117-end. Sentiment a spomienky

19. července 2009 v 13:37 | Lostt |  --- Hovorte mi Rose
Možno vám minulá kapitola prišla ako posledná a veru- asi to nebolo len tak. Mali ste pravdu. Toto je skôr len taký dojazd, rozlúčka s Rose ako takou.
Bože, viete uveriť tomu, že to naozaj píšem? Že po 117. kapitolách som sa k tomu dopracovala? Je mi nevoľno. To nič nemení na tom, že túto kapitolu obecne nemám rada, preto ako je napísaná a vlastne aj pre to, že je posledná. I keď... Budem mať Doslov, to zas bude prdel.
Prosím, všetci, čo ste boli taký statočný a pustili sa do Rose, mi napíšte komentár k tejto kapitole. Túto ani tak komentovať nemusíte, ani nie je veľmi čo, skôr poviedku ako takú. Vďaka moc. Uvidíme sa v Doslove:)

No zároveň ma objímal akýsi pocit úplnosti. Pretože posledné dva roky boli najlepšie dva roky môjho doterajšieho života.


Objímala som Nicolu. Objímala som Lily. Objímala som Loise.
To by boli baby a ja nemám prečo sa nad tým nejak extrémne rozplývať. Musela by som sa rozplakať, ale ja som drsné dievča.
Niekedy až moc.
Odtiahli sme sa od seba a v tej našej štvorici sme sa na seba pozreli. Málo sme udržiavali takú našu čisto babskú partiu, naozaj málo. Ale ako sme ju mali udržiavať viac, keď ja som väčšinu času trávila s chalanskou spoločnosťou? Či už to bol Remus, alebo James, alebo Logan, alebo Sirius, keď som s ním chodila? Nicola bývala s Loise, takže tam to nikdy nebolo 'tri kamarátky'. Vždy to bolo 'dve kamarátky a jej dievča'. Akurát nebolo vyjasnené, kto bola tá druhá kamarátka a kto bol to dievča. Aspoňže môj post bol vždy jasný. A Lily, od kedy sa dala dohromady s Jamesom, s ním bývala až hriešne často.
No, ja a Sirius nie sme jediní nehorázne zamilovaní. Akurát oni dvaja nerobia také drahoty (teda, ku koncu už nie). Ale zase, kto by vám potom liezol na nervy, že?
Vzdychli sme v periodických intervaloch a ja som sa potom zamračila.
"Prečo sa vlastne tak moc lúčime, keď spolu ideme na chatu?"
Nicky na mňa zarazene pozrela a ako prvá sa odtiahla prevracajúc očami a upravila si svoje úplne rovné, teraz už vlasy znova dlhé po lopatky. Pohodila nimi a ich svieža vôňa ma omráčila. Takmer som po nej vyštartovala, ale Loise sa na mňa vedúco usmiala. Obe boli skrátka skvelé.
"Dobre, nebudeme chalanom dávať ešte väčší dôvod robiť si z nás srandu. Vidíme sa za mesiac," usmiala sa a posadila sa.
Loise sa posadila vedľa nej, poslušne a ticho, no v jej očiach som videla, že sa nevie dočkať, kedy so svojou krásnou priateľkou ostane sama. Nuž, to som vedela pochopiť.
"Pochybujem, že si z nás robia srandu. Budú plakať prví," otočila som sa na Remusa s Jamesom, ktorí sedeli v rohu kupé a naozaj vyzerali, že nemajú ďaleko k slzám.
V ich očiach som videla, že nie sú rovnako veselí ako vždy. No nebolo to koncom roku a ja som vedela, čím to je.
Peter už nemal rovnaké šťastie ako ostatní a svoj trest si odpykáva v Azkabane. Snáď sa z neho ešte niekedy dostane, naozaj mu neprajem ostať v ňom na doživotie. So Siriusom sme sa o tom rozprávali. On v tom mal jasno. Nemal zľutovanie a i keď mal Petera rád a očividne ho to mrzelo viac ako priznával, žiadnu ľútosť najavo dať nemienil. No chalani to brali ťažšie, i keď to bol paradox, pretože Sirius z nich mal k nemu najbližšie. No Sirius má rovnako najbližšie i ku mne a to povedal i mne, keď som sa ho na to pýtala.
"Vreckovku?" zaškerila som sa na nich a oni mi obaja škľab vrátili.
Prvý sa postavil James a za oknami sa v tom momente začal mihať Londýn. Ostávalo pár minút.
Stratila som sa v jeho pevnom objatí.
"Lairová, Lairová. Niekedy by som ťa zabil."
Zalapala som po dychu. To bolo nečakané.
"Čože?!"
"To ja som musel počúvať Tichošľapove citové výlevy," zasmial sa a odtiahol sa iba natoľko, aby mi mohol dať pusu na líce. So smiechom sa odtiahol.
"Ale no, veď sa snáď ešte niekedy vidíme."
"Na tú chatu neprídete?" spýtala som sa s nádejou a zámerne použila množné číslo. No on pokrútil hlavou a moje vnútro sa skrútilo.
"Nie, Záškodníci majú výjazd do hôr. Teda... To, čo z nich ostalo," zamračil sa Paroháč, no to už k nemu prišla Nicola a jej vysoká, štíhla postava sa postarala o zvyšok. Ani chalan ako James nepohrdol na okamih objatím od baby, ako bola Nicky. I keď pri ňom stála sekera Lily.
Ja som podišla k Remusovi.
"Takže sa uvidíme až v šesťdesiatich siedmych?" spýtala som sa a on na mňa nechápavo pozrel.
Pokrútila som hlavou a objala ho. Dnes mojím žartom nikto nerozumie.
"Budú mi chýbať tvoje rady na elixíroch."
"Nebudú."
"Nie. Nebudú," priznala som so smiechom a odtiahla sa. Usmiala sa na mňa a podržal ma chvíľu dlhšie. Jeho objatie bolo tesnejšie a vôbec nie priateľské, no dopriala som mu ho. Zaslúžil si ho. Vlastne som ho dopriala i sebe i keď ja som si ho vôbec nezaslúžila. Uvedomila som si, že Remusa som počas celých týchto dvoch rokov podvedome, akosi zvláštne, inak milovala. Nie ako Siriusa, svojím spôsobom.
Odtiahla som sa a celá skupina sme ostali stáť do kolečka, keď vlak zastal.
Zavrela som oči a potlačila ston.
No zároveň ma objímal akýsi pocit úplnosti. Pretože posledné dva roky boli najlepšie dva roky môjho doterajšieho života. A to nie je málo, veď je to niečo menej ako jedna jeho štyridsatina.
Otvorila som oči a sama sa zamračila nad takou hovadinou. Pokrútila som hlavou a uvedomila si, že stojím v prázdnom kupé. Tí idioti proste odišli!

*****

V uličke som narazila na Logana.
"Rose," usmial sa.
"Logan, bála som sa, že sa ani nerozlúčime," opätovala som mu úsmev a nepoviem, že som neklamala. Ako keď tiskne a raduj sa svet, nepoznal to. Teda, aspoň dúfam. Vlastne som sa už lúčiť nechcela.
Nemotorne, pomedzi kufre, sme sa objali a potom sme pokračovali v ceste.
"Snáď sa ešte uvidíme."
"Vlastne, baby hovorili, že idete na chatu. Moja rodina v tej istej dedine býva. Možno sa na vás prídem pozrieť."
Zasmiala som sa.
"To budeme mať školský zraz bez porovnávania liekov, skvelé."
Ďalší taký, čo nepochopil môj žart pre zasvätených. Je to mnou, alebo nimi?
"Tak sa maj, Rose. Vieš... som rád, že som ťa spoznal. Ty..."
Chvíľu na mňa hľadel, jeho veľké, priezračne hnedé oči nedokázali nájsť ten správny výraz a ja som si uvedomila, že pri lúčení tohto typu slová nie sú potrebné.
Pokrútila som hlavou.
"Maj sa, Logan. Nevidíme sa naposledy."
Vystúpil z vlaku a ja som sa vytrepala na chodník za ním.
Zošuchla som sa na zadymené nástupište a rozhliadla sa. Otca som nevidela a tak som sa odsunula trochu nabok, nech nezavadziam- ja viem, na mňa trochu moc inteligentné.
Znova som sa porozhliadla a otca by nenašla ani ČTS, ale za to som si všimla niečo iné.
Môj pohľad sa zastavil na Lily, ktorá sa zvítala s rodinou a potom im predstavila Jamesa. Usmiaty chrabromilský stíhač si podal ruky s rodičmi snáď najmúdrejšieho dievčaťa na škole a prehodili s nimi pár slov, no potom sa roztekane ospravedlnil a sám utekal naproti tým svojim.
Môj pohľad padol na Remusa baviaceho sa so skupinkou študentov- priznám sa, vidím ich prvý krát v živote- smiali sa a ich rozhovor by mne prišiel určite ako španielčina.
Nicola sa chladne rozprávala so svojou
nádhernou matkou, ani jedna sa netvárila príliš nadšene, no potom sa pri nich zjavil jej otec a oni si padli okolo krku, až tak, že Nicola zvýskla nadšením.
Loise stála opodial a bavila sa s vlastnými rodičmi, no prstom ukázala na Nicolu a jej starší brat- aspoň som to podľa vzájomnej podoby tak odhadla- uznalo prikývol a do mladšej sestričku štuchol lakťom.
Logan sa objal s mamou i otcom a ja som prekvapene ostala hľadieť na dvoch bohato oblečených ľudí a na osobného sluhu, ktorý Loganovi vzal batožinu.
Oprela som sa o stenu a usmiala sa. Takže toto sú ľudia, s ktorými som strávila dva roky, ktorí boli dva roky mojou rodinou.
Chýbal už iba...
"Rose?" ozvalo sa pri mne a ja som prekvapene nadskočila a pozrela do strany, kde stál-
"Kaimei?!" zhíkla som od prekvapenia a pozrela na kvetinu, ktorú nervózne stískal v ruke.
Drtil je snáď vhodnejší výraz.
"Ja... Dohodol som sa s tvojím otcom, že ťa zaveziem domov," vysvetlil neochotne a na jeho tvári bol vidieť zmätok, nervozita a snaha nájsť svoj večne strážený pokoj.
Ja sa asi rozsypem, on bol nervózny z mojej reakcie! Svet sa rúti do pekiel.
"Prečo?" pokrútila som hlavou.
"Aby si nešla peši," zamračil sa frustrovane a v jeho tvári preblesklo niečo z toho Kaimeia, ktorého som si pamätala. Uvedomila som si, že v jeho očiach je znova ten lesk, ktorý v nich pri našom poslednom stretnutí nebol a toto zistenie ma náramne potešilo.
Jeho tvár sa stiahla do tej masky arogancie a odstupu a on prešľapol, čím sa dostal do jednej zo svojich dokonalých póz nedotknuteľnosti.
"Ale prečo si po mňa chcel prísť?"
"Pretože sa chcem ospravedlniť. Za moje správanie. A... Najlepšie začať odznova."
Ostala som naňho hodnú chvíľu pozerať a zabudla, že čaká, až niečo poviem. Vlastne mi to ani nenapadlo, nebol to šok, ktorý by ma ochromil, alebo som stratila reč. Proste mi nenapadlo, že by som mala niečo povedať. Nič, absolútna nula, čo sa týkalo nápadov.
Až potom, keď mu po tvári prebehol nahnevaný výraz a on sa obšinul, som si všimla kvetiny, ktoré zvieral. Rozpoznala som ruže, gerbery a karafiát. A potom tam bola nejaká zeleň, ale bohužiaľ, nie som kvetinárka. Možno v budúcom živote.
"Predpokladám, že to je pre mňa?" zdvihla som obočie a pokynula k tej kvetine. Spomenula som si, ako som mu nakričala, že chcem niekoho, od koho chcem dostávať darčeky. Pochopil to celkom dobre, len tú kvetinu pred tým nemusel úplne zabiť. Teraz je dobrá akurát tak do kompostu.
"Samozrejme. Nemám ich na okrasu," zamračil sa a podal mi ich.
Prevrátila som očami a prijala ich. Načiahla som sa po kufor, no on už ho zvieral.
"Môžeme ísť?"
Bolo to také nezmyselné, až som sa chcela zasmiať, ale keď som videla, ako nepríjemne sa cítil, musela som sa premôcť. Budem sa smiať až keď odíde. A možno nebudem, čo ja viem, bolo to zvláštne aj na mňa. Tomuto by som neuverila, keby mi to včera povedala spievajúca veverička.
Prikývla som. Otočil sa a išiel prvý a tak som sa aspoň zaškľabila a pokrútila hlavou.
Tuším sa bojím s ním ísť v aute sama. No ako som tak hľadela na jeho vzďaľujúcu sa postavu odetú v tmavo šedom tričku, vďaka ktorého obtiahnutosti bolo zvýraznené všetko, čo zvýraznené byť malo... No ok, ja to prežijem. Kaimei bol skrátka... Kaimei, dočerta. Nech je to blbé akokoľvek, už len jazmín, ktorý bol z neho cítiť, svaly, ktoré sa mu napínali na chrbte ako sa ladne pohyboval smerom k autu... No proste Kaimei, čo si budeme hovoriť.
Vykročila som za ním, no zrazu ma upútala postava, ktorá stála pri vlaku.
Pohľad sa mi stretol s tým Siriusovým. Jeho šedé oči žiarili, keď na mňa bez výrazu pozeral. Nebolo pochýb, že Kaimeia videl.
No vedela som i to, že v tých očiach nebola zlosť. Už nie. Pretože nech sa deje čokoľvek, Kaimei Siriusa neohrozí. Pretože nech sa deje čokoľvek, milujem Siriusa.
Pozerala som do jeho očí a pri tom som počúvala svoje srdce. A to volalo po ňom. On existoval preto, aby bol milovaný a s tým sa nedalo nič robiť. Nevedela som, kam teraz Sirius pôjde, ani kedy ho uvidím. No moje srdce bude tú dobu s ním, pretože je jeho.
A to bolo to, čo si prečítal v mojich očiach a to bolo to, čo som čítala ja v jeho.
To bola emócia, ktorá sa v tú chvíľu šírila vzduchom medzi nami dvoma a každý vnímavý človek ju musel pocítiť. Už tam nebolo nič, čo sa dalo robiť. Iba počúvať srdce.
Usmiali sme sa na seba v rovnaký okamih.
Jeho úsmev sa po chvíli rozšíril, koketne žmurkol a otočil sa k nejakej tmavovláske, čo prechádzala. Tá naňho šokovane ostala hľadieť, no po jeho prvej vete mi bolo jasné, že ju zbalí. Čoskoro už spolu odchádzali držiac sa za pás a ja som sa neudržala a rozosmiala som sa. On sa nikdy nezmení! A to je dobre.
Ešte chvíľku som ho sledovala, no potom som sa otočila.
Kaimei na mňa čakal, niekoľko metrov odo mňa. Usmiala som sa naňho a nasledovala ho domov.
A tu sa môj príbeh končí.
Úľava?
Asi by som vám ešte mala čo povedať... Bože, ja by som toho ešte mala toľko čo nakecať, mne by sa pusa nezastavila. Ale na čo? Väčšina postáv môjho príbehu teraz žije svoj vlastný príbeh a odo mňa by bolo nefér im ho kradnúť. S mojím šťastím by ma ešte zažalovali za porušovanie autorského práva.
Čakali ste veľké finále? Nebude. Nakoniec, nemôžete mať veľké finále niečoho, čo ešte neskončilo. To ako keby ste dali záverečné titulky v strede filmu. Môj život pokračuje bez Rokfortu či s ním, v podstate to je iba taký obrovský hrad plus-mínus.
I tak z posledných rokov ostanú len spomienky... Spomienky na jedného lamača ženských sŕdc, na premúdrené dievča, na bohyňu krásy, na skvelých priateľov či nevyspytateľných cudzincov, na toho zlosyna v pozadí... Ostanú spomienky i na príjemného chlapca, na mrchu s jedovatými rečami, spomienky na stretnutia so starými priateľmi i medzinárodné turnaje. Nevydarené schôdzky, alkoholové večierky(ale ja nepijem), či spomienky na nádherné plesy... Budem spomínať na školské tresty i hádky a súboje (samozrejme najmä na výhry v nich), na zlomené nosy, na bláznivého riaditeľa i zákerných profesorov... Na moju obľúbenú ošetrovňu (brr), na môjho psa s ľudským srdcom...
Začínam byť sentimentálna, už by mal byť naozaj koniec.

koniec

 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Anketa

Kratšia kapitolovka Harry Potter/Draco Malfoy?

Skúsila by som 48.6% (51)
Asi skôr nie 51.4% (54)

Komentáře

1 hwesa hwesa | Web | 19. července 2009 v 14:19 | Reagovat

nieeeeeee... to už fakt koniec?? nemôžem tomu uveriť... táto kapitola bola fajn, taká čisto spomienková a hoci by som mala byť smutná pri jej čítaní, tak som sa celý čas usmievala :-) ... a čo sa týka komplet poviedky tak bola naozaj úžasná, pretože máš skvelý štýl písania a zakaždým keď si tam dala nejakú zápletku tak si to mala do detailu premyslené, to som na tebe vždy obdivovala... tak to máš aj v iných poviedkach :-)... Rose bola proste vtipná, smutná, dobrodružná, romantická... všetko čo by malo byť v správnej poviedke... a vždy sa vyskytli nejaké zaujímavé zápletky, či už Lucius alebo Kaimei alebo mnoho ďalších vecí :-) táto poviedka ma chytila už pri prvej kapitola a som rada, že som na tú poviedku natrafila... a niekedy keď budem mať veľa, veľa, veľa času tak si ju znovu prečítam :-)

2 DarkNesis DarkNesis | Web | 19. července 2009 v 14:41 | Reagovat

Takto to ukončiť ? vraždila by ! Ale je to fajn... do starena. Nikto nevie ako to skončí. Ta poviedka bola fajn. Nepoviem že najlepšia lebo mám rada uzavreté konce... keby zomrela... (A) ale takto je to fajn. Môžeš hocikedy napišať pokračko .... výsek z pokračovania filmu pre  tých čo tejto poviedke ostatnú verný.... nechala si si otvorené vrátka... pekné... len to popudzuje moju fantáziu k robeniu koncov.... záverov ktorých sa prečítania nedočkám.... smola alebo potešenie ? Neviem ! :)

3 luckily luckily | Web | 19. července 2009 v 15:13 | Reagovat

ježííš.. člověku se ani nechce věřit, že je konec!!
vážně se ti takhle kapitolová povídka moooc povedla. Rose jsem si strašně oblíbila. netuším proč, ale místy mi přípomínala Anitu....:)
konec je takový zvláštní, takový jakoby uzavřeně neuzavřený.. já vím, blbá volba slov, ale tak to je..
každopádně, tahle povídka se mi moc líbila..:)

4 Lia Lia | 19. července 2009 v 15:31 | Reagovat

to ako waw.taky koniec??:(:to vazne?..to som necakala..neviem co dodat..co nato povedat..asi som onemela...mozno to nie je ta najlepsia kapitola.ak usi kedy napisala...ale cela tato poviedka bola skvela....napinava..zlozita...niekedy sentimentalna..zloziza..zamotana..no vtipna:)...skvela..:)...a vzdy ma to bavilo:)..no skoda..ze to uz konci..tajne som dufala v happy end:D..

5 kikus kikus | E-mail | 19. července 2009 v 15:41 | Reagovat

wow

6 monique4 monique4 | 19. července 2009 v 21:23 | Reagovat

wtf? som v šoku :-O ale fakt, dúfam,že v tom doslove ešte niečo bude ... lebo ... ja chcem vedieť nieč viac! :D no toto ... uch ... lúčenie bolo djímavé a tak :) ja som dúfala, že nakoniec so Siriusom budú spolu ... ale inak musím povedať, že Rose je, vlastne už bola, úžasná poviedka a každý deň som sem behala zvedavá, či si náhodou nepridala novú kapitolu, bude mi za ňou smutno :( niekedy by si ešte mohla napísať nejakú pooviedku s postavou Rose ... ako sa nám po pár rokoch má alebo tak :) mna by to určite potešilo :) no nič, idem na ten Doslov, som zvedavá...

7 Nancy Nancy | 19. července 2009 v 21:58 | Reagovat

Rose nie je sama, koho chytá sentimentálnosť...Som si spomenula ako som sa ja nedávno lúčila s tými najlepšími ľuďmi pod slnkom, tiež koniec školy... Úžasne som sa vcítila a, Merlin, kde sú vreckovky?! Tak toto bolo krásne, naozaj... Teda Kaimei, ty mi ním pletieš hlavu. Ako nečakane ho vždy "odpraceš" tak nečakane ho "v kopneš" do deja a ja môžem len ústa otvárať (tak dobre, aj poriadne Rose závidieť!!). Pokojná a neuveriteľne pohodová kapitola!

8 Werush Werush | E-mail | 19. července 2009 v 23:45 | Reagovat

Konec? Konec jako konec? Už nic? :-D Páni... Co teď budu dělat? Tahle povídka se prakticky stala součástí mého života, měla jsem svůj rituál; pokaždé když jsem zapla počítač tak jsem se jako první koukla jestli nepřibyla kapča. A teď? Baf! Najednou koukám a tady poslední... Jestli píšu trošku zmateně je to tím že jsem opravdu překvapená, i když jsem to měla čekat :-) Tahle kapitolovka byla vážně skvělá, spousta dobrých zápletek. A Rose? Snad nejlepší hlavní postava o který jsem kdy četla, byla fakt výborná, ty její hlášky a trapasy... ;-) Bude mi fakt chybět

9 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 19. července 2009 v 23:51 | Reagovat

no teda....nemá slov.....ja viem....chcela som to obkecať, ale....ja proste neviem....asi by som mala radšej skopčiť komentáre, ktoré som ti písala ku všetkým kapitolám....ale je ich veľa......a ja neviem, čo by som ti viac napísala.....
Ze to bolo krásne? - To vieš. Že som tú poviedku milovala? - To každý. Vieš...fakt mi robí problém niečo napísať, pretože zhrnutie....to mim nikdy nešlo...vždy som mala veľa komentárov počas deja.....ale nakoniec.....som ticho.....len v tichosti a vo svojej vlastnej hlave uvažujem, čo by som spravila inak....ale na tejto poviedke by som nemenila nič.....bude mi chýbať a hoci si to ešte asi neuvedomujem (daj mi minútku), viem, že budem ľutovať, že je  koniec

10 Myshel (Cih) Myshel (Cih) | Web | 20. července 2009 v 10:41 | Reagovat

tak... čo napísať? :) nádherná kapitola, vydarila sa ti. Trošku ma vyviedlo z miery to posledné slovo. Vedela som, že koniec sa už blíži, ale keď už to tu tak vidím, nenávratne, neodmysliteľné... Ešte Doslov a potom.. viem, že už potom nebude ďalšia časť Rose.
Pamätám si, keď som prvýkrát narazila na tvoj blog. Bola som očarená všetkými tými nádhernými poviedkami a príbehmi... :) Ale keď som uvidela Rose, pomyslela som si: Ach jaj, zasa ďalší príbeh na jedno kopyto. A ako veľa kapitol to má... To sa neoplatí.

Dodnes tie svoje myšlienky ľutujem.:) Rozhodne to je príbeh, ktorému podobný som ešte nečítala. A navyše - ja tiež píšem o Záškodníkoch, čiže o "jednom kopyte" nemám čo hovoriť :D. Aj keď môj príbeh sa s tvojim nedá ani porovnať...

Tak som po viacerých odporúčaniach začala čítať Rose. To už si bola myslím na nejakej 80- alebo 90-tej kapitole. Čítala som to celý večer a spať som šla zopár hodín po polnoci :D. Ale stálo to zato.
S týmto príbehom som sa úplne zžila, a aj keď som nie vždy nechávala komentáre, čítala som každučkú kapitolu.
Nie je to ani príliš presladené, ako poniektoré príbehy. Je to také akurát. Také dokonalé :). Veľmi dobre sa to čítalo, tak ľahko :D. Perfektne napísané, stále som mala pocit, akoby som bola na mieste Rose a keď sa dostávala do problémov, ani som nedýchala.
Bude mi to naozaj chýbať, aj keď stále budem chodiť na tvoj blog s očakávaním novej kapitoly, keďže som si veľmi obľúbila Mello/Mayu. Aj toho škorpióna, čo začína;). Ale to je už o inom...
Tak si ešte idem prečítať Doslov...
A ešte niečo - musím ti povedať, že si fakt nadaná, takýto talent nemá hocikto. Už dlhšie mám hrozne prenikavý pocit, že ty to s písaním niekam určite dotiahneš. A ver mi, takéto moje "pocity" sa vždy, VŽDY, vyplnili.
Tak to je všetko. Aby si príliš neznamyselnela :D Čudné slovo... :P :D
Tak sa teda maj:)

11 Myshel (Cih) Myshel (Cih) | Web | 20. července 2009 v 10:42 | Reagovat

A to som chcela napísať krátky a výstižný komentár :/

12 Lostt Lostt | Web | 20. července 2009 v 12:43 | Reagovat

Myshel: Kratky a vystizny sice nebol, ale o to bol krajsi. Naozaj moc dakujem... Jezis, iba sa opakujem, ale tak co ine mozem povedat? Nedokazem sa neusmievat a pri tom sa nedokazem citit divne, ked to citam, pretoze tolko chvaly za nieco, cim som si kratila cas? To sa snad ani nehodi. O to viac ma to tesi a to viac som VAM VSETKYM vdacna.

Takze este raz, pre vsetkych- OBROVSKA VDAKA.

13 Denika Denika | E-mail | Web | 20. července 2009 v 16:57 | Reagovat

koniec!:) to je také smutné ale páči sa mi ako to Rose uzavrela s tým co prezila na rokforte stále nehápem och no co uz mhhhh posledná kapitola to je také smutne:). Ale som rada že pre Rose prisiel Kaimen neviem bolo také mile a prijemne:).

14 Nellie Nellie | Web | 20. července 2009 v 22:06 | Reagovat

súhlasím..jednoducho ťažko uveriť, že už je koniec.Som nesmierne rada , že ma to množstvo zameškaných kapitol na začiatku neodradilo :)a potom sa to už proste nedalo prestať čítať a s napätím som čakal na ďalšiu kapitolu , pretože ty si to vždy tak ukončila...xD Ano , pamútám si , že keď som to začala čítať mala som zameškaných asi 101 kapitol..a strávila som nad tým celý víkend , neskoro do noci :) Oplatilo sa:) Neviem , či som niekedy čítala poviedku tejto podobnú :) Ona..je naozaj dokonalá ! :) Každá kapitola mala v sebe niečo :) a tie neodmysliteľné Rosine ironické poznámky :D  Bude mi to chýbať...dosť mi to bude chýbať , ale tvojmu spisovateľskému talentu sa rozhodne dá dôverovať a ty vymslíš určite niečo rovnako dobré , prípadne ešte lepšie :) Za predpokladu , že si už nevymyslela , aj keď neviem , či Rose v počte kapitol niečo tromfne :) teraz ku kapitole...bola to jednoducho krásna rozlúčka..samozrejme , že s Kaimeiom nesúhlasím..nikdy som ho nemala rada, nech robil čo robil :) ale inak bola skvelá :) A ten koniec...opakujem..naozaj krásna rozlúčka :)

15 Werush Werush | Web | 21. října 2009 v 7:37 | Reagovat

Tak ako v ostatných komentároch, ani ja neviem uveriť, že už je koniec. Asi v nedeľu som začala čítať túto poviedku aaa čítala som ju vždy keď som bola doma, čítala som ju včera do noci aaa potom som bola taká unavená, že som nedokázala ani napísať nejaký zmysluplný komentár... ale neverím, že tento bude zmysluplný. Ešte teraz som si prečítala poseldné kapitoly aaa potom som chvíľu len tak pozerala na obrazovku. Je koniec... ale taký otvorený aaa podľa mňa aj perfektný... aaa veď celá poviedka bola taká ako tento záver, vlastne ja som neverila, že budú spolu... ani nedúfala. Tak ako si to napísala to bolo skvelé :) Najprv som si myslela, že bude mať niečo s Remusom,,ale dúfala som, že nie... neviem prečo.mám ho rada...ale Sirius, je Sirius :D... aaa potom aj Kaimei... uff,, hneď sa mi tiež zapáčil :)) aa ako som čítala kapitolu za kapitolou len som tak kukala a hltala každé slovo...táto poviedka je fakt dokonalá..neviem či som to už nepísala.. ale tak,,určite patríš k mojim najobľúbenejším poviedkárkam,,pretože toto nedokáže hocikto napísať... Kebyže vydáš knihu, určite si ju kúpim... nepremýšľala si nad niečím takým?? :) Inak, ja som niekedy mala vv pláne, že napíšem tiež nejaké poviedky,,ale tak keĎ čítam takéto diela, tak radšej zatvorím word aaa idem čítať ďalšie :D... dpc.. jaaa fakt z tohto nemôžem,,aa ešte si tu aj púšťam pieseň, pri ktorej sa zachvíľu asi rozplačem :D... no nič,,,dúfam, že môj komentár pochopíš:) aaa už sa teším na poobedie, keď začnem čítať niečo nové... len čaká ma ešte dejepis asi 10 strán,,ale to sa hádam nejako naučím :)
alebo si to prečítam znovu?? no neviem,,ale tak,, budem sa opakovať,,ale ten záver bol dokonalý,, konečne nie jeden z tých, že bla bla bla a sú spolu naveky..abo bla bla bla aaa zomreli bok po boku,,no :-! :D... ale aj také sú v pohode,,len tu sa nehodili..noo ja padám, lebo nestihnem bus :D ...

16 Werush Werush | Web | 3. února 2010 v 16:34 | Reagovat

Musela som znovu... tá poviedka sa mi tak páči,,aa tak mi vie zlepšiť náladu,,, od včera som nerobila nič iné, len som čítala :D

17 Milliiii Milliiii | 25. září 2010 v 16:05 | Reagovat

tuto poviedku som precitala na jeden sup..ja viem wow...trvalo mi to jedenast hodin vkuse [:tired:] (nemohla som napisat koment hned taka som bola unavena)....v doslove si pisla ze rozmyslals na dvojkou..ANO...neznasam nedokoncene konce tak sa pls nad nami zlutuj :-D ....to ze si zcelej rose urobyla jedno velke puzzle si asi vsimol kazdy ale napodiv mi to vobec nevadilo...klobuk dole pri tom co si zmajstrovala bolo to velmi prijemne citanie

18 Nessa Nessa | 25. ledna 2012 v 18:52 | Reagovat

Rose čítam už minimálne tretí krát :) Táto poviedka bola neskutočná. Zanechala vo mne toľko pocitov. Toto sa nepodarí každému a ja musím priznať že už som toho načítala :D Bola by som veľmi rada keby bolo pokračovanie ale... neviem či by to malo svoje čaro. Chcela by som sa síce dozvedieť čo sa s Rose stane ale kebyže napíšeš že sa dala dokopy s nie kým iným ako Siriusom asi by som to neprežila. Je možné že je lepšie nechať to tak :)

19 Ja Ja | 9. února 2012 v 11:25 | Reagovat

Ahoj, viem že je zo už hrozne dávno čo si písala túto poviedku. Neviem či si tu ešte tento môj komentár nájdeš, ale musela som ti napísať. Cítim sa neuveriteľne po prečítaní si tejto tvojej poviedky. Tak ako som sa cítila keď som dočítala posledného Harryho Pottera. Mám v hrdle hrču a chce sa mi plakať že to skončilo. Bola to ROZHODNE NAJKRAJŠIA POVIEDKA AKÚ SOM KEDY ČÍTALA. Myslím si, že už nikdy si neprečítam krásnejšiu ( jedine ak by som narazila na ďalšiu tvoju podobnú poviedku :-) ). Zamilovala som sa platonicky do Síriusa, prežívala som všetko to čo Rosemary, pardón Rose ;-). Úžasné, ďakujem ti!! Moc!! Nedokážem ani opísať čo som cítila pri čítaní!! Ďakujem, ďakujem, ďakujem!! Si úžasná.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama