20. Cesta škorpióna V.

13. listopadu 2009 v 18:53 | Lostt |  Uštipnutie škorpiónom
Už mi je trapné sa stále omlúvať, takže tento raz kašlem na to. Proste nestíham a niekedy sa mi iba prach-prosto nechce. Takže tak...
...takže budme radi, že aspoň niečo pribudlo, že? Pretože to je rovnateľné zázraku (no ok, neprirovnávam to k premene vode na víno či spravenie cesty cez Červené more... ale je to podobné;)) a je to "kupodivu" Ast s Dracom... Vlastne, pre tento krát iba Ast-Amareth a jej príbeh. Snáď sa bude páčiť a pekný deň (teda teraz už večer, popr.-ako v mojom prípade- večernú rozbíjačku po celom týždni). Adios!


Prebrala som sa na chladnej zemi. Chlad bol všade, objímal ma rovnako ako ten všetkoochormujúci strach. Pootvorila som oči a podvihla hlavu. Uvidela som niekoľko ľudí, osoby v zúboženom stave a ovládol ma k nim prudký odpor miešaný so súcitom.
Mojou najväčšou túžbou nebolo im pomôcť, alebo zistiť, čo sa deje- mojou najväčšou túžbou bolo dostať sa prosto preč.
Podvihla som sa do sedu a rozhliadla sa po tmavej miestnosti. Okolo bolo vlhko, všade sa šíril nepríjemný zápach mokrého lístia a kanálov. Zem bola blatová, ako chodník v parku po daždi. Cítila som všetko to blato na svojom tele a striasla sa odporom.
"Kde to sme?" otočila som sa na najbližšie chúliaceho sa muža a ten na mňa pozrel nevýraznými očami. Bol celý od blata, ten pach kanálu bol cítiť i z neho, bolo to priam nechutné, jeho tvár bola bledá a chudá. Vyziabnutá, ako tvár mŕtveho.
"V podzemí."
Zatla som zuby nad jeho bezvýznamnou odpoveďou a donútila sa neskríknuť naňho. Takmer som začala panikáriť, takmer som sa rozkričala, no donútila som sa ovládnuť emócie. Hystéria mi nepomôže.
"Ale kde? Prečo sme tu?"
Muž na mňa znova prázdne pozrel a pokrútil hlavou. Odtiahol sa odo mňa ďalej- akoby som JA bola tá nečistá- a ja som ostala v nevedomosti.
Otočila som sa k nejakej žene, chúliacej sa kúsok odo mňa.
"A čo vy? Viete niečo?" spýtala som sa jej, snažila sa o šepot a žena si ma premerala panickými očami. Videla som to množstvo preliatych sĺz a prišlo mi zle pri pomyslení, že by moja otázka mala spustiť ďalšie.
Radšej som sa od nej odtiahla, no pohybovala som sa pomaly, aby som neupútala pozornosť. V miestnosti bola priveľká tma a ja som ešte nevidela úplne jasne, takže som nevedela, či nás niekto stráži, alebo nie.
V hlave sa mi ozývalo nepríjemné bubnovanie, cítila som, že handra, ktorú som na sebe mala navlečenú, je čoraz viac zablatená a mokrá, nepríjemná hmota prenikla až na moju pokožku.
Zachvela som sa a zatla zuby. Do desiatich rokov som žila v luxuse, v neustálych salónnych akciách a vo váženej spoločnosti. Potom som žila v obyčajnom dome s matkou a bratom. Neskôr som bola nútená žiť v malom byte, sama ako prst. Všetko som to zvládla.
No nikto ma nebude nútiť žiť v zablatenom, vlhkom podzemí s bandou polohysterických, polobláznivých ľudí!
Uvedomila som si, že nie všetci boli ľudia. Videla som i iné čarodejné bytosti- také, ktoré však nemali schopnosť dostať sa preč sami. Prútik mi samozrejme vzali a iba za to by som dokázala bez váhania zabiť.
Zrak sa mi však za tú dobu pomaly vyjasnil a ja som začala vidieť ostrejšie.
Rozhliadla som sa a na kraji miestnosti- skladu či baraku- v ktorom sme boli, boli strategicky rozmiestnení čarodejníci. Neforemné, čierne habity až po zem, kamenné tváre...
Začalo mi svitať a ja som si spomenula na to, čo sa stalo.
Preplazila som sa k nejakej žene, ktorá vyzerala byť v lepšom stave ako ostatní. Pravdepodobne tiež nováčikovi- tak som skúsila šťastie, či vie viac ako ja.
Tá mi moju teóriu potvrdila.
Boli sme otroci, ktorí čakali na najbližší trh.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Myshel (Cih) Myshel (Cih) | Web | 13. listopadu 2009 v 19:28 | Reagovat

perfektná kapitola, ako vždy ;) aj keď, myslím, že si ju zajtra alebo kedy prečítam ešte raz, lebo teraz som na ňu nemala veľmi čas...
chcela som sa spýtať, či nevieš, odkiaľ môžem zohnať knihy Anita Blake ako e-book alebo niečo také :D alebo aspoň prvú časť zatiaľ... vďaka dopredu :)

2 Myshel (Cih) Myshel (Cih) | Web | 13. listopadu 2009 v 19:56 | Reagovat

tie knihy už netreba, ďakujem :D

3 Lostt Lostt | Web | 14. listopadu 2009 v 12:16 | Reagovat

Myshel: Neni za co? :D Fakt neni, takze netreba dakovat:D Ja dakujem za pochvalu;)

4 hwesa hwesa | Web | 14. listopadu 2009 v 12:36 | Reagovat

myslím, že by som bola rovnako zhnusená spočiatku ako ona... určite to nie je príjemné zobudiť sa na blate a nič netušiť, ako sa tam ocitla, prečo a čo s ňou bude... nuž, my už vieme čo s ňou bude :D

5 miriela miriela | Web | 14. listopadu 2009 v 16:29 | Reagovat

uj blato, nedivím sa jej zhnuseniu, pekná kapitola, ale stále mi chúďa nejak nechce byť sympatická :D

6 Lostt Lostt | Web | 14. listopadu 2009 v 16:32 | Reagovat

miriela: Mozno presne to je moj zamer;) Nie, ja som len rada, ze konecne pisem o zene (alebo postave obecne), ktora nie je taka cestna, dobra a moralna. Celkom prijemna zmena- takze by som privela zazrakov od Ast necakala:D
A inak dakujem:D

7 Nikki Nikki | E-mail | 15. listopadu 2009 v 14:19 | Reagovat

tato poviedka sa mi paci, je taka ina taka zvlastne dobra opalti sa na nu cakat aj dlhsie ved sa nemusim ospravedlnovat vsetci vieme ze co je nemat cas a nestihat som vdacna ze vobec nieco pises diky :)

8 Lostt Lostt | Web | 15. listopadu 2009 v 15:17 | Reagovat

Nikki: Moc dakujem:) Ja som zasa vdacna, ze sa ti poviedka paci a ze si ochotna si na nu pockat i dlhsie;)

9 Denika Denika | E-mail | Web | 15. listopadu 2009 v 21:22 | Reagovat

Mne nevadi ze nepridavas pravidelne ja to tiez poznam a absolutne nestiham no ku kapitole mne sa strasne páči ako ty pises a ja normálne teraz idem jest tortu a neviem ci mi bude chutit po tejto kapitole ako si to opisala:)Ast verim jej ze je to neprijemne no som zvedavaako sa jej to bude pácit dalej:) :-)

10 Lostt Lostt | Web | 15. listopadu 2009 v 21:37 | Reagovat

Denika: Tak chut na tortu som ti pokazit nechcela;) Ale som kazdopadne rada, ze sa ti kapca pacila a dobru, sladku chut:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama