3. Melody of the blood

11. ledna 2009 v 10:07 | Lostt |  Melody of the blood
Úplne nová a dlhá kapitola. Snáď sa bude páčiť. Mne osobne sa páči. Prvá kapitola z tejto poviedky, s ktorou som spokojná:) A veď som ju aj asi 50x čítala a opravovala, tak snáď budete spokojní:)


"Pán profesor, pani riaditeľka ma poslala za vami, aby som vám odovzdala jej žiadosť. Máte ju okamžite navštíviť," povedalo to dievča, jej hlas bol inteligentný a pohľad stále čistý.
Prikývol som a strnulý sedel v kresle, prsty som tlačil do dreva stoličky a snažil sa nezanechať na ňom stopy.
"Pán profesor, môžem sa vás ešte na niečo spýtať? Ale je to osobné, takže, ak ti to nevadí..." ozval sa Caleb a otočil sa na to dievča. Vetu nechal vyznieť do stratena, aby pochopila, že má odísť.
"Pán profesor, vraj je to súrne," ozvalo sa to dievča znova a ja som nedokázal potlačiť rozšírenie nozdier... Jej krv bola sladká, no jemná. Nie len že pôsobila na moje čuchové zmysli. Cítil som jej chuť. Videl svoje potešenie. Počul vzrušujúci ston, ktorý by sa jej vydral z hrdla, do ktorého by som sa zahryzol...
"Pán profesor," ozval sa znova Caleb a jeho hlas bol hlasný a nepríjemný.
"Môžete ísť," pokynul som dievčaťu a počkal, až zavrie dvere.
Za zatvorenými dverami sa to zdalo ľahšie.
"Ty si sa zbláznil," povedal rozhorčene Caleb a jeho rozhorčenie som chápal.
Áno, zbláznil som sa. Ale do jej krvy. Bola pre mňa dokonca rovnako lákavá ako ta Calebova.
"Už teraz si o tebe všetci myslia, že si divný. Videli ten tvoj záchvat v triede a ozvali sa aj slová ako drogy. Takže by som sa snažil napraviť si povesť. Ale ty nie. Vieš čo si teraz o tebe Grangerová bude myslieť?" vyštekol.
"Ona môže byť rada, že som ju ešte nezabil."
"Tak ju zabi, dočerta, ak sa prestaneš chovať ako blázon. Prezradíš sa celej škole."
Zavrčal som, no vzápätí som si uvedomil svoje barbarské správanie a poriadne stisol oči. Čakal som, že sa vlny v mojom vnútri upokoja a ja budem zase podobný človeku.
"Dnes sem nechoď, Caleb," povedal som, čím som mu dal jasne najavo, že už má odísť.
Môj chlapec otvoril dvere, jeho vzdor mi prechádzal po šiji a spôsoboval mi husiu kožu. Bolo to príjemné a ja som otvoril oči. Chcel som ho ešte vidieť.
Vo dverách sa ku mne otočil.
"Aj tak asi prídem," pokrčil ramenami a znova sa so svojou neskrývanou aroganciou vytratil.

*****

Riaditeľka na mňa nečakala sama. V jej kabinete bolo to dievča.
Hneď medzi dverami som strnul a neschopný ďalšieho kroku som sledoval jej telo, otočené mi chrbtom. Najmä jej krk. Potom jej tenké, žensky útle prsty...
"Oh, dobrý deň," ozvala sa riaditeľka McGonagallová a pokynula mi, nech vojdem.
Napol som celé svoje telo a naozaj sa postavil kúsok od toho dievčaťa.
Neviem vám opísať, ako som sa musel premáhať. No nechcem, aby ste si predstavili feťáka závislého na droge. Nevyzeral som tak.
Vyzeral som ako šelma pripravená k útoku, no najmä ako nervózny človek.
"Hermiona mi porozprávala o vašej malej príhode na hodine," ozvala sa Minerva a ja som po nej sekol pohľadom. Prirýchlym, uvedomil som si vzápätí, keď som videl hrozbu v jej očiach.
"Nič to nebolo," odvetil som pokojne, môj hlas bol vyrovnaný. To dievča mi spôsobovalo vzrušujúce muky, no ja som žil tak dlho, že som svojho démona dokázal skrotiť. Nie úplne, ale dúfal som, že jeho reťaz ho udrží.
"To nikto netvrdí, len chcem vedieť, či trieda plná žiakov nie je problém."
"Uisťujem vás, Minerva, že nie je. Zaplnené priestory mi možno vyhovujú viac ako tie poloprázdne. No s niektorými... Jednotlivcami je to zložitejšie."
Pohľadom som celkom schválne zablúdil k dievčine po mojom boku. Ani sa nepohla, stála pevne a nezaujate. Uvedomil som si, že ona o mne vie.
"Ale myslíte si, že je dobré, povedať o mojom pôvode žiakom?" spýtal som sa zamračene a nespúšťal oči z Hermiony Grangerovej.
"Hermiona je jediná zo žiakov, ktorá o vás vie, Kay. Je to školská prefektka. Navyše, je to veľmi bystrá a spoľahlivá čarodejnica."
"O tom nepochybujem," povedal som ticho a trochu pohŕdavo a pohľad mi padol na nahú pokožku jej krku.
"Ak si budem myslieť, že svoju sebakontrolu nezvládnete, budem nútená vás požiadať, aby ste opustili hrad. Takže mi nedávajte dôvody k takým myšlienkam."
Prikývol som a konečne sa odtrhol od dievčaťa. Vážne som pozrel na riaditeľku.
"Samozrejme. Už sa to nestane."
"I tak neviem, či vám môžem úplne veriť."
"Som na tomto svete už tak dlho, že som si zvykol na všemožné pachy ľudí. Zvládnem to," povedal som presvedčivo a už znova na Hermionu nepozrel.
"To dúfam. A teraz môžete ísť. No Hermiona mi o vás bude podávať hlásenia, na to vás musím upozorniť."
"Aký malý, roztomilý špeh," precedil som medzi zuby hrubším hlasom ako obvykle a otočil sa k odchodu.

*****

Na chodbe som napol celé tele v túžbe do niečoho vraziť.
"Pán profesor, máte na mňa chvíľku?" ozval sa za mnou nechcený hlas. V tú chvíľu mi prišla ako trest. Alebo odmena. Záležalo to na tom, pre čo by som sa rozhodol.
Otočil som sa k nej a snažil sa tváriť nezaujato.
"Ak je to súrne," pokrčil som ramenami a čakal aspoň na malú reakciu jej tela na mňa, no ona iba pristúpila bližšie. Moja krása, moje čaro, ju vôbec neomamovalo.
Ešte stále som mohol použiť svoju moc úmyselne. Mohol som sa jej vkradnúť do mysli a upraviť obraz jej vnímania. Mohol by som zo seba odstrániť každú chybičku, dokázal by som jej rozmýšľanie spomaliť, aby nevidela moje pohyby, otupiť jej zmysli, aby ma nepočula, necítila...
Upíri vedia s ľudskou mysľou ozajstné čary a ja som nebol výnimka.
"Chcem sa vám ospravedlniť. Naozaj na vás nechcem donášať. No kvôli bezpečnosti študentov-"
"Chápem," povedal som ľadovo. Jej prítomnosť mi spôsobovala rovnaké potešenie, ako bolesť.
Na okamih ostala ticho a sledovala moju tvár. Stála na dva kroky odo mňa a ja som i tak cítil neukojiteľnú túžbu pritiahnuť si ju bližšie a pery priložiť k jej krku. Pootvoriť ich a...
"A ešte niečo..." povedala a jej tvár stuhla. Oči, inokedy teplé hnedé, stmavli. Srdce jej bilo rýchlejšie a prudšie.
"Ja nie som špeh," zasyčala, na rozdiel odo mňa ľudským spôsobom, a otočila sa k odchodu.
Ostal som tam stáť a sledoval jej postavu, až kým sa stratila za rohom.
Došlo mi, že to ešte bude ťažké.
Bolo.

*****

V ten deň som odučil ešte ďalšie dve hodiny a konečne si ľahol na posteľ. Musím uznať, asi som bol márnivý i po toľkých rokoch života, no naozaj som si myslel, že to bude ľahké.
No všetky tie vône a pachy, čo ma obklopovali v triede celý deň... Samozrejme, dokázal som sa ovládnuť, ale večer po prvom dni som bol zmorený.
Ruky som si prehodil cez tvár a užíval si jej nižšiu teplotu.
Tu by som vám mal asi pripomenúť, že to nie kvôli tomu, že by som bol snáď mŕtvy. Nie, no moje funkcie boli spomalené, teda aj moje telo bolo chladnejšie.
Ležal som so zatvorenými očami asi hodinu či dve, keď sa ozval zvuk otvárania dverí. No nie preto sa moje telo bolestne naplo. Už pred tým som pocítil záchvev v mimických svaloch tváre, keď sa chceli napnúť.
"Povedal som, aby si nechodil," ozval som sa a môj hlas bol prirodzene nepríjemný.
"A ja zas, že i tak prídem."
"Nemohol by si aspoň raz urobiť to, čo poviem? Nie som vo svojej koži a tvoja prítomnosť mi nepomáha," snažil som sa udržať svoj hlas v rovine priateľskej nepríjemnosti. No von sa dralo vrčanie, výhražné a nebezpečné.
V tej dobe som bol sám sebou menej ako kedykoľvek pred tým.
Vývojom času to bolo o mnoho ľahšie. Žil som na opustených miestach, ktorých bolo na svete viac ako len dosť. Až počas priemyselnej revolúcie som začal žiť medzi ľuďmi. Bol som na ich pachy navyknutý, takže mi až tak nevadili. Po desiatkach rokov som bol schopný ísť davom a pri tom nepocítiť viac ako len obyčajný, jednoduchý, ľudský smäd.
No v ten deň, po prvej hodine... Moje nervy a sebakontrola boli natoľko narušené, že som si celý deň dával pozor na každý svoj pohľad, pohyb.
Dvere sa sami zavreli a jeho kroky prešli až k mojej posteli. Posadil sa na jej kraj ako k chorému.
Jeho pach mi udrel do nosa silou tak veľkou, až som nadskočil a skôr, ako si to stihol uvedomiť, stál som na druhej strane miestnosti.
"Dnes nie, Caleb, žiadne provokovanie," varoval som ho a sledoval ho neprirodzene rozšírenými tmavými očami farby nočnej oblohy. Čierne, zvlnené vlasy mi vďaka svojej väčšej dĺžke padali cez tvár, no bolo mi to jedno. Neotravovalo ma to a videl som stále dobre. Lepšie ako iní, určite.
"To nie je provokovanie, doriti!" vyštekol na mňa.
Zamračil som sa.
"Ako to hovoríš?" napomenul som ho. Už som začínal mať dosť jeho nevychovanosti.
"Tak ako chcem. Nie si moja mama. Si môj priateľ a teraz si môj dosť nevyrovnaný priateľ. Chcem ti pomôcť!"
"Pomôcť tisícky rokov starému upírovi? A ako, keď ma tvoja prítomnosť iba mučí?!" okríkol som ho a zabudol na svoje spôsoby. Ohrnul som pery cez zuby, ako zviera, môj pohľad bol uprenejší a výhražný, hnevlivý a hladný...
Caleb sa postavil.
"Choď na lov, nech si zajtra v poriadku. Dočerta, veď toto ani nie si ty! Chováš sa ako blázon!" chcel prejsť okolo mňa, ktorý som stál pri dverách.
A zrazu ma popadol záchvat zúrivého hnevu, túžbe po cudzej bolesti, rozkoši z Calebovho strachu... Ozval sa vo mne démon a ja som ho chytil za paže a pritisol ho k stene vlastným telom.
Jeho výška bola takmer ako tá moja, takže som mu hľadel do tváre iba z o niečo väčšej výšky.
Moje oči boli v tú chvíľu pramálo ľudské, moja tvár desivá. No on na mňa hľadel pokojne, v jeho očiach sa zračil iba kúsok zo strachu, ktorý mal cítiť. Prechádzalo mnou vzrušené chvenie, keď som cítil jeho nádychy, jeho hruď pritisnutú k tej mojej.
"Nevrav mi, čo mám robiť! Zabúdaš, že ťa môžem kedykoľvek zabiť, tak ako som už toľko krát chcel!" zavrčal som mu do tváre, vrčanie sa odrážalo z hlbokého vnútra mojej osoby.
"Chceš moju krv? Fajn, zober si ju. Ale potom nedostaneš moje telo," povedal a bol si istý tým, čo si vyberiem.
Lenže zabúdal, a teraz mi je to jasné, že tu nešlo o moju voľbu. V niektorých chvíľach, ako napríklad vtedy, nado mnou vyhral môj démon. A ten chcel hlavne krv, z ktorej pramenila jeho sila.
"Tvoje telo strážim už takmer štrnásť rokov. Ale občas rozmýšľam, že za ten jeden slastný okamžik by to stálo," šepol som vzrušeným hlasom. Moje vzrušenie vyplývalo z blízkosti chvejúceho sa tela, z arómy strachu nesúcej sa miestnosťou. Z istej nedočkavosti v jeho očiach.
"Tak to urob," povedal tichým, trasúcim sa hlasom. Vzrušeným.
On to naozaj chcel! V tej chvíli sa začalo rútiť moje predsavzatie a ja som si ani neuvedomoval, že sa skláňam čoraz bližšie k jeho krku.
"Tak veľmi to chceš? Tak veľmi chceš cítiť tú bolesť, pocit, keď ti život uniká vďaka mojim ústam, pritisnutým k tvojmu krku?" môj hlas bol tichý, bol to šepot, no on ma počul a s každým mojim ďalším slovom sa jeho dych viac a viac trhal na malé kúsočky.
"Možno áno. Možno chcem zomrieť tvojím pričinením," odvetil tenkým hlasom, keď už som sa perami takmer dotýkal jeho krk.
Zasekol som sa a uvedomil si, čo robím.
"Blázon," šepol som, no svoje pery som pritisol k jeho krku.
Ovládol ma pocit silný a nechcený. No nebol to hlad po jeho krvy. No po jeho tele. Jeho duši. Dotyku jeho jemnej pokožky.
Ostro sa nadýchol, keď som svoje pery pritisol k jeho krku, no držal pevne.
Odtiahol som sa a prerušil tak kontakt s jeho pokožkou. No bol to bozk, ktorý rozjatril bolesť v mojom vnútri a popudil démona, ktorý si vyžadoval viac.
Odtiahol som sa od neho a pustil ho.
"Si blázon," zopakoval som.
Hľadel na mňa neprirodzene rozšírenými očami. Pobozkal som ho na krk. Po prvý krát som nedokázal skryť emócie pred svojím chlapcom. Svoju túžbu po každom aspekte jeho existencie. Skrátka som chcel jeho. Celého.
"Radšej už choď," povedal som rozvážne. Svoj hlas i výraz som už naplno ovládol. Toto sa nemalo stať. Čo si o mne teraz pomyslí? Nikdy som sa k nemu fyzicky nepriblížil. Nikdy nie až tak...
Stratil sa z mojej izby bez jediného slova a ja som zamieril k truhlici. Cítil som sa ako závislý, potrebujúci dávku. Po prvý krát v živote.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 hwesa hwesa | Web | 11. ledna 2009 v 11:45 | Reagovat

ach... no to bolo skvelé... vieš úžasne opísať všetky tie pocity a túžby... úplne si ma dostala :-) ... som zvedavá ako to bude pokračovať s Hermionou

2 Dada Dada | E-mail | Web | 11. ledna 2009 v 15:14 | Reagovat

je to úplne super poviedka....fakt to píšeš krásne =)

3 FReedoM FReedoM | Web | 11. ledna 2009 v 21:33 | Reagovat

Ostvam pri svojom názore, že to je moja naj poviedka. Som ňou úplne pohltená. Proste tie jeho pocity, ako trpý a túží po jeho tele, duši... Je to prekrásné.

4 Mei Mei | Web | 19. února 2009 v 19:39 | Reagovat

ejha, ejha, ejha, toto bude huste, to ako ze chce Caleba aj tak trochu.. fyzicky? Hmm, uvidime, ako sa to vyvinie s Hermy

5 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 14:39 | Reagovat

Má sa ti prečo páčiť! Čo bude s Hermionou? ááááách :D:D

6 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 15:34 | Reagovat

Áááách, škoda, že je taký odhodlaný správať sa slušne. Bolo by to krásne keby... No... Ale predstavovať si to môžem nie? Krásna kapitola.Táto poviedka je skvelááá.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama