9. Mea Culpa

14. ledna 2009 v 18:11 | Lostt |  Mea Culpa
Túto kapitolu mám kto vie prečo veľmi rada. Hlavne jej koniec.
Snáď sa bude páčiť aj vám a ospravedlníte aj moje mierne zanedbávanie blogu (áno, už nepridávam každý deň:)), ale mám toho momentálne naozaj moc a zároveň aj nejak málo fantázie. Vlastne, nápadov mám dosť, ale formulovanie do viet aby boli čitateľné mi robí problémy:)
Tak snáď oceníte aspoň snahu niečo robiť :-)




Podľa vizitky som sa dostala až k stredne veľkému bielemu domu na novej ulici Londýna.
Dom to bol pekný a moderný. Novopostavený.
Očakávala som sídlo rodu Malfoy, také, aké obvykle mávajú bohaté aristokratické rodiny.
No toto mi vyrazilo dych. Dom bol hranatý a bez strechy, mal dve poschodia a peknú predzáhradku s udržiavaným trávnikom. Dvere i okná boli jednoduché, tmavo modré. Kľučka i klopadlo na dverách boli postriebrené... Alebo to bolo naozaj striebro?
Pristúpila som bližšie a pozrela na hodinky. Pól dvanástej. Snáď ešte nebude doma...
Potriasla som hlavou. Práve naopak. Nech už to mám za sebou.
Zaklopala som a skôr, ako som sa stihla nadýchnuť, dvere sa otvorili.
Stál v nich ako boh, ožiarený mesiacom a nočnými lampami, ktorých mäkké svetlo sa odrážalo od jeho jemne vyzerajúcej bielej košele, ešte z akcie ministerstva, čierne nohavice iba zvýrazňovali, aké má úzke a pevné boky, aký je štíhly.
Jeho telo som zišla pohľadom ešte prv, ako som si stihla uvedomiť, prečo som tu.
"Vlastne som nečakal, že prídeš," usmial sa jemne, jeho bledá tvár vyžarovala pôvab, aký vídate iba u mužov na obálkach časopisov.
Zachvela som sa a radšej sa vzdala svojej schopnosti cítiť jeho pocity. To by mi prácu iba sťažilo.
"Ja svoje sľuby plním," povedala som ostro a tvrdo. Neviem, čo si o tom pomyslel a ani som to vedieť nechcela.
Trochu ustúpil od dverí. Tento jeho pohyb bol ladný a jemný, s eleganciou u mužov nezvyklou.
"Ideš ďalej?"
"Prečo by som asi inak prišla?" spýtala som sa znovu nepríjemne a vošla.
Miestnosť, v ktorej som sa ocitla, bola malá a svetlá. Možno to bola chodba a možno iba nejaká predizba, no vyzerala celkom útulne. Až tak, že som to u aristokrata jeho rozmerov nečakala.
Vyzliekla som si kabát a podala mu ho.
"Vraciam ti ho," povedala som ticho a pozrela mu do tváre. Jeho plamenné šedé oči sa leskli, keď mi ten kabát vzal z rúk.
"Je tvoj," povedal ticho a jeho zrak mi padol na pery.
Stisla som ich do tenkej priamky a otočila sa od neho preč. Bez vyzvania som zamierila do ďalšej izby.
Nedokážem to... Behalo mi v hlave v tej chvíli, no ja som iba zatínala zuby a moje napäté svaly až bolestne volali po uvoľnení.
Ale ako mu mám ublížiť? Keď každá moja časť po ňom túži viac ako po vzduchu! Tak ako?
Rukou som sa oprela o kuchynskú zárubňu. Stála som v strede dverí a ostražito čakala na jeho pohyb, no nič som neregistrovala. Huňatý čierny koberec, pekne kontrastujúci s bielymi stenami, tíšil každý jeho i môj krok.
A zrazu som pocítila jeho ruky, ako ma zozadu zovreli a pritisol si ma k sebe. Jemne a pomaly, no i tak železne pevne.
Vzdychla som, proti svojej vôli, keď jeho rozhorúčené pery dopadli na pokožku môjho krku.
Stála som ako zmrazená, keď ma jedna jeho ruka hladila krúživými pohybmi po bruchu, čím si ma k sebe zároveň tisol, a druhá mi zatiaľ odhŕňala vlasy z výstrihu. Potom mi teplou rukou zovrel spredu krk a ja som na stisk jeho ruky zaklonila hlavu dozadu. Pokožka môjho krku mu tak bola vydaná z cela napospas a ja som v sebe nedokázala nájsť túžbu brániť sa.
Priveľmi som túžila po jeho dotykoch, aby som sa ich teraz tak nesebecky vedela zdať. Boli ešte lepšie, ako keď som si ich predstavovala a pri pomyslení na to, že by som ho mala od seba odtisnúť a zabiť...
Jeho jazyk kmitol von práve na mojej tepne, horúci a hladký.
Posledný krát pobozkal pokožku môjho krku a potom sa odo mňa odtiahol. Nepripravenú ma nechal zrazu stáť bez opory a mne sa zatočila hlava, keď som si uvedomila, že som zadržiavala dych. Prstami som stisla zárubňu dverí a potom sa donútila upokojiť. S radosťou som zistila, že som celú tú dobu iba stála a jeho dotyky neopätovala.
"Prepáč, ale bolo to silnejšie ako ja," ozval sa zrazu ticho za mojim chrbtom a potom ma obišiel.
Jeho kuchyňa bola ladená do strieborno-kovovej farby. Na zemi boli biele kachličky bez vzoru a steny boli jemne šedé.
"Prečo sa ospravedlňuješ?" spýtala som sa a nespokojne si uvedomila, že v mojom hlase nie je ani polovica jedovatosti, ktorú som v ňom chcela počuť. Naozaj ma to trochu prekvapilo a rada by som poznala dôvod.
Pokynul mi, nech si sadnem na barovú stoličku s čiernym koženým poťahom a ja som nemala dôvod tak neurobiť. Otočil sa k ľadničke a vytiahol fľašu vodky. Stál na druhej strane barového pultu, spod ktorého vytiahol dva dvojdecové poháriky.
"Dáš si?"
Iba som prikývla, bojac sa, že sa mi bude triasť hlas. Ešte stále som to predýchavala.
Veď v jeho prítomnosti som nedokázala myslieť na viac, ako na jeho pery a dotyky, na jeho telo, ktoré by kedykoľvek mohlo byť pritisnuté k tomu môjmu, stačilo by jedno slovo...
A nie to sa zaoberať plánom na jeho smrť.
Otriasla som sa pri pomyslení na to slovo. Prečo sa trasiem?! Veď preto som tu!
Uvedomila som si, že na moju otázku stále neodpovedal.
"No tak, prečo sa ospravedlňuješ? Prečo ten previnilý výraz?" spýtala som sa naliehavo.
Podal mi pohárik a hneď, ako som sa ho dotkla, mi doňho hodil ešte dve kocky ľadu. Sledovala som ich, ako sa najskôr ponorili na dno tej priezračnej tekutiny a potom znova vyplávali na povrch. Tak ako aj moja túžba po pomste.
Skôr, ako som však stihla niečo urobiť, začal rozprávať a tým znova na okamih zahnal moje pocity.
"Mám pri tebe pocit, že som ti ublížil. Akoby som ti už niekedy, nevedomky, spôsobil veľkú bolesť. Predstavujem si, že to kvôli mne si stála na tom moste, premrznutá a uplakaná, tak smutná a ľahko zraniteľná..."
Ani si neuvedomoval, ako blízko bol k pravde. K pravde, ktorú som netušila celých štrnásť rokov. No on pokračoval:
"Vždy, keď som pri tebe, cítim priam neukojiteľnú túžbu po tvojom tele, no zároveň i po tvojej duši. Chcem ťa spoznať a chrániť ťa, akoby si bola stále iba tým malým šesť ročným dievčatkom. Je to zvláštne, neviem to vysvetliť," pokrútil hlavou a obsah svojho pohárika do seba prevrátil na jeden raz.
Ja som nikdy nechápala, prečo ľudia pijú alkohol len z pôžitku chuti. I tak mi nikdy nechutil. Pila som iba kvôli jeho účinkom.
I ja som vypila svoj pohár a nedokázal potlačiť chvíľkové strnutie mimických svalov.
Prisunula som k nemu svoj pohárik, keď si začal nalievať ďalší. Mierne zdvihol kútiky úst, no akosi smutne. Nevedela som, čo si o tom myslieť. Akoby sa tým priznaním, vlastne celým dnešným večerom, niečo zmenilo.
"Stalo sa niečo?" spýtala som sa, znova som nepremohla svoje pocity a môj hlas vyjadroval iba starosť a záujem. Pomaly mi začínalo dochádzať, že to bude ťažšie, ako som si myslela.
Prisunul ku mne pohár a hodil do seba ten svoj. O čo mu ide? To sa chce opiť?
"Niečo určite áno. Ale neviem čo. To vieš ty," povedal a zabodol do mňa svoj ostrý pohľad.
Hľadela som naňho, opätovala jeho pohľad omráčená jeho silou a potom som prikývla.
"Niečo je zle," pripustila som.
Prikývol, akoby to tušil.
"Chceš mi to povedať, alebo čo budeme robiť?"
"Ja neviem, prečo si ma pozýval?" spýtala som sa rozčarovane.
"Pretože chcem byť s tebou. Mysli si čo chceš o tom, že sa nepoznáme, ale ja to tak cítim. Je to niečo hlboko zafixované vo mne. Celú tú dobu som ťa chcel. Vyčítal som si, že so mnou niečo nie je v poriadku, keď som o šesť ročnom dievčatku zmýšľal ako o žene, ktorú milujem, ale bolo to tak. Objavila si sa a mňa zaplavila taká vlna extázy, že konečne... Možno s tebou môžem byť."
"Čo to znamená?" spýtala som sa, keď som vypila svoj pohár a ovládla sťahy v krku.
"Znamená to iba toľko, že som ochotný stráviť s tebou každú jednu minútu svojho života, ak by si ma chcela a je mi úplne jedno, či si masový vrah alebo či si utiekla z Azkabanu. Čo sa nevylučuje," poznamenal napokon trpko a mňa to iba vrátilo k myšlienke na dôvod, prečo som tu.
"Tak prečo tá zlá nálada?"
V tú chvíľu som oľutovala, že som ignorovala jeho pocity. Možno by mi to viac napovedalo o tej náhlej zmene v jeho správaní. Tá zmena ma desila, no najmä mi spôsobovala starosti.
"Pretože ty si iná ako vtedy."
"Je to štrnásť rokov."
"Nie, si iná ako po obede. Ako vtedy na toaletách. Nech sa medzi tým stalo čokoľvek, úplne to zmenilo tvoje vnímanie ma."
Ostala som naňho zaseknuto pozerať. Ako to zistil? Ako to vie?
V miestnosti bolo ticho, ktoré akoby sa odrážalo od kovového povrchu skriniek a to len akoby ho zvýrazňovalo.
"Takže?" spýtal sa a ja som po ňom pozrela. S týmto som nepočítala. Myslela som, že na mňa okamžite skočí, že bude chcieť utlmiť túžbu po mojom tele... Toto bolo niečo nové, prekvapivé. Len na okamih som dovolila jeho pocitom, aby sa ma dotkli.
Trhane som sa nadýchla, keď sa jeho duša akoby o mňa otrela. Bolo to priveľmi zložité a bolestivé na to, aby som to chcela chápať. Takže toto sa teraz odohráva v jeho vnútri?
"Máš pravdu," odvetila som ticho. Prikývol a znova nám nalial.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lia Lia | 14. ledna 2009 v 19:09 | Reagovat

no teda..pefketna kapitola..mne sa to strasne pacilo..take napate..no waw..stracam slova:D

2 hwesa hwesa | Web | 15. ledna 2009 v 9:06 | Reagovat

súhlasím s Liou... taká napätá situácia a tiež z toho strácam reč... je to jednoducho úžasné

3 MirabelS MirabelS | 15. ledna 2009 v 16:27 | Reagovat

tato kapitola je uzastna......neviem sa dockat dalsej......XD

4 FReedoM FReedoM | Web | 17. ledna 2009 v 8:37 | Reagovat

Toto bola úžasná kapitola a musím súhlasiť ... Bolo to krásne a nemôžem sa dočkať na dalšiu kapču.

5 monique monique | 22. ledna 2009 v 17:22 | Reagovat

fakt dobra kapitola :) dufam, ze sa mu prizna a nejak to vyriesia :)

6 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 22:56 | Reagovat

aááách to je krásne. Už takmer nedýcham.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama