115. Zradné myšlienky

5. července 2009 v 9:48 | Lostt |  --- Hovorte mi Rose
Kto sa tešil na Siriusa... ? :D
Snáď sa vám bude kapitola páčiť. Toto bola posledná kapitola, ktorá ma bavila. Tie ďalšie už som nenávidela (ale písali sa dobre, pretože som ich písala asi pol roka dozadu, že...), pretože som ich písala s vedomím, že sú posledné.
Ale späť k tejto kapitole. Príjemné čítanie:)

"...On tak berie celý svet, s akýmsi inteligentným nadhľadom ním len pláva a máločo ho dokáže zaujať. Ty si ho zaujala."


"Vravela si, že chceš byť sama," obvinil ma Kaimei.
"Teoreticky som to nevravela ja, ale on. No je to pravda. Ja sa len chcem niečo spýtať. Môžeš nás chvíľu nechať?"
Vždy tak veľmi rozhodný Kaimei zaváhal, no napokon sa chladne otočil a s arogantnosťou jemu vlastnou odišiel zo svojej izby.
Zo svojej krásnej izby, podotýkam. Krásnej a voňavej.
Otočila som sa na Iva. Vedel, čo chcem a to ma trochu znepokojovalo. Nebolo to vôbec príjemné, no on sa tváril príjemne i napriek svojej ostrej tvári, čo bolo zvláštne, no akosi upokojujúce. Asi na to bol zvyknutý. Určite bol.
"Je zmätený, no rozhodol sa," vysvetlil mi na moje zmätenie ohľadne Kaimeiovej dnešnej čudnosti.
"Pre čo sa rozhodol?"
"Snáď po mne nechceš, aby som ti to povedal?" zasmial sa a ja som málo sčervenela.
"No, mohol by si. Keď už ma vraj tak dobre poznáš."
"Poznám, Rose, lepšie ako väčšina ľudí, ktorých stretávaš denne, to mi ver," zasmial sa.
Uvedomila som si, že tento mohutný, no do tváre inak naozaj pekný muž, mi je úžasne sympatický.
"Ďakujem," zaškeril sa a ja som prevrátila očami.
"Prečo čítaš myšlienky i keď nemusíš? Môžeš to ovládať, nie?"
"Samozrejme. Ale baví ma počúvať. Najmä teba."
Venovala som mu dokonalú ukážku nasrdeného výrazu, no potom som sa zamyslela.
"Aké bolo čítať mi myšlienky keď som sa bála? Počas celej tej doby?"
"Myslíš, že si sa celú tú dobu bála?" zamrkal.
"A nie snáď?"
"Žartuješ? Myslel som, že si ten najodvážnejší človek na svete. A ty si si iba neuvedomovala, že sa nebojíš?"
Musela som počkať, kým sa prestane smiať. Fakt som sa zabudla báť? No, nie každý si na všetko spomenie.
"Ty si naozaj najzvláštnejší človek, akému som kedy čítal myšlienky."
"Tak to ti ďakujem... Asi. I keď tomu môžem iba ťažko veriť, keď pracuješ s tou bandou."
Chraptivo sa zasmial.
"Zvykneš si. Vlastne je to pre mňa ľahšie, pretože ich viem lepšie pochopiť. Okrem Liama. Ten nemá nič, čo by sa dalo chápať."
"Akože nemá?"
Vybavila som si jeho prázdne, chladne modré oči, ktoré vyzerali, že vidia až do vášho najhlbšieho vnútra. Akoby to ani neboli oči, iba akási divná, nezemská hmota.
"Občas pochybujem, či vôbec je ľudská bytosť. Akoby bol iba nastavený na to, čo robí."
To som si celkom dobre vedela predstaviť.
"A čo-"
Ivo sa mierne usmial- ani som nemusela vysloviť jeho meno.
"Jeho rozmýšľanie je iné ako u väčšiny ľudí. Vlastne- áno, áno, rovnako ako ty som si najskôr myslel, že tá jeho arogantnosť je len maska, no on taký je. On tak berie celý svet, s akýmsi inteligentným nadhľadom ním len pláva a máločo ho dokáže zaujať. Ty si ho zaujala."
Hľadela som na Iva a moje vlastné myšlienky boli ako vír nezmyslených slov, spomienok a predstáv. Mala som pocit, že mi z toho praskne hlava a ja som si nedokázala presne uvedomiť, čo to pre mňa znamená. Čo chcem, aby to pre mňa znamenalo.
No v tom všetkom vo mne vzplanul pocit neúplnosti. Iba pred chvíľou som tesne unikla zo spárov Luciusa Malfoya, no jeho som ešte nevidela.
Prečo?
"Nechám ťa samú."
Ivo sa postavil a jeho vysoká, svalnatá postava zamierila ku dverám. Zvažovala som, či sa ho mám na Siriusa spýtať. No Ivo to vyriešil za mňa. Aspoň v niečom bola tá jeho 'moc' dobrá.
"Počúval som myšlienky toho chlapca, keď sa o teba bál. Nechcel som to, no hľadal som nejakú stopu. Už nikdy v živote nechcem niečo také počuť. Psychicky to vyčerpalo i mňa. Akoby ste na seba boli napojení a všetok strach, ktorý si mala cítiť ty, cítil on ešte k tomu svojmu. A navyše- ak ho niekedy naštvem, presvedč ho, nech sa mi nechce pomstiť, dobre? Od teba sa presvedčiť nechá."
Nechápavo som zamrkala.
"Ty si nepočula všetky tie plány, ktoré spriadal na Luciusa. Desivé. Naozaj desivé."
Otvoril dvere a spravil krok, keď sa znova zastavil a otočil sa cez rameno.
"Mám Kaimeia rád, ale musím ti o povedať. Bola si v každej jednej Siriusovej myšlienke, rovnako ako on bol v každej tvojej myšlienke."
"Nemyslela som stále iba na Siriusa," pokrútila som hlavou.
"Myslela. Nevieš o tom, no bol v tvojej hlave stále. Za každou jednou myšlienkou, za každým jedným pocitom. Bol tam. Stále je."
Otočil sa a odišiel. Ostala som pozerať na zavreté dvere a vlastné myšlienky mi prišli ako cudzie. Tak veľmi som chcela vidieť Siriusa.

*****

Znova som zaspala, no viem isto, že som nespala dlho. Keď som znova otvorila oči, miestnosť bola prázdna.
Sklamalo ma to. To Siriusa nezaujímam? Kde toľko je? Kde trčí? Prečo nie je pri mne?
Postavila som sa a prekonala prvotnú nemohúcnosť. Nevedela som sa rozhodnúť, či ma zem chladí, alebo je horúca, no potrebovala som čerstvý vzduch.
Otvorila som okno a pozrela von. Zmrákalo sa. Už zase. Vždy sa len zmráka.
Išla som si dať sprchu. Bolo to nesmierne osviežujúce, bol to priam pocit reinkarnácie. Navyše som mala konečne čisté vlasy a moja pokožka dýchala čistotou a vôňou jazmínu.
Práve som si prečesávala vlasy, keď sa rozrazili dvere a prievan mi ich rozhrnul.
No ja som to neregistrovala, hľadela som na zadýchaného Siriusa, ktorý vbehol do stredu izby.
Po tvári sa mu rozlial výraz úľavy i číreho šťastia- výraz, na ktorý do smrti nezabudnem. V mojej tvári muselo byť niečo obdobné, pretože sme sa k sebe naraz pustili a ja som sa stratila v jeho náručí, akoby to bola vec, ktorá nám bola súdená.
A, dočerta, možno aj bola.
Jeho korenistá vôňa mi pohltila zmysli, dala miestnosti úplne nový rozmer, tlkot jeho srdca sa zosúladil s tým mojím a akoby sme boli jedným telom. Jednou dušou.
Objímali sme jeden druhého, tisli sa k sebe a šepkali nezmyselné slová, no boli to slová, ktoré nás oboch napĺňali šťastím.
Zdvihla som k nemu tvár a jeho bozk prišiel rýchle a odovzdane, nečakal na viac vyzvaní. Rukami som mu vošla do vlasov. Bol to pohyb, ktorý by mi chýbal vždy, či by som bola vo väzenskej cele, alebo na pláži v Karibiku. Jeho ruky ma hladili po chrbte, prechádzali mi po mokrých vlasoch a ja som neudržala pár sĺz. Tých pár dní, čo som ho nevidela, mi odrazu prišlo ako večnosť. Tých pár dní bez jeho prítomnosti, jeho hlasu a jeho dotykov, mi zrazu prišlo ako utrpenie.
Cítila som sa ako idiotská románová hrdinka a najradšej by som sa v tú chvíľu niekam zakopala, ale to by tam musel ísť so mnou. Inak sa budem pokojne strápňovať ďalej.
Prerušil náš bozk.
"Bože, tak som sa bál," povedal, držiac moju tvár v dlaniach.
"Ja... viem. Ja to viem. Ľúbim ťa," šepla som a bradu si položila na jeho rameno. Chystala som sa zavrieť oči, keď v tom som si všimla postavy, ktorá stála vo dverách.
Kaimei stál nehybne a mlčky, v jeho tvári nebol žiadny výraz. No lesk jeho očí, lesk, ktorý žiadne iné oči nemali... bol preč. A zrazu to nebol Kaimei, akého som poznala.
Chladná arogantnosť bola preč, nezáujem, odťažitosť... Ostala len prázdnota, pustá a nekonečná.
Zmizol tak rýchlo, ako sa objavil a ja som sa na okamih úplne stratila.
No to už si ma Sirius kúsok odtiahol a ja, keď som mu pozrela do tváre, som zabudla.
Kaimei zastával v mojom srdci miesto, ktoré mu nikto nevezme. Získal ho a mal ho, to bolo dané.
No Sirius to srdce vlastnil.

*****

Ležali sme na posteli a objímali sa. Proste sme si užívali, že žijem.
Áno, že žijem JA. Pretože on nemá problém s prežitím. Vlastne ho nemá väčšina ľudí. To iba hŕstka vyvolených.
Ale vážne, viete si ma predstaviť v ČTS? S mojím šťastím, čo by sme asi tak mohli urobiť správne?
Špičkami prstov mi prechádzal po chrbtici a tvár mal pritisnutú k mojim vlasom.
"Nechcem znieť nevďačne, ale... Sirius, kde si, dočerta, trčal?"
Cítila som jeho úsmev a pocítila som jeho bozk na čele.
"Bol som v Londýne."
Zamrkala som a musela sa odtiahnuť a pozrieť mu do tváre, aby som sa presvedčila, že nežartuje.
"V Londýne? Čo si tam robil?"
"Bol som... Doma."
Jediným zvukom v miestnosti bol môj vlastný dych.
"Doma?" vydýchla som a hlas sa mi zlomil.
Usmial sa svojím jemným, zbožňovania hodným úsmevom a znova si ma pritiahol do náručia.
"Vysvetlíš mi to?" spýtala som sa po chvíli otrávene.
"Chcel som vedieť, kde je Lucius."
Zatajila som dych, či bude pokračovať, ale dnes to z neho liezlo ako z chlpatej deky.
"A povedali ti to?"
"Tvrdili, že to nevedia."
"Klamali?"
"Isto," odvetil okamžite a bolo jasné, že je o tom presvedčený. Vlastne som si to myslela i ja a to som jeho rodinu nepoznala. Smrťožrútske aristokratické rodinky mali tendenciu držať spolu.

"Ale nepovedali ti to."
"Nie."
"Naštval si sa."
A to som nehádala.
"Isto."
"Chcel si Luciusa nájsť a zrealizovať jeden zo svojich plánov na pomstu."
"Kto ti to-"
Tento raz ma od seba odtiahol on a ja som sa zasmiala.
"Ivan."
Sirius sa zamračil, no nevydržal to dlho a porazene si ma znova stúlil do náručia.
"Strašný chlap. Vždy musí mať pravdu. Čo je horšie, on ju vždy má. A navyše sa celú dobu, čo si bola... preč tváril akoby trpel."
Spomenula som si na Ivove slová o tom, ako neznesiteľné bolo čítať Siriusove myšlienky, no nechala som to tak.
"Mne sa celkom páči. Až na ten detail, že sa s ním nedá rozprávať. Snažím sa myslieť na to, čo nechcem aby vedel a... Poznáš to."
"A čo také nechceš, aby vedel?"
"Napríklad sa dostalo na spomienku Komnata a my dvaja..."
Sirius sa zasmial. Jeho hruď sa nadvihovala a jeho hrdelný smiech ma rozochvel až po končeky prstov.
"Vidieť tvoju tvár v tom momente... Ty si musela byť červená ako- Au!"
"Radím ti okamžite prestaň," varovala som ho rozvážne a on si pošúchal bradu, do ktorej som ho jemne- ale fakt jemne- buchla.
Na okamih nastalo krásne ticho a ja som si užívala, že je konečne pri mne.
"Hneď, ako som prišiel z Londýna, som letel sem. Nevedel som, že už si hore. Keď si spala, išiel som do Londýna s Luciusom. No netrvalo ani deň- ani jeden debilný deň- a ten hajzel bol vonku!"
"Ver mi, Sirius, nikto nemá chuť ublížiť mu viac ako ja. No teraz si užijem zvyšok roka, keď už je posledný."
"Ty a ten tvoj optimizmus..."
"Som kráľovná optimistov."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sawarin Sawarin | Web | 5. července 2009 v 12:16 | Reagovat

Téta.. Úžasná kapitola. Ale chudák Kaimei. To ho je mi líto. Moc se těším na pokračování.. Jsem zvědavá, jak to dopadne..:)

2 Kalamity Jane Kalamity Jane | 5. července 2009 v 13:22 | Reagovat

hh.....krásna kapitola...táto bola fakt super (akoby iné neboli).....hopci...je mi trochu ľúto Kaimeia, ale čo! Sirius ju poznal prvý....kto skôr príde, ten skôr mele.....mecheche....inak...moc sa mi páčilo ako tak spolu ležali a kecali....taka pekna predstava idilky

3 hwesa hwesa | Web | 5. července 2009 v 15:10 | Reagovat

páni... ja z toho nemôžem, toto bola úplne dokonalá idylka - ako povedala Jane... bolo to fakt zlaté :-)... a ten Ivan :D ten bol super... a teraz musím súhlasiť s babami, je mi ľúto Kaimeia, ale len do tej miery ako je ľuďom ľúto odkopnutých zaľúbených milencov, keď hlavná hrdinka ľúbi iného - tzn., srdce mi to netrhá, len to musí byť smutný pohľad na neho... len by som chcela vedieť čo chcel Kaimei Rose povedať, že je teraz taký zničený chudák... ale nevadí, ja som teraz šťastná, že je Rose so Siriusom a o iné sa moc starať zatiaľ nebudem :-D

4 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 5. července 2009 v 16:10 | Reagovat

sakra...ja som úplne zabudla.....on jej chcel niečo povedať.....vďaka Hwesátko moje (dúfam, že to oslovenie nevadí)....tak, čo to bude, Lostt?

5 Nellie Nellie | Web | 5. července 2009 v 18:02 | Reagovat

jéééžiš, to bolo krásne :P ty mi máš čo hovoriť o peckových kapitolách :D oni sú taaaaaaaakí zlatí , keď sú spolu:) možno som zlá , ale Kaimeia mi nebolo ani trochu ľúto xD tam má!:D Proste Sirius je Sirius :)

6 Lia Lia | 5. července 2009 v 18:45 | Reagovat

noo pekne..:)..zeby uz KONECNE SPOLU?:)

7 Evanska Evanska | Web | 5. července 2009 v 20:20 | Reagovat

júúúúj :) Fakt škoda, že kráľovná optimistov o chvíľu skončí. Myslíš to s tým koncom vážne?
Ten avatar ma tak navnadil :D A hneď prvá veta, Lostt ale ja mám narodeniny až v decembri :D Krásne si to vyriešila, aj keď som nejaký čas bola za Kaimeia, on má predsa len časť Roseinho srdca a to mu bude musieť stačiť. Ďakujem za krásne predčasné narodeniny :D :D

8 luckily luckily | Web | 5. července 2009 v 21:24 | Reagovat

hezká kapitola. bylo mi hodně líto Kaimeie.. docela mě mrzí, že s ním není, ale Sirius forever..xD
vážně povedené:)

9 Denika Denika | E-mail | Web | 5. července 2009 v 22:43 | Reagovat

suprova kapitolka ako vzdy:´)

10 kathleen kathleen | 6. července 2009 v 0:12 | Reagovat

toto je taaak uzasna kapitola...Ivo mi je vazne sympaticky...vyzera na super cloveka...a Kaimei...no co dodat...tou vetou(shit su tri ale tou vetou znie lepsie:D:D) si to presne vystihla...
"Kaimei zastával v mojom srdci miesto, ktoré mu nikto nevezme. Získal ho a mal ho, to bolo dané.No Sirius to srdce vlastnil."take uzavretie tohto trojuholnika...a paci sa mi...bose ani nevies ako ta mam teraz rada za ten koniec:D:D
a pridavam sa k babam...bude niekedy vyriesena zahada co chce Kaimei Rose povedat??

11 Nancy Nancy | 8. července 2009 v 19:47 | Reagovat

No ahoj! Na chvíľu som tu nebola a toľko zmien? Nová poviedka a Rose je u konca? Ejha! Rodičia ma poslali na výlet do Brazílie, som zvedavá čo si vymyslia nabudúce. Nebolo tam vôbec dobre, už len preto, že som nemala prístup na net a tvoj blog a poviedky mi hrozne chýbali! Najmä Rose... Sa to poriadne zvrtlo a všetkým desiatimi som za, aby Rose skončila so Siriusom, ale keď Kaimeia mi je tak hrozne ľúto, chudáčik môj krásny. Konečne na svete našiel niekoho, koho aj má rád a taká smola. (Keby chcel utešiť, som tu preňho :D) A Malfoy, to je ale dokonalá postava, tak rozporuplná. Krásny a krutý. Neviem, asi by bolo zaujímavé ho niekedy stretnúť (detail, že je vymyslený, nie je predsa podstatný, no nie?), aj keď by som sa zrejme bála! A samozrejme sympatický Ivo, tak k tomu nie je čo dodať :) Idem si pospať, ale hneď zajtra si prečítam tvoju (jednoznačne senzačnú) novú poviedku!

12 kikus kikus | E-mail | 12. července 2009 v 12:17 | Reagovat

a Sirius vyhral!! he, he. Nechcem byt hnusna (Kamei si ma ziskaval, FAKT!) ale Sirius je Sirius, kezby som takeho mala doma...

13 miriela miriela | Web | 12. července 2009 v 21:01 | Reagovat

dokonalá cmuky cmuk kapča :D potešila ma veľmi preveľmi :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama