2. Uštipnutie škorpiónom

7. července 2009 v 10:13 | Lostt |  Uštipnutie škorpiónom
Pôvodne to boli dve kapitoli, ale vzhľadom na to, že to už by ste ma zabili (áno,zase by ste sa nič nedozvedeli:)), spojila som ich a je to jedna dlhšia kapitola, v ktorej už sa niečo deje.
Takže, snáď sa bude páčiť, trocha tej dejovosti vás konečn zaujme a Dracov otrok nesklame:)


Najedol som sa pomaly, vedel som, že sa nemám kam ponáhľať. Nakoniec som ani nejedol sám. Večerala so mnou jedna asi štyridsaťročná, i keď veľmi zachovalá, žena. Jedlo s tridsaťročným bohatým mužom jej prišlo asi ako dobré odreagovanie a tak na moje pozvanie zareagovala viac ako dychtivo.
Jej vlasy mali červenú, neprirodzenú farbu. Oči mala pretiahnuté, tmavozelené. Pery úzke, trochu nepríjemné, no narúžované takou vrstvou rúžu, že sa ich pravý tvar úplne stratil.
Neznášam, keď žena používa priveľa rúžu. A najmä, ak jej vôbec nejde k pleti.
Telo mala vycibrené každodenným posilňovaním a i keď sa s ňou dobre rozprávalo, pretože bola nepochybne inteligentná, po chvíli som mal jej prítomnosti po krk.
Nedal som na sebe nič znať, pokojne sme dojedli svoje jedlo a ja som zaplatil. Venovala mi jeden zo svojich prehnaných úsmevov a navrhla, či nemôže ísť ku mne. Pozvala sa. Nepochyboval som, že celý večer speje k tomu a ona tiež nie. Inokedy by som možno išiel k nej. Dnes nie.
Ospravedlnil som sa a vysvetlil jej, že mám ešte nejaké povinnosti. Viac ako ochotne mi dala svoje číslo, no ja som ho zahodil do prvého koša. Nebudem jej volať. Ani dnes, ani zajtra. Nikdy. Jej spoločnosť bola chvíľková, rozptýlenie pri večeri, ktorá mi tak rýchlejšie ubehla a ona mi tak skrátila čakanie na Petera.
Domou som prišiel za desať deväť a Peter tam už bol. Opieral sa o svoje auto a nervózne klopkal špičkou topánky o zem, sledujúc svoje drahé hodinky.
"Kde si, dočerta?"
"Bol som sa najesť. Prepáč, ale to, že ty očividne jedlo k životu nepotrebuješ, sa ma netýka."
Otvoril som dvere domu a obaja sme vošli.
"Povedal som o deviatej."
Pochybovačne som pozrel na hodiny, možno som sa predsa len zmýlil.
Nezmýlil, hovorili v môj prospech. Pozrel som do jeho mrzutej tváre a usúdil, že hádať sa s ním by bolo zbytočné. Bol to jediný človek, s ktorým som nemal potrebu sa hádať.
Vzdychol som a pozrel na jeho oblečenie. Mal čierne nohavice a čierny sveter.
"Ideme na pohreb?" spýtal som sa. Prevrátil očami.
"Nie, si oblečený perfektne a žiadne prezliekanie nebude," usadil ma okamžite a ťahal ma von z domu. Na rýchlo som zamkol a sadol si k nemu do auta.
"Nemáš prútik, čo?" spýtal sa, keď som sa pripútal a ja som naňho šokovane pozrel.
Pozeral som naňho už hodnú chvíľu, keď mi konečne došlo, na čo sa ma to pýta. Nikdy sa ma na nič podobné nepýtal a ja som slovo prútik nahlas nepočul už tak dlho, že ma to prekvapilo. Čo viac, dokonale ochromilo. To sa pravému Malfoyovi nemôže stať v žiadnej situácii, bol to hrubý prečin proti mojej výchove.
"Vieš, že ho nenosím."
Niečo zabručal, no naštartoval a vydal sa niekam von z mesta.
"Kam ideme?" spýtal som sa ho po chvíli, keď mi stále vŕtalo hlavou to s prútikom.
"Na jednu akciu."
"To si už vravel."
"Je to pravda."
"Chcem niečo vedieť o tej akcii."
"Je to niečo ako dražba."
Zdvihol som obočie a zahľadel sa na jeho tvár z boku. Tváril sa neurčito, no nie uvoľnene. Nie ako vždy. Vrýzky okolo jeho očí boli hlbšie, nepríjemnejšie, jeho tvár mala ostrejší nádych.
"Na dražbu?" nedalo mi to.
"Áno."
"A prečo na ňu ideme?"
"No... Chcem sa presvedčiť, či je to pravda."
"Či je pravda čo?"
"No, tá dražba."
"A to si nemohol ísť sám?"
Nechápal som ho. Niečo mi nevravel.
"Chcel som, aby si mi kryl chrbát. Keby sa niečo zvrtlo."
"Čo by sa malo zvrtnúť na dražbe?"
"No, ono to nie je úplne obyčajná dražba."
"To mi došlo. Kam ideme?"
Na chvíľu sa zamyslel a pozrel do spätného zrkadla a potom na tachometer.
"Nebudem vyskakovať z auta a áno, ide za nami ďalšie auto. Tak čo je?"
Rýchlo na mňa pozrel. Ak niečo neznášal, tak to, keď ho prichytili pri chybe.
Vzdychol a znovu na mňa mrzuto pozrel.
"Vlastne je to niečo ako trh."
"Trh?"
"Čierny trh."
"Čierny trh?"
Stále mi to nedávalo zmysel.
"Čarodejnícky čierny trh."
"Zastav."
Pozrel na mňa a zrýchlil. Fakt sa bál, že vyskočím. Keby som chcel vyskočiť, tak vyskočím aj tak.
Nahnevane som naňho pozrel.
"No tak! Zastav alebo to otoč!" prikázal som, no on pokračoval v ceste a snažil sa tváriť neutrálne.
"Pozri, nie je to tak úplne legálna akcia a ja som potreboval, aby tam niekto išiel so mnou. A ty si bol jediný."
"Choď do riti, Bruere! Nechcem s tým svetom mať nič spoločné, tak okamžite zastav, alebo vystupujem za jazdy."
Zamkol dvere a omluvne na mňa pozrel. Je fakt, že keby som mal prútik, tak by to nebol problém...
"Hej, no tak sa upokoj. Ten svet, ktorý ty tak vehementne odmietaš, bol mojím domovom. A ja sa doň chcem vrátiť, počuješ? A preto musím niečo urobiť. Niečo, čo by dostalo ministerstvo na moju stranu."
"Ako s tým súvisím ja?"
"No, ty s tým súvisíš iba tak, že si mojím krytím na tom trhu."
"A prečo ideme na ten trh?"
"Ideme si ho najskôr iba prezrieť. Tento trh robí ministerstvu už dlhú dobu problémy a keby som odhalil kto, kde, kedy... Skrátka, stal by som sa znovu dôležitým."
"Takže je to tajná akcia?"
"Veľmi tajná."
"A ako si sa o nej dozvedel ty, keď o nej nevie ani ministerstvo mágie?"
Bože, takmer mi zlyhal hlas pri tých slovách. Tak dlho som to slovné spojenie nepoužil nahlas. Vlastne to bol môj prvý rozhovor o čarodejníckom svete, alebo o čomkoľvek s ním spojenom, po veľmi dlhej dobe. A Bruere si to očividne neuvedomoval.
"Mám svoje zdroje."
"Jasné," povedal som ostražito a zapozeral sa von oknom.
"A čo sa na tom trhu predáva, keď je to také zlé?" spýtal som sa. Pochybujem, že by si ministerstvo robilo vrásky kvôli pár mandragorám predaným na čierno.
"No, rôzne elixíry, prútiky, zvieratá, škriatkovia, ľudia..."
"Ľudia?!"
"No, väčšinou chytený čarodejníci, donútení stať sa otrokmi."
"Ale to je strašné!"
Bolo to strašné, veľmi. V jednu chvíľu si myslíte, že ste silný a že môžete všetko. Verte mi, prútik vám ten pocit dáva.
A zrazu ten pocit stratíte. Vedel som si to predstaviť, zažil som to.
"No, práve preto je to taký problém."
Bruere vedel, že už nie je cesty späť a ja s ním musím ísť.
"Dlžíš mi poriadne drahú večeru."
"Fajn."
"A fľašu whisky."
"Fajn."
"A nebudem čarovať."
Na chvíľu sa zasekol, no potom prikývol.
Zmocnil sa ma pocit nervozity, ako pred testom. Ja... Dlho som v tom svete nebol a teraz sa cítim ako dedinčan poslaný do veľkomesta. Uvidia, že tam nepatrím. Vycítia to. Viem to.

*****

Dorazili sme k nejakej starej budove. Pripomínalo mi to starú budovu kina, alebo tak niečo. Zase toľko muklovských filmov som nevidel.
"Čo je to?" zamračil som sa na Petera.
Ten bol zaujatý každým detailom budovy, až to bolo na nevydržanie.
"Určite je to tu. Vnútri. Aha, tam sú dvere. Stojí tam nejaký chlap."
Zabuchol dvere auta a zamkol. Nasledoval som ho, pochybujúc o jeho zdravom rozume, keď išiel na takéto miesto. Sám.
Či počkať, ten idiot nešiel sám, vzal si na pomoc mňa. To si pomohol. Vzhľadom na to, že ja nemám ani len prútik. Mohol som si nahovárať, čo som chcel, i tak som v tej chvíli ten prútik pri sebe chcel. Chcel som ho držať v ruke, stískať jeho tenkú, no silnú kostru a vedieť, že stačia dve slová, a dotyčný predo mnou bude mŕtvy.
Zachvel som sa a pokračoval v chôdzi.
Muž pri dverách bol vysoký, zvláštny. Asi tak zvláštny pre mukla, ako normálny pre čarodejníka. Mne to bolo jedno, nahodil som chladnú masku. Pokora nie je to, čo ma dostane na také miesto.
Bruere bol múdry chlap, ale nemal s niečím takým skúsenosti. Jeho rodina sa nepohybovala v tých istých kruhoch ako tá moja, jeho život sa neodohrával na scéne medzi desiatkami Smrťožrútov.
Nevedel som, ako veľmi mi tú moju pózu uverí, vzhľadom na to, že som ju nepoužil už dlhú dobu, no i tak som si bol istý, že ho môj pohľad zaujal.
A naozaj, muž stojaci pri dverách na nás pozrel.
"Kam idete?" spýtal sa, jeho hlas bol hrubý, chrapľavý a nepríjemný. Bol o hlavu vyšší ako my dvaja. Bruere sa išiel podliezacky usmiať, no ja som ho predbehol. Tým by to celé skazil.
"Na trh," povedal som jednoducho. V duchu som si milión krát vynadal, prečo som sa nespýtal na viac podrobností. A bilión krát som v duchu vynadal Bruerovi, že mi nepovedal viac.
Muž prižmúril oči a prezrel si moju tvár. Hlavu som mal arogantne zdvihnutú, moje črty boli kamenné a pôvabné, zahalené rúškom tajomstva. Vždy som tak pôsobil na ľudí, či už s čarodejníckymi schopnosťami, alebo bez nich. Moje oči sa chladne zabodávali do čarodejníkovej tváre a nedával som najavo nič z toho, čo sa mi honilo hlavou.
Jeho oči bez slova preskočili na Bruerovu tvár. Ja som prešiel.
Môj priateľ sa tváril normálne, mrzuto ako vždy. Pochopil moju hru, prispôsobil sa jej a pretvoril si ju na vlastný obraz. Typický Peter Bruere.
Čarodejníkove črty sa mierne zvraštili, no za nami sa objavili ďalší traja zahalení ľudia a tak prikývol.
"Prvé dvere v ľavo a musíte si ich dokázať sami otvoriť."
Toto bola ochrana proti muklom.
Tam som sa mohol spoľahnúť iba na Peterove čarodejnícke schopnosti, ktoré som nikdy na živo nevidel. No dokázal dvere otvoriť ľavou zadnou.
Neviem, čo presne som cítil, keď som videl modro žlté svetlo šľahajúce z jeho prútika, no triasli sa mi kolená a prechádzal ma chlad. Aróma kúzla ma omamovala, bolo to ako zacítiť jedlo po týždňoch hladu.
Zachvel som sa a išiel za ním do miestnosti, ktorá nás čakala za tými dverami.
Bol tam stôl a pri ňom stála aziatka. Krásna, vysoká, štíhla. Zvodný úsmev, neobvykle svetlé oči a čierne, lesklé vlasy spustené pozdĺž súmernej tváre.
Zbadala nás a pokynula nám, nech k nej pristúpime.
Najskôr podišla k Peterovi a siahla mu do vreciek, potom sa mu na okamih zahľadela do očí. Mierne sa usmiala a pristúpila ku mne. Takisto mi siahla do vreciek a ja som sa musel ovládať, keď ruku nechala vo vrecku mojich riflí dlhšie ako bolo potreba.
Roztiahla pery v krásnom, omamujúcom úsmeve a pozrela mi do očí.
Z takej malej vzdialenosti som videl, že jej oči nie len že mali na aziatku neobvyklú šedú farbu, ona v nich mala naozaj mraky. Pohybovali sa ako zrýchlený záznam búrky a potom odo mňa odstúpila.
Toto bola ochrana proti ľuďom zvonku, niečo ako radar na policajtov.
Jej fascinovaný výraz mi vravel, že je niečo inak, no nie zle. Usmiala sa a prikývla, ukážuc na dvere na druhej strane miestnosti.
Mlčky sme tam obaja zamierili, no vo dverách som sa ešte otočil.
S natočenou tvárou ma sledovala a jej výraz bol stále prekvapený, fascinovaný.
Prešli sme cez dvere a nič okolo nás nebolo, no akomile sa za nami dvere do predchádzajúcej miestnosti zavreli, ocitli sme sa na akomsi trhovisku.
Miestnosť bola dlhá a široká, všade boli roztrúsení obchodníci všetkých druhov a rás a ponúkali svoj čierny tovar. Nástroje na zakázané kúzla, prísady do zakázaných elixírov. Hlavným znakom všetkého na okolo bolo, že to bolo zakázané.
Presne to bol čarodejnícky čierny trh. Nebol som na takom prvý krát, ale tie, na ktoré si pamätám, boli menšie a nie tak desivé.
Všetko smerovalo k dverám na druhom konci tej veľkej miestnosti. Nesústredene som prechádzal okolo obchodníkov, matne registrujúc ich zvláštne pohľady namierené na moju osobu.
Bolo mi čudne v tomto svete, no vedel som, že nepôsobím čudne. Nebol som dedinčan vo veľkomeste. Jedna časť mojej osoby sem zapadala, vlastne som mal pocit, a podľa tvárí čarodejníkov na okolo som nebol sám, kto ho mal, že patrím k tým, čo vládnu tomuto svetu.
Sklonil som pohľad vždy pri známke kúzla či elixíru, no nie na dlho. Moje oči vždy znova začali skúmať to, čo už dlho nevideli a ja som sa po tej dobe nevedel nabažiť tohto sveta.
"Poď, hlavné veci sa dejú tam," ukázal Peter na tie dvere oproti a ja som prikývol. Áno, vedel som, že hovorí pravdu.
Pretĺkli sme sa davom tých stvorení, od čarodejníkov, cez škriatkov, vodné príšery či potvory z lesa, a vstúpili do tých veľkých okovaných dverí.
Ocitli sme sa v akejsi súdnej sieni.
Všetky rady drevených lavíc boli sústredené okolo neveľkého guľatého pódia. Bolo priam paradoxné, že sa to podobalo na Wizengamot.
Na pódiu stál akoby malý pranier. Viac som nezachytil, pretože sme sa ponáhľali chytiť si miesto.
Tušil som, čo sa tu bude diať a, pravdupovediac, desilo ma to. Nechcel som to vidieť, no nedokázal som ani odísť.
A tak som iba sedel vedľa Bruera v tretej lavici a pozeral sa dole, na svoje nohy. Snažil som sa nezdvihnúť zrak. Nepatriť do tohto sveta. Vedel som, že moje nádeje sú zbytočné, patril som doňho, či som chcel a či nie, no nikdy by som sa nevzdal.
Ponorený do vlastných myšlienok som si ani nevšimol, kedy sa sála zaplnila a ruch ustal.
Až keď sa ozval gong, zdvihol som pohľad a pozrel na pódium. Stál tam nejaký čarodejník tureckého pôvodu.
"Začína sa aukcia," vyhlásil a gong sa ozval znovu. Začalo besnenie, čarodejníci okolo tlieskali a kričali, mávali klobúkmi a prekrikovali svoje požiadavky.
A to všetko razom utíchlo, keď sa v malých dverách, vedúcich na to pódium objavila prvá obeť. Prvý otrok.
Nízka, zavalitý žena v otrhaných kusoch oblečenia sa dokymácala do stredu pódiu a tam ju donútili sa rovno postaviť. Bola zúbožená a páchla, bola špinavá a ja som videl jej bolesť a i tak som v sebe nedokázal nájsť kúsok zľutovania. Desilo ma to a vedel som, že by som sa mal zaujímať o jej osud, no nezaujímal som sa.
Čarodejník na pódiu o nej hovoril nejaké údaje a všetci to lenivo počúvali, no nikto sa nemal k činu.
"Takže je to pravda," zašepkal mi do ucha Peter.
Pozrel som naňho, rád, že už nemusím hľadieť na zúbožené telo ženy.
"Vyzerá to tu príšerne. Ako v zlom filme."
"Viem, ale uznaj, čarodejníci nikdy nemali moc veľkú fantáziu na takéto veci."
"Čarodejníci? Nevidím tu ani jedného poctivého čarodejníka. Samý vyvrheli, uchádzači o post Smrťožrúta roka a bytosti bez citu a svedomia."
"Hej, nie som tu preto, aby som sa bavil, tak sa na mňa tak nepozeraj," vyštekol Bruere a mrzuto zabručal.
"A to sa tu teraz budeme pozerať na celú aukciu a na všetky tie tváre? A potom mám ísť domov a spokojne spať?"
"A cítiš snáď nejaké zľutovanie s tými ľuďmi?" spýtal sa ma Peter a na mňa tá otázka dopadla ako facka na zmrznutú tvár.
"Čo..." vydýchol som. Vidí to na mne snáď? To, že mi je tá žena ukradnutá?
"Neboj sa, nie si bezcharakterný a bez súcitu. Ale táto miestnosť je začarovaná silným kúzlom, ktoré potláča súcit. Obchody im potom idú lepšie."
Moje srdce sa šialene rozbúchalo. Je to pravda? Takže to nie je mnou?
"Ako to vieš?" spýtal som sa podozrievavo.
"Všimol som si, že sú tu zavesené Dračie batohy."
Pozrel som hore. Naozaj, zo stropu viselo zopár hnedých, starých vreciek.
"Hneď sa cítiš lepšie, čo povieš... Možno keby si sa pozeral aj inam, nie stále na svoje kolená, všimol by si si to tiež."
"Vieš, prečo to robím."
"Tak s tým prestaň. Vieš, čo by som za to dal, keby som mohol byť v tvojej koži?" spýtal sa nahnevane. Áno, naša večná hádka. On skrátka môj postoj nechápe a mňa už unavuje mu niečo vysvetľovať.
"Nevieš, o čom hovoríš."
Zamračil sa na mňa. I on vedel, že toto je niečo, o čom sa ťažko dohodneme.
Počas našej konverzácie sa na pódiu vystriedali zo dve- tri postavy a práve odchádzala ďalšia.
"Možno si niekoho kúpim."
"Čože?!" vyštekol som na Bruera.
"Upokoj sa. Samozrejme, že to nebude môj otrok. Ale môžem ho potom doviesť na ministerstvo, nech povie, čo vie."
To bolo skoro až šľachetné.
"Máš tu toľko galeónov?"
O bože, to slovo som nepoužil snáď... Sedem rokov, možno aj dlhšie.
"Mám tu dosť, zatiaľ viac ako stáli všetci tí predošlí. Nie že by som sa hodlal utratiť to. Sú to všetky galeóny, ktoré mám."
Prikývol som a pozrel na pódium.
Zamrzol som. Cítil som, ako mi srdce vynechalo pár úderov a krv prestala prúdiť, na okamih sa celý môj život zastavil a ja som iba sedel a sledoval postavu na pódiu.
Stále som nedýchal a keď sa ženin pohľad vzpurne zdvihol a rozhliadol po sále rozdávajúc nenávisť, načo sa stretol s tým mojím, pochyboval som, že by to ešte išlo.
"Teda, tá je krásna. O tú budú finančné boje."
"Kúp ju," šepol som. Konečne som sa nadýchol, no nedokázal som odtrhnúť pohľad od tých nebeských očí.
Búrili sa, nadávali, hrozili i prosili zároveň. Boli statočné a namyslené. Pri tom pohľade sa mi búrila krv a už vtedy som cítil, že tú ženu budem nenávidieť.
No zároveň boli i hlboké a prosiace, dych sa mi zastavoval a túžil som jej pomôcť. Zachrániť ju. Cítiť jej vďaku.
Chcel som sa od nej držať ďalej, no niečo ma k nej neodvolateľne lákalo. Vedel som, že tá žena je neobyčajná, vedel som i to, že najlepšie by bolo vyhnúť sa jej. Nebola nebezpečná iba pre mužov- jej ctižiadostivý pohľad, tvár, ktorá nedokázala zniesť to poníženie...
"Čože?! Zbláznil si sa? Počuješ tie sumy, čo tu padajú?!"
"Kúp ju," zopakoval som hlasnejšie. Turek na pódiu niečo rozprával, vyzdvihoval jej kvality, jej manuálnu zručnosť, jej perfektné znalosti bylín. Bolo mi to jedno. Nenávidel som ju.
"Kúp ju," povedal som posledný raz.
Bruere pokrútil hlavou a pustil sa do boja.
Netušil som, že má až toľko peňazí, no nakoniec súboj vyhral. Až vtedy, keď zaznel finálny gong, končiaci toto šialenstvo, všetci začali nesúhlasne kričať a nadávať, až vtedy som odtrhol pohľad od jej očí. Vtedy aj ona klesla na kolená, vo svojich dotrhaných šatách a zhlboka dýchala. Vydesene a úľavne zároveň.
"Máš tu toľko?" spýtal som sa ho.
"Teraz sa bojíš, ty bastard?! Prečo som ju kupoval, doriti?!"
"Nevyvádzaj, splatím ti to."
"Čože?" spýtal sa prekvapene Bruere a na okamih pozrel po nej na pódium a znova na mňa.
"Je pekná, ale až tak ťa omámiť nemohla. Príliš na to pohŕdaš niekým takým špinavým. Tak čo je vo veci, pretože na rovinu, toto je dosť galeónov."
Bolo to dosť galeónov. Bolo to prehnane veľa galeónov za niekoho takého nepodstatného, ako je ona. A i tak by som dal viac.
"Tak hovor, kto to je?"
"Netuším," pokrútil som bezradne hlavou.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lizzie Lizzie | 7. července 2009 v 12:31 | Reagovat

no tak toto bola fakt dobrá kapitola! úplne super, už aby bola ďalšia

2 Denika Denika | E-mail | Web | 7. července 2009 v 12:54 | Reagovat

som omámená waw nemožem odtrhnut zrak

3 tonks tonks | Web | 7. července 2009 v 16:11 | Reagovat

fuu, tak veľa emócií na mňa s tým teplom pôsobia až príliš omamujúco - skoro som nedýchala. super kapitola, neviem si ale predstaviť, aké super kapitoly budú potom... :D

4 monique monique | 7. července 2009 v 23:29 | Reagovat

wow, no teraz by som rada vedela čo s ňou :)

5 hwesa hwesa | Web | 8. července 2009 v 16:23 | Reagovat

zaujímavé... naozaj... niečím ma to zaujalo ale neviem prísť na to, čím :-) vážne, či tými opismi alebo pre tie pocity či dej... fakt neviem... ale je to fakt úžasné... ale chcem ťa upozorniť na chybičku, ktorá ma dobre pobavila: "Miestnosť bola dlhá a široká, všade boli roztrúsení obchodníci všetkých druhov a rias a ponúkali svoj čierny tovar." - pochybujem, že tí ľudia tam boli vodné rastliny... malo by tam byť rás (druhov a rás) :-D vyznie to divne ale tak by to malo byť :-))

6 Nellie Nellie | Web | 8. července 2009 v 21:07 | Reagovat

že uf :)áno , zaujalo :) senzačná kapitola :) ja som len strašne zvedavá , čo ďalej..čo on teraz s ňou?wáááu :)

7 Nancy Nancy | 10. července 2009 v 13:24 | Reagovat

Tak hovor, kto je to? Meno, jej minulosť a budúcnosť! Ale inak som skromné dievča :) Draco je perfektný, to áno, ale kedy on nebol (a hlavne v tvojom podaní, Malfoy je Malfoy)? Nikdy by som neuverila, že by sa mohol stať muklom, N I K D Y ! Máš však úžasné schopnosti, vzdávam sa, presvedčila si ma... Píšeš každý detail tak realisticky, akoby sa to normálne mohlo stať, akoby sa to stalo! Naozaj sa neviem dočkať pokračka!!

8 Evanska Evanska | Web | 11. července 2009 v 21:33 | Reagovat

ááách. Kto? Draco muklom, dievča vyrazila si mi dych! Súhlasím s Nancy, nkdy by som niečo také ani nečítala, ale ty to proste tak krásne podáš, že tomu pomaly aj uverím!

9 miriela miriela | Web | 14. července 2009 v 10:17 | Reagovat

ay dios mio, toto bola sila, úplne si ma do toho zatiahla mala som pocit, že si ju musím kúpiť :D veľmi silná kapitola, ak budeš takto pokračovať tak sa asi toto leto nepohnem od kompu

10 Little Treasure Little Treasure | Web | 20. července 2009 v 20:46 | Reagovat

potešila si ma spojením kapitol, pretože ako si sama povedala, konečne dej :) ľúbi sa mi to :)

11 pimpinela pimpinela | Web | 24. července 2009 v 22:57 | Reagovat

uaaau, tak toto bol napínak...som zvedavá kto to je :))

12 luckily luckily | Web | 7. srpna 2009 v 21:56 | Reagovat

no páááni! tak to bylo zajímavé, konečně se to rozjelo.
teď jen nechápu, proč ji kupoval, když jí nenávidí... teda, tak jsem to aspoň pochopila já.
no, to je jedno, třeba se to vysvětlí.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama