2. Melody of the blood

6. ledna 2009 v 18:26 | Lostt |  Melody of the blood
Dneska toho už viac nebude, lebo ja som kompletne K.O. Moja existencia je ohrozená, deti, takže sa nebudem prepínať:)
Zajtra snáď niečo bude, hneď ako dorobím veci do školy... Alebo pred tým, ako sa poznám. Ja idem chrňať, asi tak nejak to teraz bude.
Snáď sa táto dlhááááá kapča bude páčiť:)


Prvú hodinu som mal so siedmakmi. Trieda bola plnšia ako ostatné a to vďaka tomu, že v nej boli v podstate takmer dva ročníky. Siedmaci i tí, ktorí vďaka problému s Voldemortom nemohli nastúpiť minulý rok.
Vošiel som hneď po začiatku hodiny bočnými dverami. Nečarujem, no elixíry som sa storočiami naučil lepšie ako ktokoľvek iný. Možno lepšie ako samotní zakladatelia tejto školy. Moje oprávnenie učiť ich na Rokforte bolo nespochybniteľné a nová riaditeľka bola ochotná tolerovať i môj pôvod.
Samozrejme, že som bol pod väčším dozorom, ako ostatní. Ale to bola iba malá cena za to, že budem môcť byť so svojím chlapcom.
Triedy, Chrabromil i Slizolin, do ktorého sa zaradil Caleb, stíchli. Každý jeden pohľad sa na mňa upieral, keď som podišiel k svojmu stolu a položil naňho učebnicu.
Pohľadom som okamžite inštinktívne vyhľadal Caleba.
Sedel v predposlednej lavici s nejakým chlapcom. Jeho vlasy boli bledé, takmer biele, no zlatavé vo svetle svietnikov. Jeho výraz bol snáď ešte povýšenejší ako ten Calebov.
Prečo sa elixíry učia práve v sklepeniach, to mi nikto nedokázal vysvetliť, ale nesťažoval som si.
Ako som vám už raz povedal, slnečné svetlo ma unaví. Nie za hodinu, nie za dve, ale každodenné slnečné svetlo by mi iba zväčšovalo chuť na krv.
"Vzhľadom na chaotické učenie z minulého roku sa ani nebudem pýtať, kde ste skončili. Začneme elixírmi so stredne ťažkou prípravou, ktoré sú na strane dvanásť," môj hlas znel triedou v tichej ozvene. To ticho začínalo byť trápne, dokonca aj tie zahľadené pohľady žiakov.
Ticho triedy narušil až Caleb, ktorý pokrútil hlavou a znechutene si odfrkol. S hlasitými pohybmi otvoril učebnicu a rozhliadol sa.
I ostatní sa pohli podľa jeho príkladu, no i tak zo mňa nedokázali spustiť pohľad na viac ako pár sekúnd. To som dokázal pochopiť. Nebolo to iba kvôli môjmu výzoru. Bol to akýsi inštinkt zvery, ktorá vie, že je pozorovaná lovcom.
Trieda bola plná rôznych pachov a vôní krvy, no vďaka krvnej zmesi som sa dokázal uvoľniť a nevnímať to. I tak by som nič nedokázal rozoznať a môjmu nosu a hrdlu by to iba vadilo, ako keď zacítite priveľmi ostrú voňavku.
"Začneme odvarom na zmenu objemu. Rozdeľte sa do trojíc," povedal som pevným hlasom a otočil sa k regálom.
Nabral som všetky prísady elixíru a pri tom vnímal ostré zvuky stoličiek škŕkajúcich po zemi.
"Dobre, začnite s prípravou."
Asi po pätnástich minútach som začal chodiť po triede a kontroloval výsledky svojich študentov.
Ako ste iste pochopili, na ľudí pôsobím odlišne. To je energiou, ktorú môj démon prirodzene dáva môjmu telu. A vtedy, keď bol démon čerstvo nasýtený, energia bola o mnoho silnejšia ako inokedy. Preto nie sú ženy v mojej prítomnosti schopné logicky uvažovať a muži ma sledujú zaseknutými pohľadmi.
A tak vyzerali aj ich elixíry. Namiesto dvoch miešaní ich bolo päť, namiesto lyžičky toho či onoho padlo do kotlíka množstvo takmer štvornásobné.
Až pri jednom zo stolov som uvidel zmenu.
Zmes v kotlíku bola fialovo modrá a hustá asi ako kaša. Nad ňou za vznášal pach malty.
"Výborné," povedal som a zdvihol pohľad na trojicu, ktorej kotlík patril.
Čiernovlasí chlapec si ma premeriaval, no inak ako ostatný. Vtedy som sa udivene zasekol, bolo to prekvapenie nezvyklé v mojom živote. Na ľudí som pôsobil inak, no na všetkých som pôsobil.
Tento chlapec... Muž, na mňa hľadel s chladným podozrením, jeho zelené oči, tak podobné môjmu chlapcovi, nechal zabodnuté do mojej tváre bez akéhokoľvek strachu. Okrúhle okuliare prekvapivo nekazili dojem z toho chladného pohľadu, ktorý ostával i naďalej nepríjemný a kamenný.
No, musím sa priznať, na mňa pôsobil iba prekvapujúco. Pretože nepríjemný pohľad som tu mal v prvom rade ja, i keď si to v tejto triede málo kto vedel uvedomiť.
Pohľadom som teda stočil ďalej. Ryšavý a priveľmi vytiahnutý chlapec reagoval ako ostatní. Jeho telo, vyšportované zrejme nejakým športom, stálo bez pohnutia a čakal na moje slová.
Poslednou v trojici bolo dievča. Natočil som k nej svoju tvár. Jej tvár bola pekná a dievčensky jemná. Vlasy jej v svetlo hnedých vlnách padali na chrbát, no z bystrej tváre ich mala stiahnuté sponkami.
Jej tvár i pohľad vyžarovali inteligenciu, no to nebolo to, čo ma na nej upútalo.
Ona reagovala podobne ako ten čiernovlasý chlapec. No nie až tak nepríjemne. Iba skúmavo a možno aj zvedavo. No určite nie tak ochromene ako ostatní.
Zamračil som sa a odstúpil od tej trojice. Bol som síce nasýtený, no pri nich troch ma začínal objímať nejaký zvláštny pocit.
"Výborná práca," zopakoval som. Môj hlas bol o poznanie chladnejší, no nedokázal som ho ovládnuť.
Nestávalo sa mi príliš často, aby som stratil kontrolu nad svojím vnútrom v prítomnosti toľkých ľudí, no táto trojica, najmä tí dvaja, ma prekvapili.
Radšej som ustúpil na druhý koniec triedy. So sklonenou tvárou som sa zastavil pri ďalšej trojici, ktorá na mňa chladne pozrela.
"Pán profesor, snáď vám nie je zle?" ozval sa zrazu jedovatý hlas plný pobavenia.
Zodvihol som zrak, potláčajúc vrčanie. Prirýchlo som po ňom strelil pohľadom tmavým ako noc, takže sa jeho telo naplo. Uvoľnil ho iba silou vôle, to mi bolo jasné, no urobil to celkom rýchlo.
"Som v poriadku, Caleb. Nemajte starosti," snažil som sa nesyčať, no môj hlas sa podobal skôr hnevu mačkovitej šelmy.
"Váš kotlík potrebuje zopár opráv. Nabudúce dávajte lepší pozor," povedal som a potláčal zlostné trhanie démona, ktorý sa chcel vytrhnúť s reťaze.
Čo bolo v tých dvoch, že ma to tak rozhodilo? Dočerta, a do toho ešte aj Caleb a tie jeho jedovaté poznámky!
Naozaj, asi je ťažké to pochopiť, pretože ma nepoznáte tak dobre, no bolo to niečo úplne nové. Nebol som zvyknutý na také pohľady. Dokonca i to, že ma obaja dokázali vnímať tak jasne a ich myseľ nebola ani trochu omámená, ma po toľkých rokoch vyviedlo z rovnováhy. No zároveň som cítil... Niečia krv v miestnosti spievala tónom tak lahodným, až sa mi chvelo hrdlo. A bol to niekto v blízkosti toho stolu.

*****

Po hodine som sa zavrel vo svojom kabinete a hlavu si zložil do dlaní. Moja chuť po krvy sa samotou postupne začala upokojovať a ja som pocítil úľavu.
Bolo to zvláštne. Akoby bola niečia krv... Až priveľmi lákavá pre moje zmysli. No bola zmiešaná s ostatnými, takže to nebolo až také silné. A predsa ma to takmer donútilo prehrať boj a vypustiť démona zo svojho vnútra.
Vzdychol som a oprel sa dozadu.
Zbystril som sluch, keď som začul tiché kroky. Nasledovalo klopanie na dvere.
"Ďalej," povedal som dostatočne nahlas a zašil sa hlbšie do kresla. Spoločnosť bola tým posledným, čo som chcela.
"Do hája, Kay, čo to bolo?" spýtal sa Caleb zamračene a zavrel za sebou dvere.
"Nič," odsekol som, no zároveň som pocítil bolesť zo svojho hlasu. Naňho som nedokázal byť zlý... Aspoň nie moja ľudská stránka.
"No jasné. Takmer si tam na mňa vyletel! Prečo? Veď inokedy to vieš dobre ovládnuť," posadil sa oproti mne cez stôl a i napriek jeho určitej arogantnosti mu hlas znel starostlivo i trochu vydesene.
"Lenže ja som nechcel zabiť teba," vysvetlil som mu prehnane nízkym a hrubým hlasom.
Caleb sa vzpriamil a okamih na mňa iba prekvapene pozeral. A potom sa zamračil. To jemné zvlnenie obočia mi prišlo veľmi elegantné a pôvabné, a tak som okamžite začal upokojovať svoju zlú náladu.
"Ako to, že si nechcel mňa?" spýtal sa a jeho hlas bol nesúhlasný, až takmer urazený.
"Neviem. Chcel som jedného z tých dvoch, čo boli s tým ryšavým..."
"Potter a Grangerová," povedal jednoducho.
No super, takže som chcel zabiť národného hrdinu... Čím ďalej tým lepšie.
"Ale to by bol problém, uvedomuješ si to?" spýtal sa. Arogancia sa z jeho vystupovania úplne vytratila. Vedel, kedy išlo o viac a mňa potešilo, že to tak je. Vtedy viac ako kedykoľvek pred tým.
"Veľmi dobre."
"A znamená to... Že chceš telo jedného z nich dvoch?" spýtal sa a jeho hlas bol takmer až bojazlivý.
"Snáď nebudeš žiarliť. Nebolo by to dobré? Ostal by si živý."
"A k čomu mi je život, ktorý mi ty zachránil, ak ti to nebudem môcť vrátiť?" spýtal sa a jeho hlas bol presvedčený o svojich slovách.
Nesúhlasne som sa zamračil.
"Tvoj prístup nasvedčuje, že si to nepochopil."
"Rozprával si mi o tom už moc krát. Viem, čo sa bude diať."
"To možno áno, ale neuvedomuješ si, že to bude tvoj koniec."
"Budem v tebe," stál si tvrdohlavo za svojím a ja som v ten okamih na chvíľku podľahol svojim hladným pocitom, umocnených zlosťou nad jeho vyhlásením. Moje oči neprirodzene zmodrali a do hlasu sa vdralo mačkovité vrčanie.
"Nebudeš! Budeš mŕtvy!" zakričal som naňho a postavil sa.
Jeho pohľad strnul. Naozaj strnul.
Nebola to u mňa normálna reakcia. Vlastne som sa pred ním vždy snažil chovať slušne. No vtedy som to neovládol a viem si predstaviť, ako desivo som vtedy musel vyzerať. Oči celé tmavé, pera ohrnutá cez zuby, jemný pot nad perou, telo napnuté...
Ochabol som a posadil sa. Skrotenie démona ma stálo viac síl, ako bolo normálne, no podarilo sa mi to.
"Prepáč... Ale tá hodina ma vyčerpala."
"Vyčerpalo ťa to, že si už tak dlho nepil. Prečo sa, dočerta, proste nenapiješ zo mňa?" spýtal sa rozhodil rukami.
"Zabil by som ťa," povedal som unavene.
"Nezabil, viem že-"
"Nevieš nič. A teraz, prosím, choď," povedal som stále ticho a unavene, no pevne. Tak pevne, ako presvedčenie stovky rokov staré len môže byť.
Postavil sa.
"Dobre. Ale prídem za tebou večer," povedal rozhodne. Starosť v jeho hlase ma tešila i cez to prázdno, ktoré som vtedy cítil.
"Nemyslím, že je to dobrý nápad."
"A čo z tohto je dobrý nápad?" spýtal sa a otočil sa ku dverám.
A vtedy som zbystril. Ovanula ma podivná vôňa. Vôňa pekla, či neba?
Caleb otvoril dvere a tam stál zdroj tej krásnej melódie.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 monique monique | 6. ledna 2009 v 21:22 | Reagovat

tato poviedka je ina ako tie ostatne ;) ale paci sa mi :) som zvedava kto je ta osoba, co ho tak pritahuje :)

2 hwesa hwesa | Web | 6. ledna 2009 v 21:24 | Reagovat

ale noooo... nenapínaj... úžasná kapitola... takže tam bude aj trio? to bude zaujímavé... no dúfam, že sa čo najskôr uzdravíš aby som sa tu nescvokla od toho napínania a napíšeš ďalšiu kapitolku :-)

3 FReedoM FReedoM | Web | 7. ledna 2009 v 11:54 | Reagovat

WAW! Vieš o tom že je to úžasné? Ak nie, tak to po prečítataní komentu zistíš. Mne sa to strašne páči a to hlavne kvôli odlišnosti od iných poviedok. Väčšina sú si navzájom hrozne podobné, ale toto je niečo nové a zaujímave. Kedy bude dalšia kapitola?

4 magicka magicka | 8. ledna 2009 v 18:58 | Reagovat

uaaaaaaaaa skvele napinaveee hrozne asi nevrdizimm pokracko!!!

5 Mei Mei | Web | 19. února 2009 v 19:17 | Reagovat

cicham chicham problemy ... :D

6 Evanska Evanska | Web | 17. května 2009 v 14:35 | Reagovat

Zdroj krásnej melódie, kto? Caleb mi začína byť sympatický :D Vždy je na tom správnom mieste :D Strašne geniálny nápad s touto poviedkou... strašne geniálne napísaná!

7 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 15:26 | Reagovat

No teda, ja normálne ľutujem Caleba? Veď tým, že ho Kay nezabije, bude žiť nie? a mohli by zostať spolu. Veľmi sa mi páči ako si do tejto poviedky vložila pocity. Pri jej čítaní cítim taký správny nádych temnoty.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama