11. Melody of the blood

2. května 2009 v 12:38 | Lostt |  Melody of the blood
Dĺžkou kapitoly si žehlím tú dlhokánsku absenciu.
Napísala som to včera večer po opätovnom prečítaní celej poviedky (už som sa trochu začala strácať, čo čom napísala:)) a myslím, že je to lepšie, ako som čakala.
Taže dúfam, že sa to bude páčiť i vám. Za predpokladu, že to vôbec budete čítať, ak si na Kaya a Caleba vôbec pamätáte.




Ak mám menovať iba jedinú myšlienku z toho dňa, určite nie som schopný odpovede.
Čo som vlastne cítil? Bál som sa? Trpel som?
Alebo som bol šťastný, že sa to konečne stane?
Ako sa asi budem cítiť v jeho tele? Aký bude boj s jeho dušou, keď doňho vojde tá moja a zabije ho?
No naozaj som na to myslel ten deň, alebo to je to jediné, čo si dokážem pri spomienke na tú chvíľu vybaviť?
Viem, že som išiel ticho, ako duch. Ako telo bez duše.
No na rovinu- čo presne ma činilo človekom? Bola to duša, alebo iba určitá forma kúzla?
Môže mať bytosť ako ja vôbec dušu? Starú, spráchnivenú a v rozklade, možno.
"Kde to urobíme?" spýtal sa odrazu Caleb a môj démon vo mne hlučne holdoval jeho postoju. Nevyhnuteľnosť onoho činu nebola tým jediným, čo ho tak lákalo. Na splynutie s Calebovým telom, na novú a silnú schránku sa tešil po dlhých tisícročiach s vervou veru obrovskou.
Nebolo telo, ktoré by bolo lepšie. Nebolo krásy, ktorá by bola jemnejšia. Nebolo slasti, ktorá by bola bolestnejšia.
Nebolo démona, ktorý by bol krutejší.
"Berieš to s takou ľahkosťou..." pokrútil som hlavou a zastavil sa.
Prečo ma ovládol pocit, že toto nie je Caleb? Že toto nie je ten arogantný muž s túžbou po bolesti a krvy?
Teraz bol, po prvý krát za tých štrnásť rokov, ozajstnou obeťou.
Dobrovoľnou obeťou zločinu, ktorý má na ďalšie desiatky rokov dať žiť zločincovi.
"Mám plakať či prosiť o milosť? Nie je to práve to, čo by to monštrum vo vnútri teba chcelo?" spýtal sa ľadovo.
Takmer som sa hodil na kolená, prosiac o milosť. No aká milosť by ma mohla čakať?
"Veci sa značne skomplikovali," povedal som, využívajúc posledné sily na normálny, nepreniknuteľný hlas.
Zamieril som ďalej chodbou, smerom von. Táto škola nemala byť poškvrnená Calebovou smrťou. Malo sa to stať vonku, aby i hviezdy mohli vidieť môj zločin a nech mi ony určia trest.
"Skomplikovali? Veď takto to malo byť, nikto nekričí, nikto neplače, nikto neprosí o milosť. Idem za tebou, som ti to dlžný."
"Nie si mi dlžný nič!" skríkol som a na okamih mu pozrel do očí pohľadom zúrivého zvieraťa.
To on bol ten, kto nemal možnosť voľby, no ako lapený som sa cítil ja. Som natoľko nesebecký, aby som obetoval svoj život na úkor jeho?
Nie, na to žijem až príliš dlho. Napokon, som iba zviera bojujúce o život. Zvieratá zabíjajú blížnych.
Vyšiel som von, chladný večerný vzduch ma obalil ako nepoužitá prikrývka. Izolácia, ktorú mi ten studený vzduch vtedy poskytoval od tepla Calebovho tela, bola darom z nebies.
"Neveďme tieto reči. Proste to urob."
Ocitli sme sa na kraji lesa a ja som zaúpel. Čas sa tak prekliato krátil a ja som stále nedokázal vymyslieť nič, čo by nás zachránilo oboch.
"Vôbec sa nebojíš smrti?"
Mlčal a mne bola jasná odpoveď. Nie, on sa smrti nebál. On iba nechcel nič stratiť. Viem to, celú dobu som to vedel, no uvedomil som si to až v tom okamihu. Do tej doby spolupracoval, pretože mal pocit, že nemôže stratiť nič, čo by som mu ja nedal. No vtedy, v posledných dňoch si uvedomil, že môže stratiť niečo viac. Môže stratiť lásku, priateľov. Nárok na život bol v jeho rebríčku na poslednom mieste.
Tak, ako bol u mňa na prvom. Alebo tam bol Caleb? Ktorá z týchto dvoch vecí mala pre mňa väčší zmysel?
Teraz už to viem a neostáva mi nič iné, ako svoju voľbu ľutovať. A nie len tú poslednú, ľutujem i všetky ostatné.
No najviac ľutujem to dieťa, ktoré v tmavej uličke v ohrození života hľadalo pomoc u upíra.
Našlo záchranu, no podpísalo zmluvu s diablom. Zmluvu, ktorá mu zaručila ďalších štrnásť rokov života, aby mohlo okúsiť každý aspekt života. A to preto, aby potom všetko mohlo stratiť.
"Nechceš zomrieť, no i tak ideš dobrovoľne na smrť."
Stále mlčal. Vychádzalo z neho priam mŕtvolné ticho. Akoby v tom tele už vtedy žiadna duša nesídlila.
Mal som ho pripraviť o život. No ja som ho pripravil o viac. Udelil som mu ten najhorší trest, aký som len mohol.
I teraz toho ľutujem, možno by bolo lepšie, keby som to neurobil... No možno nie. Možno práve to, že som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol, mi ostatok môjho života uľahčí.
Alebo strpčí tak, ako mi strpčuje dobu môjho rozprávania.
"Tak ma napadá... Prečo, Caleb, prečo to robíš?"
"Jeden z nás zomrie, Kay. A ty to nebudeš."
"Nevrav, že ti na mne tak záleží. Ja nie som ten, koho miluješ."
"Nie, to nie si a nie, nezáleží mi tak na tebe. No ja nebudem ten, ktorý bude žiť bez toho
druhého."
Prišli sme na miesto, no to nebolo to, prečo som zastal. Otočil som sa k nemu, oči rozšírené strachom i prekvapením.
Po prvý krát od môjho zrodu som nevedel, čo cítim. Bol to snáď strach, hnev, bolesť?
"Takže to je tvoj posledný trest?"
Znova mlčal, no jeho pohľad konečne prejavil známky života- jeho nenávisť ma prebodla ako tisíc rozžhavených nožov.
"Potom klameš sám sebe. Ak ti na mne nezáleží, prečo nechceš žiť bezo mňa?"
"Nejde o to, že chcem seba tej bolesti ušetriť. Chcem, aby si trpel ty."
Jeho tvár som nespoznával, no v tú chvíľu som si uvedomil, že som ju vlastne videl celú dobu. Bola to tvár, ktorá bola venovaná mne, tvár, ktorá nebola jeho podstatou, bola iba stelesnením toho, za čo ma považoval.
"Ty, Caleb, by si moju stratu cítil."
Pokrčil ramenami, jemne ako unavený tanečník. Tanečník unavený životom.
"Cítil, necítil. Nemilujem ťa a ty to vieš."
Vedel som to. Rovnako som vedel i to, že ho zabiť nechcem. A rovnako som vedel i to, že si predsa zaslúži krutý trest. Trest, ktorý by ho, aspoň na ten okamih, donútil pochopiť.
"Nemiluješ, no i tak si tu. Až tak vášnivo ma nenávidíš. Najradšej by si ma videl umierať."
Calebova tvár sa na okamih vyjasnila, oči nabrali nevinnosť a nežnosť.
Ten pohľad ma zmiatol natoľko, že ma jeho odpoveď takmer donútila pokľaknúť a lapať dych.
"Nie. Najradšej by som vedel, že budeš trpieť. Jediné, čo ma mrzí, je, že to neuvidím. No ak mám kvôli tomu zomrieť... Zomriem."
"Štrnásť rokov si žil iba pre toto?" spýtal som sa, vlastný hlas som neovládal.
Usmial sa, jeho oči boli stále nevinné, stále plné nehy. No tam, niekde, kde už to ani jeho vrodená arogancia nedokázala skryť, boli plné hriechu.
Hriechu starého ako ľudstvo samo.
Mierne pokrútil hlavou.
"Nežil som preto, aby som zomrel, Kay. To ty si ten, ktorý mi nedáva inú možnosť."
"Prečo to robíš? Prečo mi až teraz ukazuješ svoju pravú tvár? I tak by som ťa zabil, takže si sa nemusel hrať, že si môj priateľ."
"Pretože inak by si ma až toľko nemiloval. Až toľko by si netrpel."
Cítil som, ako mi drní pokožka i orgány, môj démon už telo nezvládal vyživovať. Po prvý krát som také niečo pocítil a moje vnútro zamrelo strachom. Strachom tak silným, až sa môj démon mykol tiež v nemom prekvapení. Obaja sme v tú chvíľu pocítili to isté- že už nie je času na zvýš. Od mojej smrti ma delia momenty, musí to byť.
Caleb sa zrazu pohol smerom ku mne. Moje zmysli už neboli ani natoľko dostačujúce, aby som si ho všimol včas. Chytil ma za krk a prisal sa na moje pery v bozku natoľko bolestnom, natoľko smútiacom, až som sám chcel byť mŕtvy.
On ma nenávidel.
No musel ma i milovať, možno proti vlastnej vôli, ale miloval ma.
Pocítil som nejasnú energiu, ktorá však neprúdila mojím telom- ona prúdila zo mňa do toho jeho. Skôr, ako som si však stihol uvedomiť, čo sa to deje, prestalo to.
Cítil som niečo vlhké na tvári, slankastý zápach ma udrel do nosu a ja som sa trochu odtiahol. Jeho tvár, ktorá plakala, ostávala pritisnutá k tej mojej.
Jeho posledný vzdor, jeho posledný zúfalý pokus zachrániť si život ochabol v mojom náručí.
Uvedomil som si, že ho tisnem k sebe, no to nebolo potrebné. Držal sa ma ako topiaci sa človek potrebujúci pomoc.
Jeho srdce mocne bilo v súhre s tým mojím a ja som chladno vydýchol.
"Caleb... Choď. Dnes večer to už nepôjde."
Jeho telo strnulo a odtisol sa odo mňa s detským strachom.
"Prečo nie?" jeho oči sa stali očami jeho matky a v tej chvíli sa každá bunka môjho tela otriasla láskou k nemu. Jeho priam detsky jemný hlások mi plne dôveroval.
"Musím sa posledný krát napiť. Podcenil som melódiu tvojej krvy, som príliš slabý na ten prechod do tvojho tela."
"Tak sa napi zo mňa," navrhol nevinne a natočil hlavu. Mesiac ožiaril jeho belostný krk a ja som takmer zakričal od múk, ktoré ma spaľovali.
"Nie! Nie... To nemôžem. Isto by som ťa zabil, no najmä teraz nesmiem piť tvoju krv."
"Ale-"
Položil som mu prst na pery, pri čom som pocítila znova náznak tej energie a jemne som sa usmial.
"Je to v poriadku. Hneď zajtra ráno si po teba prídem. Posledný krát sa vyspi," povedal som hlasom rodiča upokojujúceho svoje dieťa.
No on ním bol. Znova sa zmenil na chlapca z tmavej uličky, chlapca, ktorý ma potreboval.
No ja som sa rozhodol, že tentoraz tu preňho nebudem.
Jemne som ho pohladil po tvári, vryjúc si jej odraz do mysli a na krátky okamih ho znova pobozkal. Vymanil som sa z jeho objatia.
"Tak utekaj, ja musím ísť."
"Si si istý, že-"
"Caleb, choď," zopakoval som nežne.
Odstúpil odo mňa a zahľadel sa mi do očí. Nepoškvrnenosť jeho pohľadu ma zdrvila, takže to, že sa otočil a kráčal lesom preč, ma zachránilo.
Klesol so na kolená a nahlas dýchal, zberajúc posledné sily.
Zajtra ráno... Už zajtra...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 miriela miriela | Web | 2. května 2009 v 17:06 | Reagovat

wow, čakanie stálo za to, neskutočná kapitola, preplnená emóciami, naozaj skvelá, zabije ho? nezabije ho? to je otázka...

2 Lostt Lostt | Web | 2. května 2009 v 17:17 | Reagovat

miriela: Moc dakujem, pri tejto poviedke ma tusim chvala tesi najviac. Fakt dakujem:)

3 Andy Andy | 2. května 2009 v 18:07 | Reagovat

Cao:) jsem verny fanousek Rose, ale zvedavost mi nedala a precetla jsem si tuhle povidku z trosku jineho soudku a musim rcit, ze me uplne ohromila:) uz ted se nedockavosti klepu, jak to vlastne dopadne:))

4 Lostt Lostt | Web | 2. května 2009 v 18:20 | Reagovat

Andy: Vdaka:) Dalsia cast bude skoro, vzhladom na to, ze uz je uspesne dopisana:)

5 FReedoM FReedoM | Web | 2. května 2009 v 20:01 | Reagovat

Ou, ou, ou. Mne by sa páčil koniec, že by nakoniec Cay odišiel  šiel by preč, lenže... Mám hlúpy pocit, že sa stane to, čo až tak nechcem. Vlastne ono to bude tak či tak krásny koniec, takže je to úúúplne jedno. Krásne si to napísala moja, takže udelujem pochvalu a gratulujem k odhodlaniu, že si konečne napísala ďalšiu kapču. Fakt krásne a teším sa na ďalšiu časť (i keď skoro nebude :/)

6 FReedoM FReedoM | Web | 2. května 2009 v 20:02 | Reagovat

Jéé! Teraz som si práve prečítala koment pre Andy a potešila si ma:) Takže ďalšia časť čoskoro? Už môžem pokojne odísť :D

7 Lostt Lostt | Web | 3. května 2009 v 9:57 | Reagovat

FReedoM: Hej, hej:) Dalsia cast skoro:) A vdaka moja:)

8 hwesa hwesa | Web | 3. května 2009 v 22:10 | Reagovat

zíram s otvorenými ústami... teraz naozaj neviem, či sa chystá umrieť alebo Caleba naozaj zabije... som z toho úplne mimo... celá tá kapitola bola taká zaplavená rôznymi pocitmi, že sama neviem ako sa mám teraz cítiť... bola to naozaj ohromná kapitola a teším sa teda na to skoré pokračovanie :-)

9 Little Treasure Little Treasure | Web | 5. května 2009 v 15:49 | Reagovat

och no WoW ;) mám z toho trochu zmiešané pocity :D nie zo spôsobu písania, opis je skvelý :D ale z chovania postáv :D je to celkovo zvláštne ;)  prepletené citmi ;) a navyše démon dodáva upírovi takú tú autenticitu :D len tak ďalej ;)

10 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:19 | Reagovat

sánku mám až na zemi! ach bože, ach Lostt! Zabije Caleba? Alebo zomrie sám? Bože som taká netrpezlivá... idem ďalej aach ani písať nemôžem... :D

11 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 17:21 | Reagovat

Mne sa trasú ruky a som celkom mimo. Už som si myslela, že to urobí, prekvapilo ma, že ho poslal preč a prekvapili ma aj Calebove slová. Neverím, že to všetko celé roky hral. Krásne a smutné.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama