103. Zlomená autorita

17. května 2009 v 13:49 | Lostt |  --- Hovorte mi Rose
Dúfam, že sa kapitola bude páčiť. Môj prehovor k tejto časti je na konci, pretože vopred sa namá prezrádzať:) Príjemné čítanie.

Bolesť stále rástla a ja som nemala ďaleko k slzám.



Premýšľam, ako sa z toho dostať.
Ako sa, doriti, dá dostať z takejto situácie?! Čo mám robiť, keď sa nemôžem hýbať?! Nemôžem kričať, plakať, nadávať, kopať, utekať! Nič!
Spravil krok. Ten, čo stál v strede, urobil pomalý a rozvážny krok dopredu a mne napadlo, že sa usmieva. Určite má na tvári úsmev- úsmev víťazstva. Pretože ja som bola iba stupídne ľahký cieľ.
Premýšľala som, čo by robil Kaimei. Čo by robil Sirius. Čo by robil Dumbledore.
No potom som si uvedomila, že oni by v takejto situácii neboli. Pretože oni by sa v takejto dobe netúlali sami hradom. Oni by nepozerali na zvláštnych, maskovaných troch ľudí, akoby to bolo normálne. Tasili by prútik a bránili sa.
Nenechali by sa zabiť. Ja, bohužiaľ, áno.
Urobil ďalší krok, takmer vyšiel z tieňa. A i keď som nechcela, aby mi bol bližšie- i keď zabiť by ma pokojne mohli i z tej diaľky- dúfala som, že keď vyjde na svetlo lampáša, bude na ňom niečo vidieť. Čokoľvek, nejaké znamenie, stopa. Čokoľvek...
I ten najnižší spravil dva kroky dopredu a ja som sa podvedome napla. Ten pohyb mi prišiel tak známy, zvláštne povedomý... Nepríjemný a odpudivý, no akoby som ho poznala.
No nedokázala som prísť na to, kde som to už videla. Možno som si to iba vymyslela.
Stredný mojím smerom zamieril prútik a spravil ďalší krok smerom ku mne.
Nadýchla som sa, keď sa ho dotkli prvé lúče svetla, zaostrila zrak a-
"Expelliarmus!"

*****

Niekto kričí a ja si nie som istá, že to nie som ja.
Krik ustal- takže som to bola ja. Potupujúce. Teraz ma škriabe v krku.
Pohla som sa s ostrým nádychom, z ktorého sa mi až zatočila hlava a spadla som na štyri.
Ostrá bolesť v rukách ma donútila znova zakňučať, no ešte som zdvihla hlavu.
Kúzlo zasiahlo jedného z útočníkov, toho tretieho. Odletel stranou, no tí dvaja k nemu zatiaľ, čo ja som spadla, pribehli. Uvidela som už iba, ako sa premiestnili a druhá kliatba, ostrá biela kliatba, minula, preletela už iba prázdnym vzduchom.
Sklonila som hlavu a sadla som si na päty, ruky skrížila na hrudi, akoby mi bola zima- no to kvôli stále vzrastajúcej bolesti.
Nech je môj záchranca ktokoľvek, už mi to bolo jedno. Mohla som sa znova hýbať a sila mojej bezmocnosti sa začala zmenšovať.
Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť si telo, ktoré sa chvelo. Bolesťou i strachom, hnevom z tej bezmocnosti.
Rýchle kroky mojím smerom a následne stret s dvomi naleštenými topánkami ma prebrali z onoho stavu upokojovania a ja som zdvihla zrak.
Práve vtedy si ten niekto kľakol vedľa mňa a donútil ma pozrieť sa naňho nejemným zatrasením.
"Rose, si v poriadku?" spýtal sa Kaimei a ja som nedokázala potlačiť slzy, ktoré mi vbehli do očí.
Do hája, teraz si zase prejdeme tou epizódou, kedy mnou bude opovrhovať vďaka mojej neschopnosti- znova zaslúžene.
"Rose?" zopakoval a jeho hlas bol naliehavejší.
Prikývla som a zistila, že jeho svetlé, hnedé oči boli znova také, ako vždy.
No pred pár okamihmi také neboli. Boli takmer... Vystrašené?
"Vieš, kto to bol?" spýtal sa a do jeho hlasu sa začínala drať tá profesionálna arogancia, alebo ako by som to nazvala.
A práve v ten moment som si uvedomila, že už mi nič nehrozí. Pokojne by mohla prísť i armáda a mne by to nevadilo- Kaimei by ma ochránil.
Aká to hlúpa myšlienka.

*****

Nedokázala som potlačiť slzy ani po jeho výsluchu.
Povedala som mu, čo viem- teda, že nič neviem. Videla som nespokojnosť v jeho tvári, no bolo mi to jedno.
Triasla som sa, chvela a i keď mi už slzy z očí netiekli, iba silou vôle som potláčala vzlyky. Akoby som mala triašku- bolo to zvláštne, no naozaj som pred pár okamihmi mala pocit, že zomriem.
Ten strach... Iba málo vecí v mojom živote by sa tomu svojou desivosťou dokázalo vyrovnať. Možno žiadna.
"Fajn, odprevadím ťa do tvojej izby a pôjdeme to preskúmať."
"Nemusíš ma odprevádzať," namietla som- i keď som to tak vôbec nemyslela. Chcela som si nadobudnúť aspoň trochu autority, keď už som ju celú stratila.
Prevrátil očami, akoby ma prekukol- o čo že áno?- a schmatol ma za ruku s úmyslom odtiahnuť ma preč z toho miesta.
No ja som sebou trhla a zaskučala ako ranené zviera- aký to hnusný a ponižujúci zvuk.
Zmeravel a prezrel si ma. Zamračil sa a natiahol sa znova po mojej ruke, no ja som uhla ako pred žeravou oceľou. Spôsoboval mi však bolesť veľmi podobnú.
No nedal sa odbiť, znova ma schmatol za ruku- no nech to bol dotyk akokoľvek autoritatívny, stále bol nežný a bolel iba trochu.
Zdvihol prútik- podvedome mnou trhlo- a s lúčom svetla mi posvietil na ruku.
Jeho tvár sa zachvela- no, to moja tiež- keď uvidel to spúchajúce, modré niečo.
"Máš zlomené zápästie?"
"Nemám," pípla som.
"Máš, Rose, dočerta! Mala si sa ozvať!"
"Pred, či po výsluchu?" vrátila som mu a bola rada, že nesvieti aj na moju druhú ruku.
Pustil ma a narovnal sa.
"Robím to pre bezpečnosť ako tvoju, tak ostatných študentov."
"Jasné."
"Ukáž mi druhú ruku," povedal zrazu a ja som sebou znova trhla.
To teraz budem tak precitliveno reagovať na všetko?
"Nie."
Znova ma chmatol a posvietil si i na druhú ruku.
"Táto zlomená nebude, ale narazená je poriadne. Ty nevieš ani len padať ako človek!"
Prevrátila som očami a v záchvate urazenosti chcela ísť preč, no on mi vošiel do cesty.
"Nie, musí sa to ošetriť."
"Odmietam ísť na ošetrovňu."
"To ani netvrdím, ošetrím ti to sám."
Zdvihla som obočie a hľadala pobavenie v jeho tvári.
"To ako fakt?"

*****

No, Kaimeiova rokfortská izba bola... Dosť dobre zariadená, veľká a pekná. Pochybujem, že to je tunajší nábytok. A na moje prekvapenie mali každý vlastnú izbu. Ja som sa sem prepašovala iba vďaka tomu, že ostatní sú kdesi vonku.
"Nemal by si naháňať útočníkov?" rypla som si, keď ma donútil posadiť sa na jeho posteľ a išiel niečo "kuchtiť" na pracovný stôl.
"To počká. Teraz ti treba dať obklad, aby sa zlomenina čo najskôr zahojila."
To znelo, akoby som mala prednosť.
"A recept poznáš iba ty?"
"Áno."
Huh, tak to som nečakala. Wow, no dobre teda. Bol si celkom dosť istý, aby som mu neodporovala.
Stál mi otočený chrbtom, takže ja som si zatiaľ prezerala izbu. Stále dýchala Rokfortom, no cítila som ešte niečo.
Z každého kúta izby som cítila... Jeho. Jeho tajomnosť, zmyselnosť, kultúru jeho národa. Exotiku. Istú nebezpečnosť.
Pohľadom som sa pristavila na jeho chrbte a sledovala svaly, ktoré sa napínali pod obyčajným tričkom tmavo modrej farby, farby nočnej oblohy. Práve niečo mliaždil v miske, takže to bol pohľad hodný bohov.
Zdravšou rukou- ale naozaj iba zdravšou, od úplne zdravej mala ďaleko- som si objala druhú ruku. Bolesť stále rástla a ja som nemala ďaleko k slzám.
"Naozaj nevieš, kto by to mohol byť?" ozval sa zrazu a mňa tak vytrhol z narastajúcej trýznivej bolesti.
"Povedala som, že nie."
Zhrozila som sa, keď som si uvedomila, že sa mi chveje hlas. Bolo to nepríjemné, akoby som práve zažila bohvieaký šok.
Či počkať, ja som vlastne jeden zažila, že? Potom je to ok.

___________________________________


No, možno ste si mysleli, že to bude akčnejšie. Ale podotýkam, že toto ešte nemá byť vrcholom poviedky, ten bude až neskôr. Ale moje rozhodnutie poviedku skončiť sa tým nijak nemení, toto je práve tá cesta ku koncu, ktorú som mala premyslenú. Nebojte:)
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Myshel (cihalema) Myshel (cihalema) | Web | 17. května 2009 v 14:16 | Reagovat

fiiha, super... chúďa Rose, ale som rada, že sa nič vážnejšie nestalo...
Kaimei je super :D vždy sa mi páčil :P
som fakt zvedavá na pokračko, neviem sa dočkať :)
dobrá kapitola, aj keď trochu krátka... ale skvelá, ako vždy ;)
teším sa na ďalšiu :) M.

2 hwesa hwesa | Web | 17. května 2009 v 15:11 | Reagovat

mám takú poznámku... viem, že sa jedná o tvoju fanfiction poviedku, takže je to na tebe čo si ako určíš... ale ja som bola doteraz presvedčená, že ani v tejto poviedke sa na Rokforten nedá premiestňovať :-) a ono sa zrazu dá :-) jedine, že by mali so sebou domáceho škriatka :-) inak kapitolka bola super... a vôbec sa jej nečudujem, že bola taký vyhúkaná, to mňa by klepla pepka a už by som ležala na ošetrovni v ťažkej kóme :-)) čo sa týka tej akčnosti nič ti nevyčítam, podľa mňa to bola opäť super kapitola a teším sa na pokračovanie

3 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:40 | Reagovat

Už tá ukážka na začiatku mi napovedala, že toto bude hmm ako to nazvať? zlé? nie... skôr vážne!
Páči sa mi Kaimeiova izba, ten opis bol super. Navyše to je niečo vedľajšie o ňom, nielen jeho "aktivity z podsvetia" :D:D (ber to obrazne :D) super kapitola, kedy bude next? dúfam, že čoskoro, ale ťa poznám Losttie (nevadí, že som ťa tak nazvala? a môžem ťa tak volať? Ak nie napíš :) určite to bude skoro :):):)

4 Lostt Lostt | Web | 17. května 2009 v 15:49 | Reagovat

Evanska: Kludne ma tak volat mozes:) A dalsia kapitola by naozaj nemala trvat dlho:)

5 kathleen kathleen | 17. května 2009 v 18:09 | Reagovat

uff...chuda Rose...dobre sa doriadila...a to len spadla...a zcasti som rada ze prisiel Kaimei a z casti ne...to ako ho opisuje (vlastne ty) je zas cela z neho mimo...vazne dufam ze s nim neskonci....nech je hnusny dalej a ne starostlivy...ale odkial ma ten uzasny recept o ktorom vie len on??hadam neni az taky super...tak inteligetny ze sam vymysla elixiry??tststs....a dufam ze nabuduce to bude trosku akcnejsie...ale bola to pekna kapitolka....

6 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 18. května 2009 v 14:15 | Reagovat

mno ok...nebojím...a vlastne bojím!!!!!!! ale ne.....joj tak ideme radšej k poviedke...ona je taká supeerr!!! mooc sa mi pacila, hoci som chvilami netusila o com.....ale nefa....po tyzdni kralovania doma s chripkou sa mi to stava....ale som zvedava...co sa bude diat....a co bude s Kaimeiom...a Siriusom....

7 Little Treasure Little Treasure | Web | 19. května 2009 v 4:46 | Reagovat

ak je toto ešte len malá zápletka, tak pri tom vrchole si budem musieť zavrieť oči :D Rose by sa mala naučiť tri veci: padať, pozerať a orientovať sa :D to by stačilo :D aj keď to by potom už nebola ona ;) :D

8 FReedoM FReedoM | Web | 19. května 2009 v 17:36 | Reagovat

Ja sa nebojím:D:D! Ja sa teším na ten krásny vrchol... Vyzerá to úžasne a ja jednoduchi nemám slov. Aj tak mám troška obavy z konca:/ No nič, znova len musím pochváliť poviedku, ktorá síce nezodpovedala mojej požadovanej dlžke, ale bola jednoducho skvelá:) Krása a teším sa na ďalšiu ako vždy:D

9 Nellie Nellie | Web | 5. června 2009 v 23:49 | Reagovat

nerob ho milýýýým...prosím o:) btw mám taký tip , kto moholo byť medzi tými tromi..ale nemám motív..skvelé:)

10 luckily luckily | Web | 13. června 2009 v 15:02 | Reagovat

super, sice bez nějaké větší akce, ale super...:)
nevím proč, ale arogantní týpci jako je Kaimei mají něco do sebe.:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama