10. Melody of the blood

19. března 2009 v 20:21 | Lostt |  Melody of the blood
Kam tie poviedky miznú? Je to možné, že túto poviedku som začala písať relatívne pred nedávnom- už si síce napamätám, kedy to bolo, ale príde mi to tak mesiac dozadu- a už aj s ňou sa blížim ku koncu?
Neviem na koľko kapitol to ešte výde, ale veľa to už ozaj nebude. Asi začnem písať poviedku, ktorú som si rozmyslela v Belgii- i keď, na rovinu, momentálne sa do písania moc nemám. Veď už je to zase vidieť i na návštevnosti:(
Snáď sa bude táto kratšia kapitola páčiť- bola by dlhšia, ale takto sa mi páčilo to ukončiť, takže nie je:)
Príjemné čítanie:)


Bolo to mučivé. Nikdy pred tým som nezažil taký pocit. Absolútna beznádej, zlosť, frustrácia.
Vedel som, že hranica bola zlomená. Bol koniec. Navzájom sme si ublížili viac, ako bolo možné uniesť.
Chlapec, ktorého som najviac na svete miloval, telo, ktoré bolo pre mňa úplne dokonalé, sa mi v nasledujúcich pár týždňoch úplne odcudzili.
Prečo bol chlapec, muž, ktorý bol absolútnym stelesnením mojich túžob i potrieb, nezvládnuteľným cieľom?
Bol snáď až príliš dokonalý? Príliš mi vyhovoval? Mal som si nájsť iné telo?
Nie, to nie. Iné telo nepripadalo v úvahy, obzvlášť nie potom, ako môj démon ucítil jeho. Caleb bol ten, do ktorého som mal vstúpiť. Objať ho, naposledy vydýchnuť, moja astrálna podoba, môj duch by doňho prešiel a jeho duša by sa vyparila. Zmizla by na miesto, kam by za normálnych okolností išla, nech už je to kdekoľvek.
Možno som na svete tisícročia, možno ovládam veci, ktoré sa ľudia učia celé životy. No toto neviem ani ja. Neviem, čo je po smrti, pretože tá mi celý život unikala. Bola to jediná vec, ktorej som sa bál.
Neviem, ako som vznikol. Neviem, ako sa stvorenia môjho druhu, či upíry ak je vám to milšie, rodia. Ako sa množíme. Nikdy som žiadneho nestvoril a stretol som ich len pár. Ani jeden z nich nevedel viac ako ja. Bol nás určitý počet a mohlo nás byť iba menej. Neviem o žiadnom spôsobe rozmnoženia druhu a nikdy ma to ani nezaujímalo. Žijem si len to svoje.
Ako sme vznikli? A prečo?
Možno to bolo evolúciou. Možno za týmto všetkým stálo prastaré kúzlo, rituál. Neviem. Ani to nemám ako zistiť.
Možno vtedy, bezprostredne po mojom zrode, no to som bol príliš zmätený životom, aký som mal žiť. A teraz už je neskoro na to zisťovať to.
Istý som si bol iba jedným. Čas nastal. Nebolo návratu. A ja som mohol urobiť len dve veci. Zabiť milovaného, alebo zomrieť. A môj démon videl iba jednu možnosť.
Takže možnosti neboli. Bolo rozhodnuté za mňa. Bol koniec.

*****

Nehovoril som s ním ani na hodinách, tobôž nie osamote. No ak som chcel... Ak som mal... To, čo sa malo stať, bolo nevyhnutné. Takže som s ním hovoriť musel.
Krvná zmes mi už nestačila. Krv ľudí z vonku mi pomáhala viac, no to som nemohol robiť príliš často, aby nevzniklo žiadne podozrenie. Ani riaditeľka sa to nesmela dozvedieť.
No môžem hovoriť čo chcem, i tak by mi nestačila krv obyčajných ľudí.
Možno by pomohla krv Hermiony Grangerovej. No tá pre mňa bola nedostupná. Ak by som sa k nej priblížil, i keby som jej neublížil, iba sa napil- i keď ja i môj démon vieme, že ak by som už raz ochutnal, nebol by som dostatočne silný na to, aby som sa odtiahol- i tak by mi to Caleb nikdy neodpustil.
A nech sa deje čo chce, Caleb vždy bol a vždy bude na prvom mieste. Som démon, som bytosť z temnoty krutejšej a mocnejšej ako si viete predstaviť. No on bol moje svetlo. Môj dôvod žiť. To lano, ktoré ma držalo v reálnom svete.
Žil by som sám. Keby nebolo jeho, ľuďom by som sa vyhýbal tak ako vždy. Neizoloval by som sa, no nevyhľadával by som ich. Pil a prežíval. Tak ako vždy do tej doby.
A potom prišiel on, malý chlapec v tmavej uličke, ktorý mi zmenil život. Môj príbeh nabral rýchly spád, veľa vecí sa stalo, veľa som pokazil. No i tak, boli nevyhnutné.
Vidím svoje chyby a pikám za ne. A ešte len pikať budeme. To tieto chyby ma dostali sem. Rozprávam svoj príbeh a viem, že ho vnímate a snažíte sa ho pochopiť. Možno boli chvíle, kedy ste ma mali radi. No asi ma nenávidíte. A určite, celkom určite, ma nechápete. So všetkou úctou, možno si myslíte, že sa mýlim. Nemýlim.
Jedného dňa, keď som bol slabší ako kedykoľvek pred tým, ani moja psychická moc už nebola dostatočná na stvorenie mojich schopností, som sa rozhodol to ukončiť. Bolo to ako utrpenie, bol som smädný a hladný, jedlo ani voda nepomáhali. Bolo mi obrovské teplo i zima. Bola to bolesť, mučenie.
Muselo to skončiť, musel som ho zabiť. Vyhnať jeho dušu na miesto, kam by išla, keby zomrel. A on mal zomrieť. Jeho telo malo ostať nevládne, prázdne. A ja som doňho mal vstúpiť.
"Caleb," oslovil som ho na chodbe. Bola tam i ona, tak ako vždy. No nemohol som ju poslať preč ako pred tým, pred niekoľkými týždňami. Svoju moc som už nebol schopný použiť.
"Prosím, môžeš na chvíľu?" spýtal som sa ticho a zahľadel sa mu do očí.
A v tých akoby razom niečo zomrelo. Došlo mu to.
Prikývol, naklonil sa k nej a pobozkal ju. Bol to dlhý bozk, i ja som z neho cítil tú bolesť.
On ju naozaj miloval. Ja som mu ju mal vziať. Horšie. Jeho som mal vziať jej. Vziať niekomu Caleba? Dalo sa to prežiť? Ona spravila niečo podobné mne, nechtiac a nevedome, predsa nie v takej obrovskej miere. Aspoň žil, bol šťastný a ja som to vedel. Môj hriech mal byť tisíc ráz krutejší.
Hlodala mnou žiarlivosť, no posledné, čo by som v tú chvíľu urobil, bolo dať ju najavo.
"Uvidíme sa potom, dobre? Ľúbim ťa," usmial sa na ňu, úsmevom mne celkom neznámym. Úprimným, naskrz preplneným citmi.
Prikývla a opätovala mu napätý úsmev. Zvrtla sa a odišla, no ešte pred tým pozrela na mňa. Niečo cítila, o tom nebolo pochýb. Strach, nepokoj, neviem čo presne to bolo, no bála sa ma. V tú chvíľu sa ma bála viac ako kedykoľvek pred tým, viac ako čohokoľvek v jej živote.
Odišla, sledoval som i jej priateľov, ktorí prešli okolo nás dvoch. Harry Potter ma presekol pohľadom chladnejším ako oceľ, ten pocit, ktorý som vtedy pocítil... Akoby som videl niekoho či niečo, čo nikdy doposiaľ.
"Môžeš ísť so mnou?" spýtal som sa ticho, môj hlas bol pateticky príjemný a prosebný. Ak by som bol na jeho mieste, napľul by som si do tváre, dal by som si facku.
No on to neurobil, len pokrčil ramenami. Jeho tvár bola prázdna, akoby bolo prázdne i jeho telo.
"Mám snáď na výber?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 FReedoM FReedoM | Web | 19. března 2009 v 20:55 | Reagovat

Ty vole... Vieš čo? Nech radšej spácha samovraždu :/ mne je hrozne ľúto tej ich lásky. Al zase Kai... Je to hrozne domotané a ja netuším, ako sa to skončí. Som trocha dezorientovaná (u mňa nič nové pod slnkom)

Moc pekná kapča a dúfam, že čkosoro bude dalšie (hlboko pochybujem :D že Lostt?)

2 hwesa hwesa | Web | 20. března 2009 v 11:28 | Reagovat

teda, tak to bolo hodne smutné... celé to bolo ladené do takej ponurej nálady... je mi ľúto oboch aj jeho aj Caleba... ja by som povedala, že má nechať Caleba nažive ale ako on sám povedal, démon je silnejší - hmmm... som zvedavá na ďalšiu kapitolu ako sa to bude vyvíjať... ale bola to inak dobrá kapitola :-)

3 miriela miriela | Web | 29. března 2009 v 18:12 | Reagovat

ja tuším nedýcham.... a už hej, dobre je, geniálna poviedka toto, prekvapuješ ma čím ďalej tým viac, ja si ani len netrúfam rozmýšľať nad tým ako to skončí... radšej nie

4 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:16 | Reagovat

Tiež by som bola vďačná za Caleba!  oboch mi ich je ľúto! stále viac a viac ma dostávaš a už ani neprekvapuješ genialitou poviedky!

5 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 17:13 | Reagovat

Čokoľvek Kay urobí, bude to strašne smutné. Nechcem aby umreli ani jeden z nich. Nemohol by pomôcť Albus? Ozaj je tu vlastne? Nevšimla som si ho. A Hermiona, ona je strašne múdra, nenašla by niečo v knihách? Nejaký rituál? Trpím! Normálne mi je strašne ale zároveň si túto poviedku užívam.

6 Ahmet Ahmet | E-mail | Web | 6. prosince 2011 v 21:31 | Reagovat

Moc dobrý. Těším se na další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama