108. Samo sa to nevyriešilo, takže nastúpili odborníci

4. června 2009 v 15:45 | Lostt |  --- Hovorte mi Rose
Cez štyri strany, takže ospravedlňte krátku absenciu.
Inak, ospravedlňujem sa za včerajšiu zlú náladu. Dnes ju mám tiež a teda, tuším sa v tom začínam vyžívať. Ale ak mi slovenčinárka nedá šancu na čistopis z fejtónu tak ako ostatným, bude to kurva zlé.
Každopádne, do stredy nejdem do školy a potom začnú sakra zlé dva týždne, ale snáď to dopadne dobre.
A inak, letom sa začne aj nová poviedka a páči sa mi, som zvedavá či aj vám. Možno vlastne začnú dve, ale druhá trocha neskôr.

"Moja obľúbená téma," uškrnul sa a ja som prevrátila očami.


Možno som sa zbláznila, ale je mi to fuk. Ja a Sirius sa musíme pozhovárať, musíme sa pozhovárať "naozaj". To znamená, že sa musíme počúvať. Všetko si vysvetliť.
Nebudeme spolu, toto rozhodnutie je konečné. No zatiaľ sa cez to ani jeden z nás nepreniesol, takže s tým treba niečo robiť.
Skôr, ako sa on začne znova vyhýbať môjmu dotyku a ja sa začnem vyhýbať jemu.
A ak už máme prežívať lásku neprístojnú nášmu veku, budeme sa musieť i pozhovárať normálnym, dospelým spôsobom.
Možno trochu nemožné, ale tak, čo by bol život bez výziev?
Vrátila som sa do izby a prezliekla sa do niečoho viac pohodlného. Povedzme tmavo hnedé tepláky a zelené bavlnené tričko s dlhým rukávom budú to pravé na taký rozhovor.
Nebála som sa ho, no mala som pocit, akoby som mala niekoho presvedčiť o svojom názore- a to je vždy trochu zložitá vec. Ak teda nie ste prezident, tým to ide ľahko. Sú za to platení.
Vlasy som si zopla do nedbalého účesu, no medzi dverami som si to rozmyslela a gumičku si dala dolu.
Ok, nebudem zdržiavať a proste idem.

*****

Akomile som dorazila, do očí ma udrela obrovská posteľ. Teda, neviem, čo si to tá blbá komnata myslí, ale posteľ tu nechcem. Prečo tu potom je?
"Lairová!" okríkol ma Sirius a ja som si až teraz uvedomila, že je v miestnosti tiež.
Takže tú posteľ chce on? Nieže by som bola fakt retardovaná... Ale na čo, preboha?!
"Hm?" zdvihla som obočie a pozrela naňho.
"'Príď za mnou' znamená, že ja idem na miesto, na ktorom budeš ty s úmyslom ťa vidieť. Úmysel tu síce bol, ale ty si tu nebola!"
"Veď už som tu!" bránila som sa.
"Navyše, ako som mala vedieť, že ti to bude trvať tak krátko?"
"Bola to pol hodina! Čo môžeš robiť pol hodiny?"
Pokrčila som ramenami. Čo som vlastne robila? No, dohromady nič, ale ono sa to vždy nejak nazbiera.
"Už je dobre?" spýtala som a a kývla k jeho ruke. Mal ju prelepenú, no vyzerala neškodne.
Prikývol.
"Ten humus, čo som musel vypiť, za to fakt nestál."
"Nebudúce sa nerozčuľuj a chovaj sa ako človek."
"Ublížim ti teraz, alebo až potom?" zamračil sa.
"Postav sa do rady," odsekla som mu a jeho tvár skamenela.
"To nie je vtipné."
"Ale keď sa nad tým zamyslíš, tak možno trochu je."
"Nie, nie je," povedal ľadovo a ja som sa nad tým zamyslela... Dobre, nebolo.
Chcelo sa mi spýtať, prečo je tam tá posteľ, ale radšej som otázku prehĺta. Radšej som zamierila ku kreslám pri krbe. Táto miestnôstka je fajn vec.
"Keď sme tu spolu boli naposledy, rozišiel si sa so mnou."
Pozrel na mňa, aby nevedel, ako to má brať. Vzhľadom na to, že som sa sentimentálne usmievala, prikývol a tiež sa posadil.
"Hej. Doteraz to ľutujem."
"Určite ale bola chvíľa, kedy si si pomyslel, že bolo správne, že si to urobil. Preto je jasné, že to bolo správne."
Nerozmýšľal ani sekundu.
"Vlastne nebola."
"Sirius..." povedala som nepresvedčene.
"Nie, naozaj nebola. Ani raz za celý ten čas ma nenapadlo, že som urobil dobre. Nevyhnutne- možno. Ale dobre nikdy."
"Kto vie, ako by to medzi nami vyzeralo, keby si to vtedy neukončil?" usmiala som sa akosi unavene.
"Ťažko povedať. Asi by som bol mŕtvy."
"Prečo?" zamrkala som.
"Požrali by sme sa za živa. A vzhľadom na to, že teba by niekto zázrakom zachránil- ako vždy- schytal by som to ja."
"Zaujímavá teória, ale teraz vážne. Myslíš, že by nám to vyšlo?"
"Popravde?" spýtal sa tichšie a ja som prikývla.
"Myslím, že nie," priznal prázdnym, no úprimným hlasom a ja som po chvíli znova prikývla.
"Aj ja si to myslím. Proste nám to asi nie je súdené."
Pokrútil hlavou.
"Nie, ono nám to práveže súdené je. Ale ani jeden sa neriadime podľa pravidiel- či už školských, alebo pravidiel osudu."
Znelo to tak neuveriteľne, až som nad tým začala naozaj uvažovať. Povedal to tak vážne, že i napriek tomu, aký to bol nezmysel, to znelo reálne.
"To ma, priznám sa, nikdy nenapadlo. To, že sa nedokážeme vystáť, alebo že sa stále hádame, áno, ale to, že proste ideme proti prírode... Nie je to moc jednoduché?"
"A to vadí?"
"Nič nie je jednoduché," vzdychla som. V mojom živote to bola dvojnásobná pravda.
"Prečo si chcela, aby som prišiel?" spýtal sa zrazu, nečakane a ja som pohľadom na okamih zavadila o tú posteľ.
"Prečo myslíš?" zasmiala som sa svojim myšlienkam.
"Neviem, prečo je tu tá posteľ. A vehementne odmieta zmiznúť," vysvetlil a ja som naňho pozrela. To, že ma tak dobre pozná, mi začína liezť na nervy. Zaškľabila som sa.
"Fakt! Chcel som, aby tu nebola. Ale ona tu je."
"No, možno si myslí, že by sme sa spolu mali vyspať," povedala som a žalúdok sa mi pri tom pomyslení skrútil.
Bolo by to vôbec ešte možné? Nepoznačilo by nás to natoľko, že by to dopadlo katastrofálne?
Nezbláznila by som sa potom?
"Perverzná posteľ," pokrútil Sirius hlavou a ja som sa zasmial.
"Aká posteľ, taký pán."
Sekol po mne naoko hrozivým pohľadom a potom sa znova zasmial.
V miestnosti nastalo ticho a ja som tekala pohľadom všade- možne, len aby som nemusela pozerať naňho. Niežeby to nebol pekný pohľad, ale tak...
Možno som perverzná sama, ale tak veľmi ho chcem, až to bolí. Naozaj, naozaj bolí.
"Chcela som sa s tebou pozhovárať."
"O čom?"
"O nás."
"Moja obľúbená téma," uškrnul sa a ja som prevrátila očami.
"Nie, Sirius, myslím to vážne. Musíme... Musíme prísť na spôsob, ako spolu vydržať a zároveň to skončiť."
"Nenapadlo ti, že to nejde?" spýtal sa zrazu drsne a mňa to na okamih úplne zbavilo myšlienok.
"Nechcem byť hrubý, ale Rose... Nemôžeš mať všetko. Prepáč, ale je to tak. Ako sa chceš zbaviť toho citu, keď sme stále spolu? Prosím ťa, ak aspoň z polovice cítiť to čo ja, tak dobre vieš, že to nejde."
"Ale-"
"Proste sa musíš niečoho vzdať. Buď si ochotná stýkať sa so mnou naozaj iba minimálne, prehovoriť so mnou iba minimálne- aby sme si navzájom zvykli na myšlienku, že je koniec; alebo sa zmieriš s tým, že ma miluješ a necháme to plynúť."
"Ale s tým sa zmieriť nedá! Pretože už sa k sebe nevrátime a mňa to potom mučí!"
"No nemôžeš mať všetko, čo chceš! Nezdá sa ti, že toho chceš už nejak moc?" spýtal sa a jeho pohľad ma prevŕtal. Možno to bolo to, čo ma donútilo odpovedať tak, ako som odpovedala.
"Keby som si mala vybrať jednu jedinú vec, Sirius, bol by si to ty! Ibaže teba mať nemôžem a tak sa snažím nájsť aspoň niečo, aby ma to tak nebolelo. Nechápeš to?!"
Postavil sa a rozhodil rukami.
"Dočerta! Prečo potom nie sme spolu?!" okríkol ma.
"Skúšali sme to a nevyšlo nám to," povedala som bolestne. Vlastne som netušila, čo chcem. Čo budem robiť.
"Od kedy sa tak ľahko vzdávaš?" spýtal sa cynicky. Postavila som sa a otočila sa mu chrbtom.
"Rozhodla som sa tak. Nerob mi to ešte ťažšie. Dáme sa dohromady, možno spolu vydržíme mesiac, možno dva. A i to by bol pri týchto problémoch s domom a ČTS zázrak. No i keby nám to vydržalo- škola skončí a potom čo? Budem si musieť zvykať na myšlienku, že po týždňoch niečoho neopísateľného to má zase skončiť? Pripomeniem si, čo by som mohla mať a hneď na to o tom prídem? Myslíš, že to je fér?"
"A kto vraví, že s koncom školy to musí skončiť i medzi nami?"
"Ale prosím ťa, nebuď sentimentálny. Každý pôjdeme niekam inam, neexistuje spôsob, akoby nám to mohlo vyjsť."
"Čim dlhšie ťa počúvam, tým viac som presvedčený o tom, že ty to vlastne ani nechceš, Rose. Ty to nechceš skúsiť nie pre to, že si opatrná. Ty sa iba hlúpo bojíš, ty si sa tak proste rozhodla a nech poviem čokoľvek, nenecháš sa presvedčiť. Ty to proste nechceš!"
Po tvári mi tiekli slzy a nedokázala som rozmýšľať.
Mohol by mať pravdu? Odmietam ho, pretože ho naozaj nechcem?
Ale ak je to tak, tak čo je potom dôvodom? Milujem ho.
Milujem ho dosť? Milujem ho správne?
Alebo som si proste zvykla na to, že spolu nie sme a nechcem na tom nič meniť?
Odmietam ho, nie preto, aby to bolo lepšie, ale preto, že sa bojím zmeny?
Alebo sa bojím problémov, ktoré by s tým vzťahom mohli prísť? Nechcú sa mi prekonávať prekážky?
"A možno máš pravdu," vzdychla som a otočila som sa k nemu. Vyzeral akoby som mu dala facku. Zhrozenie v jeho tvári ma donútilo pokračovať.
"Bojím sa. Nechcem zmeny, nechcem problémy. Už nemám chuť prekonávať všetky tie prekážky. Ak sme si teda súdení, Sirius, prečo to nejde ľahko?"
Jeho tvár vyjadrovala zmätok, no i odhodlanie.
"Možno by išlo."
"Sám si povedal, že si myslíš, že by nám to nevyšlo. Povedal si to? Myslel si to vážne?" naliehala som, no on stále neodpovedal.
"No tak, Sirius. Ja sa možno bojím, no ty sa nevieš rozhodnúť, čomu máš veriť. Takže mi povedz, naozaj úprimne, ak sa teraz dáme dohromady, vyjde nám to spolu?"
"Neviem veštiť, Rose."
"Tu nejde o to, čo sa nám pripletie do cesty, alebo čo sa pokazí. Tu ide o to, ako sa potom zachováme my. Chcem vedieť, či si presvedčený o tom, že budeš mať chuť ten problém vyriešiť. A nezabudni na to, že pri poslednom probléme si sa so mnou rozišiel."
"Myslíš Logana?" spýtal sa a ja som prikývla. Môj hlas nebol vyčítavý či nepríjemný. Bol prázdny.
Bol to skrátka fakt a on to nemohol poprieť. Fakt, s ktorým som sa nikdy nezmierila.
"Nebol si to vtedy ty, kto sa zľakol? Stiahol si sa."
"Myslel som, že to bude lepšie."
"Bolelo ma to, no prekonala som to. Dokonca som sa dala dohromady s Loganom. Takže to musí ísť, takže nezáleží iba na osude!"
"Nezabúdaj, že s Loganom si sa kvôli mne rozišla."
"Nie kvôli tebe, Sirius, ale kvôli tomu, čo som k tebe cítila. Zaumienila som si, že sa toho zbavím a až potom budem s niekým iným. Pretože tak je to fér."
"Ale prečo sa toho chceš za každú cenu zbaviť?!" vyštekol.
"A čo sa budem do smrti trápiť tým, že ťa milujem?"
"Nie, prečo proste nie sme spolu?!"
"Pretože to proste nejde, Sirius! Možno to pôjde raz, ale teraz to proste nejde! Nie sme na to ani jeden pripravení! Naozaj sa chceš natoľko viazať?"
"A čo ak áno?"
Dočerta, ako sme sa dostali k téme záväzky?
"Máš sedemnásť rokov, Sirius. Raz aj naša láska opadne."
"Sama tomu neveríš."
"A ty neveríš, že by nám to vydržalo do smrti. Veď nám to nevydrží ani mesiac."
"Ale čo nám bráni to skúsiť? Možno sa po pár mesiacoch či rokoch rozídeme, ale čo je na tom také zlé?"
Mesiacoch a rokoch? Mňa napadlo po pár dňoch.
"To, že je to strata času."
"Takže ty budeš v živote iba s tým, u ktorého budeš mať záruku večnosti?" spýtal sa drsne a nepríjemne.
"Nie. Budem s tým, u ktorého ma to nebude postupne zabíjať."
V miestnosti nastalo ticho ako po údere hromu. Akoby sa medzi nami vznášala para, cez ktorú sme na seba nevideli, cez ktorú sme sa nepočuli.
O čo tu, dočerta, ide?! O čom sa hádame? O večnosti, o konci života? O manželstve?
Obidvom nám úplne zašibalo?!
Rozosmiala som sa a ani som si neuvedomila, že on sa smeje tiež.
"My dvaja to už v hlavne naozaj nemáme v poriadku."
"To ten tlak z vonka."
"Aj ja si myslím."
"Uvedomuješ si, že ešte chvíľu a požiadaš ma o ruku?"
"Dočerta, áno! A ty by si ma zabila."
"Pravda," smiala som sa až som sa lomila v páse a on na tom bol podobne.
No ani to nám nezabránilo sa nejakým spôsobom dostať k sebe a stále so smiechom sa k sebe pritúliť.
Ani neviem ako, skrátka som pritisla pery k teplej pokožke jeho krku a začala ho bozkávať, každou bunkou som vnímala dotyk tej jemnej, príjemnej pokožky. Niečo ticho zabručal, smiech takmer odznel.
Trochu sa uchechtol, akoby sme boli opití, usmial sa a zdvihol mi tvár k sebe a začal ma bozkávať. Lenivo, mučivo príjemne.
Odtiahla som sa a trochu vyplašene mu pozrela do očí, keď som si uvedomila, že sa nám to trochu vymklo.
"Ako sme sa k tomu dostali? Čo to robíme?"
"Neviem. Ale je to zaujímavé. Psychológ by si na nás zgustol."
"Skôr psychiater."
Prikývol a znova ma pobozkal. Znova som sa odtiahla.
Možno na nás tak zapôsobila absencia toho druhého, možno samota a prítmie miestnosti. Možno sme iba boli šťastní, že sme si povedali, čo sme mali.
Zrazu som sa cítila o toľko voľnejšia. Potrebovala som naňho nakričať, vytknúť mu zatajovanie i stále nepochopený rozchod kvôli Loganovi. Potrebovala som si uvedomiť, že ho síce milujem, no moja voľba je vyriešená- chcem s ním byť, no nestojí mi to za všetky tie prekážky. Raz by nás oboch isto unavili.
"Už zase sa chováme nelogicky," prehlásila som.
"Ale no tak, nechcem žiadne záväzky. Potom ma môžeš zabiť," zasmial sa, no ja som mu skočila do reči:
"Po čom?"
Stíchol a zahľadel sa mi do očí. Smiech bol preč. Ostala iba vážnosť.
Ostali iba naše telá pritisnuté k sebe.
Ostala iba naša túžba po tom druhom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 hwesa hwesa | Web | 4. června 2009 v 17:05 | Reagovat

si zase robíš srandu, že??? v tom najlepšom to stopneš!!! ja ťa asi zabijem... ale inak to je samozrejme super... aj keď ja nikdy nepochopím ten ich iracionálny strach z toho, že budú spolu... strach z toho, že sa sklamú, ale veď to patrí k životu a nikdy nebudú plnohodnotne žiť, pokiaľ to nevyskúšajú, takto si potom môžu celý život iba nadávať prečo premárnili šancu... no to je ale môj názor... ja ich proste v tomto nepochopím :-) ako jasne chápem, ale ja by som to aj tak skúsila :-) ach, sú to trubky :-))... a pokračovanie čo najskôr!!!! chcem vedieť čo sa tu bude diať!!!

2 DarkNesis DarkNesis | Web | 4. června 2009 v 21:01 | Reagovat

huuu krásne ! tešim na "prebudenie" z citovej nerozvážnosti :D

3 miriela miriela | Web | 4. června 2009 v 21:05 | Reagovat

tak tá ich hádka nemala chybu :D bola taká nelogická až dávala zmysel :D tie kapitoly sú čím ďalej tým lepšie :D si si istá tým, že sa blíži koniec? :( inak btw taká hrozne "trúfalá" otázka: nechceš spriateliť?

4 Myshel (Cih) Myshel (Cih) | Web | 4. června 2009 v 22:14 | Reagovat

nádhera :D tie ich hádky.. nemôžem z nich :D:D fuuha... inak už na začiatku som tušila že to takto skončí :D:D
hwesa má pravdu, v najlepšom to stopneš! it´s not fair! :D:D
teším sa na pokračko, tak rýchlo do toho ;)
a nech ťa zlá nálada prejde :) a držím palce na tej slovine ;)

5 Lia Lia | 4. června 2009 v 22:53 | Reagovat

ouhaaaaaaa..ci jehoo..ja z toho nemozem....aaaaa.to su ale trubky:D...sa hadaju v podstate o nicom:D.a aj tak skoncia inac:D.nie zeby mi to vadilo...ale toto mi vadilo:D..takto si to stopla??:D..no to snad nieee:D..ale ci..no som zvedava..co bude dalej...lebo ty to tak stale zapleties..ze som z toho mimo..a netusim,co mozem cakat v dalsej kapci..ci spolu budu..a ci nie:D

6 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 5. června 2009 v 13:21 | Reagovat

wuááá...dramatický koniec...hh...=D ...kokos...fakt som z toho nemohla.... super kapitola.....a páčila sa mi tá poznámka: ,,Postav sa do radu.´´...pripomenulo mi to Anitu Blakeovú....hih...proste závislák...strašné, čo?

7 monique monique | 5. června 2009 v 18:11 | Reagovat

uaaaaaaaaaaaaaa...ty ma zabijas :D vrrr...uzasna kapitola :) uzasna, uzasna, uzasnaaaaa...:)

8 Little Treasure Little Treasure | Web | 5. června 2009 v 18:13 | Reagovat

WoW...OmG...viac neni čo dodať :D najprv som len tak sem na tvoj blog zblúdila a myslela som, že zas nejaká Marry Sue, no ale toto som nečakala ;) úžasný popis, poznámky ma totálne dostali, no a tá problematika...krása ;) síce veľmi nechápem, o čo tu ide, ale to príde časom, možno si cez víkend prečítam celú kapitolovku alebo aspoň 50 posledných kapčí :D každopádne skladám imaginárny klobúčik dokonalosti ;) len tak ďalej ;) ;)

9 Lostt Lostt | Web | 5. června 2009 v 18:30 | Reagovat

Little Treasure: Dakuejm:D I ked, 50 kapitol za dva dni, celkom dost:D Rose by mali zacinat iba ti, ktori maju dobru vydrz a sebazaprenie:D

10 Nellie Nellie | Web | 6. června 2009 v 0:30 | Reagovat

Už mám prečítané všetky kapitoly! Som na seba hrdá xD aj na teba xD a píšem somariny , pretože je pol jednej a mne už klipkajú oči xD ale to je jedno xD Proste tých 108 kapitol má takú skvelú zápletku , že si ma začala desiť svojím sústavným kecaním o tej poslednej..prestaaaň :D je fajn písať komentáre vtedy keď ostatní a nie ešte k roku 2008 :D keď už sme pri tom tie moje komentáre by som po sebe naozaj nečítala xDbtw konkrétne táto sa mi páčila , pretože sa tam vôbec nevyskytoval Kaimei xD just /džast/Sirius:D jéééžiš , idem radšej spať xD

11 Lostt Lostt | Web | 6. června 2009 v 2:46 | Reagovat

Nellie: Holka, ja som na teba hrda tiez:D Heroicky vykon, blahozelam:D:D:D Nahodou, par komentarov som po tebe citala a kluuuudne v nich pokracuj, cita sa to velmi dobre:D:D:D

12 kathleen kathleen | 12. června 2009 v 14:46 | Reagovat

jeeej toto je uzasna kapitola...takychto treba vazne viac....a kedze som hodne pozadu rychlo citam dalej....

13 luckily luckily | Web | 13. června 2009 v 16:14 | Reagovat

nezlob se na mě, ale já Rose vážně nechápu. vím, že ji Sirius opustil kvůli Loganovi, ale to, že nechce bojovat za vztah se Siriusem se mi k Rose nehodí.
no, nic méně je to velmi pěkná kapitola, akorát jsi to nemusela stopnout v tom nejlepším.:)

14 Denika Denika | E-mail | Web | 18. června 2009 v 21:58 | Reagovat

cele to nemalo cghybu je to bomba! no som zvedava ako tento par skonci:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama