17. Pomiešané osudy

5. prosince 2008 v 20:28 | Lostt |  --- Pomiešané osudy
Nová kapitola k tejto poviedke mi dala zabrať. Dneska som si k tomu sadla a snažila sa a snažila... A nič. Ale potom sa to nejak rozbehlo, mňa dokonca napadlo aj ako to ukončiť a napísala som toho celkom dosť:) Vlastne už ostávajú asi iba dve-tri kapče.
Tak si to aspoň prečítajte a napíšte mi k tomu nejaký komentár, vďaka!




Na ďalší deň sa Draco vychystal na večeru tak, ako sľúbil.
No ešte pred tým sa zastavil pred zrkadlom a ostal hľadieť na svoj odraz v ňom. Takže sa to začína. Nastáva finálna fáza diela. Táto hra raz musí skončiť a teraz nastal okamih vyvrcholenia.
Pocítil nedočkavosť, ako keď čítate knihu a ostáva vám niekoľko strán k jej koncu, no vy si neviete nájsť čas, aby ste ju dočítali.
Stisol dosku stola a potom sa rýchlo narovnal, mieriac ku dverám. Ako poznal Adriena, ten nebude váhať hovoriť o tom, prečo tu Draco je. Všetci to vedia a až doteraz sa o tom nikto nezmienil. Začínalo to byť až trápne.
Otvoril dvere na chodbu, no v poslednom momente skontroloval, či je jeho prútik na svojom mieste. Veď nakoniec, ide do boja, nie?

*****

Usadil sa za stôl, do stredu jeho dlhej strany. Sebastien sa posadil oproti a Adrien, sám veľký Adrien Artre sa posadil za vrch stola.
Večera prebehla v pokojnom, formálnom štýle. Takom, ako Draco čakal.
"No, snáď neuškodí, keď ešte chvíľu zotrváš v našej prítomnosti, Draco," oslovil ho po večeri starý pán a Draco prikývol. I tak to nebola otázka, či návrh. Nazval by to rozkazom.
Presunuli sa to salónika. Adrien si nalial pohárik škótskej a posadil sa do najväčšieho kresla.
To sa pod jeho váhou ani len nezachvelo.
Artre si Draca hodnú chvíľu meral pohľadom, potom zrakom spočinul na svojom vnukovi. Bol to pohľad krátky, nič nevraviaci, no Sebastienom to i tak otriaslo.
"Nemám rád chodenie okolo horúcej kaše. Keď niečo od ľudí chcem, poviem to rovno. A je iba na nich, či moje želanie splnia, alebo nie," ozval sa zrazu. Jeho hlas zarezonoval miestnosťou ako náraz tyče o iný kov.
Draco potlačil isté chvenie, ktoré mu prechádzalo od šije až po spodok chrbta. Veď na takýto prístup bol zvyknutý, tak prečo by mu mal robiť problémy?
Dracovi bolo jasní, že nech po ňom bude Artre chcieť čokoľvek, bude očakávať, že jeho úlohu Draco splní.
A ak to bolo to, čo si myslel...
"Vieš, prečo sa stal celý ten humbug okolo zámeny a i keď to Sebastien hlboko nezvládol," pri tom sa Adrien na okamih odmlčal a pohľadom sekol po svojom vnukovi.
"Nakoniec to dopadlo tak, ako malo. Si tu a spomínaš si. Možno nie na všetko, ale to je iba otázka času. Čo je podstatné, je tvoja prísaha."
Draco na okamih strnul, bol to inštinkt. Veď vedel, že reč bude o nej.
"Moja prísaha... Bohužiaľ, to je práve jedna z tých vecí, ktoré mojej pamäti stále unikajú," prehovoril vážne.
Adrien prikývol.
"Aké zbabelé, tvoja myseľ sa vyhýba tomu najhoršiemu. Mladá odroda bohužiaľ nepriniesla toľko ovocia, ako sa očakávalo," povedal tvrdo a bezcitne, jeho vlas pripomínal vrčanie.
"No nechaj ma, nech ti ju pripomeniem. Tvojím poslaním, odprisahaným a krvou potvrdeným, je zbaviť svoju i našu rodinu toho plevelu."
Draco prižmúril oči a počúval ďalej. Sebastien zatiaľ iba nehybne sedel, možno trochu zradene a ponížene, no rovnako oddane.
"Predpokladám, že tým plevelom je myslený Harry Potter," ozval sa, keď videl, že Artre pokračovať nebude.
Adrien sa zamračil a napil sa.
"Tak ako bolo dohodnuté, musíš ho zabiť. Tvoja krv zabije tú jeho, tak to bolo mágiou určené pred mnohými rokmi tvojím otcom a mnou. Urobíš to tu a urobíš to sa mojej a Bastienovej pomoci. Pomstíš nás i vás, pomstíš nášho pána. Spravíš to zajtra, keď prebehnú všetky prípravy."
To Dracovi na okamih vyrazilo dych, i keď navonok zachoval pokoj. Zajtra?
Ten deň bol o moc bližšie, ako čakal. Bol to zvláštny pocit. Mohol by byť už zajtra koniec? Naozaj by to išlo?
"Zajtra," potvrdil Draco.
"Sebastien ti vysvetlí, ako to bude prebiehať," povedal Artre, dopil svoj pohár, položil ho na stôl a zdvihol sa.
Bez slova odišiel, bez náznaku toho, žeby vôbec vedel, že ich zanechal v miestnosti.

*****

Draco sa otočil k Sebastienovi.
"Moja krv zabije jeho?" spýtal sa. Tomu jedinému nerozumel.
"Bola to súčasť prísahy. Zabiješ ho vlastnou krvou."
"Ako?"
"Je na to elixír. Nie je to tak úplne doslova, že ho zabije priamo ňou, no ide o privolanie jeho tela sem a to pomocou tvojej krvi."
"Ale ako ho asi moja krv môže privolať?"
"Ľahko. Mágia, ktorú použili tvoj otec a môj starý otec, je stará a silná. Podľa nej je tvoja krv schopná nájsť a privolať tú jeho."
"Aby sa nám tu ale neobjavilo šesť litrov krvy Harryho Pottera bez Harryho Pottera."
Sebastien sa neusmial, iba ho naďalej sledoval rozrušeným pohľadom.
"Prenesene povedané. Po tom, čo sa tu Potter objaví, uvrhneme naňho omračujúcu kliatbu a ty ho zabiješ. V podstate to nie je nič ťažké. Mohli sme to sami urobiť už mnoho krát, no iba tvoja krv ho privolá."
"Tie najjednoduchšie plány bývajú vždy najúčinnejšie. Prečo toto nespravil aj Vol... Temný Pán," opravil sa Draco, keď videl Sebastienov napätý výraz.
"Tvoja krv je v tomto prípade kľúčová. A navyše, musíš to urobiť ty. Si pod prísahou. Musíš zabiť Harryho Pottera."
"Nie že by som sa z toho chcel vyvliecť, ale čo ak sa nám to nepodarí? Čo sa stane so mnou?"
Draco sa pokúšal o nenútený tón, ale toto ho naozaj zaujímalo.
"Môj otec ťa bude musieť zabiť," povedal jednoducho mladý Artre a Draco prikývol.
"No, tak to nebude až také zlé," pokúsil sa o vtip, no Sebastien znova nereagoval.
Bol čoraz viac napätý a Dracovi to začínalo liezť na nervy.
Postavil sa.
"Vieš čo? Zajtra mi to dopovieš. Dnes už začínaš byť divný," povedal arogantne a zamieril von z miestnosti.
Popravde, čakal nejakú reakciu, no donútil sa neotočiť, iba vyšiel na chodbu a zamieril k svojej izbe. Čaká ho dlhá noc.

*****

Draco pochopil rýchlo, čo sa bude diať. Vlastne to bolo až neuveriteľne jednoduché.
Ani len elixír na Harryho privolanie nebude pripravovať on sám. Stačí, ak ho potom vypije. Elixír sa mu dostane do krvy a ostatné sa už spraví akosi samo. Potter sa objaví, oni ho sparalyzujú a on ho zabije.
Aké jednoduché.
Intuícia Dracovi radila, že tu niečo nehrá. No čo mohol robiť? Nebol žiadny spôsob, akoby mohol predísť komplikáciám. Veď nevedel ani akým, ani čo sa bude diať. Podrobnosti mu nikto nepovedal. Vlastne vedel len o málo viac, ako včera.
Cítil sa nesvoj a podivne nervózny. To sa mu nestávalo a vonkoncom sa mu tento pocit nepáčil.

*****

Nastal večer a Draco sedel na posteli. Cítil nepokoj. Od včera večera mal akési tušenie, predtuchu niečoho zlého.
Niečo sa pokazí, vedel to. No bolo neskoro cúvnuť a, ak mal byť úprimný, ani nemal chuť to ďalej zdržiavať. Radšej nech už je koniec, akoby to mal znášať ďalšie dni či týždne. Nebodaj mesiace.
Na jeho dverách sa ozvalo zaklopanie a on nadskočil. V duchu vynadal sám sebe, ako sa mohol naľakať obyčajného klopania, no inštinktívne stisol rúčku prútika. Oblečený bol pohodlne, neformálna a predsa elegantne. Ak bude bojovať, nebolo by zlé, keby sa mohol pohybovať. Jedna jeho časť, tá optimistická a podstatne menšia, tá s hlavou v oblakoch, dúfala, že to pôjde ako po masle a že napokon ani nebude nutný prílišný boj.
Tá realistická časť, čo stála pevne na zemi a mala sklony k pesimizmu, hovorila jasne. Jeho protivník je silný a boj tu bude potreba. A to nehovoril o tých tušených komplikáciách.
Otvoril dvere a keď videl, že je to iba Sebastien, zvesil ramená.
"Už?" spýtal sa.
Sebastien sa iba usmial. Draco si ho prezrel. Bolo na ňom vidieť, že sa na to teší. Bol celý vzrušený a mierne nervózny, akoby už nevedel čo so sebou.
Prišli do veľkej sály na prvom poschodí. Draco sa zastavil a zrak uprel na neveľký kamenný balkón, ktorého dvere boli otvorené.
"Nezdrhne nám balkónom?" skúsil sa spýtať žartovne, no Sebastien vážne pokrútil hlavou.
"Pod balkónom so dvojmetrové kamenné sochy, tam sa nedováži skočiť."
"Potter je mrštný," nadhodil Draco. Naozaj chcel zistiť, či tade nie je šanca k úniku.
"Priznávam, že by sa to dalo. Ale potreboval by prútik."
"A ten mať nebude."
"Nie, hneď ako sa tu objaví , ja mu ho vystrelím z ruky."
Draco sa mierne zachmúril, no prikývol. Čo všetko o ich pláne ešte nevie? To sa má pýtať na každú drobnosť?
"Dobre, takže ja budem stáť tu, vypijem to, on sa tu objaví, ty mu vystrelíš prútik a potom čo? Iba ho proste zabijem?"
Dobre, títo ľudia si nebrali servítky so zabíjaním, ale to len tak? Ani žiadne posledné slová? Ani možnosť spoznať svojho vraha?
"Tak je to dané prísahou. Pokiaľ to budeš predlžovať a ona nám zatiaľ ujde, bude po všetkom. V tomto robili chybu všetci tí, ktorí sa o jeho smrť pokúšali pred nami. Čakali a čakali a užívali si pohľad na pokoreného Harryho Pottera. Ten fagan je nebezpečný a musí byť čo najskôr mŕtvy. Potom sa z jeho poníženia môžeme radovať koľko len budeme chcieť!
Draco sa otočil na Adriena, ktorý práve vošiel. Bol oblečený ako Smrťožrút.
Zamrazilo ho pri pohľade na to oblečenie. Koľko takých mužov stretával u nich doma?
Donútil sa neskloniť hlavu.
"Tak aby sme začali, nie?" navrhol Draco ľadovým tónom, vyjadrujúcim isté opovrhovanie.
Artreovi sa zablyslo v očiach, akýsi nebezpečný dôkaz toho, že Dracove pocity boli pravdivé.
Až vtedy Adrien zodvihol ruku a ukázal o, čo v nej držal.
Bol to pohárik. Malý a vyzeral neškodne, jeho obsah bol fialovo bordový a mierne žiaril.
Elixír ako každý iný, pomyslel si Draco na okamih a pristúpil k nemu bližšie.
"Kde sa Potter asi objaví?" spýtal sa.
"Niekde pri tebe. Tak keď sa tu začne objavovať, ustúp. Bol by som nerád, keby Bastien trafil namiesto neho teba."
Sebastien pozrel na svojho otca s malým náznakom vzdoru v očiach.
"Ja viem dobre mieriť, starý otec," poznamenal, pokorným, a predsa vzdorovitým hlasom.
"Čuš! Ty už si toho pokazil dosť!" zahriakol ho starý otec a Dracovi toho chlapca prišlo na jeden maličký okamih možno aj ľúto.
Potom si od Adriena vzal ten pohárik a zahľadel sa na jeho obsah. Zdvihol pohľad k Adrienovým očiam a usmial sa. Usmial sa tak, že nikto nemal pochýb. Toto bol syn Smrťožrúta, ktorý vedel, čo je to bolesť i strach. I triumf.
"Tak na zdravie," povedal arogantným hlasom a pohárik do seba obrátil, akoby to bola obyčajná voda.

 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sashulka Sashulka | 5. prosince 2008 v 20:38 | Reagovat

tak teraz úplne naozaj...za touto poviedkou budem smrteľne vážne moc silno plakať!!! tuśím si ju idem vytĺaćiť a dať zviazať!

2 veronika veronika | 5. prosince 2008 v 22:10 | Reagovat

škoda, že to neskončí dobre

3 magicka magicka | 6. prosince 2008 v 20:07 | Reagovat

slveeeleee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama