Zelený záblesk

11. ledna 2009 v 20:02 | Lostt |  °°°Jednorázovky°°°
Neviem ako ma to napadlo, ale keď som poviedku začala písať, netušila som ani aké budú postavy, ani dej, proste vôbec nič. Iba som zabíjala nudu:)
Vzišlo z toho toto a ja som spokojná, pretože momentálne mám také nejaké nijaké obdobie bez nápadov a chuti písať, ale toto ma v mojej momentálne nálade prekvapilo.
Tak snáď sa vám to bude páčiť a nad zvláštnosťou tohto príbehu sa nebudete priveľmi zastavovať. Bol to výstrel do tmy, ktorý som sa rozhodla uverejniť, snáď sa bude páčiť:) Samozrejme, ako to už u mojich jednorázoviek býva, zase je to psychologického nádychu.
Poviedka je príbehom mladej, no zvláštnej Cassie. Jej život je prázdny, nikto sa s ňou nerozpráva, snáď okrem jedného... A raz sa to všetko zmení a Cassie si uvedomí, že byť neviditeľná je často krát lepšie.




Nikdy som nebola obľúbená. Nie je to tým, že by som nebola pekná. Dokonca by som mohla tvrdiť opak. Som pekná spôsobom krehkej bábiky zo skla či porcelánu.
Môj starý otec vždy žartoval, že sa ma bojí čo i len dotknúť, aby ma nerozbil. Stará matka ho vždy žartovne pokarhala, no ja som vedela, že je to takmer pravda.
Som ako sklenená bábika. Moje veľké, okrúhle modré oči sú ako dve zamrznuté jazierka. Pery mám úzke, no plné, srdcovito krojené. Bradu tenkú a špicatú, srdcovitú tvár bledú, iba líca mám mierne ružové.
Vlasy mám svetlo hnedé s medeným nádychom, kučeravé ako mnoho lesklých prstienkov. Siahajú mi asi k lopatkám, no keby sa mi ich niekedy podarilo narovnať, určite by mi siahali aspoň po zadok.
Nemám priateľov. Nikto sa so mnou nechce rozprávať, nemožno sa tomu čudovať. Naozaj pôsobím veľmi krehko, veľmi nedostupne. Možno sa ma moji spolužiaci boja. No je to už takmer päť rokov strávených na Rokforte, čo sa mi všetci vyhýbajú.
Som malá, štíhla, moje telo je priam detské, i keď psychicky som určite vyspelejšia ako moji rovesníci.
Nemala som ako váhať dospieť, moji rodičia zomreli keď som bola veľmi malá. Nie je mi to až tak ľúto, akoby ste povedali, pretože si na nich takmer nepamätám. Ja mám pocit, že celý život žijem so starými rodičmi, akoby to nikdy nebolo inak.
Nový školský rok, piaty ročník, pre mňa začal bezvýznamne tak ako vždy. Znova to bude rok plný samoty, kedy jedinými šťastnými chvíľami budú chvíle doma. Ani moje spolubývajúce o mne nevedia viac, okrem toho, čo počuli. Nikdy som im o sebe nič nepovedala a na pár bezduchých rozhovorov s nimi neudržiavam žiadny kontakt. Ani s nikým iným.
No možno... Možno by sa našla jedna osoba, ktorá o mne predsa len niečo vie. Možno ma dokonca i pozná. Možno je mojím priateľom. Možno je tým, koho ľúbim.
Zavrela som knihu, ktorú som si čítala v Slizolinskej klubovni a položila ju na stôl. Začarovala som ju kúzlom, aby mi ju niekto nevzal- čo tu nie je raritou- i keď celkom pochybujem, že by mi niekto chcel brať knihu.
Pri dokončovaní kúzla ma vyrušil príchod hlučnej partie do klubovne.
Nečakala som, že ma niekto osloví, a tak som iba zamierila do svojej izby.
"Hej, ty, počkaj!" ozval sa zrazu hlas a ja som pokračovala v chôdzi. Prečo by ma mal niekto oslovovať? Nikto so mnou nechcel mať nič spoločné.
"No tak! Nepočuješ?! Stoj!" okríkol ma ten hlas, autoritatívny a namyslený. Poznala som ho, samozrejme že som ho poznala. Kto by ho nepoznal?
"Severus, zastav to dievča!" povedal ten hlas nahnevane a vo mne skrslo podozrenie, že možno sa to predsa len týka mňa.
No zbystrila som najmä kvôli oslovení Severusa.
"Cassie," povedal tichý hlas a ja som v okamihu zastavila.
Všetci zrazu stíchli a ja som pohľadom zavadila o moje spolubývajúce, ktoré stáli neďaleko.
"Cassie? Myslela som, že sa volá Cassidy," povedala jedna zamračene.
"Veď sa aj volá, to je zdrobnenina," povedala druhá premúdro a ja som prevrátila očami.
"A prečo ju tak nazval?"
"Nevieš, že oni sa priatelia? Vravela to Amanda, že vraj ich Loren videla sa spolu rozprávať."
Vzdychla som a rezignovane sa otočila.
Môj pohľad sa okamžite stretol s párom tmavých, inteligentných, no neprístupných očí. Odvrátil pohľad a pozrel na Luciusa Malfoya, ktorý si ma premeriaval. Jeho priatelia, podľa jeho vzoru, robili to isté. Pozerali na mňa, akoby ma videli prvý krát.
Bolo mi jasné, že sa nemôžem pokúšať o priateľstvo Bellatrix Blackovej, krásnej istým šialeným spôsobom, drzej, s pohľadom chladnejším ako čepeľ meča. Ona by vás zabila skôr ako ten meč, to mi verte.
Nemohla som sa rovnať ani s večne tichou a bledou Narcissou Blackovou, jej sestrou. Bola mladšia ako oni, no bola krásna a jemná, veľmi ženská. Nebola krehká takým spôsobom ako ja. Bola ako zamrznutá ruža, ktorej sa ľudia nechceli dotknúť, aby jej neublížili.
Mňa sa iba stránili, pretože som bola čudná.
A ako si môžem myslieť, že by moju prítomnosť postrehli ľudia ako Regulus Black, najmladší z ich partie? Jeho šedé oči farby kameňa boli rovnako tvrdé. Jeho pohľad vás dokázal prevŕtať až na samé dno vašej duše. Mali ste pocit, akoby vám dokázal čítať myšlienky, spomienky, videl vaše tajomstvá...
Sklonila som pohľad a čakala. Ak ma oslovil sám Lucius Malfoy, určite to nebude len tak.
"Prečo ma to dievča neposlúchlo, Severus?" spýtal sa Lucius a spravil dva kroky dopredu a zdvihol bradu. Premeriaval si ma prižmúrenými, arogantnými očami. No mnou to ani nepohlo. Nech po mne chcel čokoľvek, bolo mi to jedno.
"Neviem," odvetil Severus ticho a ja som zdvihla pohľad. Nepozeral na mňa, no pozeral do zeme tak ako ja pred chvíľou. Jeho pohľad bol napätý. Vyzeral, že cíti napätosť aj za mňa.
"Ako sa voláš?" spýtal sa a ja som takmer pokrútila hlavou. Veď to Severus pred chvíľou povedal...
"Cassidy Fultonová," povedala som pokojne a pozrela mu do očí. Ak sa Severus bojí, aspoň ja nebudem.
"Fulton... To mi niečo hovorí," povedal a zamyslel sa. No nevyzeral, že by ho to až tak trápilo.
"Bol to Smrťožrút," povedala mu Bellatrix tichšie a teraz si ma začala premeriavať aj ona. Jej pohľad bol nepríjemnejší ako kohokoľvek v miestnosti.
"Takže si na správnej strane?" spýtal sa Lucius a usmial sa. Kruto a nepríjemne. Prišlo mi, že sa iba hrá na niečo, čím nie je. Začínalo to byť trápne. Celý tento jeho výsluch, jeho opovrhovanie mnou, jeho výraz nadradenosti. I jeho správanie, akoby bol kráľom Slizolinu. Možno sa k nemu tak chovali jeho priatelia, ale to som ja nemala v úmysle. Mne by stačilo, keby si ma nevšímal tak, ako to robil doteraz.
"Nie som na žiadnej strane," odvetila som chladne a zaregistrovala, že Severus na okamih strelil pohľadom hore a znova ho sklonil.
"Tak potom by si to čo najskôr mala napraviť," povedala nenávistne Bellatrix a ja som na ňu pozrela. Snažila som sa vydržať jej pohľad a nedala som najavo žiadne rozpaky.
"Vezmem si tvoju radu určite k srdcu. A teraz ak dovolíte... Ja idem do izby," povedala som a otočila sa preč.
"Ja som ešte neskončil!" okríkol ma ten hlas a ja som na okamih zaváhala. Ľudia, ktorý si o sebe mysleli, že ostatným vládnu, ma pekne žrali.
No otočila som sa a sledovala ho nedočkavým pohľadom.
"Do akého ročníku chodíš?" spýtal sa a v jeho hlase bola taktiež nedočkavosť.
Neodpovedala som. To si to nemôže zistiť nejak inak? Naozaj ma bude vypočúvať ako nejakého zločinca, ktorým je vlastne on sám?
"No tak!" okríkol ma, keď videl, že nehodlám reagovať.
"Je to piatačka," povedal zrazu Severus a pozrel na mňa. Pozeral sa, akoby som sa zbláznila. No v jeho očiach boli aj akési obavy. Nechápala som ich.
"Piatačka... Pätnásť rokov... Vyzerá tak na jedenásť," povedal Lucius sucho a ja som sčervenala.
V jeho očiach sa zračilo pohŕdania a pobavenie a víťazoslávne zdvihol hlavu.
"Ale to nevadí. Aj tak by som ju rád vyskúšal. Doveď ju dnes večer, Severus, dobre?"
Severus vytreštil oči a ja som podvedome stuhla, i keď som nevedela, čo to znamená.
Lucius vykročil preč a jeho kumpáni za ním. Iba Severus ostal stáť a sledoval ma s vytreštenými očami. Spravila som k nemu krok, no jeho telom trhlo a rýchlo nasledoval svojich "priateľov".
Nevedela som, kam ma má Severus večer doviesť, no v podstate mi to bolo jedno. Aj tak som nemala v pláne nikam ísť.

*****

Nedokázala som sa pohnúť. Registrovala som bolesť prechádzajúcu celým mojím telom, cítila som pálenie v podbrušku, i pichľavé brnenie pravej strany tváre. Cítila som tupú bolesť na zápästiach i na stehnách.
Počula som pravidelné oddychovanie po mojej pravici. A cítila som slzy bolesti, poníženia i hnevu na lícach.
Nebol to plač. Iba mi tiekli slzy bezmocnosti a zadúšajúceho hnevu. Najradšej by som kričala a rozbíjala veci, no nebola som schopná sa pohnúť.
"Cassie," ozval sa tichý hlas plný strachu. Poskočilo mi vnútro pri počutí toho hlasu, no inak som nereagovala. Nechcela som sa pohnúť, nechcela som ani, aby ma tak ktokoľvek videl.
"Cassie," povedal rovnako ticho, no jeho hlas ku mne doľahol hlasnejšie, pretože pristúpil k posteli.
Najskôr sledoval spiaceho nahého Luciusa a potom jeho zrak padol na moje doráňané, sporo zakryté telo. Neušla mu krv na posteľnom prádle, ani tmavé podliatiny na mojej bledej pokožke, viditeľné i v tom šere.
Zavrela som oči a potlačila vzlyk. Zatla som päste, na čo sa ozvala vlna bolesti a ja som sa snažila uvoľniť svoje telo z toho kŕča, no nedarilo sa mi to.
Pocítila som dotyk teplej ruky na ramene. Ostro som sebou mikla a s hlasným a rýchlym dýchaním som vydesene pozrela na Severusa ako na blázna.
Stuhol a napäto ma pozoroval.
"Si v poriadku?" spýtal sa a stiahol ruku.
V krutom úškľabku som vycerila zuby a trhane pokrútila hlavou.
"Znásilnil ma. Takže odpoveď poznáš!" zasyčala som nenávistne, no hlas sa mi zlomil v plači.
"Je mi to ľúto," povedal šeptom a sklonil zrak. Vyzeral žalostne. No to nedokázalo zastaviť hnev, ktorý mnou prúdil. Neznášam poníženie a bolesť, tobôž nie z rúk niekoho, ako je Lucius Malfoy!
"Je ti to ľúto?! Vedel si, čo bude nasledovať, keď si ma sem priviedol a nechal ma tu! Vedel si čo bude, keď si mi vzal prútik a zamkol ma tu s ním!" môj šepot bol škriekavý a nepríjemný, bolestný; hovorila som medzi slzy i medzi stisnuté pery.
Neobhajoval sa. Vedel, že nič, čo povie, ma nedokáže upokojiť. Vedel o svojej vine, ktorá síce nedosahovala tú Malfoyovu, no rovnako musela byť potrestaná.
Severus sa otočil a vzal niečo do rúk. Podal mi to.
Bolo to moje dotrhané oblečenie.
"Poď," povedal ticho a napokon mi podal aj môj prútik.

*****

Zelený záblesk. Nič viac. Jednoduchý, prach obyčajný záblesk svetla a je koniec.
Je koniec takmer ročné utrpenia. Takmer ročného nenávidenia samej seba.
Luciusovi Malfoyovi som sa bohužiaľ priveľmi zapáčila. Páčil sa mu môj vzdor a moje bránenie. Napokon som prišla na to, že je lepšie mlčky to pretrpieť, no už bolo neskoro. I tak pokračoval. Vždy to začalo zaklopaním na dvere. Otvorením nepodmieneným mojím dovolením. Tmavými očami plnými ospravedlnenia, no strachu. Vždy ma zaviedol k tomu netvorovi, vzal mi jedinú zbraň a zamkol.
A ráno ma prišiel vyzdvihnúť a odprevadil ma do izby, akoby sa nebolo nič stalo.
No je koniec. Do konca roka ostávalo už iba niekoľko dní a mne bolo jasné, že prídu na to, kto to urobil. No bolo mi to jedno. Konečne som nabrala odvahu a nechala si pri sebe prútik a Snapeovi dala falošný, veľmi podobný môjmu.
Zabila som Luciusa Malfoya, jeho polonahé telo uprostred tmavej a chladnej izby je priam žalostné a smiešne zároveň. Cítila som k nemu tak obrovskú nenávisť, no zároveň odpor. Čokoľvek by som teraz s telom urobila, už y mi to k ničomu nebolo. Nakoniec som predsa len urobila chybu. Mal trpieť aspoň to málo z toho, ako som počas tohto roka trpela ja.
Je mi jasné, že už sa na Rokfort nebudem môcť vrátiť. Prišla som o roky, ktoré by tu Lucius Malfoy i tak nebol. No neľutujem to. Zaslúžil si smrť ako pes, ktorý pohrýzol pána.
A predsa som necítila uspokojenie. Iba veľkú, ubíjajúcu prázdnotu. Stála som nad jeho mŕtvym telom dlho možno hodiny a nechala sa spaľovať tým pocitom.
Napokon sa ticho otvorili dvere a vošla nahrbená postava. Spravil pár krokov, až potom si všimol tela, ktoré ležalo na zemi a s roztvorenými očami hľadelo do prázdna. Zdvihol pohľad a zdesene na mňa pozrel.
"Cassie," povedal vydesene i napäto. Prišlo mi to rovnaké ako vždy...
Uvedomila som si, čo musím urobiť. Zmiznúť a nikdy sa nevrátiť. Stratiť sa a zabudnúť. Možno sa mi to aj podarí.
No pred tým musím urobiť ešte jednu vec.
Zdvihla som prútik a tie dve slová mi prešli cez ústa s priam lahodným uspokojením.
Miestnosť znova ožiaril zelený záblesk.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 FReedoM FReedoM | Web | 12. ledna 2009 v 18:52 | Reagovat

WAW.      

Nič in0 zo seba nedokážem dostať. Proste úžasne smutné. Je to krásne, ale i hrozne depresívne, ale ja takéto veci, zo psychologickým nádychom rada. Tak že prekrásne.

Vieš o tom, že by to bola dobrá kapitolová poviedka? Dosť zaujímavé by bolo, keby bola na úteku.

Ale takto to je asi lepšie. Začalo sa to a aj skončilo.

2 MirabelS MirabelS | 12. ledna 2009 v 19:09 | Reagovat

no mne osobne sa to velmi pacilo XD

3 hwesa hwesa | Web | 12. ledna 2009 v 20:18 | Reagovat

depresívne, ale páčilo sa mi to

4 Kirstie-san ( たかし) Kirstie-san ( たかし) | Web | 12. ledna 2009 v 21:49 | Reagovat

Hai, Hyde je k sežrání *_*

5 pimpinela pimpinela | Web | 13. ledna 2009 v 12:57 | Reagovat

mmm..., bolo to zvlášne, dosť depresívne, smutné, ale v celku sa mi to páčilo :)

6 Ewilan Ewilan | Web | 6. dubna 2009 v 15:03 | Reagovat

Nádherná jednorázovka...hodně smutná, procítěně napsaná:) máš můj obdiv:)

7 MaRťa MaRťa | Web | 9. dubna 2009 v 12:20 | Reagovat

mně se to moc líbilo... i když, smutná povídka.. tak moc hezká. Musím uznat, že píšeš hezky. A ten děj .. za začátku bych nic takového nečekala.. překvapilo mě to :)

8 Rosebella Rosebella | Web | 24. srpna 2011 v 3:12 | Reagovat

Nemám slov. Krásne 8-O  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama