8. Uštipnutie škorpiónom

12. srpna 2009 v 19:57 | Lostt |  Uštipnutie škorpiónom
Lietam po okolí ako Batman, ale momentálne mám nejaký čas pred tým, ako pôjdem von (teraz som prišla z chaty, bože, zase to bude chcieť týždeň na spamätávanie sa).
V prvom rade MEGA ďakujem za komentáre k minulej časti, som rada, že sa vám poviedka zatiaľ páči.
A v druhom rade by to chcelo samotnú kapitolu, že?
Príjemné čítanie a pekný večer.

Vošiel som dovnútra a svietniky sa zapálili.
"Dočerta!" vydýchol Bruere, keď videl to, čo sa tu skrývalo.


V mojej pracovni sa Peter usadil na kožený gauč a pozoroval ma. Ja som zamieril k baru, otvoril ho a vytiahol Ohnivú whisky. Tú jedinú fľašu, čo som mal.
"To nemyslíš vážne. Ideme sa akože napiť na úspech? A práve čarodejníckej whisky?"
Očividne nechápal, čo robím, no ja som vytiahol pohár a obrátil doňho fľašu.
No okrem alkoholu na dno pohára dopadlo i niečo iné. Niečo ťažšie.
Kovový erb Malfoyovcov pri dopade zacinkal a ja som fľašu zavrel.
Jeden pohár som podal Peterovi a ten s erbom som obrátil do seba.
Vychutnal som tú horkú chuť na jazyku, chuť, ktorú som už viac ako sedem rokov nepocítil. Najvyšší čas svoju fľašu vypiť. Najvyšší čas.
Z prázdneho pohára som vytiahol erb a sprevádzaný Bruerovým napätým pohľadom som zamieril k obrovskému obrazu na jednej stene. Bolo na ňom vyobrazené veľké, bohaté sídlo zo stredoveku, na ktorého dvore panoval karneval. Veľa ľudí, plno masiek, jedna zlovestnejšia ako druhá, všetky plné výsmechu.
Zmrákalo sa, slnko zapadalo a obloha mala oranžový tlmený jas. No obraz bol napriek svojej krutej podstate krásny a nežný. A za to mohla žena, ktorá bola vyobrazená na kraji toho obrazu, ďaleko od toho všetkého a najbližšie k domnelému maliarovi. Jej tvár bola teda normálnej veľkosti a bola vidieť iba do polovice ramien. No mala ľadovo modré šaty, rovnaké oči. Svetlé vlasy mala zvlnené okolo tváre a jej výraz bol čistý a nevinný, plný smútku, zapadajúce slnko svietilo spoza nej.
Vyzerala ako moja matka.

Na krku mala medailón. Medailón, ktorý bol však prázdny.
Posledný krát som stisol kovový erb v ruke, erb, ktorý som už tak dlho nevidel a potom ho pozdvihol k obrazu. K jeho kraju. K ženinmu krku.
Priložil som erb k prázdnemu medailónu a pocítil som jemnú energiu, kúzlo, ktoré nechalo splynúť erb s obrazom.
Žena zrazu zalapala po dychu a zažmurkala na moju tvár. Rozhliadla sa, obraz sa rozhýbal a potom sa jemne, smutne usmiala. Tak, ako vždy. Jemná, krehká a nedotknuteľná... Pravá krása.
"Draco, zlatko," oslovil ma jej hlas a ja som musel zavrieť oči a sústrediť sa na jeho tichú ozvenu vo svojej hlave.
"Tak predsa nezanecháš dedičstva, ktoré ti bolo darované?" spýtala sa a keď som s trhnutím otvoril oči, jej oči boli ako dve zamrznuté jazierka. Mala nádherné oči, jemné, hlboké, jasné a i tak akési nepriehľadné.
"Som Malfoy a Malfoyom vždy ostanem, nech sa deje čokoľvek," povedal som, rovnako ako to hovorieval môj otec, aby ospravedlnil svoje činy. Nie- nie ospravedlnil, no odôvodnil.
Matka prikývla.
"V tom prípade môžeš vstúpiť," povedala, pokynula smerom k tancujúcim a opíjajúcim sa ľuďom za jej chrbtom, ani ktorých orgie nedokázali pokaziť čistotu a nevinnosť obrazu, ktorý mu moja matka dodávala.
Obraz sa odchýlil od steny a nechal tak otvoriť dvere do tajnej miestnosti v tomto dome. Miestnosti, ktorú som i napriek svojmu odhodlaniu už nikdy sa nevrátiť do toho sveta dal postaviť a zapečatiť kúzlom. Moje posledné kúzlo.
Za mnou sa objavil Bruere.
"Jedno musím uznať. Napriek tomu, ako veľmi sa ja snažím, nikdy nebudem mať takýto melancholický, kráľovský štýl. Teba je na život mukla škoda."
Nekomentoval som jeho poznámku. Na to som bol plný spomienok a starých bolestí.
Vošiel som dovnútra a svietniky sa zapálili.
"Dočerta!" vydýchol Bruere, keď videl to, čo sa tu skrývalo.
Rodokmeň rodiny. Rodinné šperky. Otcova palica. Matkin medailón. Masa galeónov. Čarodejnícke dekréty. Uznania a vyznamenania siahajúce desiatky generácií dozadu. Najnezohnateľnejšie prísady. Veci, ktorých cena bola nevyrátateľná.
A v samotnom strede tá najdôležitejšia vec. Môj prútik. Stál v nadstavci tak, ako som ho tam pred viac ako siedmymi rokmi uložil.
"Keď vynechám celkom očividný fakt, že predo mnou stojí celá história rodiny Malfoy a fakt, že nie všetkých čarodejníckych pomôcok si sa zbavil, nedá mi nepoukázať na fakt, že máš viac galeónov, ako by som ja zarobil za celý život!"
Majetnícky Peter Bruere. Nechápal, že zo všetkých týchto vecí majú pre mňa najmenšiu hodnotu.
"Vezmi si to, čo ti dlžím. Pokojne si vezmi i dvojnásobok. Vezmi si koľko chceš. Ani neviem, načo ich tu mám. Citovú hodnotu pre mňa nemajú i tak žiadnu a do toho sveta sa vracať nebudem."
Peter si ma premeral a očividne nemohol uveriť, že sa zo mňa stal načisto blázon.
Napokon sa však pohol a ja som ho chladne sledoval, kým si nevzal svoj podiel. Presne takú sumu, akú za ňu zaplatil.
"Vezmi si viac, ja ich i tak nepotrebujem. Iba tu budú ležať, navždy skryté."
"To vravíš ty. No ja nepripravím teba ani tvojich dúfajme múdrejších potomkov o zdedené bohatstvo. Možno ho budú chcieť, keď budú žiť v čarodejníckom svete."
Strnul som a predstavil si budúcnosť, ktorú on videl. Už mi napadlo, čo by sa stalo, keby som mal deti a oni by boli čarodejníkmi. Napokon, malfoyovská krv nie je iba obyčajná čarodejnícka krv. Moc by sa u nich isto prejavila.
Pokrútil som hlavou a pokynul mu, nech ide von.
"Ak je to všetko..." nedopovedal som a Bruere sa ešte raz ľútostivo otočil na všetky tie vzácne predmety a vyšiel von.
Vyšiel som za ním a obraz zavrel. Hneď, ako jeho rám zapadol, na zem dopadlo niečo malé a zacinkalo to.
Sklonil som sa a zodvihol rodinný erb. Poťažkal som ho v ruke a potom ho hodil späť do fľaše. Fľašu zavrel, dal do baru, bar zamkol a kľúčik vložil do priehradky na stole.

*****

Pred dverami mojej izby sme obaja zaváhali. Už nebol počuť hlasný buchot ani nadávky, ktorých krajina pôvodu mi bola neznáma. No hnevlivé, rýchle kroky, ktorými doslova udupávala môj koberec, nás oboch donútili aspoň k malej príprave.
"Stratégia je takáto- ja stojím na boku a ty rozprávaš."
Bruere na mňa prekvapene zamrkal. Nepodarí sa tak často prekvapiť ho jednou vetou.
"Tá žena ma očividne nenávidí. A teraz, keď sme už i finančne vyriešili otázku toho, kto za ňu vlastne zaplatil, asi aj má prečo."
"Ale veď ty z nej nechceš urobiť skutočného otroka," povedal nechápavo a namosúrene. Asi sa na konfrontáciu s tou ženou tešil rovnako ako ja.
Pokrčil som ramenami.
"Možno som sa nevyjadril úplne tak. Ale provokovala ma."
"Tak si to teraz u nej vyžehli!" sykol na mňa, aby nás nepočula.
"Nemám potrebu si u nej niečo žehliť. Bude tu iba do tej doby, kým ju nedostaneš na ministerstvo. Čo bude skoro, nie?"
"Ak bude súhlasiť," pokrčil ramenami Bruere a mňa zamrazilo.
"Čo ak nebude?"
"Potom možno pristúpim na tvoj návrh o otroctve."
Zamrkal som a nepríjemne sa rozosmial. Celá noc i to, čo už stihlo ubehnúť z tohto dňa, boli ako zlý sen. Chcel som sa zobudiť a vrátiť sa k svojmu starému životu. Deň stráviť v práci, potom sa ísť niekam najesť a noc stráviť u ženy, ktorej meno sa začína napríklad na N.
A nie sa starať o nezvaného hosťa, ktorý mi udupáva koberec.
"Samozrejme, najskôr ju budem pár týždňov väzniť a potom ju odprevadím na ministerstvo, aby rečnila o otrokároch. Moje meno použije ako žiarny príklad."
"Tak som to nemyslel, Draco," povedal a rukami si prešiel po tvári, akoby si ju chcel vyhladiť. Oslovil ma menom, takže ani on nezažil práve dobrú noc. Tak mu treba, napokon- je to jeho vina.
I keď, žena za dverami mojej izby ide na moje triko, priznávam.
"Iba jej povieme, že pokým sa neumúdri, nemôžme ju pustiť von. Budeme dúfať, že to zaberie. Najskôr však budeme musieť zistiť jej meno. Pokúsim sa o nej vypátrať, čo sa dá."
Prikývol som a vytiahol z vrecka teplákov kľúč.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 mitriznitry mitriznitry | Web | 12. srpna 2009 v 20:57 | Reagovat

prave no vlatne pred siestimi hodinami som prisla po 9 dni a hovorim ze poviedka je skvela ako vsetky velmi sa mi paci

2 pimpinela pimpinela | Web | 12. srpna 2009 v 21:19 | Reagovat

uaaaaaaaa, supeeer, na pokráčko tejto poviedky som sa veľmi tešila. Škoda, že si to tak usekla. ALe nevadí. Oplatí sa čakať na ďalšiu kapitolku. :))

3 Kayla Kayla | E-mail | 12. srpna 2009 v 21:58 | Reagovat

Ahoj, moc se omlouvám, že s tím otravuju zrovna u článku s povídkou, ale něvěděla jsem kam to mám napsat. Ve starších článcích jsem našla, že máš Anitu Blake v češtině (slovenštině) a chtěla bych se zeptat a zároveň poprosit jestli bys mi to nemohla poslat na e-mail. Byla bych ti vážně moc vděčná. Včera jsem to posílala i do zprávy autorovi, ale šlo mi to až na počtvrté, tak nevím jesli to přišlo, takže jsem to napsala radši ještě sem.  Jsem velkým fanouškěm téhle serie. A kdoví kdy to Triton u nás vůbec vydá:( Je to myslím moje nejoblíbenější serie knížek a byla bych moc ráda kdybych si to mohla přečíst. Díky moc:-)

4 Nellie Nellie | Web | 12. srpna 2009 v 22:35 | Reagovat

tak trošku som dúfala , že toto bude z jej pohľadu. Aby sme sa konečne dozvedeli , ako sa vlastne stala otrokom . Kapitola mi pripadala trošku krátka...ale to možno preto , že sme /som na ňu relatívne dlho čakala :D inak nemám výhrady (: ako obyčajne , skvelé (:

5 hwesa hwesa | Web | 13. srpna 2009 v 1:31 | Reagovat

no musím uznať, že má Malfoy štýl - to s tým medailónom, obrazom a skrytou miestnosťou bolo fakt dobré... ale fakt škoda, že si to usekla v podstate v najlepšom :-) som sa tešila, že to bude už v tejto kapitole... nevadí, ja si počkám :-D

6 Lostt Lostt | Web | 13. srpna 2009 v 11:37 | Reagovat

No, ono to malo byt uz v tejto kapitole, ale bolo to zbytocne dlhe:D Tak som to radsej sekla. Ale pokracovanie bude skoro.
A inak moc dakujem, samozrejme.

Kayla: No jasne, ze ti to poslem, ale kolky diel? Lebo mam iba 6. a 7.

7 miriela miriela | Web | 13. srpna 2009 v 11:58 | Reagovat

no teda znovu raz si ma prekvapila zmyslom pre detaily, to s tou miestnosťou bolo ozaj skvelé, ale teda už sa tiež teším na konfrontáciu :)

8 tonks tonks | Web | 13. srpna 2009 v 12:54 | Reagovat

draco by nebol malfoy, keby sa tých vecí zbavil :D ale nechávať si otcovu paličku mi príde trochu šialené, no ak mu na nej tak záleží...
inak, zaujímavé, ako môže jedna žena zneistiť dvoch chlapov a stačí jej, aby dupala po koberci :D

9 Denika Denika | E-mail | Web | 17. srpna 2009 v 23:33 | Reagovat

Toto je veľmi dokonalá a skvelá poviedka:)

10 luckily luckily | Web | 5. září 2009 v 14:42 | Reagovat

tahle kapitola se mi líbila..:-) to s tím obrazem a erbem bylo skvělé udělané..:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama