3. Mea Culpa

17. prosince 2008 v 16:38 | Lostt |  Mea Culpa
Ďalšia kapitolka. Hej, hej. Mala by som si nájsť originálnejší začiatok. Ale tento je výstižný, nie? :)
Táto kapitolka je zase trochu spomienková.
Inak, na otázky ohladne novej poviedky- áno, bude. Cez sviatky (mám prológ aj epilóg:)) začnem písať kapitoly. Nemalo by to ísť moc ťažko, pretože dej, postavy i zápletky už mám na 85% vypracované a ostatné sa dostaví časom:) A viem, ako to skončí (inak by som asi nemala epilóg, že?:)), takže to bude ok. Snáď vás zaujme:)


Sedím vo vlaku smerom do Londýna. Podľa všetkého, Malfoyovci budú bývať práve tam. Podľa starých záznamov Lucius Malfoy dokonca pracoval na ministerstve. V každom prípade by som sa tam mohla ísť pozrieť. Tam budú vedieť čo a ako. I moji rodičia by mohli o Malfoyovi niečo vedieť.
Výhľad z okna nebol práve nádherný a tak som radšej zavrela oči. Preskúmala som pocity každého, čo sedel so mnou v kupé. Nikto nemal zlé úmysly.
Vlaky mám obyčajne rada, dá sa v nich rozmýšľať. A čo horšie, dá sa v nich spomínať.
Čo by psychológ povedal, keby zistil, že sa celých štrnásť rokov upútavam k jednému jedinému okamžiku? Jedinej osobe?
Jeho pohľad, jeho úsmev, jeho slová...
Možno nastal čas, aby som vám tú príhodu dopovedala. A možno nie. I tak to urobím. Aspoň budem mať výhovorku znova sa k tomu dňu vrátiť. Teda, aspoň k jednej jeho časti. K tej časti s ním.

*****

Stál na tej chodbe oproti mne a sledoval moju tvár, jeho pohľad bol skúmavý, jeho búrkové oči- oči, ktoré sa mi stále zjavujú v snoch- vyjadrovali nesúhlas.
"Ťaháš ten kabát po zemi. Je ti veľký."
"Ospravedlňujem sa," povedala som ticho, v jeho hlase totiž znela výčitka. Nevadilo by mi, keby mi i vynadal. Neviem, čo bolo to niečo, čo som z neho cítila. I tak som mu verila. Hľadala som uňho útechu.
Pokrútil hlavou a kľakol si ku mne na jedno koleno. Jeho tvár bola asi vo výške tej mojej.
"O to nejde, no nie je pre teba príliš ťažký?" spýtal sa podráždeným hlasom. Teraz mi je jasné, že sa mu také niečo hovorilo ťažko. Jeho pocity boli tak málo vyvinuté... Boli silné, no nedokázal sa nimi riadiť, nedokázal ísť do hĺbky. Ako často, počas nocí tých štrnástich rokov, som cítila jeho zmätok, jeho váhanie. Strach a odopieranie si života.
Pokrútila som hlavou a sledovala jeho tvár. Každú jeho črtu si pamätám. Aristokratické čelo, odťažitý pohľad, rovný nos, tenká krivka pier... Vtedy som mala šesť a už vtedy som cítila, že ma na jeho perách niečo fascinuje. A teraz, keď sa budím nepokojná zo spánku, vidím tie jeho pery, tak lákavé... Vždy si poviem, že už by bol pre mňa mladý. Ja mám dvadsať, on asi pätnásť. Až neskôr ma vždy napadne, že on starne tak ako ja. Ja mám dvadsať, on má dvadsaťdeväť. To ja som mladá preňho.
Zachmúrila som sa a v spomienkach sa vrátila späť k tej chodbe, k jeho pohľadu plného rozčarovania i starostí. K jeho rukám, ktorými mi vyhŕňal rukávy kabáta.
"Už je ti teplejšie?" spýtal sa ma a ja som znova iba prikývla.
"Ako sa voláš?" spýtala som sa ho.
Trochu sa mu zachveli kútiky úst. No nie do úsmevu.
"Draco," povedal napokon a ja som naňho zažmurkala. Bolo to zvláštne meno, no už vtedy sa mi páčilo.
Celý sa mi páčil. Neviem, čím to bolo, no všetko na ňom mi prišlo veľmi pekné už ako dieťaťu. Jeho vlasy, takmer rovnako svetlé ako tie moje, no s väčším zlatým leskom, jeho oči, jeho tvár. Jeho výrazy i jeho pocity.
"A ty?"
Sledovala som jeho tvár, jeho nechápavý výraz pri mojom mlčaní.
"Rebecca Minneri. Hovoria mi Becky," odpovedala som slušne napokon, ako som bola naučená.
"Becky sa mi nepáči. Pre mňa budeš Rebecca, dobre princezná?"
Videla i cítila som jeho vlastný údiv, keď to povedal. Jeho oslovenie mnou vtedy prešlo ako lúč slnka po dlhej tme.
Do očí sa mi vtisli slzy a on stuhol ešte viac.
"Ako si sa sem dostala, Rebecca?" spýtal sa a stále na mňa hľadel tými šedými očami. Jeho pohľad bol veľmi spaľujúci. Nikto normálny by ho nevydržal príliš dlho a ja, ako šesťročná, takisto nie.
Z očí mi začali úplne samovoľne tiecť slzy a jeho výraz podivne zmäkol. Potom sa ku mne váhavo natiahol.
Inštinktívne som sa mu do náručia hodila skôr, ako sa ma vôbec stihol dotknúť. Zovrela som jeho tenkú šiju medzi svojimi rukami a tisla sa k nemu čo najbližšie.
Z očí mi tiekli slzy, i keď som nechcela, aby ma videl plakať. Chcela som pred ním vyzerať ako veľké dievča.
On ma však objal a postavil sa. Neviem, kde sa tam tá lavička nabrala, no posadil sa a mňa si stúlil v náručí.
"Neplač Rebecca," povedal mi ticho. Bol nervózny a cítila som jeho pocit neohrabanosti.
"Necíť sa hlúpo. Pomáhaš mi," šepla som mu medzi vzlykmi a odtiahla sa tak, aby som mu mohla vidieť do tváre. Jeho šok som nemusela ani cítiť, videla by som mu ho vpísaný v tvári.
"Tak povieš mi svoj príbeh, Rebecca?" spýtal sa, jeho neustále oslovovanie ma menom ma ktovieprečo tešilo.
Zdvihol jednu ruku a jej chrbtom mi zotrel z líc slzy. Doteraz si viem vybaviť ten dotyk a vždy keď plačem, túžim po ňom znova.
"Priniesli ma sem tí dvaja. Tá stará pani so starým pánom," začala som a videla, ako veľmi sa ma snaží pochopiť.
"Utiekla som im," dodala som a on sa zatváril mierne káravo.
"Prečo si utiekla?"
"Klamali mi."
"Čo vraveli?"
"Že moji rodiča sú mŕtvi!" povedala som nahnevane, no znova mi začali tiecť slzy.
Jeho výraz stvrdol, paže, ktoré ma objímali, stuhli.
Ostal ticho a iba sledoval moju tvár, ktorú som sa pokúšala kvôli slzám schovať.
"To je mi ľúto, princezná."
"Nemá byť čo! Je to hlúposť!" bránila som sa. Ako detsky a hlúpo som musela pôsobiť!
"Koľko máš rokov, Rebecca?" spýtal sa zrazu a ja som prekvapene zamrkala.
"Šesť," odvetila som. Prikývol a zatváril sa vážne. V jeho vnútre som však pocítila tieň nespokojnosti a hnevu. Voči sebe samému.
"To už si veľká dáma. Nemala by si takto plakať pred cudzími ľuďmi," povedal mi, akoby to bolo tajomstvo.
"Ale ty nie si cudzí!" namietla som okamžite a on sa usmial. Prvý krát som videla jeho úsmev. Krásny, jemný a citlivý. Išiel mu z vnútra a moje srdiečko zaplesalo radosťou.
"Možno nie," pripustil trochu zdráhavo a mierne natočil hlavu.
"No i tak by si mala byť silná. Nikdy nedopusť, aby si ľudia mysleli, že si slabá. Vždy zdvihni hlavu a neprajníkom ukáž, že ty to zvládneš, dobre?" spýtal sa nežne, no stále vážne.
Prikývla som, ani moc neuvažujúc nad jeho slovami. Cítila som sa pri ňom tak dobre.
"Sľúbiš mi to?" spýtal sa a uprene sa mi zahľadel do očí.
Hľadela som do tých dvoch mračnových hĺbok a nebola som schopná odpovede.
Zrazu sa pohol. Oprel mi hlavu o svoje rameno a pohniezdil mnou tak, aby sa mu lepšie sedelo. Oprel sa, ja som sa opierala oňho takmer v ležiacej polohe.
Takto, pri počutí pomalého a rozvážneho tlkotu jeho srdca, sa mi začali zatvárať oči. Teplo jeho kabáta ma hrialo, jeho paže ma ochraniteľsky objímali a ja som cítila pokoj. Bezpečie. Istotu.
Aká bláhovosť malého dievčaťa!
"Až sa zobudíš, až otvoríš oči, povedz si, že už je to lepšie," ozval sa zrazu, asi keď si uvedomil, že zaspávam.
"Prečo?" spýtala som sa z polospánku. Nepamätám si už jeho výraz, ani jeho pocity. Na to som bola príliš unavená a vyčerpaná.
"Je to ako zázrak. Opakuj si to každé ráno a uvidíš, že to čoskoro naozaj lepšie bude," šepol mi do vlasov, jeho teplý dych ma pohladil medzi mojimi jemnými vlasmi a ja som sotva badateľne prikývla.
"Pamätaj, že aspoň pre jedného človeka na tejto zemi budeš vždy princeznou..." počula som ešte z diaľky.
Ďalšia vec, ktorú si pamätám, bolo zobudenie na tvrdej lavici.
"Chvalabohu, tu je," ozval sa hlas tej starej ženy a ja som sa zdvihla na ruky.
Najskôr som nechápala, kde som, no potom mi zrak padol na to niečo, vďaka čomu sa mi dobre ležalo. Podo mnou ležal rozložený jeho čierny kabát. No on zmizol.

*****

Či mám ten kabát doteraz? Áno.
Nikdy som ho nikde nenechala, vždy si ho nechávam pri sebe. Na to je pre mňa príliš vzácny. Vzhľadom na to, že on bol vtedy mladý a ja som narástla, je mi takmer dobrý. Trochu veľký, no to mi nevadí. Nosila by som ho, aj keby to bola handra. Čo nie je. Je to veľmi pekný a isto drahý kabát, ktorý vydržal aj tie roky. Mama, tá vždy použila kúzlo, vďaka čomu bol stále taký čistý a voňaví, ako keď mi ho dal.
Otvorila som oči, keď som začala v miestnosti cítiť pocity úľavy, radosti a občasného stresu.
Došlo mi, že už sme na mieste. Môj cieľ sa priblížil a ja som pocítila triašku. Už stačí iba nájsť človeka menom Malfoy. Syna vraha mojich rodičov.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 magicka magicka | 17. prosince 2008 v 16:55 | Reagovat

je supeeer takze..je to draco!!!co ma ani velmi neprekvapilo bomba pokracko..!!!

2 hwesa hwesa | Web | 17. prosince 2008 v 17:01 | Reagovat

no...waw... nemám slov... no predpokladám, že ten Draco je Draco Malfoy (som ja ale inteligentná že? normálne neverím sama sebe) som zvedavá čo bude keď to zistí, čo potom spraví :-)

3 Kirstie-san ( たかし) Kirstie-san ( たかし) | Web | 17. prosince 2008 v 17:04 | Reagovat

Heh, přesně, Souchiro a černé vlasy = vražedná kombinace XD Tu recenzi jsem psala někdy v únoru, teď mám radši Mayu, protože jsem se o ni rozhodla víc zajímat díky cosplayi ^^ Ale dostalo mě, že se líbala se Souchirem... Docela se divím, že byla Aya v pohodě ^^ (V míře XD)

4 veronika veronika | 17. prosince 2008 v 17:29 | Reagovat

uuzasnee

ja nemam slov totalne super

najprv som vobec nevedela uhadnut ze kto to je. Draco, to ma vobec nenapadlo

5 Sela Sela | Web | 17. prosince 2008 v 19:56 | Reagovat

Hmmm. Cítím další úžasnou povídku o jednom úžasném chlapci. Skvělé! Již se těším na pokračování!

6 nika nika | 17. prosince 2008 v 20:47 | Reagovat

uuu... toto sa zaujimavo vyvija... jak sa ja tesim na pokracovanie....

7 Magic World Hogward Magic World Hogward | Web | 18. prosince 2008 v 14:30 | Reagovat

Ahojky.Prepac ze vyrusujem a prepac za reklamu,ale chcela by som sa ta spytat, ci by si sa nechcel/a prihlásiť do školy Rokfortu na internete. Prijimame ako žiakov, učitelov tak aj vedúcich fakúlt. Tak ak by si chcel/a tak len klikni na Web a registuj....A este raz prepac ze som otravovala a prepac za reklamu.

8 Lia Lia | 18. prosince 2008 v 17:27 | Reagovat

no teda.super...teda..ako to je cele vykreslene.a celkov..no waw..nemam slov..

9 luckily luckily | Web | 19. prosince 2008 v 21:26 | Reagovat

možná budu trošku rýpat, ale zdá se mi, že ty schopnosti, které má jsou dost podobné Aliciným a Jasperovým.

tak to jsem teda fakt hooodně zvědavá, co se tam bude dít, ale těším se...

kapča byla úžašná, jen tak dál;)

10 Lostt Lostt | Web | 19. prosince 2008 v 21:56 | Reagovat

luckily: A to neee. S Alicinymi teda vobec nie, a Jasprove... Hej, napadlo ma to, ked som pisala 5.kapitolu, ale tak co uz. Ale ona vie pocity iba citit a nie ich aj menit.

Ale som rada, ze sa paci:)

11 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 22:22 | Reagovat

Ach jaj takže ten neznámy bol Draco. To bude strašné, keď sa dozvie, že je to Malfoy. Chúďa Rebecca. Tú scénku na lavičke si napísala nádherne.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama