnosti ostala, trh by nebol na vrchole rebríčka riešených vecí. Ak by ona vôbec bola ochotná niečo riešiť.
"Fajn. Ale zajtra- hneď ráno- sem príďte. A čo sa týka vás, pán Bruere... Na týždeň vám ministerstvo udelí amnestiu. Dám vypísať všetky listiny a nechám ich doručiť k Dracovi domov."
"Vrelá vďaka," zamumlal Bruere a isto by sa tešil o mnoho viac, keby z tej malej citovej scény nebol tiež mimo. Dnes je to naozaj zaujímavý deň.

*****

Ast čakala na výťah, jej telo bolo strnulé a zatínala päste. Jej chuť skríknuť, vybiť si zlosť či iba akýmkoľvek spôsobom sa tých emócií zbaviť z nej sršala a nebol to príjemný pohľad. Pokojne by mi ublížila, ak by chcela, takže som sa rozhodol ju viac nedráždiť. Ani sa na ňu už viac nehnevať- každý sme dnes dostali to svoje, no nie?
A napokon, moja zlosť bola iba ješitná hlúposť- tým netvrdím, že som na ňu nemal právo- zatiaľ čo to, čo si prežívala ona, bolo citové. O to horšie.
Zišli sme dolu do hlavnej sály a ona sa chystala vkročiť do toho hurhaja ľudí, keď som ju zastavil.
"Si si istá, že tu nemáme ostať? Určite chceš odísť?"
Akosi som tušil, že mi povie nie.

"Ja idem domov, ty si rob čo chceš," zasyčala, ani na mňa nepozrúc a vykročila smerom k davu. Na okamih ma to dokonale ohúrilo- naozaj ohúrilo, tak veľmi ako sa len dalo- a ja som sledoval jej krásnu postavu sa vzďaľovať.
Zajtra príde? Alebo ju to citovo zasiahlo natoľko, že sa vzdala svojho plánu? Alebo jej plán už nemal zmysel, pretože jej otec ju už videl a to v nie práve najlichotivejšom svetle?
A, do hája, ako že ide domov?!
"Dočerta, Malfoy, choď za ňou! Veď nám utečie!"
Pokrútil som hlavou a v hlave mi myšlienky bežali ako o preteky. Ako ju mám, u Merlina, teraz zastaviť? Nemôžem ju uniesť priamo z ministerstva a pochybujem, že so mnou pôjde dobrovoľne.
No nemienil som ju nechať odísť- a dôvodov som mal nemálo, nie všetky sa mi páčili.
Zaťal som zuby a rozbehol sa po nej- už sa mi strácala v dave. Nebola jediná, ktorá tu vyzerala exoticky. Ministerstvo je plné všelijakých... zjavov.
Chytil som ju za ruku a otočil prudko k sebe. Bol som nahnevaný- pretože Malfoy nikdy neuteká za ženou a navyše ma vytočilo jej správanie.
"No tak! Počkaj! Zajtra sem musíme prísť znovu. Keď už sme sa do toho raz dostali, nemôžeš sa teraz vypariť!"
"Nie? Tak sleduj," zavrčala a ruku z môjho zovretia vytrhla, akoby úplne zmenila jej konzistenciu a moje zovretie ani len neexistovalo.
Už bola v jednom z krbou, keď som sa rozhodol- vytiahol som svoj prútik a neverbálne nechal jej telo stuhnúť.
Pár ľudí na mňa nechápavo pozrelo, zvažovali, čo majú robiť s kamennou kráskou v krbe a ja som im venoval pokojný pohľad. To, že som voči nej mohol použiť prútik, mi spôsobilo priam perverzné potešenie. Vlastne- že som vôbec mohol použiť prútik- že to bolo na ňu, bol iba bonus. Môj prútik ma chladil v ruke ako vždy a nebolo na tom nič čudné- a to bolo nanajvýš zvláštne, no uspokojivé. Som fakt asi bezcharakterný- avšak odrazu sa môj problém s kúzlami stratil, akoby nikdy nebol. Toľko k mojej zásadovosti, že?
Nonšalantne som pokrčil ramenami, akoby sa nič nedialo.
"Malá predmanželská hádka. Nevšímajte si nás," vykročil som k nej, vzal ju do náručia a chvatne nás premiestnil domov skôr, ako niekoho napadne ma zatknúť za únos.
Ale čo by som pre ňu neurobil?

*****

"Dočerta, prečo si to urobil?" skríkla a vytrhla sa z môjho zovretia- nie práve jemne.
"Popravde? Vlastne pre tvoje dobro. Ako dlho myslíš, že by trvalo, až by ťa našli? Si jediná, ktorá im momentálne dokáže pomôcť. A ty nechceš, aby ťa našli v tej diere, v ktorej sa budeš skrývať a ľutovať. A potom... Možno si myslím, že sa chováš ako malá."
V jej tvári som videl, že by mi najradšej vyškrabala oči. A užívala by si to. No ja som bol hrubý, pretože som musel.
"Ty mi nemáš čo rozhodovať o živote! Robíš to už dosť dlho, nezdá sa ti? Ak vezmeme do úvahy, že na to vlastne nemáš absolútne žiadne právo-"
"Kúpil som ťa, Ast-Amareth, či chceš alebo nie, som tvoj pán."
"Ibaže Anglicko sa neriadi stredovekými pravidlami. Nie sú páni a nie sú ani otroci."
"Je mi jedno, kde sme. Ja som tvoj pán, Ast. Sama si mi to dovolila."
Roztvorila oči a jej tvár ostala šokovaná, zahanbená, vášnivá.
"Ale..." hlas jej zanikol v úderoch splašeného srdca, jej dych prehlušoval i môje myšlienky.
Bola zmätená, cítila sa podrazená a smútok sa jej vkrádal do tých modrých hĺbok jej očí tak silno, že som pokrútil hlavou.
"Naozaj, ak sa upokojíš, zistíš, že sa chováš iracionálne. Chceš sa teraz schovať ako obyčajný zbabelec? Nechceš svojmu otcovi ukázať, že si silná a nezávislá, že ti je ukradnutý?"
Zvesila ramená a zlosť z nej začala vyprchávať ako voda z prasknutej nádoby. Teraz totiž nebola tou silnou, sebavedomou ženou- bola iba opusteným dieťaťom, ktoré opustil jej otec a nechal ju v biede. Alebo tak nejak, veď vlastne o jej predošlom živote nič neviem.
Do očí sa jej preplazili slzy a ja som stuhol. Slzy v jej očiach? Tie modré drahokami neboli stvorené pre slzy- a i tak bola krásna ešte i teraz. Bola to úplne iná žena ako tá, s ktorou som strávil posledné dni. Ako tá, ktorú nedokázala zlomiť ani krutosť čarodjeníckeho trhu.
Jej vnútro bolo otrasené, jej sebavedomie zradené a z počiatku iba vlhké oči teraz pretiekli slzami.
Podvedome- či vedome?- mojím telom trhlo k nej, chcel som ju utešiť tak, ako som ešte nikdy v živote nič nechcel.
Natiahol som sa po nej, no v jej očiach sa objavil zmätok a rozbehla sa hore skôr, ako som ju stihol chytiť- a mám pocit, že by to teraz ani nebolo dobré.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nikki Nikki | E-mail | 17. listopadu 2009 v 20:55 | Reagovat

bože, toľko vecí naraz, strašne si ma prekvapila keď som tu našla novú kapču a jaká som bola rada! krásna kapitola ani vo sne by mi nenapadlo že je to jej otec a milujem tvoj štýl písania. :D a ešte sa chcem spýtať že keď skončíš túto poviedku budeš písať dačo nové? a ako je natom rose?   :-)

2 Denika Denika | E-mail | Web | 17. listopadu 2009 v 21:02 | Reagovat

Uf ast sa zrutila to by som na nu netypovala:) :-) A nechcem koniec!:)

3 tonks tonks | Web | 17. listopadu 2009 v 21:44 | Reagovat

tak predsa je to jej otec! :D nehorázne sa mi páčilo, keď bola nahnevaná, zmätená a stratená naraz :D trochu kodoradosti nikdy nezaškodí...
fúh, ale teraz sa neodvažujem predpokladať, ako to bude ďalej pokračovať, či sa to s dracom nejako rozvinie, alebo nie, ako to celé skončí... inak, teraz by som dracovi skôr dopriala hermionu ako ast, ale predpokladám, že to bude úplne inak :D  

4 Lostt Lostt | Web | 17. listopadu 2009 v 22:03 | Reagovat

Nikki: No fuha... Po dokonceni tejto poviedky (alebo Mello, co sa prve podari) urcite pridam nieco nove, len som sa este nerozhodla co:D Inak by to tu uz bolo:D No a Rose... Rose mam napisane mrte moc, len z toho nemam moc dobry dojem, tak vaham:D Este tak 10-20 kapitol budem mat a potom to sem dam:D

A dakujem vsetkych, samozrejme, ste zlati:)

5 miriela miriela | Web | 18. listopadu 2009 v 18:17 | Reagovat

juj veľmi vydarená kapitolka, ostatne ako vždy, astina dokonalosť rozpadávajúca sa na kúsky kvôli nečakanému zjaveniu sa ocinka, no čo môže byť krajšie :D

6 hwesa hwesa | Web | 23. listopadu 2009 v 22:48 | Reagovat

ach, ja som vedela, že to bude jej otec... aspoň raz som sa trafila :D, v poslednom čase som vyšla z cviku :D... kapitola bola pekná, len uvažujem, či by im dvom vôbec vydržal niekedy nejaký vzťah, keď ani jeden z nich nie je ochotný sa podvoliť a obaja sú strašne zákerní... teda hlavne voči sebe :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama