1. Mea Culpa

13. prosince 2008 v 13:38 | Lostt |  Mea Culpa
Takže, oficiálne prvá kapitola. A zase nejsme ešte v deji:) Stále spomíname, ale opakujem- potrebné pre dej:)




Preniesli sme sa do nejakej veľkej a staro vyzerajúcej miestnosti. Pamätám si na ten pocit, ktorý som cítila. Zdvíhal sa mi žalúdok a obchádzal ma dojem, akoby som stále telom bola ešte doma, iba môj duch sa premiestnil.
Všade bolo veľa kníh a všelijakých pomôcok... Pomôcok, ale k čomu? Čary, kúzla? Vtedy som to nevedela.
O kúzlach mi maminka iba rozprávala. Verila som na ne, no nikdy dovtedy som ich nevidela. V tom čase som poznala iba maminkinu a otcovu mágiu. Jej vízie a jeho ovládanie vecí. Jednoduché hýbanie vecami, nič zložité. I mne sa to do tej doby niekoľko krát podarilo.
Žena i muž na mňa hovorili, ticho a ľútostivo, no ich slová mi trhali srdce.
Máte všetko, po čom ste túžili, všetko, čo vám v šiestich rokoch príde dôležité.
A zrazu je to preč! Rodičia vraj zomreli pri nejakej nehode.
"Klamete..." šepla som do ticha, ktoré nastalo a otočila som sa ku dverám.
Nevedela som, kam vedú, iba som sa rozbehla a utekala som. Iba vzdialene som si uvedomoval, že to miesto vyzerá ako nejaký hrad. Mne prišlo skôr ako nekončiace väzenie.
Utekala som tak dlho, až mi brneli nohy a nestíhala som s dychom. Uvedomila som si, že som sa ocitla vonku a zastavila som sa až na nejakom moste.
Mala som na sebe len modré, jednoduché šaty s krátkym rukávom. Cítila som zimu, ako mnou prechádzala a trnulo mi z nej celé telo.
Stisla som zuby a oprela sa o zábradlie mostu. Zima mi vtedy prišla dobrá. Nezvykle dobrá, bolelo ma to a ten pocit mrazu, ktorý ma objímal, by mi inokedy prišiel strašný, no v ten deň som bola rada, že cítim bolesť.
Napadlo ma, že si zoženiem niečo na seba, no naozaj som sa zháčila a ostala tam. Ak mi je zima, znamená to, že žijem. Ak cítim bolesť, stále som živá.
Neudržala som slzy, ktoré sa mi tisli do očí už od momentu, kedy som pocítila tú bolesť pri srdci.
Nevzlykala som, ani som nevydávala žiadny iný zvuk, iba mi tiekli slzy.
A zrazu som pocítila zvláštny pocit. Akoby som nebola sama, akoby som bola sledovaná. Bola som dieťa, mala som šesť rokov, takže to mohlo byť čokoľvek, no niečo mi povedalo, že je tam niekto so mnou.
Vedela som, niečo v mojom mozgu to proste vedelo, že na pravo odo mňa, na druhej strane mostu, stojí nejaký človek. Muž.
Zdvihla som k nemu svoj zrak. Tváril sa chladne a povznesene, akoby som ho nezaujímala.
No i tak som z neho cítila niečo, čo nijak nesúviselo s jeho vzhľadom, niečo, čo mi vtedy dodalo odvahu. Dodalo mi to nejaký... Slabý pocit istoty.
Vykročila som k nemu, hlavu som sklonila, aby nevidel stopy po mojich slzách.
Zastala som od neho na niekoľko krokov. A zrazu sa pohol, vyzliekol si svoj čierny kabát a podal mi ho.
"Bude ti veľký, ale lepšie, ako keby si zmrzla."
Jeho hlas bol príjemný, bol v ňom náznak arogancie, no nie teraz. Teraz ju nepoužil.
Vďačne som si ten kabát vzala a obliekla si ho. Bola som si istá, že slzy som už na tvárach nemala a tak som k nemu zdvihla pohľad.
Videla som mierny údiv v jeho očiach.
"Ďakujem," povedala som ticho, môj hlas bol slabý.
"Poď, ideme radšej dovnútra," ozval sa znovu a zamieril ku dverám do hradu.
Verila som mu nezvyklo pre moju situáciu. Neutíšiteľný pocit v mojom vnútri, pocit volajúci po utešení, ma zrazu popohnal dopredu.
Siahla som mu na ruku a schovala si do nej dlaň.
Cítila som, ako váha, no potom mi ruku stisol a pokračoval v ceste.

*****

Zastavili sme sa až na nejakej chodbe. Bola chladná a studená a predsa mi bolo o veľa teplejšie ako vonku.
Chcel si ruku vymaniť z môjho zovretia, no ja, hnaná tým náhlym pocitom bezpečia a súcitom, ktorý bol z neho cítiť, som sa nedala.
Neviem popísať to niečo, čo z neho vychádzalo. Bolo to zvláštne, a ja ako šesťročná som si to neuvedomovala, no napriek jeho chladnej maske som cítila, že mu na mne záleží. Ako hovorím, bola som dieťa a neprišlo mi na tom nič zvláštne. Naozaj asi bude niečo na tom, že deti cítia veci inak. Bohužiaľ, ja som sa tejto schopnosti nezbavila ani teraz. Je to dedičstvo, ktoré mi ostalo po rodičoch.
No nebudem už viac spomínať na ten deň. Na deň pred štrnástimi rokmi, deň, ktorý to celé začal. Na to ešte bude čas.
Keď ma napokon našli, oznámili mi, že budem dočasne bývať u nejakej ženy. Bola to čudná pani, stále so sebou nosila jeden predmet, ktorý mali všetci vôkol mňa. Kúsok dreva, prútik, často zdobený, hladký a pekný.
Vedeli s ním to, o čom som pred tým iba snívala, o čom mi mama rozprávala. Bolo to zvláštne, no práve toto mi pomohol zmieriť sa s tým.
I keď, zmieriť ako zmieriť, že? Kto sa dokáže úplne zmieriť so smrťou svojich rodičov?
Nepomôžu vám ani nový, milujúci pestúni, ktorí si ma vzali o niekoľko týždňov. Starali sa o mňa celé tie roky a ja som ich milovala. Samozrejme, stále ich milujem.
No moji praví rodičia...
Vzdychla som a sledovala čašníčku, ktorá mi doniesla šálok čaju.
Nemám rada, keď nevidím, ako horúca voda dopadá do šálky, ten zvuk ma podivne upokojuje. A keď mi niekto prinesie vodu naliatu už v pohári... No, nie som v práve najslušnejšej kaviarni. Obyčajné miesto na obyčajnej ulici. Nič zvláštne.
Nie som chudobná, po rodičoch mi ostal dom. Nebývala som v ňom, no prevzali ho moji opatrovníci, vzhľadom na to, že žiadnu inú rodinu som nemala. Nemám.
V osemnástich ten dom pripadol mne. Predala som ho v prvých štyroch mesiacoch, nakoniec, dopyt bol naňho veľký. Krásny, veľký, zachovalý dom, kto by ho nekúpil?
Jeho predaj mi vyniesol slušné peniaze, dosť mi ostalo aj z toho, čo mi zanechali rodičia.
No i tak nevlastním nič. Od rodičov, tých náhradných, som odišla a už pol roka sa túlam. Hľadám.
Hľadám vraha. Je to ťažšie, ako som myslela. Tento svet, svet čarov a kúziel, je iný. Je za čiarou ľudského chápania, je skrytý.
No bol pokojný, Smrťožrúti i ich vodca sú porazení. Nemal by problém začleniť sa doň.
Vrah mojich rodičov bol Smrťožrút. Čo- to som o mágii pochopila, moji náhradní rodičia boli čarodejníci, ktorí vyštudovali na Rokforte. Na tom hrade, kde som stretla toho...
Nechám to radšej tak. Je ťažké spomínať na štrnásť rokov starý prízrak. No on bol prvý, ktorý mi dodal odvahu pokračovať v živote. A to mu nikdy nezabudnem.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 luckily luckily | Web | 13. prosince 2008 v 16:31 | Reagovat

hej, kdo to je?? tak teď jsem napnutá jak kšandy...xD vážně skvělé!

tak jen tak dál:)

2 magicka magicka | 13. prosince 2008 v 18:38 | Reagovat

uaaaa...ale kto to moze byt nikto ma nenapadaa!!!

3 hwesa hwesa | Web | 13. prosince 2008 v 18:40 | Reagovat

no, a kto to je?? to si nám nejak nepovedala, ale mohla by si, čo najskôr, čo takto v ďalšej kapitole? a nech je tu čo najskôr :-) ale nechcem na teba tlačiť :-))

4 Sashulka Sashulka | 13. prosince 2008 v 19:01 | Reagovat

tak túto poviedku budem zbožňovať!

5 Lia Lia | 13. prosince 2008 v 19:54 | Reagovat

noo tedaaaaaaaaaaaa..zaujimave...ja uz len cakam..na dlasiu:D

6 nika nika | 13. prosince 2008 v 20:01 | Reagovat

ten chalan je malfoy? to ma len tak napadlo.. ano?

a inak pekne, tesim sa na dalsiu kapcu

7 Zuzana Zuzana | 31. března 2011 v 22:08 | Reagovat

Ako všetko čo si napísala a čo som doteraz prečítala aj toto je úplne skvelé. Škoda, že som nemohla prežívať tento príbeh keď si ho písala bolo by to pekné, ale takto aspoň nemusím dlho trpieť pri čakaní na pokračovanie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama