7. Mea Culpa

30. prosince 2008 v 14:13 | Lostt |  Mea Culpa
Kapitola je dlhá. Ale či to je v tomto prípade plus? Hm, neviem, posúďte sami:) Snáď sa bude páčiť.



"Becky, poznáte Draca už dlho?" spýtal sa a ja som po ňom pozrela. Davom nás viedol k nášmu stolu a ja som zatiaľ rozmýšľala nad odpoveďou.
"Asi áno," povedala som napokon.
"Pretože je čudné, že vás oslovil Rebecca. Priatelia vás predsa oslovujú Becky," povedal, jeho vnútro to naozaj nechápalo, ale zase ho to ani toľko nezaujímalo.
"Nie všetci," odvetila som chladne, no nepostrehol to.
"No, Becky je i tak lepšie."
Zamračila som sa a chcelo sa mi povedať: Nie, nie je!
Solomon nás zaviedol k nášmu stolu. Boli tam ešte nejaký muži s partnerkami, tipujem to na aurorov. Všetci po mne šokovane pozerali a nejedna duša ma v tú chvíľu chcela spoznať.
Otriasla som sa a potlačila zhnusenie.
Solomon mi galantne odsunul stoličku a ja som sa posadila. Neodtiahol sa hneď, ešte sa sklonil ponad moje ramená.
"Myslím, že nepreháňam, ako poviem, že ste tu dnes večer najkrajšou dámou," povedal tichšie, asi aby to nepočuli ostatné ženy pri stole, no najbližšie sediaci muži súhlasne prikývli.
Donútila som sa usmiať.
"Nie je nutné, aby ste mi lichotili. Viete, že vás vlastne iba využívam, že?" spýtala som sa žartovne a on sa zasmial.
"Samozrejme. Ako inak by som donútil tak krásnu ženu v polovičnom veku, ako mám ja, aby so mnou niekam išla, ako tým, že za to vykonám protislužbu?" zasmial sa a mňa potešilo, že si z toho nerobí ťažkú hlavu. Naozaj nebolo ťažké mať ho rád.
"Keď sme u toho, čo sa dnes vlastne oslavuje?" spýtala som sa. Prekvapene na mňa zamrkal a nebol pri tom stole jediný.
"Teda, vy naozaj asi nežijete v čarodejníckom svete."
"Nie, to nežijem," odvetila som chladne a on pokračoval.
"Oslavujeme nového ministra."
"Ale, a kto ním je? Je tu?" spýtala som sa dodatočne. Podľa mena by som toho asi moc nezistila.
"Je tu, je to organizátorka tejto akcie. Možno ste ju tu už videli. Má fialové šaty na ramienkach a hnedé vlasy. A veľmi priateľský úsmev. Hermiona Weasleyová."
Roztvorila som oči pri spomienke na tú ženu. Ona a ministerka? Nehovorila som s ňou dlho, no asi jej pocity poznám lepšie ako väčšina ľudí tu, čo ju pozná. A už teraz môžem povedať, že čarodejnícky svet nemohol padnúť do lepších rúk.
"Skvelá voľba," vyslovila som svoju myšlienku nahlas, aby si moji spolu sediaci pri stole o mne nemysleli, že nič neviem. Neviem, to je pravda, o tomto svete naozaj nič, ale aspoň niečo.
"Poznáte ju?" ozval sa nejaký muž pri stole, cítila som všeobecný súhlas s mojou mienkou.
"Trochu," potvrdila som.
"Oh, pozrite, práve sem ide," povedala nejaká žena a okamžite si upravila šaty. Jej vnútro žiarlilo, no i túžilo, aby sa Hermione Weasleyovej vyrovnala.
Mladá hnedovláska prišla k nášmu stolu a príjemne sa nás všetkých usmiala. Akoby sme boli u nej doma na jej večierku.
Išla z nej pozitívna energia a ja som zrazu prišla na to, že jej prítomnosť mi je príjemná.
"Dobrý večer, bavíte sa?" spýtala sa.
"Áno, práve sa tuto s vašou priateľkou rozprávame o tom, aké skvelé je, že ste novou ministerkou," povedal nejaký muž a ja som mu v duchu poblahoželala za dvojitú ranu. Dal do jednej vety mňa, pomyselnú priateľku novej ministerky a i pochvalu na jej osobu.
Hermiona po mne pozrela a usmiala sa.
"Ďakujem, Rebecca, to je veľmi milé" povedala jednoducho a celkom prirodzene a tým akoby potvrdila moje slová o priateľstve. Ja som iba prikývla.
"Je to pravda."
"Dobre, o chvíľu sa bude podávať jedlo," usmiala sa na nás a už stála pri ďalšom stole a veselo diskutovala s nejakou ženou.

*****

Hneď po večeri som sa ospravedlnila, že musím ísť na toaletu. Nebolo mi úplne príjemne v sále plnej ľudí, plnej pocitov a tak som sa prestala na ľudské emócie sústreďovať.
Vôbec ma nenapadlo znova túto svoju schopnosť "zapnúť", ako som to robila vždy, keď som bola niekde sama. Pre bezpečnosť.
Umyla som si ruky a krk si navlhčila studenou vodou. Tak, formality už mám za sebou. A teraz sa idem pýtať.

*****

Vyšla som z toaliet, keď som zrazu zastala a pozerala na muža, ktorý sa opieral blízko dverí a pozeral na mňa.
Jeho plamenný pohľad ma zasiahol nepripravenú a až vtedy mi došlo, že neregistrujem jeho pocity. No nechala som to tak, možno je to lepšie. Aspoň sa nebude toľko stupňovať moja túžba po ňom. No mohla som byť pripravená!
"Ahoj," pozdravil ma tichým hlasom. Bol ako tiché pohladenie, akoby sa mi vpíjal do každej bunky a ja som ním zrazu bola úplne omámená.
"Ahoj," odzdravila som takisto ticho.
"Bavíš sa?" spýtal sa.
"Ani nie," povedala som stále ticho. Bála som sa trasľavosti svojho hlasu, keby som hovorila hlasnejšie.
Vlastne som stála iba asi meter od neho. Toalety boli na konci slepej uličky a tým, že sa opieral o stenu v úzkej uličke, bola som uväznená medzi ním a dverami.
"Môžem to nejak zmeniť?" spýtal sa a do mňa prenikol kúsok z jeho pocitov. Musel to byť naozaj silný pocit, keď som ho nedokázala necítiť.
Bola to túžba. Vyprovokovaná žiarlivosťou.
"Čo tým máš na mysli?" spýtala som sa.
Usmial sa, iba jemne zdvihol kútiky úst a pristúpil ku mne o krok bližšie, čím ma doslova pritlačil ku dverám tak, že sa ma nedotýkal. Ostávalo mu už iba pár centimetrov.
"Jeden spôsob zábavy by tu bol."
Dvojzmysel v jeho slovách vám ani nemusím vysvetľovať. No spôsobil mi taký neporiadok v pocitoch, až som takmer začala hlasno dýchať.
"A- Áno?" spýtala som trasľavo a nervózne sa usmiala. To by nebol najlepší nápad. Fakt nie.
Alebo áno?
Usmial sa a pristúpil ešte o ten maličký krôčik, ktorý pritisol gombíky na jeho saku k mojim šatám. Jeho tvár sa ku mne skláňala, jeho teplý, priam horúci dych mi dopadol na tvár, keď znovu prehovoril:
"Zvláštne, ako veľmi ma priťahuje šesť ročné dievčatko," usmial sa.
"Už nie som šesť ročné dievčatko," namietla som zrazu pevne a zdvihla k nemu pohľad. Jeho oči ma akoby spálili na popol. Trhane som sa pri tom pohľade nadýchla a dlaňami sa dotkla studených dverí za mojím chrbtom.
"To je pravda."
Sklonil sa ku mne a jeho horúce pery sa vášnivo dotkli tých mojich. Zalapala som po dychu, no bez rozmyslu som zdvihla ruky a obtočila ich okolo jeho šije, pritisnúc si ho k sebe.
Jeho ruky ma okamžite chytili za pás a stisli ho tak veľmi, až ma donútili zastonať mu do úst jeho meno. Akomile som však otvorila pery, jeho jazyk to bral ako pozvanie a vkĺzol mi do úst s nedočkavou zvedavosťou.
Mierne ma odtiahol od steny a pritisol si ma úplne k sebe. Otočil ma a pritisol ma k stene uličky. Nevedela som, čo robí, no začula som otváranie dverí a potom už iba to, ako ma mierne podvihol.
Pocítila som náraz o studené kachličky. Uvedomila som si, že sme sa presunuli na toalety.
Odtiahol sa odo mňa a ja som sa konečne nadýchla. Dýchala som tak hlasno, až to bolo skoro trápne, no on ma naďalej bozkával. Na tvári, na krku, na kľúčnej kosti...
"Nemali by sme... Ani sa nepoznáme... Nie je na to vhodný čas... Ani miesto..." vzdychala som pri hre jeho pier a jazyka. Rukami mi prešiel po prsiach, no nezotrval na nich. Zamieril ešte vyššie a dotkol sa okrajov môjho kožušinového kabátika. Zovrel ich a začal mi ich dávať dolu z ramien, zatiaľ čo jeho jazyk mi prechádzal v jamke na krku.
Prsty som mu zaryla do ramien a možno som sa ho pokúšala odtlačiť- to naozaj neviem- no on to bral ako ďalšiu výzvu.
Vrátil sa k mojej tvári a znova zaútočil na moje pery. Znova ma podvihol a posadil ma vedľa umývadla. Jeho prsty som pocítila na zipse vzadu na šatách a to ma donútilo roztvoriť oči a trochu spanikárene ho od seba odtisnúť.
"Čo sa stalo?" spýtal sa, túžba v jeho očiach mnou prešla ako rýchly šíp. No jeho tvár nevyjadrovala hnev, i keď duša možno trošku, skôr bola prekvapená a nesúhlasná.
"Zbláznil si sa? Nepoznáš ma, videl si ma dva krát v živote, jeden krát z toho pred štrnástimi rokmi! Hocikto sem môže kedykoľvek prísť! A navyše, to, že som tu, má istý dôvod!"
"Chceš mi povedať, že keby sme teraz boli u mňa doma, že by si sa so mnou nechcela milovať, pretože sa nepoznáme?" spýtal sa a pristúpil znova nebezpečne blízko. V jeho hlase som počula výzvu... Nie, vlastne žiadosť.
Cítila som oheň, ktorý mnou prechádzal, červeň, ktorú som mala v tvári, tlkot môjho srdca bol až prehnane hlasný.
Zošmykla som sa dolu z umývadla a otočila sa k nemu chrbtom. Tvár som si opláchla ľadovou vodou, čo ma trochu vrátilo do normálneho stavu. Stála som tak a opierala sa mierne trasľavými rukami o kraje umývadla, s hlavou sklonenou, aby som ho nevidela.
Strnula som, keď som počula jeho kroky. Vedela som, že stojí za mnou, cítila som obrys jeho tela. Nedotýkal sa ma, no mal k tomu nebezpečne blízko.
"Rebecca, to nie je normálne. Chcem ťa tak veľmi, až je to priam... Hmatateľné. Máš pravdu, nepoznám ťa, no i tak si neviem pomôcť. Mám pocit, akoby si so mnou bola celý život. A to si aj bola. V mojich spomienkach, myšlienkach, snoch..."
Jeho hlas bol tichý a naliehavý. Hovoril pravdu a jeho citový uzol sa neprirodzene chvel.
"Že na to nie je vhodné miesto? V tom prípade poďme preč. Poďme ku mne, k tebe, niekam, kde budeme iba my dvaja. Nemusíme spolu nič robiť, ale chcem byť s tebou, naozaj to chcem. Je to zvláštne, ale celú tú dobu som na teba čakal, vedel som, že sa znova objavíš. To malé smutné dievča vtedy priveľmi zasiahlo môj život..."
Pocítila som, ako sa ku mne pritisol a ako ma donútil sa narovnať. Jeho ruky boli obtočené okolo môjho tela, jedna mi zvierala pás a druhá prechádzala po nahej pokožke nad prsiami.
Okamžite ma to rozochvelo, červeň z tých miest, po ktorých jemne prechádzali končeky jeho prstov, sa mi rozšírila až do tváre a ja som radšej silno stisla oči, aby som v zrkadle nevidela jeho lačný pohľad.
"Nútiš ma robiť zo seba blázna. Tak mi aspoň povedz dôvod, pre ktorý si tu," šepol mi do ucha tesne pred tým, ako vsal môj ušný lalôčik.
Rukami som silno zovrela umývadlo, aby som mu to nepovedala. Už tak ma prehnane zdržal... Čo poviem Solomonovi?
No nechcelo sa mi nad tým rozmýšľal, keď mi jeho ruka vkĺzla pod látku šiat.
"Ja... niekoho hľadám..." šepla som tichým hláskom, keď už sa jeho mučiaca technika nedala vydržať. Sakra dobre vedel, čo robí, z jeho duše to priam kričalo.
"Koho?" šepol mi do ucha a jeho ruky zovreli moje telo. Trhla som sebou a hlasno sa nadýchla.
"Jedného... Muža."
Stisla som oči silnejšie, keď som si uvedomila, že som nebezpečne blízko k tomu, aby som mu povedala skutočný dôvod mojej prítomnosti tu.
Povedala mu, že som vlastne na love. Na love syna vraha mojich rodičov.
Rýchlym pohybom, preňho nečakaným, som sa otočila a vyšmykla sa z jeho zovretia.
Reagoval rýchlo, otočil sa ku mne a znova sa po mne natiahol. Na okamih som pocítila jeho zovretie, no znova som sa mu vytrhla.
"Nemôžem ti to povedať, dobre?" spýtala som sa ostro a on si ma premeral.
"Prečo?"
"Proste nemôžem!" vykríkla som.
V miestnosti na okamih nastalo hrobové ticho. Premeriaval si ma pohľadom a cítil nespokojnosť, sklamanie i strach. O mňa.
"Tak potom príď ku mne, tu je adresa," povedal naliehavo a do ruky mi vtisol vizitku skôr, ako som vôbec pochopila, čo po mne chce.
"Nemyslím si-" začala som, mysliac na to, že ak sa skutočne dozviem adresu Malfoya, hlavne to bude mojím cieľom.
"Proste príď. Čokoľvek iné môže počkať dozajtra, ale ja nie," jeho hlas bol arogantný a rozkazovačný, no ja som na to reagovala iba vzrušeným otrasením. Ani som na vizitku nepozrela a vložila si ju za okraj šiat.
Mohla by som mu odolať? Prízraku z mojich snov už posledných štrnásť rokov?
"Dobre," prikývla som nakoniec a on si viditeľne oddýchol.
Zamieril ku mne a ja som stuhla. No on ma iba vzal do náručia a znova náruživo pobozkal. Skôr, ako som však protestovala, ma pustil a vyšiel von z dverí.
Zamierila som k zrkadlu, aspoň trochu napraviť to, čo zničil.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 hwesa hwesa | Web | 30. prosince 2008 v 15:39 | Reagovat

ale no tááák... to nemôžeš, takto naťahovať... to sa nesmie... ja som z toho úplne hotová, úžasná kapitola :-) jednoducho skvelá

2 Lia Lia | 30. prosince 2008 v 16:38 | Reagovat

fuuuuuuha...suhlasim s hwesou:D..to sa smie?:D:.takto natahovat....uplne ze bomba:D::.tato kapitola....taka napinava..cely cas:D:.fakt som si nebola ista..ci to nakoniec urobi alebo nie:D:ci sa s nim vyspi alebo nie:D

3 FReedoM FReedoM | Web | 30. prosince 2008 v 17:17 | Reagovat

plne suhlasim z ababmy... toto by mali strestat, ze? tato kapca sa to podarila a neviem sa dockat dalsej... som zvedava ako zareaguje na to, ked sa dozvie Dracovo meno

4 Kirstie-san ( たかし) Kirstie-san ( たかし) | Web | 30. prosince 2008 v 23:49 | Reagovat

Hai, Ryuzaki je zlato... Smrt Lightovi! XD

Mě DN nálada přešla hnedka po tom, co jsem dopsala na tohle anime FF XD

5 monique monique | 3. ledna 2009 v 19:02 | Reagovat

doteraz som sa k tejto poviedke nejak nemohla dostat, ale teraz som to vsetko zhltla naraz...aaa...uaaa...ja chcem dalsiu kapitolu...taketo natahovanie...vrrr...preco sa nepozrela na tu vizitku? vrrr...och...no dobre...tesim sa na dalsiu :)

6 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 22:47 | Reagovat

Zástava dýchania. A na tú vizitku sa mala pozrieť. Veru mala. Do kelu. Píšeš božsky. roztápam sa a som vydesená a úplne som vcucnutá do príbehu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama