It's about them 2.07

25. dubna 2009 v 19:31 | Lostt |  Happy ever after
Fiha, toto pokračovanie mi dalo zabrať. Tuším som si toho s touto poviedkou naložila moc- vlastne ani neviem, ako bude pokračovať:) Idem z kapitoly na kapitolu- veď to môžte vidieť i úplne hore v Menu, kde je aktuálny stav poviedok.


"Prečo si ma sem zatiahol?"
"Prečo si ma hľadala?"


IT'S ABOUT THEM


2.07
Najskôr chcela ujsť von. Niekam preč, v panike zabudla na všetky svoje veci. Pretože ak Regulus jej otca uvidí, dôjde mu to.
A on sa chce zavďačiť svojej rodine. Túži po uznaní. Potrebuje si niečo dokázať.
Udá ju. A jej otcovi bude stačiť minúta na to, aby ju našiel, nech by bola kdekoľvek na hrade. Nevedela, či už jej otec prišiel, alebo nie. Mohlo byť neskoro, rovnako ako mohla mať ešte nádej.
Nájde ho. Odtiahne ho bokom. Nenechá mu šancu, aby jej otca videl. Nech už to urobí akokoľvek.
Do niekoho zrazu vrazila. Už bola takmer dole a keď na úzkych schodoch obiehala nejakú dvojicu, chlapec sa pohol a ona doňho vrazila.
"Nevieš dávať pozor?" vyštekol na ňu a ona si ho premerala. Mohol mať pätnásť, jeho tvár bola jemná ako tvár dieťatka- no bola stiahnutá arogantným úškrnom, ktorý ju krivil, robil nepeknou.
"Prepáč. Je vnútri Regulus?" spýtala sa zadýchane a snažila sa znieť sebavedomo.
Premeral si ju.
"Z akej si fakulty?"
"Čo je ťa do toho?" vyštekla, snažiac sa, aby si získala nejakú autoritu. Pretože Slizolinčan by jej inak nepomohol, to už vedela. Spoliehala sa na prítmie, ktoré je na schodoch, a teda že si na nej nevšimne podobnosť s jej otcom.
"Prečo chceš vidieť Regulusa?"
Zachovala si kamennú tvár napriek tomu, že jej srdce bilo v hrudi ako splašené.
"Zavoláš ho, či nie?"
Chlapec sa trochu naklonil nižšie, pretože stála niekoľko schodov pod ním. Videla, ako ju jeho tmavo hnedé oči skúmajú, pátrajú po nejakom náznaku slabiny.
No ona už nemala čo stratiť. Buď to vyjde, alebo nie. Nič iné, okrem úteku jej neostáva. Skúsi všetko, bola rozhodnutá.
Narovnal sa a prikývol, akoby videl to niečo v jej očiach. To odhodlanie.
Prešiel okolo nej, dievča, asi mladšie, ho nasledovalo, prešlo okolo nej bez akéhokoľvek náznaku života.
Čakala sotva päť minút, keď začula, ako smerom hore po schodoch idú nejaké kroky. Napla sa a pritisla k stene.
Osoba musela vyjsť až takmer k nej, aby si jej všimla a ona zatajila dych.
Čo ak je to jej otec? Čo ak tam už bol a ten chlapec ju udal?
Všimol si jej? Uvidel, či iba uvidí tú podobu?
Ani nedýchala, keď na zemi uvidela čiernu, naleštenú topánku.
"Mello?" vydýchol a ona zalapala po dychu.
"Regulus..." šepla a takmer sa mu hodila okolo krku, no zastavila sa včas. Zdesila sa, keď si uvedomila, ako veľmi zatúžila po tom, aby ju objal.
Akoby on bol jej záchrana a pri tom to bolo presne opačne- to on bol ten, ktorého sa mala báť.
Regulus si ju premeral, jej štíhle, drobné, no predsa ženské telo odeté v svetlo žltom nátelníku a džínsoch.
Potom, akoby vystrašene sa pozrel za seba, smerom k Slizolinu.
Zamračil sa a skôr, ako si Maya stihla usporiadať myšlienky, chytil ju za rameno a ťahal naspäť hore schodmi.
"Čo tu robíš?" zaklial, jeho hlas bol napätý a nepríjemný. Pocítila zvláštne pichnutie v hrudi, keď sa mu snažila stíhať.
"Spomaľ, Regulus," povedala a snažila sa mu vymaniť, no on ju nepočujúc ťahal ďalej.
"Hlúpy nápad, Mello."
Jeho hlas bol nepríjemný, jeho stisk ju bolel. Na okamih úplne zabudla, že by sa mala báť svojho otca. Vnímala si iba seba, jeho a jeho stisk. Ich samotu.
"Regulus," povedala tichšie, naliehavo. Na okamih na ňu pozrel, no to už boli na začiatku schodiska. Zamieril preč, vyšli dve poschodia a zamieril do nejakej chodby.
Ani nevedela, ako dlho išli, pochybovala, že by sa dokázala sama vrátiť, no on ju i tak neúprosne ťahal ako kus handry.
Až napokon, v jednej chodbe zastal, poobzeral sa a odhrnul gobelín, ktorý zdobil stenu a dodával jej teplejší výzor.
"Čo to-"
"Choď," povedal jej a pokynul, aby prešla. Nemala prečo neposlúchnuť, ani na okamih ju nenapadlo, že by jej od neho mohlo hroziť nejaké nebezpečenstvo.
Vošla dovnútra a porozhliadla sa. Nebol to chodba, ako očakávala, no niečo ako izba. Menšia, bolo v nej naskladaných veľmi veľa rárohov, osvetlená iba svetlom z chodby.
Regulus sa prešmykol okolo nej, jeho telo sa o ňu ošuchlo a ona nechtiac zmeravela.
Vytiahol prútik a ona sa napla, čakajúc čokoľvek... No on sa sklonil k starému svietniku a zapáli ho. To isté zopakoval ešte u dvoch ďalších, až miestnosť ostala stopená v jemnom svetle.
"Posaď sa," povedal hnevlivo, jeho tvár sa mračila, no nepozrel na ňu.
Nepáčilo sa jej jeho jednanie, no aspoň sa jej podarilo to, čo plánovala- odviedla ho zo Slizolinu ešte pred návštevou jej otca. I keby ho tu mala držať násilím, urobí to. Nenechá ho odísť teraz, keď má šancu na záchranu. Napokon by sa jej mohlo podariť ustať v utajení.
A tak urobila, čo po nej chcel a posadila sa na ošúchaný taburet v rohu miestnosti. Bol na ňom prach, ale jej to bolo úprimne jedno. Chcela si už konečne sadnúť a na okamih dať nohám odpočinok, upokojiť divoké srdce, trochu vrátiť do normálneho stavu nervy.
Vložila hlavu do dlaní, no potom si uvedomila, že nie je sama. Nedôverčivo znova zdvihla pohľad na Regulusa.
"Prečo si ju najskôr nezbavila prachu?" spýtal sa a sám prútikom odstránil prach z drevenej, čalúnenej stoličky. Neušlo jej, že prútik neschoval ani potom, ako sa posadil.
"Nevadí mi tá trocha prachu," povedala, jej hlas bol defenzívny. No on nevyzeral, žeby mu to vadilo.
"Prečo si ma sem zatiahol?"
"Prečo si ma hľadala?"
Prehltla slinu a donútila sa zachovať pokoj. Jeho arogantné správanie nemalo medzí, unavovalo ju a štvalo zároveň.
"Chcela som sa pozhovárať," vypálila z ostra. Stačilo, keby si niečo vymyslela. Čokoľvek.
"Nechcel som, aby ťa videli."
"Č- Čo?!" vydýchla a roztvorila oči.
Vie to? Vie, že sa skrýva? Kto mu to povedal? Vysvetlil mu to snáď Sirius?
Nemožné, ale potom...
"No, očividne na Rokfort nechodíš. Nech tu robíš čokoľvek, nemusia ma s tebou vidieť."
"A čo si myslíš, že tu robím?"
Spýtala sa a cítila čoraz rýchlejší tlkot svojho srdca.
"Nie je to moja vec."
Nechcel to vedieť? Ako to?
Nemal byť pre ňu nebezpečný? Nemal ju chcieť "rozlúštiť" za každú cenu?
"Dobre," povedala ticho, prekvapene. Nedokázala si usporiadať myšlienky, toto bolo niečo úplne nové.
"Ale nemysli si, že to nechcem vedieť."
"Chceš?" spýtala sa a cítila sa takmer potešene. Nedávalo to ale žiadny zmysel!
Veď predsa nechcela, aby sa o ňu zaujímal, tak prečo ju to teraz teší?
Zahľadel sa jej do očí, na chvíľu, ktorej dĺžku si nedokázala uvedomiť. Šedá hĺbka jeho pohľadu sa do nej opierala ako nával nejakej magickej sily, ktorá ju oberala o dych.
"Tak o čom si so mnou chcela hovoriť?"
"No vlastne..." pocítila jemnú červeň, ktorá sa jej drala do tváre.
Čo mu má teraz povedať? Musí to vyznieť vierohodne, tak vierohodne, aby tomu uveril dokonca i on. Úloha, ktorá sa zdala temer nemožnou.
To ticho jej bránilo myslieť, rovnako ako jeho pohľad. Za každou jej myšlienkou bola iba jeho tvár, jeho oči, jeho skúmavý výraz...
Jeho oči sa zrazu vášnivo zaleskli, tak ako si pamätala z toho jediného razu... Srdce sa jej znova rozbúšilo ako na poplach, no tentoraz ju skôr zalievalo horko.
"Dlžíš mi odpovede, Mello. Takže... Prečo sa na Rokforte skrývaš?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 mitriznitry mitriznitry | 25. dubna 2009 v 21:37 | Reagovat

pekneee skoda ze to trva tak dlho ale co uuz dakedy tu chodim aj 5 krat za den aby som vydela ci je nova cast a stale nic no som rada a hrozne hrozne sa tesim na novu poviedkuuu!!

2 Lia Lia | 25. dubna 2009 v 22:31 | Reagovat

noo ako jooooj..take kratke?:(:a ja ze konecne nieco siahodlhe...ale no tak lepsie ako nic:D.a pekne..som zvedava co mu odpovie...a co sa udeje:)

3 hwesa hwesa | Web | 25. dubna 2009 v 23:09 | Reagovat

také krátke, ale keď to nejde tak to nejde, nič ti nevyčítam :-) kapitola bola v podstate bez deja ale bola zaujímavá tými opismi všetkých jej pocitov, to aká bola zmätená a to ostatné... to bolo dobré :-)

4 Evanska Evanska | Web | 26. dubna 2009 v 21:39 | Reagovat

Zase taký koniec... Povie mu to? Ako sa to všetko vyvinie? Som nehorázne zvedavá :D Júj Lostt píšeš na 200%... To je vážne obdivuhodné moja :) No späť k poviedke:všetko si tak úžasne domotala dohromady, že lepšie sa to nedá. Sirius zamilovaný do Mello, ona zamilovaná do Regulusa, ktorý ju chce (chce?) udať, dotoho otec hľadajúci Mello a vševediaci Dumbledore :) Skvele zmotané, prosto milujem tvoje poviedky Lostt... akurát ich nestíham :( No nič, zajtra si doberiem Rose :)

5 Lostt Lostt | Web | 26. dubna 2009 v 22:06 | Reagovat

Evanska: Juuu, dakujem moja:) Domotavat veci, to mne ide:D

6 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 28. dubna 2009 v 10:53 | Reagovat

AHOJKO....nejaký čas som nebola na nete, takže som ani nečítala, ale teraz to doháňam....že wau....konečne nová kapitola aj k tejto poviedke....hoci Rose máým asi radšej....to je fuk....kapitola je podĺa mňa fakt fakt moc super

7 kathleen kathleen | 8. května 2009 v 10:52 | Reagovat

po dlhom case sa vraciam na pc a ty tu s takou hrbou novych kapitol...tak tato je super a som rada ze ju skoro nik nevidel....Regulus vyzera byt v pohode...zatial....takze ja sa idem pustit do citania....este je toho vela....

8 Nellie Nellie | Web | 9. června 2009 v 19:27 | Reagovat

a mne sa to páčilo :D  také cool :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama