6. Melody of the blood

1. února 2009 v 15:49 | Lostt |  Melody of the blood
Fakt som vám hrozne vďačná za komentáre k tejto poviedke. Táto poviedka má iný štýl, ako ste si vy, čo ju čítate, určite všimli, a práve preto ma komenáre tak veľmi tešia. Píše sa úplne inak a asi aj ťažšie, takže som rada, že aspoň niektorí to oceníte. Snáď sa vám bude páčiť aj táto kapitola.



"Kay," ozvalo sa pevne a hrozivo.
Dúhovky sa mi neprirodzene zúžili do tenkej, vertikálnej modrej čiarky a potom sa vrátili do normálneho, ľudského stavu.
Zavrel som ústa a s trhnutím odstúpil od stuhnutej, zmätenej Hermiony. Zavávrovala, no on ju chytil.
Pozrel som ponad jej plece a stretol sa s nahnevaným, znechuteným pohľadom svojho chlapca. Pokrútil hlavou. Hnev. Znechutenie. Odpor.
Prešiel mnou silný kŕč bolesti. Fyzickej z neukojeného smädu. Psychickej z toho pohľadu.
"Zmizni, Kay. Drž sa od nej," zavrčal Caleb a ja som iba stál a sledoval ho. Prečo to robí?! myslel som si. Prečo mi nechce dopriať to potešenie, tú slasť? rozmýšľal som. V tú chvíľu som bol iba levie mláďa, ktoré nechápalo, prečo mu jeho mama nedá kus krvavého mäsa. Je to hrubé prirovnanie? A viete vôbec, o koľko horšia bola skutočnosť?!
Odstúpil som o ďalší krok a pokrútil hlavou. Zmätený.
"Ja... Nechcel som to. Ale bola príliš blízko a sama..." šepol som, no on ma zmrazil pohľadom.
"Choď do izby, Kay," povedal, jeho hlas bol nepríjemný a jedovatý. V tú chvíľu by som urobil čokoľvek, aby mi odpustil. Zabíjal by som. Prosil by som. Nesmel ma nenávidieť. Nie on. Nie kvôli môjmu smädu. Nesmel...
"Musím ju zbaviť spomienok," povedal som trasľavo a opatrne, čakajúc na jeho reakciu. Ozvala sa vo mne chladná logika, istá časť mojej mysle dokázala uvažovať i cez moje pocity a smäd. Bola to rokmi zdokonalená schopnosť.
Pohľad stočil k stále zmätenej a stuhnutej Hermione. Jej reakciu som chápal. Ochromil som jej myseľ tak, akoby to urobil jed hada. Ešte stále nebola schopná logicky myslieť, dať si dohromady súvislosti. Nie potom, čo som sa jej hlavou prehnal ako obrovská vlna a zanechal tam spúšť zrovna tak veľkú. Nemohla vzdorovať mojej sile i keby chcela. A ona sa o to pokúšala. Zajtra ju bude bolieť hlava tak veľmi, akoby jej do nej niekto vŕtal. Ľutoval som ju. Tej bolesti som ju mohol ušetriť. Možno by už teraz mala po nej...
Pokrútil som hlavou a sústredil sa na Caleba, snažiac sa tváriť čo najviac presvedčivo.
"Neublížim jej, no ak to povie-"
"Prestaň!" okríkol ma hrubo a otrávene. Až vtedy mi došlo, že sa chová inak. Ešte pred nedávnom mi navrhoval, že ju mám zabiť. A teraz...
"Zamiloval si sa do nej," povedal som prosto a ticho, prázdne.
Pozeral na mňa tvrdo a nepríjemne. Ja som bol ten, ktorý po stáročiach sklonil pohľad prvý.
"Tak to urob. Ale ak jej ub-"
"Neublížim. Bude v poriadku," povedal som a pristúpil bližšie. Už by som jej neublížil. Nie po tom, čo som mal v pamäti tak živý obraz Calebovho pohŕdania.
Pristúpil som k nim bližšie. Čakal som, že Caleb ustúpi, no on ju stále držal a nepohol sa ani o krok.
Zahľadel som sa jej do očí a sústredil sa. Snažil som sa biť jemný a priveľmi ju neznásilňovať. No nebolo potreba prekonať jej odpor. Ona už žiadny nemala. Do jej mysli som vošiel ľahko ako tenký prúd vody a vymyl som to, čo som mal.
Zažmurkala a divne na mňa pozrela.
Odstúpil som a Calebovi pokynul, aby odstúpil tiež. Práve keď ju pustil, jej pohľad sa vyjasnil a zaostrila na mňa.
"Ja... Teda... O čom sme sa rozprávali?" spýtala sa zmätene. No v jej očiach už bolo vidieť to odhodlanie a hrdosť. Nie len bolestivá prázdnota.
"Práve ste mi išli povedať, prečo ste za mnou prišli," povedal som láskavo. Môj smäd som mal pre ten moment plne pod kontrolou a ona sa zamyslela.
"Chcela som vás iba upozorniť na tie prirýchle a nečakané pohyby. Viem, že i vám došlo, že to bola chyba. No naozaj si musíte dávať lepší pozor. A ešte niečo by ste mali vedieť... Riaditeľke o tom tento raz nepoviem."
Roztvoril som oči. To bolo nečakané. No prikývol som. Po tom, čo sa teraz stalo, som si nezaslúžil takú ochotu.
"Ďakujem. Budem si dávať pozor."
"Nebolo by dobré, keby študenti zistili, že ste upír, však?" ozval sa zrazu Caleb a ja som po ňom pozrel, akoby som ho zbadal až teraz.
Hermiona nadskočila a prekvapene naňho pozrela.
"Ty... Vy ste mu to povedali?!" okríkla ma viac nahnevane ako prekvapene.
"Caleb je starý priateľ. Vie o tom dlhšie ako vy."
Hermiona sa na mňa hodnú chvíľu mračila a potom pokrútila hlavou. Inštinktívne pomalými a rozvážnymi pohybmi. Akoby jej podvedomie našepkávalo, že jedno prudké pokývnutie ju pred chvíľou takmer stálo život. A možno to tak aj bolo. Napokon, čo ja viem o ľudských pocitoch?
"O tomto ale pani profesorku informovať určite budem. Len aby ste to vedeli," povedala a otočila sa k odchodu.
Cítil som rýchly tlkot jej srdca, keď pozrela na Caleba i jej nadýchnutie, keď jej pohľad oplatil a mierne sa povzbudivo usmial.
A mohol som za to ja. Sklonil som pohľad a pocítil ostrú bolesť, akoby ma niekto bodol. Po prvý krát v živote som pocítil ostrý hrot žiarlivosti v tele. Tak silný, až som musel stisnúť zuby, aby som nezreval. To bol jeden z pocitov, ktoré dokážu stvorenia môjho druhu pocítiť o mnoho silnejšie. Upäl som sa k tej žiarlivosti celou dušou- ak som vôbec nejakú mal- a nedokázal sa jej zbaviť.
Osameli sme a ja som spýtavo pozrel na Caleba.
"Chcel si niečo?" spýtal som sa opatrne, pochabo dúfajúc, že sa nebude vracať k predošlému incidentu.
"Nezamiloval som sa do nej. No keby si jej ublížil, vyhodili by ťa odtiaľto. Možno uväznili. Nie si normálny. Musel som niečo robiť. Sladké reči by neplatili," povedal bez okolkov tvrdo.
V poslednej dobe ma ľudia prekvapovali podivuhodne často.
"Nemusíš mi to vysvetľovať. Nemusíš robiť nič," povedal som a nedokázal skryť bolesť v mojom hlase.
"Viem, že nie. Takisto ti nemusím povedať ani to, že i keď ju nemilujem, nedovolím, aby si jej nejako ublížil."
"Viem, chytili by ma a uväzn-"
"Nie. Ale nechcem, aby si jej niečo urobil. Je priateľská, statočná a múdra. A nezaslúži si zomrieť tvojimi rukami."
Tvár sa mi stiahla bolesťou keď to vyslovil. Bolí to doteraz. Nedokážete si predstaviť... Nedokážete.
Miloval som Caleba. Nadovšetko na svete. A on mnou v tú chvíľu opovrhoval.
"Poď," povedal napokon zmierlivo, no pevne a odhodlane, obišiel ma a zamieril k môjmu kabinetu.
Stál som ešte hodnú chvíľu a snažil sa upokojiť sa. No nedokázal som to.
V ten večer som stratil viac, ako som si myslel.
A to som nevedel, čo sa bude diať pár okamžikov potom. Nevedel som, že toho stratím ešte o mnoho viac.

*****

Zavrel som dvere kabinetu a vstúpil do svojej izby. Caleb stál pri mojom nočnom stole, bol mi otočený chrbtom a niečo robil s rukami. Akoby si napravoval límec na bielej školskej košeli, ktorú mal na sebe. Sledoval som jeho chrbát a umáral sa nedočkavosťou, ktorú som ale nechcel dať najavo.
"Čo si chcel?" spýtal som sa napokon, rovnako opatrne ako na chodbe.
Cítil som nepríjemnú neistotu. Nepríjemný strach.
Nemával som také pocity a ich cítenie ma bolelo a zachmurovalo o to viac.
Caleb sa zrazu otočil a ja som strnul. Pohľad mi padol na jeho ruku, pritisnutú ku krku. Dotýkal sa svojho krku?
Zaostril som a uvedomil si, že nie prstami sa dotýka svojej pokožky. No niečím iným. Malým. Tenkým. Kovovým. Ostrým.
Špendlík.
Vyrazil som dopredu ako rýchlo som vedel, ako rýchlo som sa prebral z prekvapenia a presne v okamihu, keď som si uvedomil, čo Caleb robí.
No jeho ruka švihla a urobila tenkú, a predsa hlbokú ranu v jeho doposiaľ neporušenej, jemnej pokožke bledého štíhleho krku.
A ja som bol v pohybe dopredu. Nestiahol som zastaviť a ocitol sa tesne pri Calebovi.
Pri jeho čerstvej krvy.
Teraz už môžem rozprávať a teda vám môžem opísať, čo sa vtedy so mnou dialo, no vtedy by ste zo mňa ťažko dostali niečo iné, ako vzrušené zvieracie chrčanie. Je to zlé? Je to úchylné?
Nie, je to príroda. A tá ma tak stvorila.
Chytil som ho pevne oboma rukami. Jednou okolo krku a druhou okolo trupu pod pazuchami. Jeho telo som si pritisol k sebe mocne a pevne, neuvedomujúc si, akému nebezpečenstvu ho tým vystavujem. Moje oči boli temné a neľudské. Tvár som mal skrivenú neopísateľným, vzrušujúcim smädom, keď som sa k jeho krku sklonil a privoňal. Nos som si oprel iba o kúsok vyššie, ako bola tenká a rovná ranka s kvapkou krvy.
"Urob to," povedal ticho a namáhavo. Jeho hlas bol vtedy pridusený mojím stiskom, vystrašený mojou nezvyklou reakciou a dokonca i vzrušený tým, čo sa malo diať ďalej.
Ale to som vtedy nevnímal. Stisol som ho pevnejšie, až sa z jeho hrdla ozval bolestivý ston.
Ten vyburcoval všetky moje zmysli a ja som sa zakusol.
S citom a jemne, predsa ako divé zviera.
Jeho krv som pocítil na jazyku, na perách, obtierala sa mi o zuby a tiekla dolu hrdlom. Zahrievala ma. Vzrušovala. Besnel som po nej. Chcel som viac.
Hltal som a hltal, ako smädný po dlhej púšti. Hltal som a nerozmýšľal nad tým, že jeho život mi uniká medzi prsty. Že jeho život je to, čo mi prúdi dolu krkom. Že jeho život je to, s čím sa hrá môj svižný jazyk na jeho rane.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 hwesa hwesa | Web | 1. února 2009 v 16:03 | Reagovat

ten začiatok... teda ten Caleb sa nezdá, normálne som z neho nemohla... keď bol taký autoritatívny tak bol taký sexi :-) ... a ten koniec... ešte stále mám otvorené ústa od prekvapenia... odpadávam z toho... tak teraz nebudem spať, kým sem nedáš pokračovanie... a to ako si tam opisovala tie jeho pocity, ja z toho fakt nemôžem :-)

2 MirabelS MirabelS | 1. února 2009 v 18:44 | Reagovat

no perfekné (aj ked nechapem ako prebieha tá premena) XiD

3 magicka magicka | 1. února 2009 v 18:46 | Reagovat

aaaa napinave no prezije ci ne!!!chcem vediettt dnes som mala taky uzasny den a ty ma tak napinas joj no pokracko!!!!

4 FReedoM FReedoM | Web | 6. února 2009 v 18:35 | Reagovat

Waw. On zomrie? To fakt? EEEE! Eče nem. On bol taký zlatý a... Ale zase na opačnej strane.... čo sa má stať, to sa stane. A píš rýchlo pokračko inak ma tu picne na miest. úžasná kapča a neviem sa dočkať dalšieho pokračka.

5 Evanska Evanska | Web | 7. února 2009 v 11:24 | Reagovat

Počkať, nejako mi to nedochádza... To ako fakt zomrie? Ale Lostt no tak, ešte nie. Rýchlo pokračko, lebo nezaspím, okis? Vážne Lostt prosíííííím...

6 Mei Mei | Web | 19. února 2009 v 20:34 | Reagovat

Kay by Caleba nezabil... ete pocka...hadam Dobre, nejdem spekulovat, dalsia kapca vola :D

7 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 15:57 | Reagovat

Caleba nieeee!!! Prosíím. Caleba som si nenormálne obľúbila. Je dokonalý. Idem rýchlo ďalej.

8 Skv Skv | E-mail | Web | 6. března 2012 v 0:44 | Reagovat

Moc dobrý. Těším se na další

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama