8. Mea Culpa

7. ledna 2009 v 10:37 | Lostt |  Mea Culpa
No, je mi čím ďalej tým horšie, ale to je asi fuk, že? Nevadí.
Snáď sa bude kapitola páčiť:)


Keď som sa vrátila k stolu, môžem povedať, že som už vyzerala úplne normálne.
"Becky, už som myslel, že ste sa stratili."
"Ešte chvíľu a išli by ste ma hľadať, nemám pravdu?" spýtala som sa s trochu roztraseným úsmevom a on po tejto mojej mierne štipľavej poznámke na okamih stuhol prekvapením.
No potom sa usmial.
"Asi áno, máte."
Na okamih bolo ticho a ja som sa rozhliadla po sále. Nikde som ho nevidela.
"Koho hľadáte?" votrel sa mi do mysli jeho hlas. Rušil moje myšlienky, ktoré sa už nemohli dočkať dnešnej noci.
"Draca," povedala som skôr, ako som si to stihla vlastne uvedomiť. Poplašne som naňho pozrela. Zdvihol obočie, no jeho duša nedávala najavo žiadne rozhorčenie. Buď mu na mne vôbec nezáležalo, alebo proste nie je vôbec žiarlivý. Ani na niekoho tak očividne dokonalého, ako je Draco.
"Kde ste sa vlastne spoznali?" spýtal sa konverzačne.
"Prečo?" spýtala som sa, snažiac sa nedať najavo svoju rozmrzenosť.
"No, je medzi vami celkom veľký vekový rozdiel a vy v čarodejníckom svete očividne nežijete, tak ma to iba zaujíma."
Trochu som sa zamračila. Mám si teraz niečo vymýšľať len preto, aby som ho neurazila?
"Ja... Keď som mala šesť, zabili mi rodičov," začala som váhavo. A nakoniec, prečo nepovedať pravdu? Nie je na tom nič zlé. Iba môj pocit z toho, že prezrádzam dôležité tajomstvo.
Cítila som, že mierne strnul. Došlo mu, že to pre mňa nie je najlepšia téma.
"Ak chcete, nemusíte mi to hovoriť," povedal chápavo a ja som potriasla hlavou.
"Vlastne na tom nič nie je. Premiestnili ma na Rokfort a tam som ho stretla."
Zjednodušene povedané.
"A od vtedy sa kamarátite?"
"To je trochu zložité na vysvetlenie a na pochopenie, ale v podstate áno. Bol veľmi milý a pomohol mi to prekonať."
"Veľmi milý? Myslíte toho istého Draca, ako ja?" jeho hlas bol pobavený a tvár dávala najavo jasný údiv.
"Prečo nie?"
"No, ten človek, nič proti nemu, mám ho celkom rád- je všetko, len nie milý. Pochádza z bohatej aristokratickej rodiny a je to na ňom aj dosť poznať..."
Zamračila som sa. Bolo to po prvý krát, čo som k Solomonovi pocítila okamžité nepriateľstvo.
"Teda, určite je to dobrý človek a od svojho otca má ďaleko, to je pravda, ale aj tak. Malfoyovská krv sa v ňom nezaprie!" zasmial sa.
Nevšimol si, ako mi vymizla všetka krv z tváre, ako som náhle stuhla, rozšírila oči a prestala dýchať.
Sledovala som jeho tvár, no pred očami som mala úplne inú. Jemnú, pôvabnú, krásnu, žiadostivú... Tvár muža, ktorého sa chystám zabiť.

*****

Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som bola schopná znova prehovoriť. Cítila som sa, akoby sa mi razom zrútilo niečo, čo som už štrnásť rokov budovala.
"On... Teda, Draco Malfoy, áno?" spýtala som sa, môj hlas bol prehnane ovládaný, až tvrdý a neprirodzený.
"To sa pýtate vy mňa? Poznáte ho už... Štrnásť rokov, ak dobre počítam," zasmial sa, očividne neregistroval môj stav. Môj šok.
"Štrnásť rokov..." zopakovala som po ňom roboticky a bez výrazu.
Už štrnásť rokov poznám syna vraha mojich rodičov. Už štrnásť rokov túžim po mužovi, ktorého chcem zabiť. Už štrnásť rokov chcem zabiť jeho otca a posledných niekoľko hodín je mojím jediným snom a túžbou zabiť jeho.
"Becky, ste v poriadku? Povedal som niečo?" spýtal sa zrazu Solomon, jeho tvár i duša dávali najavo starosť. Konečne si asi uvedomil bielobu mojej tváre, lesk, ktorý sa vytratil z očí, chlad, ktorý mi náhle prúdil pod kožou a jemné kropaje potu na spánkoch a nad perou.
Presne tak sa dal definovať môj šok.
"Nie... Som v poriadku," povedala som namáhavo a on sa ku mne sklonil.
"Ak vám nie je dobre, odprevadím vás domov," navrhol a ja som prižmúrila oči, ako som zaostrovala na jeho tvár.
"Nie! To nie je nutné," protestovala som. Nechcela som, aby ma odprevádzal.
"Ak vám ide o toho muža, čo hľadáte, tak to zariadim. Iba mi povedzte meno a ja vám ho nájdem."
Cítila som, ako sa mi krúti vnútro. Pred chvíľou som bozkávala a túžila po mužovi, ktorý stojí na absolútnom spodku rebríčku existencie.
Prišlo mi zle a pocítila som závrat, no i tak som sa rýchlo postavila.
"Nie, to už nebude nutné. Ja... Prepáčte, ale musím ísť domov," ospravedlnila som sa mechanicky a nečakajúc na odpoveď som proste rýchlym krokom zamierila preč.
"Becky, naozaj nechcete-"
"Nie!" povedala som mu ešte tvrdo a stratila sa v dave.

*****

Chrbtom som sa oprela o vnútornú stranu dverí môjho prenajatého bytu.
Potrebovala som oporu, ktorú mi tie dvere poskytovali, potrebovala som ten pocit bezpečia, ktorý mi ich vnútorná strana dávala.
Dýchala som nahlas a silene, dokonca som sa na to musela sústreďovať. Cítila som nevoľnosť. Akoby ma niekto podviedol. Zranil ma a hodil ma do bahna klamstva a nevedomosti.
No nikto taký tu nebol! On to nevedel, nevedel, že ho hľadám!
Napokon, to jeho otec mi zabil rodičov, nie on! Prečo by mal trpieť za hriechy svojho otca?!
"Malfoyovská krv sa v ňom nezaprie."
Vyšvihla som sa dopredu a rukou som všetkou silou udrela do kamennej steny po mojom boku. Pocítila som určitú bolesť, no ani tá nedokázala prekryť to hlučné zlo, ktoré mnou prechádzalo.
On musí trpieť! Musí trpieť tak, ako som trpela ja!
Ale prečo on? Ten jediný, čo mi pomohol? Ten jediný, kvôli ktorému som sa nútila žiť? Ten jediný, ktorý mi dodal silu?
Cítila som, ako mi tečú slzy. Ja, čo som bola zbehlá v čítaní a chápaní ľudských pocitov, som teraz nechápala svoje vlastné.
Moje vlastné srdce i rozum ma zradili. Ani jedno z nich sa nevedelo rozhodnúť.
Je to priamy potomok vraha, je to syn Smrťožrúta a on jediný môže zaplatiť za smrť mojich rodičov.
No nemohol za to! A bol to on, ktorý mi ako jediný pomohol!
Pomohol mi preto, aby som ho o štrnásť rokov zabila?
Vbehla som do malej kúpeľne a pustila si na ruky ľadovú vodu. Najskôr to bolo znesiteľné, no potom mi pichľavá a štipľavá bolesť prechádzala celými rukami, každou bunkou.
Zatvorila som vodu a roztrasene ostala sledovať svoj odraz.
Bola som bledá, oči som mala červené, pod pokožkou sa mi robili nepekné namodralé fľaky.
Toto zo mňa urobil on. Je to vinník?
Jeho smrť bude aspoň rýchla.

*****

Obliekla som si tie isté džínsy, čo cez deň. K tomu obyčajné tmavohnedé tričko s modrými pásmi. Ak by to bol iba Draco, určite by som si obliekla niečo zvodnejšie.
No on je aj Malfoy. Osoba, ktorú chcem najviac na svete a osoba, ktorú najviac na svete nenávidím, sa spojili do jednej. A na mne ostala voľba, ktorej z nich dám prednosť.
Vzala som do rúk jeho kabát. Napokon, iný nemám. Aspoň mu ho raz a navždy vrátim.
Obliekla som si ho s priam posvätnou úctou. Zo samej seba mi bolo zle, no nedokázala som si pomôcť. Je to posledný krát, čo si ho obliekam. Až priveľmi jasne som si to uvedomovala.
Nemám žiadnu zbraň, ani nič, čím by som ho mohla zraniť. No nebudem ju potrebovať. Za iných okolností áno. No teraz nie. Aspoň jednu výhodu táto situácia má.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 FReedoM FReedoM | Web | 7. ledna 2009 v 12:03 | Reagovat

iiiha... Som si istá, že ho nezabije, ale som zvedavá, ako sa ho chce zabaviť. Myslím, ako ho chce zabiť. Juj, toto bude teraz dosť akčné. Dobrá kapča. Podarila sa :D.

2 hwesa hwesa | Web | 7. ledna 2009 v 12:52 | Reagovat

tramtadadá... konečne je tu odhalenie :-) ... súhlasím s FReedoM je to veľmi podarená kapitola... pekne si tam opísala ten jej šok... tiež som strašne zvedavá ako to bude ďalej :-)

3 Lia Lia | 7. ledna 2009 v 17:15 | Reagovat

uaaaaaaaaaaa..no dokeluuuuuuuuuuuuu......uaaaaaa...som zvedava,co urobi

4 monique monique | 8. ledna 2009 v 19:43 | Reagovat

wow, ta reakcia sa ti fakt podarila...a ten koniec ma tak neuveritelne navnadil na dalsiu kapitoluuu...:P

5 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 22:51 | Reagovat

No tak, prečo je taká tvrdohlavá, veď cítila, že on nie je zlý. Mám strach. Ale ten obrázok od jej matky snáď neklame, že? Alebo to bude niekto iný?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama