41. Smrtiaci bozk

15. listopadu 2008 v 20:48 | Lostt |  --- Smrtiaci bozk
A ešte aj táto poviedka. Celkom mi to ide, už mám stanovený presný počet kapitol, ktoré mi ešte ostávajú. Snáď sa ku koncu niekedy dostanem:)


Vyšla von z kúpeľne, bledá, unavená. Bolo jej chladno a keď pozrela do kresla, pocit na zvracanie sa ozval znovu.
"Čo tu chcete?!" vykríkla, zbierajúc zvyšky síl.
"Vlastne je to moja izba, Cygnia," usmial sa Ian a postavil sa, mieriac k nej.
"Strýko ma poslal s nejakým oblečením pre teba, aby ti nebolo zima. Máš ho na posteli," usmial sa, jeho pohľad bol však skúmavý a zarezaný na jej tvári.
Zamračila sa.
"Strýko?"
"Áno, sesternička, tvoj otec je môj strýko," usmial sa, pohľad natoľko podobný jej otcovi.
"Choďte preč."
"No tak, môžeš mi tykať, veď sme rodina."
"Choďte preč!" zopakovala ráznejšie. Usmial sa, jeho oči jej pripomenuli jej dom, jej jedáleň, Siriusa...
Potlačila slzy a zamierila k posteli.
"Strýko povedal, že ti mám robiť spoločnosť."
"Chcem byť sama."
"To nepôjde, mám byť s tebou."
"Nepotrebujem opatrovateľku, v tomto dome som doma, na rozdiel od vás," zasyčala medzi zuby. Začala sa v nej prebúdzať zlosť, nevysvetliteľne voči tomuto mužovi.
"Už pol roka tu bývam, Cygnia."
"Ja tu bývam dvadsať rokov, takže buďte taký láskavý, a von!"
Oči jej vzplanuli zlatým ohňom, ostrým a pálivým ako rana z biča.
Trhol sebou, pocítil silu nárazu toho pohľadu a ustúpil od nej na pár krokov.
"No... Možno by som ťa mohol nechať chvíľu osamote," usmial sa, trochu roztrasene a nechal ju samú.
Donútila sa povoliť stuhnuté svaly a natiahla sa po teplejšom oblečení.

*****

Obliekla si to najteplejšie, čo mala. Vonku bolo chladno, tak ako sa na neskorý február hodilo, a ona nebola zvyknutá na takú zimu. Doma, v Siriovom objatí, jej bolo vždy teplo.
Navyše boli na dva týždne za Hannou a to pred necelým mesiacom, takže aj v Taliansku si užila predsa len teplejšie počasie, ako je to anglické.
No teraz, medzi chladnými stenami Montespamovského sídla jej bolo nie len zima, no cítila sa opustená, zradená a sama. Bála sa a bolo jej nevoľno a mdlo.
Čierny rolák obopínal jej telo, stále štíhle, akurát prsia sa jej začali jemne zväčšovať. Vlasy si nechala rozpustené, jemne zvlnené a matne čierne ako uhol. Tvár mala bledú, zlaté oči boli rámované tmavými kruhmi. Obyčajné džínsy boli tým najteplejším, čo našla.
Pri pohľade do zrkadla si uvedomila, že jej tento zjav vlastne veľmi pasuje. Taký mierne ponurý a tajomne vyčerpaný.
To nebolo to, čo si priala. Nechcela pôsobiť pekne, teraz s tým však nemohla nič robiť.
Zamierila ku dverám, no zistila, že sú zamknuté. Nerada bola bez prútika, pochybovala však, že by jej ho otec dal, keby si ho vypýtala. No zamykať dvere bolo trochu prehnané, kam by asi tak mohla ísť? Cez zamknuté dvere sa nedostane a nehodlá podnikať nejaký nebezpečný prenos vo svojom stave. Kto vie akými zaklínadlami bol dom krytý.
Stála pri dverách a vzdychla stonom bezmocnosti, keď sa dvere zrazu otvorili.
"Dúfam, že si si trochu odpočinula."
"Za tú hodinu, čo som bola sama? Som priam nový človek," precedila medzi zuby, na čo pokrčil ramenami.
"Je mi to ľúto, sesternička, no tvoj otec chce, aby som bol pri tebe. V tvojom stave-"
"Čo vy viete o mojom stave?!" vybuchla a mala chuť ho odstrčiť. Jeho oči, tie krásne oči, ju znova skúmali, jej telo, postavu, jej tvár.
"Niečo málo áno a viem, že by si sa nemala rozčuľovať."
"O, tak to ma ospravedlňte, ale moja terajšia situácia nie je práve upokojujúca. Viete, som tehotná, muž, ktorého milujem bude nútený riskovať svoj život pre môjho otca a ja neviem, či vôbec niekedy uvidím jeho tvár, či to vôbec prežijem a keď aj, v akých podmienkach bude vyrastať moje dieťa. Takže, teraz si znovu povedzme, či mám nejaký dôvod, cítiť sa pokojná."
Ian sa odmlčal, jeho modrý pohľad lemovaný jemným čiernym prúžkom, jej pozrel priamo do očí.
"A čo keby som ti povedal, že ti viem pomôcť?" spýtal sa zrazu tichým hlasom a naklonil sa k nej bližšie.

*****

Striasla sa a keď otvorila oči, ocitla sa v nejakom dome. Vo veľkej miestnosti. Bohatej, no ponurej, veľmi ponurej.
Skrížila ruky na hrudi a porozhliadla sa.
"Kde to sme?"
"To nie je podstatné, ale tu sa s ním môžeš stretnúť," povedal Ian a usmial sa na ňu. Úsmev to bol napol fanatický, na pol oddaný. Bol v ňom i náznak úprimného citu.
"A kde je? Môj otec si nesmie všimnúť, že som preč."
"Ak by si to všimol, poviem, že sme sa boli prejsť. Ale páči sa mi, že si opatrná. Za chvíľu príde, dočkáš sa," usmial sa a ona si ruky pritisla bližšie k telu.
Prikývla a odišla od neho na niekoľko krokov, pozerajúc si výjavy na stenách. Toto miesto sa jej nepáčilo, bolo príliš desivé a tmavé.
"Čo tu robí ona, Ian?" ozvalo sa zrazu odo dverí, prekvapene a vydesene. Cygnia nadskočila pri tom hlase, striaslo ju a ona sa otočila.
Ostala nemo stáť, neschopná slova, či reakcie.
Nevidela ho už mesiace, naposledy na tej večeri.
"Regulus..." šepla, a napriek tomu, kde Regulusa našla, sa k nemu rozbehla a vrhla sa mu do náručia.
Na chvíľu sa zasekol, stuhol v neočakávaní, no keď sa k nemu jej drobné telo tislo, cítil, ako sa trasie, ovinul okolo nej paže a pritisol si ju bližšie.
Tvár vnoril do jej vlasov, vdychujúc ich sviežu kvetinovú vôňu, cítil teplo jej tela. Cítil, ako sa mu telom prelieva pocit spokojnosti a túžby, ako mu chýbala a ako chcel byť s ňou. Netušil, aké silné puto ho viaže k žene svojho brata a desil sa toho.
"Regulus, tak rada ťa vidím... Bože, tak si mi chýbal..." šepkala, jej hlas bol ovládaný, no úprimný. Tisla sa k nemu ako malé dieťa a on ju hladil po chrbte.
"Aj ty si mi chýbala, viac ako myslíš..."
"Ale prečo..."
"Nemohol som zavadzať, nedokázal som sa pozerať na teba a Siriusa, ako ste spolu... Prepáč..." šepol jej do ucha, cítila jeho teplý dych, v objatí mala jeho štíhle telo a vzdychla úľavou. Zrazu jej prišlo všetko o moc lepšie.
"Ty mi prepáč... Nechcela som, aby to bolo takto..."
"Neospravedlňuj sa, nemáš za čo... Ale Cygnia, čo tu preboha robíš? Ako si sa sem dostala?!" spýtal sa, až teraz si uvedomil, kde sú a v akom je nebezpečenstve.
"Otec ma uniesol, pretože chce vydierať Siriusa. Chce, aby mu on a rád pomohli dostať sa na miesto Temného pána."
Regulus stuhol a odtiahol sa od nej na dĺžku ramien.
"Cygnia, to je nebezpečné, do toho by si sa nemala pliesť."
"Akosi nemám na výber, vieš? Otec sa ma nepýtal, či ma môže uniesť."
Regulus prikývol.
"Ale ako to, že si tu?"
Pozrela mu do očí, do tých krásnych svetlo šedých očí, ktoré ju najskôr znervózňovali, potom sa jej hnusili, potom sa ich bála a potom po nich túžila. Jeho tvár bola bledá a strhaná, a i tak bol pôvabný a krásny.
"To Ian, je to môj bratranec, no je verný Pánovi. Mám sa tu s ním stretnúť a povedať mu čo viem. Ian povedal, že potom mne a Siriovi zaistí ochranu."
Regulus nevedel, čo jej na to má povedať. Nevedel, ako sa Temný pán zachová. No aby ju utešil, prikývol.
"Regulus, kto je to?" ozvalo sa zrazu odo dverí a ona pozrela za Regulusovo rameno. Stál tam vysoký mladý muž s pôvabom a chladnosťou. Lucius Malfoy.
"Ty si Montespamová," povedal, ohrnul vrchnú peru s odporom a sledoval ju chladnými očami. Mala pocit, že sa roztrasie ako malé dieťa, jeho pohľad bol silný.
"Čo tu chce, Regulus?" spýtal sa majetnícky arogantným hlasom Regulusa, akoby to bol iba jeho poskok.
"Prišla za Temným pánom. Ian ju priviedol."
"Pán ju očakáva," vysvetlil Ian a prišiel bližšie k nim.
"A čo ty robíš s manželkou svojho brata u jeho najväčšieho soka, k tomu v tak intímnom objatí?" spýtal sa Lucius, jeho pery sa jemne zvlnili v nepríjemnom úsmeve. Pleť mal bledú a bol príťažlivo nedotknuteľný, no to ho robilo i desivým.
"To sa ťa netýka, Lucius. A teraz, ak dovolíš, Cygnia má návštevu u Pána," povedal arogantne Regulus a Cygnii až vtedy došlo, čo sa deje.
Pozrela na Regulusa šokovane a nechápavo. Až potom jej to došlo.
Odtiahla sa od neho, striasla sa jeho objatia a potlačila slzy.
"Ty si prívrženec Voldemorta?!" vyhŕkla.
"Ako sa opovažuješ vysloviť jeho meno?!" skríkol Lucius, oči mu zasvietili fanatickým zbožňovaním a vykročil k Cygnii, schopný jej ublížiť. No zastavil ho mocný, autoritatívny hlas:
"Lucius, nechaj ju. Slečna Montespamová je tu viac než len vítaná."

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Ktorú poviedku z mojej rozrobenej tvorby máš najviac v obľube?

Hovorte mi Rose
Smrtiaci bozk
Pomiešané osudy
I believe in a thing called love
Lúka

Komentáře

1 Sashulka Sashulka | 15. listopadu 2008 v 21:09 | Reagovat

si šikulka! dve kapitolky za jeden večer! a jedna lepšia ako druhá!

2 Lenka Lenka | 15. listopadu 2008 v 21:23 | Reagovat

no tak teda fakt, jedno lepšie ako druhé... je to vážne super

3 nika nika | 15. listopadu 2008 v 21:34 | Reagovat

suhlasim so Sashulkou... iked dnes je tato ta lepsia

4 Lostt Lostt | Web | 15. listopadu 2008 v 21:40 | Reagovat

nika: Dakujem za pochvaly. Hej, ta Rose je dneska skor iba taka prechodna, aj take musia byt, aby sa to rozbehlo:) Ale dakujem.

5 Ginny Ginny | E-mail | Web | 16. listopadu 2008 v 12:31 | Reagovat

ci boze.......ja ze tam bude Sirius......fakt som si myslela ze miluje Siriusa a nie Regulusa......ale aspon to ma nejake grady

6 Lia Lia | 16. listopadu 2008 v 13:37 | Reagovat

ona ho miluje!!!!!!...len je rozdvojena osobnost..podla mna....:(..ale no ja neviem.uz ani co..si mysliet

7 luckily luckily | Web | 16. listopadu 2008 v 22:19 | Reagovat

no wau.. tak ten konec byl hustý!! tak to jsem zvědavá, jak to bude pokračovat...

vážně povedné, akorát z toho Iana jsem trochu na rozpacích, nevím, co si o něm myslet..

ale jinak paráda;)

8 monique monique | 17. listopadu 2008 v 18:05 | Reagovat

dobra kapitola...:) nieco sa nam deje ,stale sa nam nieco deje :) to sa mi paci :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama