12. I believe in a thing called love

2. prosince 2008 v 17:22 | Lostt |  --- I believe in a thing called love
Takže, vzhľadom na to, že som chorá- njn, aj tak sa dá- mám čas na "svoje" veci. Ako hľadanie pesničiek, filmov, písanie poviedok, čítanie kníh, doháňanie seriálov atď...
A tak aj táto poviedka dospela k žiarnej 12. kapitole a vyzerá to, že do Vianoc by mohla úspešne skončiť:)


Posunula sa k nemu bližšie. Netušila, prečo to vlastne robí, no vo svojom vnútri nedokázala nájsť nič, iba zmätok.
Pocítila jeho ruky, trochu váhavé, ako sa dotkli jej pása. Nechal ich iba tak lenivo ležať, no do jej tela prenikalo teplo z jeho dlaní. Vždy to tak bolo.
Pohniezdila sa a nakoniec si kľakla na kolená a tak sa posadila. Harry sa trochu zdvihol, takže sa už neopieral, no sedel naproti nej a naďalej ju bozkával.
Zrazu sa odtiahla. Porozhliadla sa. Celá spoločenská ich sledovala, všetci boli ticho.
Niektorí sa usmievali, niektorí sa netvárili nijak. Niektorí boli proste iba prekvapení.
To bola aj ona sama. Roztvorila oči a znova pozrela na Harryho.
Ten akoby nevidel nič a nikoho okolo seba, iba sa na ňu usmieval. Jeho oči sa zeleno leskli, no videla v nich niečo čudné. Niečo... Akoby prázdno.
Uvedomila si, že ani ona pred chvíľou ešte netušila, čo robí. Doteraz netušila, prečo to urobila.
"Čo sa to tu deje..." šepla zamračene a s istou dávkou... Podvedomého strachu? Zlého inštinktívneho tušenia, ktoré si vypästovala rokmi bojov proti Voldemortovi?
Postavila sa a zamierila si pre odpovedi.
V tom však pocítila dotyk na ruke.
"Kam ideš?" spýtal sa Harry, v jeho očiach sa zrazu objavila starosť.
"Ja... Ja len..."
Čo mu má povedať, keď si nie je istá? Iba ju to napadlo...
"No tak, kam ideš?" spýtal sa. V jeho očiach bol náznak hnevu, no hlavne bol zmätený.
"O chvíľu som späť," povedala zmierlivo. Bože, veď toto mu nemôže robiť!
Bez ďalšieho vysvetľovania proste vybehla zo spoločenskej, no Harry ju nasledoval.
Zbehla schodisko a darilo sa jej mu utekať, dokonca si pomyslela, že ho už striasla, no keď prešla do chodby ich izieb, zrazu sa vynoril pred ňou.
"Ako si sa-"
"Poznám tajnú chodbu," povedal okamžite a ďalej tejto téme nevenoval pozornosť.
Hermiona pokrútila hlavou a chcela ho obísť, no chytil ju za ruku a pritiahol si ju k sebe.
Nedotýkala sa ho telom, no z jeho ruky jej do tela prúdilo teplo a ešte čosi... Akoby ju znova obopínal ten zmätok. To prázdno.
Zamračila sa a chcela niečo povedať, no pocítila znovu jeho pery. Pritisla sa k nemu bližšie bez toho, aby tušila dôvod svojho konania. Pocítila za chrbtom studený kameň. No jeho telo, teraz celkom pritisnuté k tomu jej, ju hrialo ako dotyk letného slnka.
Posledné ostatky zdravého rozumu sa stratili v hmle mágie, ktorú cítila, a ona mu prstami vošla do vlasov.
Na túto chodbu aj tak nikto nechodil, iba primusi, tak čo je na tom? Jeho tvár si priam zúrivo tisla k sebe, jeho ruka, ktorú mala na temene jej naklonila hlavu dozadu a Harry prenikol jazykom cez jej pery.
Cítila vzrušenie i túžbu, no nie po Harrym. Tieto jej pocity nemali jasný cieľ a ona bola príliš omámená na to, aby ho hľadala.
Presunul svoje ruky nižšie po jej tele, jednu až k jej pásu, ktorý pevne zovrel, no druhou jej dal dolu z krku šál.
Ani ju nenapadlo, protestovať, bolo jej príliš teplo z jeho dotykov, akoby sa mala brániť.
Jeho pery prešli od jej pier, cez hranu čeľuste, až k jemnej pokožke krku.
Jemnej, hladučkej a rozhorúčenej. Bezchybnej. Až na...
Harry sa odtiahol a jemne jej za vlasy zvrátil hlavu dozadu.
Trvalo jej dlhšiu dobu, kým precitla a uvedomila si svoje i jeho počínanie.
Pohľad jej padol na jej šál, ktorý ležal na zemi a v tom si uvedomila, na čo Harry tak zamračene pozerá.
Sklonila hlavu a on jej v tom nebránil, nikdy by sa neznížil k tomu, aby použil násilie, i keď v tú chvíľu myslel iba na jej zdravie.
"Hermiona, čo to je?" spýtal sa a očami na okamih znova strelil k jej krku, no jej ranu už z väčšej časti zakrývali vlasy.
"Nič, malá nehoda."
Zamračil sa. Nevyzeral byť príliš presvedčený a ona nedokázala vymyslieť žiadnu rozumnú výhovorku. Stále pociťovala istý zmätok a neschopnosť rozmýšľať.
"Nehoda? Aká, pri Merlinovi? Pri grilovaní s vidlicou na otáčanie stakeov? Alebo na teba zaútočila babičkina protéza?!"
Hermiona ho obišla a otočila sa k nemu až keď bola od neho na niekoľko krokov. Toľko času potrebovala na reštart mysle.
"Pokiaľ narážaš na to, že to vyzerá ako otisk zubov, tak ďakujem. Aspoň vidíš, prečo nosím šál. Proste som skúšala jeden elixír a keď som ho zdvihla vyššie, aby som sa pozrela, pohár praskol a jeden kúsok skla sa ma poškriabal na krku. Ostatné som si vyliečila, ale experimentovať s vlastným krkom sa trochu bojím. A to, že to vyzerá ako uhryznutie- nezabudni to vykecať celej škole, viem si predstaviť, akoby sa smiali!"
Sama nevedela, kde sa v nej vzal taký presvedčivý tón a to hrané rozhorčenie.
Harry sa chvíľu mračil, no podozrenie po chvíli zmizlo.
"Mala si ísť na ošetrovňu," povedal trochu hnevlivo a pristúpil k nej bližšie.
Iba z priateľstva k nemu sa donútila necúvnuť.
"Na čo? Zbytočné. Navyše, elixír som robila iba z nudy, nebola to školská práca. A tiež nepotrebujem, aby všetci vedeli, aká som nešikovná."
"Ale no tak, vieš, že v elixíroch si najlepšia," usmial sa chlácholivo a zdvihol ruku k jej paži, aby ju pohladil.
To už však nevydržala a cúvla. Ak by sa jej znova do hlavy dostala tá hmla...
Nevedela čo to bolo, no vedela, že je to niečo nenormálne. Niečo magicky nenormálne. A silné.
"Harry, ako som povedala už v spoločenskej, musím si niečo vybaviť, uvidíme sa neskôr, dobre?" spýtala sa a pokúsila sa o bezstarostný tón.
Harry vzdychol a zvesil ramená. Potom zdvihol tvár a zahľadel sa jej do tváre.
Jeho pohľad samovoľne padol na jej pery a ona sa zachvela. Pokrútila hlavou a otočila sa k odchodu skôr, ako sa po nej stihol natiahnuť. Videla na ňom, že by to urobil. Chcel ju pobozkať znova. To by nebolo dobré, pretože si nebola istá svojou reakciou.

*****

Nakoniec neurobila to, prečo odišla zo spoločenskej, namiesto toho sa zavrela v svojej izbe a nevyšla z nej celý večer.
Bol to síce iba taký nápad v záchvate paniky, no čo ak na tom bolo niečo pravdivé?
Posadila sa na posteli a pokrútila hlavou. Ak to takto pôjde ďalej, ťažko zaspí.
Podišla k poličke a vzala jeden elixír spánku. Aspoň zaspí bez rozmýšľania, bez prehadzovania sa v posteli.
Ráno si to lepšie premyslí a potom sa uvidí, čo ďalej.

*****

Ďalší deň však na nič neprišla, rovnako ako aj ďalšie dni. Večere trávila vo svojej izbe a dni s Harrym a Ronom, tak ako kedykoľvek pred tým.
Ubehli takmer dva týždne a ona sa úspešne vyhýbala samote s Harrym, ktorý sa na verejnosti o nič nepokúšal. Možno mu to prišlo čudné, no okrem čoraz viac zachmúrených pohľadov, to nedal najavo.
A darilo sa jej nestretať sa ani s Dracom.
Samozrejme, že ho vídavala- chodili do rovnakého ročníku a niektoré hodiny spolu mali, rovnako ako aj izby mali hneď pri sebe.
No inak s ním nikdy nebola sama dlhšie ako dve sekundy a aj to iba vo veľmi ojedinelých prípadoch.
Nevyzeral, že by sa snažil ospravedlniť sa jej. Vlastne bol akýsi čudný. Chladný. Tichý. Akoby to nebol on.
Akoby v tom tele a tých ladných pohyboch nebol život.
"Akoby si jeho duša vzala dovolenku," vyhlásila raz Ginny, keď spolu boli sami v knižnici a Hermiona sa vtedy zamyslela.
Vlastne vyzeral ako Harry vtedy v spoločenskej. Akoby mu nedochádzalo, čo robí, akoby bol prázdny... Do jej teórie by to zapadalo.
Takže predsa len je to tak? Je to Draco? On za tým stojí? Veď už od začiatku roku sa choval nejak divnejšie a miera jeho divnosti sa postupne zvyšovala. A čo tá kniha, ktorú videla vtedy vo vlaku? A čo elixíry, ktoré robil potajmä vo svojej izbe a nechcel jej o nich povedať?
Vtedy na Ginnin návrh iba prikývla, no teraz, keď sedela pri krbe v ich spoločenskej a čítala si, pohľad na jeho zavreté dvere jej nedal. Nech rozmýšľala ako chcela, iné riešenie ju nenapadlo.
Postavila sa vykročila k jeho dverám. Musí to zastaviť, pretože tento zmätok, ktorý spôsoboval, by mohol mať zlé následky.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 veronika veronika | 2. prosince 2008 v 21:46 | Reagovat

zaujímavá kapitolka. som zvedavá na čo Herm príde.

2 Nikola Nikola | Web | 26. března 2009 v 20:37 | Reagovat

Pěkná kapitola.....

3 Jan Jan | E-mail | Web | 16. listopadu 2011 v 5:00 | Reagovat

Asi takhle nějak bych to pojal :o)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama