9. Melody of the blood

25. února 2009 v 15:52 | Lostt |  Melody of the blood
Ľuďkovia, nejak dlho sa ohľadne tejto poviedky nič nedialo. No, neviem, ale asi to bude tým, že som na ňu na kompletku zabudla:D Proste, veľa noviniek. Najskôr HEA-Mello- ktorá napriek očakávaniam celkom boduje- veľká vďaka!!! Potom návšteva u sesternice, kde som vyfasovala toľko anime, že to ani nestíham pozerať (ale ja si na moju srdcovku čas vždy nááájdem:)), navyše sa mi do voľného času sere škola(sorry)... :D
Ale už je to tu. Ano, kapitola je trošku... Ano.
Venované(1.pád, samozrejme:)):
Mei (ja ťa zbožňujem, moja:)), FReedoM, hwesa, Evanska.


Po hodine som sa zdvihol skôr ako ostatní a vyšiel z dverí. Telo som pritisol k chladnému kameňu, no odtiahol sa ešte skôr, ako stihol vyjsť prvý študent.
Sledoval som ich, ako vychádzali jeden po druhom, až som zrakom spočinul na bledej, usmievavej tvári.
Potom si Caleb všimol mňa a zamračil sa, akoby čakal to, čo príde.
"Môžete tu na okamih ostať?" spýtal som sa a neoslovil ho, i tak vedel, koho myslím.
"Ponáhľam sa na ďalšiu hodinu, pán profesor," precedil, no ja som sa usmial. Nepríjemným spôsobom, spôsobom nepriateľa, ktorý vie o svojej prevahe.
Po prvý krát som nechal svoju zlosť, svoju povahu vytvorenú rokmi, aby vyplávala na povrch. Teraz som bol profesor a on bol žiak. Musel poslúchať. A ja som bol ochotný dať mu to vyžrať.
"Slečna Grangerová ospravedlní váš neskorý príchod na ďalšiu hodinu, však slečna?" spýtal som sa jej a pohľad do nej zaryl tak hlboko, že i keby chcela rozmýšľať, či protestovať, nemala by na to silu. Dokonca by na to nemohla ani pomyslieť.
Prikývla a bez toho, aby na Caleba pozrela, chladne si vymanila ruku z jeho zovretia a odišla preč. Bez slova či pohľadu, bez úsmevu čo bozku. A to iba mojou vinou.
No necítil som sa vinný. Cítil som zlosť i hnev, vzrušenie, žiarlivosť, túžbu... No vinu nie.
Trieda sa zatiaľ vyprázdnila a ja som mal nejaký čas do ďalšej hodiny a tak som Calebovi pokynul, nech vojde.
Presekol ma nepríjemným pohľadom, arogantným a opovržlivým.
To ma pobúrilo ešte viac a tak som za nami prudko zavrel dvere, až sa ich drevo akoby bojazlivo zachvelo. I ono pocítilo moju moc. Aspoň tak mi to vtedy prišlo.
Nastalo ticho a on sa ku mne znudene otočil, s rukami prekríženými na hrudi, akoby som mu ani za pozornosť nestál.
"Prestaň sa chovať, akoby som bol tvoj pes," zavrčal som nahnevane, neuvedomujúc si, že ani neviem, čo robím. Keď si to spätne prehrávam, zisťujem, že som sa naozaj choval ako žiarlivý hlupák. Blázon, čo si myslel, že má naňho nárok.
"Prečo? Si snáď viac ako to?" opáčil hneď drzo a moja ruka vyletela k jeho tvári.
Rovnako som ho mohol pohladiť, ako mu rozdrviť lebku, no napokon som sa zastavil ešte pred jeho belostnou, neporušenou pokožkou. Lákala ma, chcel som sa jej dotknúť. Zaujímalo ma, i keď som sa ho pred tým už dotýkal, či je skutočne taká chladná a hladká, akou vyzerala byť.
V jeho očiach sa mihol náznak strachu, no potom sa opovržlivo usmial.
"Nechávaš sa ovládať svojimi pocitmi ako obyčajné zviera," vypľul znechutene a ja som ruku stiahol k telu, uvedomujúc si, ako veľmi sa mi napínajú svaly v túžbe mu ublížiť. Tak veľmi som ho v tú chvíľu nenávidel.
"Neprovokuj ma, Caleb. Dnes už mám i tak dosť tvojich výčinov," upozornil som ho nenávistne skrz zaťaté zuby.
Usmial sa, v jeho očiach sa mihlo pobavenie.
"Takže si si všimol, že som sa s ňou pred tým miloval? Neprídeš si niekedy ako úchylný sliedič?" uchechtol sa, na čo som zavrčal prudkým, temným hlasom.
V jeho očiach sa znova mihol ten sotva badateľný strach a šok. Začínal si uvedomovať, že nie vždy mu jeho činy prejdú.
A v ten deň mu prejsť nemali.
"Dávaj si pozor na jazyk, Caleb. Toto zle skončí," precedil som medzi zuby, snažiac sa ho varovať.
Môj démon sa nebezpečne mykal, jeho vôňa a pach ma objímali ako zajatca a nechceli ma pustiť. Cítil som, ako mi tmavnú oči, ako sa mení ich výzor, ako mi brnia pery.
"Si na to príliš zbabelý. Je mi ťa ľúto..." odfrkol si posmešne.
Schytil som jeho ramená, otočil sa i s jeho ľahkým telom a prirazil ho k stene.
Oči sa rozšírili prekvapením, keď sa jeho tvár ocitla iba kúsok od mojej.
V hlave mi behalo: "Varoval som ťa!", no nedokázal som to ani len povedať nahlas.
Prisal som sa na jeho pery ako zmyslov zbavený, nedokázal som potlačiť svoju túžbu po jeho dotykoch, jeho tele, jeho bozkoch. Chcel som, aby bol ponížený, aby trpel.
A zároveň som ho iba chcel cítiť.
Čakal som na odpor, dokonca sa naňho i tešil, no ten neprišiel. Jeho prsty som pocítil na predlaktí, pretože som ho stále držal za ramená, jeho jazyk mi prešiel po perách a ja som strnul.
Ochabol som a nechal sa úplne vyviesť z rovnováhy, jeho jazyk mi vošiel do úst a začal hravo útočiť na tej môj. Pustil som jeho ramená a on namiesto toho, aby ma od seba odstrčil, jednu ruku položil na spodnú časť môjho chrbta a pritisol ma k sebe a druhou mi vošiel do vlasou.
Keď som si konečne uvedomil, čo sa deje, bolo neskoro. Môj démon bol rovnako šokovaný ako ja, no stiahol sa, čakajúc ako lovec, ktorý sa hrá so svojou korysťou. A moja túžba sa nedala zastaviť, bola vyprovokovaná na maximum.
Môj jazyk sa pohol a keď sa prvý krát spojil s tým jeho, telom mi otriasla nezdolateľná triaška. Telom som sa pritisol k nemu, začujúc jeho ston.
Vzdychol som pri počutí toho zvuku a moje ruky mu vošli pod bielu školskú košeľu. Jeho pokožka bola horúca, po prvý krát, jeho telo hladké a pevné. A tak krehké...
Nedokázal som si ani len predstaviť, aká sladká a príjemná musela byť v tú chvíľu jeho krv.
Odtiahol som nás oboch od steny a otočil ho chrbtom k poslednej lavici. Položil som ho na ňu a zavalil ho vlastným telom. Moje telo sa chvelo tak ako nikdy dovtedy, cítil som slasť rovnateľnú sa so slasťou z krvy.
Vzdychal pod mojimi rukami i bozkami, z môjho vlastného hrdla vychádzali stony rozkoše. Chcel som viac.
Perami som mu blúdil po krku, keď som narazil na bod, ktorý bol studenší ako tie ostatné. Jeho povrch bol hladký a nepravidelný...
Jazykom som prešiel po jeho jazve, spôsobenej mojimi zubami a pocítil niečo o veľa silnejšie ako túžbu po jeho tele...
Najskôr som jeho pokožku iba jemne skúsol, na čo sa z jeho hrdla ozval ston, obsahujúci moje meno...
Nebolo návratu. So živočíšnou túžbou som sa zahryzol do jeho krku, tekutina mocnejšia ako samotný život mi vtiekla do úst i do krku, ja som ju sal plnými dúškami a užíval si telo, mocne vzdychajúce od rozkoše.
Odtiahol som sa, do teraz neviem, prečo, ani ako som to urobil a pokračoval v bozkávaní jeho kože, akoby aj samotný môj démon chcel, aby tieto mučivé hry pokračovali. Jemu samotnému sa páčili, cítil som jeho uspokojenie, také, aké sa stále nedostávalo mne.
Vrátil som sa k jeho ústam, znova spojil naše pery, pocítil som zmiešanú chuť jeho slín a jeho krvy. Prebehla mnou ďalšia mocná triaška, na okamih som sa odtiahol a videl jeho zahmlený pohľad, keď prehltol svoju vlastnú krv i vzrušenie, ktoré sa mu zjavilo v očiach.
Uvedomujem si, že Caleb asi nebol taký, ako všetci ostatní, možno práve to som na ňom tak miloval. Jeho nepochopenie i jeho znechutenie nedokázali prekryť jeho túžbu po všetkom, po čom som túžil ja, jeho túžbu po bolesti, ktorú som mu mohol uštedriť zase iba ja. Bol iný, isto bol blázon, isto bol zvrátený. Bol pre mňa dokonalý.
Uvedomil som si to i v tej chvíli, moje vzrušenie dosahovalo maxima a ja som ho znova začal drsne bozkávať, jeho ruky blúdili po mojom tele, rovnako ako tie moje po jeho.
Jeho ruky nahmatali okraj nohavíc a ja som bolestne túžil po tom, aby sa čas zrýchlil.
Je to paradox, že ja, ktorému čas prišiel tak pomalý, som vtedy tak mocne zatúžil po jeho zrýchlení.
A v tom som sa to stalo.
Kroky. Vône. Hlasy.
Neboli sme sami, niekto mal prísť a mal nás takto nájsť. Bol by to môj koniec, bol by to jeho koniec, bol by to koniec všetkého.
Odtiahol som sa tak rýchlo a tak prudko, že Caleb ešte rukami zašmátral v prázdnom vzduchu v túžbe pritiahnuc si ma.
Usmial by som sa, no musel som sa upraviť. Ja som to stíhal ľahko, no Caleb ešte stále nechápal.
"Prichádzajú," povedal som zlovestne a jeho oči sa rozšírili ľahko pochopiteľným strachom.
Vyskočil na nohy a začal sa upravovať. No jeho pokožka bola príliš červená, jeho výzor príliš... Zmyselný.
Pocítil som náhlu túžbu znova sa k nemu pritisnúť a zmocniť sa ho, no to už boli kroky prekliato blízko.
"Postav sa za dvere," rozkázal som mu príkro, no on okamžite urobil tak, ako som chcel.
Rýchlymi a nezbadateľnými pohybmi som sa presunul ku stolu a tam čakal. Dvere sa otvorili vzápätí a predsa mi to prišlo ako večnosť.
Objavili sa prví študenti, ktorí sa rozhliadli po miestnosti. Takmer sa pozreli za dvere, no ja som napol telo a ovládol ich myseľ tak ľahko, akoby som vošiel nožom do masla.
Prichádzali jeden za druhým a poslušne ako ovečky si všetci posadali do lavíc, s očami uprenými dopredu.
"Choď," šepol som po chvíli a venoval Calebovi krátky pohľad. Jeho oči horeli, na tvári sa zjavil stud, hanba a ľútosť. A poníženie.
Trhol som sebou v bolestivom kŕči a chcel sa k nemu rozbehnúť a schovať ho v náručí, no on sklonil pohľad a vyparil sa. To som na začiatku chcel. Ponížiť ho.
Tak prečo som sa z toho vôbec netešil?

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Mei Mei | Web | 25. února 2009 v 16:14 | Reagovat

Kay: ze preco? lebo si sa donho rachol, preto!

jaj, dakujem, potesila si ma, ci uz venovanim, alebo clankom samotnym :D, "ukapla slzicka" *ale zas si to skoncila v tej najlepsej casti, ja sa na to mozem vy..to*mrmle si popod nos

Caleb je tak kruty, az to boli, ale uz sme sa niekde pohli.. preco sa ale vyspal s Hermionou? ma ju rad, abo nie? oh, dalsia vec, co mi nebude dat  spavat... uz je trapne, ze to stale opakujem, ale nemozem si pomoct, poviedky mas uchvatne a ja sa divim, kam na to chodis.. mohla by si poradit, lebo ja mozem aj krv potit, a houby... holt, s tym sa musi clovek narodit ;D

takze len tak dalej, tesim sa na new kapcu :)

2 hwesa hwesa | Web | 25. února 2009 v 18:58 | Reagovat

no teda, teraz som opäť dosť zmätená... tak má rád Hermionu alebo sa  s ňou len vyspal aby dráždil Kaya, lebo vedel, že to bude cítiť??? tak ako to je??? no toto musíš hneď vysvetliť... a poviem ti, že slash vôbec nemám rada ale týmto tvojím písaním si ma totálne uchvátila... ty vieš všetko tak dobre napísať a každého zaujať... že to je až nefér voči nám ostatným :-)

3 FReedoM FReedoM | Web | 25. února 2009 v 20:39 | Reagovat

Ja... Nemám sov.

Fakt som totálne ohúrená.  Ty píšeš dokonale. Ešte stále mám pootvorené ústa úžasom a nadšením. Waw, waw, waw. Prekrásna kapitola hehe. Každou kapčou sa zlepšuješ moja. Bravo!!!

Ja som normálne v škoku hihi. Toto akože nemalo chybu. Normálne som si myslela, že sa do neho aj zakusne... Ja som newmohla. Ja že ho celého vycucá a koniec.

Bolo jasné že tí dvaja patria ke sebe, len teraz je záhada, že ši to Caleb prežije :D

Ale myslím že nie. Podľa mňa zomrie a jeho telo bude patriť Kayovi. Len teória :)

A mocinko ti dakujem za venovanie moje. Potešilo.

A čo Mello? Kedy bude dalšia kapča? A kedy volastne pridáš kapču k tomuto? Neviem sa dočkať.

4 Lia Lia | E-mail | 25. února 2009 v 21:07 | Reagovat

ako precitala..som si tuto poviedku.az teraz.ale som z toho taky jelen..ze AZ

5 *♥Smile♥* *♥Smile♥* | 27. února 2009 v 14:11 | Reagovat

Super kapitola a vlastne celá poviedka. Moc sa mi to páči a nemôžem sa dočkať pokračka. Nečakala som, že ho pokúše. Chvíľami som si normálne myslela, že je po ňom.

6 Areneis Areneis | E-mail | Web | 9. března 2009 v 16:40 | Reagovat

Skvělá kapitola, skvělá povídka. Vážně je to moc pěkné a já se těším na další kapitolku. :-)

7 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:14 | Reagovat

Počkať! Musím predýchať to množstvo myšlienkových pochodov! Lebo neviem čo skôr napísať! ááách, má skutočne rád Hermionu? Prosím však áno?
ústa mám ešte na klávesnici a neviem sa z toho spametať!

8 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:14 | Reagovat

a samozrejme strašššne krásne ďakujem za venovanie :):)

9 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 17:06 | Reagovat

Je dobre, že bola táto kapitola taká krátka, lebo ja som pri nej nedokázala dýchať a na konci som zistila, že mi chýba kyslík. Ešte chvíľka a je po mne. DOKONALÉ.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama