7. Melody of the blood

10. února 2009 v 19:57 | Lostt |  Melody of the blood
Viem, že je pridávam poviedky pomalšie a že ich je už iba málo, ale snáď sa to zmení. Niekedy.
Je to vidieť aj na návštevnosti, ktorá sa začala zase zmenšovať a ja by som naozaj rada uverejňovala, či písala nové poviedky, ale skrátka na to momentálne nie je veľa časy, navyše sa mi bolesti hlavy (ktoré neurológ po MR a EEG víťazne vyhlásil za migrény-akoby som to nevedela) stále častejšie vracajú.
Ospravedlňujem sa, ale nejakú dobu to ešte pôjde takto. Možno cez prázdniny niečo skomolím, mám aj nápad na niečo nové, tak uvidím.
Každopádne prajem príjemné čítanie, snáď sa bude páčiť:)



Do uší mi doľahol jeho ston. Napol bolesť, napol vzrušenie.
A presne to isté som vtedy pocítil ja. Odstrčil som ho od seba takou silou, až jeho telo s hlasným buchnutím narazilo do nočného stolíka. Zviezol sa na kolená a potom na všetky štyri. Videl som, ako sa mu trasú ruky vysilením. Mocne a nahlas oddychoval.
A ja som robil to isté.
Zdvihol ku mne tvár. Bola bledá a spotená. Oči potratili svoj lesk. Ruku si pritískal k rane na krku a medzi prsty sa mu rinuli kvapôčky krvi. Nespôsobil som mu veľkú ranu. Decentnú. Jemnú. Hriešnu. Neodpustiteľnú.
Moje oči boli stále rovnaké, nedokázal som teraz potlačiť výzor démona. Na to som bol príliš zdivočený a on bol silný. Silnejší než kedykoľvek pred tým.
Prehltol som na prázdno, v krku som stále cítil chuť. Jeho chuť.
Bolesť a vzrušenie. Bol som nimi plný. No nie tak ako on. Jeho ovládali tieto dva pocity napol. Mňa objímali oba, no úplne. Myslel som, že ma to roztrhá. Chcel som kričať bolesťou i vzdychať slasťou. Chcel som ho utešiť, no chcel som i viac. Chcel som jeho krv. I jeho telo.
"Prečo si to..." povedal som trasľavým hlasom a ustúpil na druhý koniec izby. Poriadne som sa zaprel do drevenej šuplíkovej skrine, ktorá sa ocitla za mojím chrbtom. Tmavé drevo sa mi zachvelo pod rukami a ja som cítil, že čoskoro praskne. No lepšie, keď praskne drevo. V ušiach sa mi ozval zvuk lámajúcich sa Calebových rebier.
Démon vo mne zaplesal. Ja som zaúpel a skrivil tvár.
"Prečo..." vydýchol som a sledoval ho. Postavil sa. Nohy sa mu triasli a takmer spadol. Telom mi trhlo v snahe zachytiť ho. Pomôcť mu. Podprieť ho a nedopustiť, aby si ešte nejako ublížil.
No keby som to urobil, ublížil by som mu ešte viac.
"Potr-" zasekol sa. Jeho hlas bol priveľmi chrapľavý a priveľmi slabý. Vyčerpával ho a mne to trhalo uši. Žily a šľachy samu napli a miesto na krku, do ktorého som ho pohrýzol, sčervenalo.
"V skrinke za tebou je prútik. Vyčaruj si náplasť."
Pokrútil hlavou a zasykal bolesťou pri tomto pohybe. Znova mnou trhlo. Došlo mi, že mi chce naznačiť, že na čary nemá dostatok síl. Vedel som, že nemá. Hlúpa chyba. A i keď môj mozog pracoval na dvesto percent, nedokázal som sa sústrediť na nič z toho, čo sa mi odohrávalo v hlave. Scény, plány, slová, lži.
"Na umývadle je handra. Je čistá. Namoč ju a prilož k rane."
Pozrel na mňa, jeho pohľad bol strnutý a predsa pokojný. Sledoval som ho a nie len že nechápal sám seba, najmä som nechápal jeho. Nemal byť pokojný. Mohol cítiť čokoľvek, ale pokoj to byť určite nemal.
"Nie..." zachraptil znova a kolená sa mu podlomili. Jeho telo padalo príliš pomaly. Tak pomaly, že som si stihol rozmyslieť všetky pre a proti. Proti vyhralo a nemuselo sa ani snažiť.
A predsa som vystrelil a zachytil ho. Jeho telo sa oprelo o moje, jeho prsty sa mi zaryli do ramien s kŕčovitým zovretím.
Telo sa mi naplo, keď som znova ucítil jeho vôňu. Chcel som ho viac ako kedykoľvek pred tým, no zároveň som viac ako kedykoľvek pred tým odpísal zviera v hlbinách môjho vnútra. Jeho rev a smäd som potlačil a chlapca stisol pevnejšie. Podvihol som ho a položil na posteľ.
Nech už to urobil Caleb pre čokoľvek, bol som naňho nahnevaný. On nemal byť samovrah a i keď sa celý jeho život, jeho existencia blížila k okamihu, v ktorom sa mal dobrovoľne vzdať života, takto to nemalo byť. V prvom rade sa to nemalo stať vôbec. No takto to bolo neprípustné.
Sám som namočil handru a priložil ju k jeho krku so zaváhaním priam hrdinsky krátkym. Trhol sebou, no ja som sa posadil na kraj postele a chytil ho.
"Stratil si veľa krvy. Lež a odpočívaj. Nesmieš sa namáhať."
Otvoril oči a pozrel na mňa. Očakával som strach a možno nenávisť, stále mi nedochádzalo, že toho sa uňho nedočkám.
On sa na mňa usmial, akoby sa práve zobudil.
"Ďaku- Ďakujem," povedal, jeho hlas bol slabý, no už začínal nadobúdať svoj pôvab. Stuhol som v túžbe niečo rozbiť, či niečo zničiť. Napokon som iba pokrútil hlavou.
"Prečo?" spýtal som sa s tvárou stiahnutou bolesťou, hnevom i sebaopovrhovaním.
"Musel som," povedal a pokrčil ramenami. Jeho tvár sa znova na okamih stiahla bolesťou a zbledol ešte o niečo viac, no nevydal ani hláska. Obsiahla ma hrdosť a znova ten hnev rodiča, ktorého dieťa zbytočne riskovalo.
"Potreboval si krv. Silnú a... A sýtu."
Napriek svojmu hnevu som natiahol ruku a pohladil ho po tvári s jemným výrazom. Moje oči boli nežné. Cítil som k nemu v tú chvíľu taký príval lásky, až som ho nedokázal skryť.
Musel ho cítiť i on.
"Si naivný blázon. Ak ešte niekedy urobíš niečo podobné..." zasekol som sa, pretože jeho pohľad, žiarivý, bez štipky arogancie, ma omámil. Sklonil som sa k nemu a pery pritisol na jeho čelo. Bolo chladné a mierne vlhké od potu. No ak by som mal menovať tri najlepšie okamihy môjho života, tento by bol jedným z nich.
Odtiahol som sa iba trocha a tvár dal do rovnakej úrovne s jeho.
"Si ľahkovážny."
"A ty si prísny. Potreboval si to."
"Nie tvoju..."
"Zvládol si to."
"Zvládol? Pozri na seba! Tomu hovoríš zvládol?" spýtal som sa rozhorčene a hľadel mu do očí z neobvyklej blízkosti.
Do očí, ktoré sa zrazu usmiali s pohľadom nežným, prívetivým, láskavým, vyčerpaným. Nikdy taký pohľad nemal. No už som ten prenádherný pohľad videl. Bol to pohľad jeho matky, taký, aký som si ho z toho mála stretnutí pamätal. Vedela, že som zabil jej muža, no vedela, že som zachránil jej syna.
"Si ako tvoja matka," povedal som zrazu ticho, uvedomujúc si, že moja tvár je iba pár palcov od tej jeho. Od tváre anjela.
"Miluješ ma?" spýtal sa zrazu a v tú chvíľu by som odprisahal, že moje srdce bilo rýchlejšie ako ktorékoľvek iné na planéte. Moje funkcie, inokedy takmer až nezbadateľne pomalé, sa zrýchlili na neúnosnú hranicu.
Sledoval som jeho oči. Pýtal sa to tak vážne, ako len mohol, predsa nestrácal ten pohľad.
"Áno," odvetil som a nezachvel sa, i keď som chcel. No niečoho takého som nebol schopný. Prikývol a ja som sa k nemu sklonil bližšie. Chcel som pocítiť jeho dych na perách. Dotyk jeho pier.
Otočil hlavu na stranu a zavrel oči.
"Som vyčerpaný," povedal a do hlasu sa mu znova začínala drať jeho arogantnosť. Urobil správne, že mi to nedovolil, no jedným z jeho dôvodov celkom určite bolo vedomie, že mňa to bude bolieť.
Okamih som ešte zotrval a pomyslel som na to, aké by to bolo, keby neuhol.
No on uhol. Uhol. Uhol...
Odtiahol som sa a postavil. Ešte raz som si ho prezrel a potom ho prikryl. Ani len sa nemykol. Oči mal zatvorené, telo uvoľnené a mokrý uterák sa mu zošmykával z krku.
Vzal som mu ho a hodil do umývadla.
Dnes som pocítil Calebovu krv. Calebovu krv...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 FReedoM FReedoM | Web | 10. února 2009 v 22:50 | Reagovat

Jejko. Nemám slov k tejto poviedočke. Jednoducho krása a ešte raz krása. Strašne sa mi táto poviedočka páči. Krásne opisovaná tá záhadná a nečitateľná láska chlapca a upíra. Je to fakt pekne napísané :)

A netráp sa o návšetvnosť. Mala by si sa pozrieť na moju (pre istotu tam ani nie je :D) Ja tak isto teraz príliš nepíšem (znova). To je  tou ságou twilight. To je tak úžasná kniha... O tom by som mohla ešte dobre dlho básniť hihi

Tak eče raz krásnunká kapča :)

A o čom rozmýšľaš že budeš písať? Bude to niečo - z HP? Twilight? Fantasy? Pokoiaľ tam nebude Draco, Hermiona, Harry, Malfoy, Lili - tak som úúúplne spokojná a začni písať hihi. To si nevšímaj.

Trocha som sa zakecala? Hihi. No OK :)

Dúfam, že migréna ustúpy (mne dnes neustúpila a ani včera a tabletky nepomáhajú) a budeš znova schopná skvele písať (a hlavne rýchlo však? )

2 hwesa hwesa | Web | 11. února 2009 v 10:12 | Reagovat

no ja tu odpadávam, keby nesedím tak už ležím na zemi... toto bola neuveriteľne úžasná kapitola... všetky tie pocity čo si tam opisovala a to ako si ich opisovala, to ma jednoducho dostalo... a na konci tá ich láska... neviem čo ešte napísať, toto bola asi tá najlepšia kapitola z celej poviedky (takýto pocit mám ale aj pri ostatným kapitolách v poviedke keď ich čítam) :-)

3 Mei Mei | Web | 19. února 2009 v 20:49 | Reagovat

Boze moj, to je uzasne! A ovladol sa ! A povedal mu, ze ho miluje ! A ja uz zas hyperventilujem ! Beriem spat to, ze je narcis, beriem spat to, ze som Caleba prirovnavala k Malfoyovi a kricim I LOVE MELODY OF BLOOD !!!

4 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 15:10 | Reagovat

Decentnú. Jemnú. Hriešnu. Neodpustiteľnú.
Milujem túto poviedku, hlavne jej inosť... Pocítil Calebovu krv, ale to znamená... no wau :D

5 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 16:03 | Reagovat

Dokonalá kapitola. Dychberúca a nádherná. Milujem Tvojho Kaya a Caeba. A kľudne by to mohlo byť len o  nich dvoch kašľať na FF HP. Napísala si ich krásne.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama