14. I believe in a thing called love

8. prosince 2008 v 8:21 | Lostt |  --- I believe in a thing called love
Ono je to dobrý pocit vedieť, že viem napísať aj krátku poviedku, ktorá má úvod, stred a záver a k tomu aj (možno trochu zmätený) dej. Na druhú stranu, čo pri Rose nie je krátke, že?
Tak si užite, prečítajte. Ďakujem! Už sme v cieľovej rovinke:) Inak, táto kapitola je o moc dlhšia než ostatné, takže pozor na ňu:)


Zobudila sa neblahé tušenie a predsa si na tvári dokázala zachovať úsmev.
Cítila príjemný chlad a pohodlie prikrývok, ktoré zahaľovali jej telo.
Nechcela otvoriť oči, no predsa jej niečo hovorilo, že by mala. Najskôr však natočila hlavu s akousi podvedomou, možno trochu detinskou túžbou, aby keď otvorí oči, on bude prvý, čo uvidí.
Ležal uvoľnene, vrchná časť tela bola celá nezakrytá, jeho takmer biele pôvabné telo ju omamovalo viac ako kedykoľvek pred tým. Jeho hruď sa zdvíhala a znova klesala v pokojných nádychoch, vlasy mal strapaté, uvoľnená tvár prezrádzala inteligenciu, no i ťažké životné skúsenosti.
Pocítila chuť dotknúť sa tej krásy a takmer už naťahovala ruku, keď ju upútal pohyb pri dverách.
Akoby tam niečo stálo a až teraz sa to pohlo.
Zdvihla sa do sedu, prikrývku si pritisla k telu a zaostrila na onu osobu.
Jej pocity v tú chvíľu akoby sa vytratili, boli nahradené jednou a tou jedinou- závisťou.
Adria by tu mala ležať vedľa Draca, nie ona! Pozerala na jej krásne krivky, teraz zahalené iba v čiernych šatách, jemných a ľahkých, spočívajúcich na jej tele ako druhá koža. Vlasy mala rozpustené, čierne a lesklé, spadali okolo jej tváre, nádherne sa vlniac.
Hermiona sa takmer naľakala jej pohľadu, pomstychtivého a zlého, krutého. No ku podivu sa usmievala. Jemne, no predsa s náznakom triumfu, istého plánu.
Adria pristúpila úplne k posteli a naklonila sa ponad Hermionine nohy, čím sa jej tvár ocitla veľmi blízko tej jej.
Jej oči boli takto z blízka ešte krajšie a ešte chladnejšie. Ich farba nočnej oblohy akoby svietila a lákala, zároveň však Hermiona niekde v utlmenej časti svojho mozgu mala potrebu odtiahnuť sa od nej, ísť sa niekam schovať.
Adria otvorila ústa, jej omamný dych dopadol Hermione na tvár a prešiel jej po perách.
Pocítila husiu kožu na rukách a pot, ktorý sa jej začal rysovať na chrbte. Ovládla ju zvláštna zmes horka a chladu, zmes chuti zotrvať takto večne a utiecť.
"On patrí nám," povedala zrazu.
Jej hlas bol výhražný, nebezpečný, predsa vyznel ako pohladenie, lichôtka.
Skôr ako Hermiona mohla čo i len pomyslieť na reakciu, Adria sa odtiahla a počas jedného Hermioninho žmurknutia bola preč.

Zamrkala, prebrala sa z omámenia.
Porozhliadla sa, nikoho nevidela a v tom si uvedomila, že bola chvíľu mimo.
Bola tam Adria vôbec, alebo sa jej to iba zdalo?
Pocítila chlad, ktorý ju zastudenil na chrbte vlhkom od potu, cítila vôňu, zvláštnu, omamnú, vznášajúcu sa v miestnosti ako opar.
A vtedy sa to začalo diať.
Vydesene sa postavila, keď pocítila ako sa jej točí hlava a ako padá k zemi, okolo nej sa stále pohybovali tmavomodré a čierne tiene, akoby obrysy znetvorených postáv, pohybujúce sa príliš rýchlo. Akoby to boli netvory medzi človekom a nejakým zvieraťom. Ako šakal, ktorý sa premenil na človeka, no nie úplne. Točili sa okolo nej v jej padaní, ktoré s jej zdalo akési pomalé, oči sa jej roztvorili strachom a otvorila ústa aby zakričala, no vtedy sa tiene priblížili k nej a narazili do nej obrovskou silou...

*****

Zobudila sa spotená, s otvorenými ústami v nemom výkriku.
Až vtedy si uvedomila, že to bol sen. Nočná mora. Výplod jej fantázie.
Otočila sa na Draca, spal v takej polohe ako v jej sne, rovnako pokojný.
Vzdychla a tvár si schovala v dlaniach. Musela si svojimi hlúpymi snami pokaziť tak krásnu noc?
Znova sa otočila na Draca, ktorý razom otvoril oči, akoby sa práve zobudil z nejakého sna.
Zaklipkal očami a porozhliadol sa po cele izbe. Až nakoniec mu pohľad padol na Hermionu.
"Hermiona?" spýtal sa, akoby ju tam nečakal.
Pokrútila hlavou.
"Draco, niečo tu nie je v poriadku. To, o čom sme včera hovorili... Mala som divný sen... Mal by si sa prestať stretávať s Adriou," povedala nakoniec rozhodne a pozerala do jeho čoraz viac zachmúrenej tváre.
"Čoby som mal?" spýtal sa, jeho hlas bol o niekoľko stupňov temnejší.
"Nemyslím to zle, len si myslím, že s ňou nie je niečo v poriadku."
"Iba s ňou, áno? Ale Adam je normálny," povedal zrazu Draco hnevlivo, až ju prekvapil jeho nepríjemný tón.
Hermiona sa natiahla po košeli a obliekla si ju, pri čom krútila hlavou. Potom si obliekla i spodok a postavila sa.
"Ja to myslím dobre. Naozaj na nej nevidíš tú zlobu a tú krutosť? Ona niečo skrýva!" snažila sa ho naďalej presvedčiť.
Draco si obliekol iba nohavice a takisto sa postavil. Každý stál na jednej strane postele a mračili sa na seba.
V tom si Hermiona všimla, že jeho oči... Znova vyzeral inak, divne, bez duše.
"Nevidíš, čo sa deje? Ani teraz nie si pri sebe... Prosím, Draco, spamätaj sa!"
V návale zúfalstva po štyroch preliezla posteľ a ostala na nej kľačať pred ním.
Vzala ho za ruky a pozerala mu do očí, chladných, prázdnych.
"Pozri sa na seba! Veď si ako bábka!"
Pocítila, ako si vymanil svoje ruky z jej zovretia, chytil ju za paže a odsotil ju od seba.
Dopadla chrbtom na kraj postele a spadla cez jej okraj.
Prešiel ňou ostrý kŕč bolesti, no nehodlala sa vzdať.
Zdvihla sa na nohy a pribehla k nemu, ignorujúcu vystreľujúcu bolesť, ktorá jej od chrbta prechádzala celým telom.
"Draco! Musíš ma počúvať! Drž sa od nej!"
Zatriasla ním.
"Nejaká humusáčka mi nebude hovoriť, s kým sa mám stretávať a s kým nie!"
Stisol jej ruky a jednu jej skrútil za chrbtom. Stačil menší pohyb a vedela, že by jej tú ruku zlomil. No už teraz cítila modrinu, ktorá jej jeho stiskom vznikne.
Do očí sa jej nahrnuli slzy.
"Znova mi chceš ublížiť?" spýtala sa zrazu tichým a zraneným hlasom, pomalým a zúfalým.
Jeho zovretie povolilo a pustil ju. Dopadla pred ním na kolená, otočená mu chrbtom.
Cítila, ako ju omamuje bolesť v chrbte, ktorá jej prenikala až do hlavy a spôsobovala jej migrenické búšenie v sluchách. Do spánkov akoby jej pichal ihlice a predsa to nebola jej najväčšia bolesť.
Z oči jej rinuli slzy, neschopná zastaviť ich príval iba kľačala a zvierala si takmer zlomenú ruku. Začula jeho pohyb a vystrašene sa otočila, no on kráčal smerom preč. Zastavil sa pri stole a oprel sa oň rukami.
Videla, ako sa mu napínajú svaly na chrbte, ako pevne má zaťaté ruky, ktoré zvierali dosku stola.
"Choď preč," zavrčal ticho, no pevne.
Pocítila ďalší kŕč bolesti, tento krát vychádzal z jej vnútra, priamo z jej srdca.
No nemusel to opakovať viac krát. Roztrasene sa postavila, v rýchlosti si vzala ostatok svojich vecí a utiekla.
Vždy vedela bojovať, vždy sa vedela brániť. No teraz... Tu nešlo o nepriateľa.

*****

Hneď ďalší deň vyhľadala Harryho. Išiel práve do šatní i s ostatkom metlobalového družstva.
"Musíme sa porozprávať," povedala okamžite, keď ho videla, ako išiel spolu s Ronom.
"Nepočká to, skončil tréning a ja sa chcem prezliecť a osprchovať, Hermiona," povedal Harry. Jeho hlas nebol nepriateľský, no cítila v ňom isté rozčarovanie.
Chcel ísť ďalej, no ona ho zastavila, keď sa po ňom natiahla a stiahla ho späť. Pocítila pri tom ostrú bolesť v ruke. Ako tušila, vytvorila sa jej pekná modrina, pripomínajúca tvar dlane. Aj preto mala na sebe rolák tmavo zelenej farby, ktorý skryje i nepekne vyzerajúcu modrinu na chrbte.
"Nepočká," povedala naliehavo a pevne sa mu zahľadela do očí.
Pocítila istú radosť, že jeho oči odrážali ten pekný zelený lesk ako vždy a neboli zahmlené.
Harry sa na okamih zamyslel, no potom kývol Ronovi, ktorý iba pokrčil ramenami.
"Tak potom príď, kamoš. Zatiaľ, Hermiona," pokynul smerom k nej a odišiel za ostatnými do šatne.
Hermiona odtiahla Harryho bokom a spolu sa posadili na múr.
"O čom si chcela hovoriť?"
"O nás dvoch," povedala bez okolkov.
Po včerajšku jej to už neprišlo také zložité. Musia si to spolu vybaviť raz a navždy. Nemôže mu dávať nádej a pri tom stále myslieť na Draca. Ani s jedným z nich nemôže byť.
Harry trochu stuhol, no potom sklonil pohľad.
"Čakal som, kedy s tým prídeš. Posledné dva týždne si sa chovala divne a mne došlo, že to asi urobíš."
"Že urobím čo?"
"Konečne mi povieš, že to bolo iba z ľútosti," odpovedal po chvíli tichým hlasom, stále jej nepozrúc do tváre.
Rukami ho chytila za tvár a donútila ho, aby sa jej pozrel do očí.
"Tak to je jedna obrovská hlúposť, Harry. Samozrejme, že to nebola ľútosť. Ja... Iba som bola zmätená a myslela som, že s tebou chcem byť... A možno som aj chcela."
Jeho pohľad bol zmätený, očakával, že bude pokračovať.
Spustila ruky z jeho tváre, no on ich schoval vo svojich dlaniach.
Znova pocítila teplo idúce z jeho dlaní a spomenula si, ako jej to vždy dodala odvahu.
Zavrela oči a iba si chvíľu vychutnávala ten pocit. Stále ju napäto sledoval, jeho oči prezrádzali starosť i znepokojenie a tak pokračovala, i keď si vôbec nebola istá, čo nakoniec povie.
"Asi som s tebou naozaj chcela byť. No až neskôr mi došlo, že iba s ako kamarátom. Ba čo viac, ty budeš pre mňa vždy jeden z najdôležitejších ľudí na svete. Si ako moja rodina. Môj brat. Mám ťa strašne moc rada, no nie tak, ako by si chcel."
Harry sa smutne usmial a prikývol.
"Tušil som to," povedal nakoniec a zaškľabil sa.
Nedokázala potlačiť úsmev, ktorý sa do tohto rozhovoru nehodil, no on jej stisol ruky a ona si úľavne vzdychla.
"To bol ale zmätok, čo?" spýtal sa.
"Prepáč, naozaj som nechcela-"
"Nemusíš sa ospravedlňovať, Hermiona. Bolo mi jasné, i keď som mal chvíľami pocit, že tak celkom neviem čo robím, že to tak skončí. Možno by som na teba nikdy nič neskúsil, no akoby som to v poslednej dobe ani nebol ja," usmial sa omluvne a ona v jeho očiach videla, že cíti to isté, čo ona. Že tu niečo nie je v poriadku.
Prikývla.
"Viem presne, čo tým myslíš," povedala a znova sa usmiala.
"Takže všetko dobré? Znovu môžeme byť... Kamaráti?"
"A nie sme my náhodou rodina?" usmial sa a zdvihol obočie.
Zasmiala sa a prikývla.
Natiahol sa po nej a schoval ju vo svojom náručí.
Pritisol si jej telo k sebe tak pevne, až pocítila bolesť. Jeho ruky jej tlačili práve na modrinu na chrbte.
"A-u..." sykla a snažila sa to zakryť, no on si ju odtiahol na vzdialenosť rúk.
"Si v poriadku?"
Snažila sa usmiať, no vyšiel z toho iba akýsi roztrasený úškľabok.
"Hermiona, čo je? Vieš, že ma len tak neoblafneš. Čo ťa bolí?"
"Fakt nič Harry, vážne," stála si za svojím. On ju však zrazu chytil a pevne ju objal.
Nedokázala potlačiť bolestivý ston, na čelo jej vystúpil pot.
Okamžite ju pustil a pozrel na ňu.
"Tomu hovoríš nič? Hermiona, dočerta, čo mi tajíš?"
Zazmätkovala a cúvla.
"Ozaj nič, Harry, všetko je... Nič mi nie je," povedala rýchlo a otočila sa k odchodu, keď pocítila na svojej ruke jeho pevný stisk a pritiahol si ju späť.
"Ah!" skríkla ticho a ruku z jeho zovretia okamžite vytrhla.
"To nie..." šepla potichu, keď videla jeho odhodlaný výraz.
Chytil ju za druhú ruku a skôr ako stihla niečo urobiť, vyhrnul jej rukáv na tej zranenej.
Ostal pozerať na modrinu, ktorá tak jasne dávala tušiť krutý stisk inej ruky.
Ruky pôvabnej a ladnej, jemnej a predsa takej, ktorá jej dokázala ublížiť.
Videla, ako sa mu chveje sánka, ako zatína zuby. Jeho čeľusť sa napla.
"Kto?"
"Harry, to bola iba nehoda-"
"Najskôr to pohryznutie na krku. A ja blázon som to ignoroval, akoby som bol slepý! Ale teraz toto! To je očividný otisk ruky, Hermiona! A čo máš s chrbtom?!"
"Nič," povedala ticho a snažila sa ustúpiť, no držal ju pevne, pohľad zdvihol od jej ruky k jej očiam.
"Kto?!" zavrčal.
Vzdychla. Keby ho dokázala dostatočne upokojiť... Nakoniec, možno by jej mohol pomôcť to vyriešiť.
"Niečo sa tu deje. Ľudia prestávajú myslieť. I ty si to cítil, povedal si to! Akoby si to ani nebol ty. Aj mne sa to stalo."
Harry ju pustil a horlivo prikývol, v jeho očiach bol stále hnev. No začínali byť akési...
"Aj tebe? A komu ešte?" spýtal sa zrazu, jeho hlas preskočil na inú úroveň. Temnejšiu a hrozivejšiu.
"Neviem, čo sa s ním deje, ale možno tá Adria v tom má prsty..." povedala zrazu nezmyselne a vystrašene, aby sa aj Harry nezačal chovať ako blázon. Nebála sa ani tak o seba, ako o...
"Takže Malfoy?" usmial sa jej priateľ zrazu temne, na to jeho úsmev zmizol a zamračil sa.
"Nikam nechoď. Iba sa prezlečiem a potom pôjdeme zistiť, kto v tom skutočne má prsty," povedal tvrdo a zamieril k šatni.
Bolo jej jasné, čo sa Harry chystá urobiť.
Rozbehla sa smerom k primuským izbám, rýchlo varovať Draca.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 mormis mormis | 8. prosince 2008 v 18:25 | Reagovat

super, super, super. Jsem ráda, že jsi tuhle povídku rozhýbala:-) I když už se blíží ke konci:-/

2 Sashulka Sashulka | 8. prosince 2008 v 20:11 | Reagovat

krása!!ale je mi ľúto, že už bude koniec!

3 nika nika | 9. prosince 2008 v 18:39 | Reagovat

juj..... som zvedava, fakt zvedava..... aj mne bude luto ze uz bude koniec

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama