Fool for love 4.08

1. října 2009 v 20:27 | Lostt |  Happy ever after
Povedzme si tak- všetky kapitoly, ktoré napíšem aj poznám. Ale v poslednej dobe absolútne nemám prehľad o tom, čo zo mňa padá. To je divné. Akoby to všetko išlo mimo mňa, bolo to uponáhľané a i keď sa to držalo rozvrhu, nejak sa to z jeho princípami nestotožňovalo... A nech zdvihne ruku ten, kto ani len netuší, o čom zase točím.
A tu je ďalšia kapitola. A potom- nebudem vám vyčítať návštevnosť, veď sem tuším ani nie je prečo chodiť:) Snáď sa to niekedy zmení... Ty vole, mohlo by.

"Prepáč mi to, Regulus," šepla Maya a pozrela Regulusovi do očí. Brnenie sa zachvelo po tretí krát a odrazu sa jeho kovová konštrukcia rozsypala ako domček z karát pod ich nohami.


Fool for love


4.08
"Nepočula si ma? Nenúť ma sa opakovať, Maya, vieš veľmi dobre, že také niečo nestrpím," pokračoval, vôbec sa nenamáhal kričať a jeho hlas i tak znel desivo. Bol si tak istý sám sebou, že ju opustila akákoľvek nádej na to, že mu ešte utečie.
A akoby aj mohla? Kto sa za ňu verejne postaví?
"Pán Black, aspoň od vás by som očakával viac rozumu. Moja dcéra musí ísť do ústavu, ju už nezachránite, tak prečo ísť dolu s ňou?"
Maya sekla pohľadom po Regulusovi a ten sa k nej s bledou tvárou otočil. Jeho oči boli šedé a kamenné, horúčkovito rozmýšľal a ako sa zdalo, aspoň on sa snažil, aby ho neovládol strach, čo ako sa o to snažil.
Zatiaľ bolo ticho, boli obaja schovaní za brnením starého rytiera, no na ako dlho?
Ako dlho to bude trvať a jej otec vyšle kliatbu a zbaví sa brnenia a tým si uvoľní cestu k nim?
Videla, i napriek vlastnému strachu a ochromeniu, že Regulusa spaľujú rovnaké otázky. Rovnaká neistota. Rovnaký strach.
"Už mám toho nanajvýš dosť," ozvalo sa otrávene, ľadovým hlasom. Bol vždy tak nezúčastnený, akoby sa ho celý svet netýkal, bol k nemu ľahostajný a jeho arogantnosť volala do neba svojou namyslenosťou.
Odrazu sa chladný kov brnenia, už dlho nepovšimnutý v chodbách Rokfortu, zachvel nárazom ostrej bielej kliatby a Maya zdesene vykríkla.
Neuvedomovala si, že z plnej sily stíska Regulusovu ruku, že sa celá chveje a že jej srdce bije ako splašené.
"Mello, to brnenie za chvíľu povolí!" šepol Regulus a ona v jeho hlase počula úzkosť no i niečo, čo sa jej v tú chvíľu zdalo nadmieru nezmyselné- rozvahu. Stále uvažoval, a toho ona nebola schopná.
Obrátila k nemu svoj prázdny pohľad, zreničky rozšírené a naprázdno vydýchla.
"Dočerta, premeň to brnenie na niečo pevnejšie!" prikázal jej, keď videl, že je úplne mimo a samú ju to nenapadne.
No ona naďalej stála a sledovala ho, akoby sa jej zrútil celý svet.
Jej otec ju našiel. A videl, že Regulus o nej vie. Vie, že jej Regulus pomáha. Už pred ním nie je v bezpečí ani on, ani muž, ktorého miluje.
A ona bude musieť ísť do ústavu, kde sa k nej budú chovať ako k chorej... A kto vie čo viac jej otec plánuje s jej budúcnosťou. Predsa by sa za ňou tak nenaháňal iba kvôli tomu, aby ju na rok niekam zavrel?
"Mello!" okríkol ju a zatriasol ňou. Zamrkala a pokrútila hlavou, akoby mu na niečo odpovedala, no mozog jej dal signál, že sa jej na nič nepýtal a tak prestala. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla.
No nemala síl na to čokoľvek urobiť... Skrátka to nešlo, ten strach ju úplne sparalyzoval...
Bola tak slabá, tak nepripravená na stret so svojím otcom... Čo si myslela?!
"Premiestni nás preč, Regulus," šepla a pocítila, ako sa jej do očí tisnú slzy zúfalstva.
Vedela, že kvôli nej a jej neschopnosti niečo urobiť je možné, že jej otec ich oboch začaruje, no nedokázala sa ani len pohnúť. I to, že rozprávala, jej prišlo ako malý zázrak.
Bol ticho a tak prudko otvorila oči aby zistila, či tam je ešte stále s ňou. No bol tam, veď stále zvierala jeho ruku!
Pozeral jej do očí ľútostivým pohľadom plným pochopenia a ona vedela, že sa za to na ňu nehnevá. Rozumel jej a nedával jej to na vinu.
"Prepáč, ale to nejde. Rokfort je proti tomu chránený."
"Nedá?" šepla do ticha a hlas sa jej zachvel, ruky, ktorými ho zvierala sa jej nekontrolovateľne roztriasli. Možno... Keby stenu za ich chrbtom premenila na piesok, alebo na papier... Alebo aspoň jej časť... Snáď by to nenarušilo statiku hradu... Snáď...
Brnenie sa znova zachvelo, jej otec strácal trpezlivosť čoraz viac a jediné, čo im dávalo čas bola jeho istota sebou samým. Sudca Fulgence vedel, že Maya je sparalyzovaná a je nepoužiteľná.
"Prepáč mi to, Regulus," šepla Maya a pozrela Regulusovi do očí. Brnenie sa zachvelo po tretí krát a odrazu sa jeho kovová konštrukcia rozsypala ako domček z karát pod ich nohami.
Rozsypala sa ako jej život v momente, keď vzhliadla od Regulusových očí, aby pozrela na muža, ktorý predstavoval to najstrašnejšie v jej živote...
A v momente, keď sa jej oči stretli s tým ľadovo modrým pohľadom a on zdvihol prútik ku kliatbe, ktorá by ju isto ochromila, pocítila, ako sa jej ruky na Regulusových predlaktiach zachveli, ako sa celé jej telo roztriaslo a ju ochromil závrat. Pred očami sa jej utvorila špirála a ona usúdila, že odpadla.

*****

Odrazu si však uvedomila, že stále zviera teplé ruky, ktoré jej stisk vracajú, že stojí nohami na pevnej zemi a že okolo nej nie sú kamenné steny Rokfortského hradu, ale veľká, kožou obkladaná miestnosť s horiacim krbom.
Bola preč z Rokfortu. Bola preč od jej otca. Bola v bezpečí?
Vzhliadla a pozrela do zahmlených očí muža pred sebou a nepokúsila sa zastaviť príval sĺz, ktorý sa jej vyhrnul z očí.
"Povedal si, že sa to nedá," šepla prekvapene pri tom jedinom závere, ktorý jej poskytol jej ochromený mozog, no nerozmýšľala ani okamih a objala ho, pritisla sa k jeho štíhlemu telu- a predsa o toľko mohutnejšiemu než jej nežné telíčko. Cítila jeho zrýchlený tlkot srdca, jeho prerývaný dych, a to jej mohlo napovedať, že niečo nie je v poriadku, ale cítila taký prúd úľavy, že sa jej podarilo uniknúť jej otcovi, že tomu nevenovala pozornosť.
A Regulus napriek svojím pochybám neprotestoval, zatiaľ nie, objal ju späť, pohladil ju po jej bielych vlasoch a užíval si mäkkosť jej tela. Tak dlho ju nevidel, tak dlho s ňou nebol a takmer o ňu natrvalo prišiel. A teraz ju držal v objatí, cítil jej nežné, ženské krivky pritisnuté k sebe a napriek nezmyselnosti tej situácie túžil po jedinom- aby to nikdy neskončilo.
"Ďakujem, bože, tak veľmi ti ďakujem," šepkala Maya do jeho hrude, jej slzy zmáčali bielu školskú košeľu, ktorú mal na sebe a jej prsty hladili končeky čiernych vlasov, pevné svaly na chrbte, mocné ramená, ktoré ju objímali.
Prstami si podvihol jej tvár k sebe a pritisol pery na jej, len aby si pripomenul, aké krásne bolo bozkávať ju. Zažil s ňou jediný večer a pri tom spomienky na tie chvíle mu nedali spávať po celú tú dobu, po ktorú sa s ňou odmietal baviť.
Prečo to len robil? Teraz si to vyčítal, keď bozkával tie jemné pery, keď vychutnával tú sladkú dokonalosť.
Odtiahla sa od neho a pozrela sa do jeho šedých, perleťových očí a takmer sa dusila láskou. Pokrútila hlavou.
"Ako si to urobil? Kde to sme?"
Regulus sa zamračil a krátko sa obzrel, znova, tak ako keď sa tu zjavili.
"Povedal som, že z Rokfortu sa premiestniť nedá. Jediný, kto to môže urobiť, je Dumbledore."
"Myslíš, že to on? Myslíš, že by to mohol môj otec-" rozšírili sa jej zreničky pri tej myšlienke a dych sa jej zasekol v hrdle. Jeho oči sa znova naplnili tou prudkou bolesťou a privinul si ju tuhšie k sebe.
"Nie, Mello, pokoj. Ak by to bol tvoj otec, už by tu určite bol."
"Ale potom kde sme?" zamračila sa Maya ostražito a odstúpila od Regulusa, čo ako sa jej z jeho ochraniteľského objatia nechcelo.
Otočila sa mu chrbtom a rozhliadla sa po miestnosti, ktorej steny boli potiahnuté hnedou kožou. Dlážka bola z mramoru. Nábytok z mohutného dreva. A krb stále horel, oheň príjemne pukal a dodával miestnosti nádych domova. Drahého, komfortného domova.
Maya spustila ramená a nechala spomienky, nech ju zaplavia jedna po druhej. Spomienky, ktoré ju zaplavovali jedna po druhej ako divoký vodopád. Nepríjemný, studený, udierajúci, rovnaký ako tie výjavy jej pamäte.
Rozbehla sa ku dverám na konci miestnosti a vtrhla do pracovne, pozrela na stôl z mahagónového dreva, na kožené kreslá, na obrovskú knižnicu pri stene.
Zalapala po dychu a oprela sa a stenu po jej pravej ruke pri nespochybniteľnom dôkaze toho, že sa určite nemýli.
Regulus vbehol do miestnosti za ňou a najskôr vystrašene pozrel na jej vydesenú tvár, no potom si všimol obrazu, na ktorý upierala svoje oči.
Boli na ňom len tri osoby. Starší muž obyčajného výzoru, s tmavšími vlasmi a črtami anglického šľachtica.
A potom žena a dieťa, takmer mladík. Tak si podobní, obaja ľadovo chladní, aristokratický, strach naháňajúci. S ľadovými modrými očami, arogantným výrazom a bielymi vlasmi.
"Mello, sme v dome tvojho otca?" spýtal sa Regulus a prikročil až úplne k nej, akoby ju tým chcel ochrániť.
No ona iba bezmocne pokrútila hlavou.
"Tak potom kde?" spýtal sa a znova sa očami musel vrátiť k tomu obrazu.
Nebolo pochýb, že na obraze je sudca Fulgence keď bol malý a tá žena musela byť jeho matka a jej manžel. Takže Fulgenceovská povaha je zdedená po matke? Tak čo potom vyčítali Mayi?!
"Tak kde sme?" zopakoval Regulus svoju otázku a Maya si zahryzla do pery, aby to nemusela povedať nahlas. Akoby to potom nebola pravda.
No z veľkého obrazu visiaceho na stene na ňu s chladným, ľahostajným posmechom hľadeli dva páry očí, ktoré to potvrdzovali. Z obrazu, ktorý svojou monumentalitou vábil pohľad i napriek svojej chladnej desivosti.
"Tak do hája, Mello, povieš mi to?" povedal Regulus a otočil ju k sebe a ona sa nadýchla k odpovedi.
"Ste v mojom dome, pán Black. A vyprosujem si, aby ste tu kliali a chovali sa hrubo k mojej vnučke," ozval sa odrazu panovačný hlas od druhých dverí pracovne a oni obaja stočili prekvapené pohľady práve tam.
Sledovali staršiu verziu peknej ženy z obrazu a vedľa nej pokojne stojaceho profesora Dumbledora.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 tonks tonks | Web | 1. října 2009 v 21:49 | Reagovat

tak stará mama...  O_O fíha, čakala som niekoho z rodiny, možno jej tetu, ale celým týmto si mi vyrazila dych.
úžasná kapitola, hoci krátka, ale napínavá. už som sa bála, že sa mayi alebo regulovi niečo stane. ani nevieš aká som rada, že sú v poriadku, aj keby mala byť jej starká druhá bella, všetko lepšie ako mayin otec :-)  

2 monique monique | 1. října 2009 v 22:54 | Reagovat

vou ... som čakala, že to bude jej matka najskôr, ale toto je tiež dosť dobrééé, no som zvedavá ... pekná kapitolka  :-)

3 miriela miriela | Web | 2. října 2009 v 0:02 | Reagovat

ou nečakala som starkú, ale super zvrat, ale súhlasím s Tonks, že aj bella lepšia než jej otec  8-O som sa o nich chvíľu aj bála, ale ty si to ako vždy skvelo vyriešila :)

4 Little Treasure Little Treasure | Web | 2. října 2009 v 4:35 | Reagovat

tie tvoje poznámky na začiatku a rozosmiali :-D
no ale priebeh akcie bol...napínavý, skvel reg zlatučkýýý a konečne (!) vieme, kto bola tá žena :) holt, takéto rozuzlenie...len nemám pocit, žeby to už bol koniec... nevadí, veď ani oniec nechcem... zostane to v rodine :-P

5 hwesa hwesa | Web | 2. října 2009 v 11:50 | Reagovat

napínavé, akčné a na konci veľký zvrat, to si celá ty... už som si naozaj myslela, že ich dostane, chvalabohu za Dumbledora - ak ich teda premiestnil on a nie Maya - lenže tá by nevedela kam, tak predpokladám, že to bol Dumbledor... myslím, že na Mayinom mieste by som spanikárila presne tak isto a nič jej nevyčítam, strach je mocný pán a v prípade jej otca sa naozaj nečudujem... no som zvedavá čo sa bude diať s tou starou matkou  :-)

6 Nellie Nellie | Web | 5. října 2009 v 16:20 | Reagovat

úžasné...fakt skvelá kapitola... konečne sa zjavil Regulus , no a tá časť s jej otcom...ach...+ tá stará mama...som mimo , komentár nemá veľkú hodnotu ...rýýchlo pridaj ďalšiu :)

7 Nikki Nikki | 6. října 2009 v 20:16 | Reagovat

ja som to už prečítala predtým a som zabudla že som ti to tu ešte neokomentovala :D . neviem čo mám napísať ale vždy musím dať koment veď  nám tu píšeš skvelú poviedku a a si to zaslúžiš . :D:D tiež som bola prekvapená že je to jej stará mama a ja že to bude jej mama ale ty vždy prekvapíš :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama