15. Smrť a lúčenie

24. listopadu 2008 v 19:03 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Pokračovanie k Lúke. Už nás čaká iba epilóg. Dúfam, že vy, čo poviedku čítate, nebudete sklamaní.
Ďakujem za komentáre k minulej kapitole, aj za komenty k Rose a Cygnii. Ich ďalšie kapitoly by mali pribudnúť do piatka.

...........................................................

Bol to každopádne čudný pocit, ale nič necítil. Teplo ani chlad. Bolesť ani úľavu. Nič, akoby ani nebol so svojom tele. Prišlo mu to ako pár sekúnd, možno menej, no bol to stav, aký nikdy pred tým nezažil. Cítil sa, akoby iba niekde v diaľke videl svoje telo. Akoby nebol jeho súčasťou.
Cítil neopísateľné množstvo pocitov a zároveň necítil nič. A aj tak si pripadal vyrovnaný a pokojný, zmierený so všetkým. Všetkému rozumel, všetko chápal.
A zrazu akoby spadol, cítil sa ako keď sa mu sníva, že odniekiaľ padá. Necítil vzduch, do ktorého narážal, necítil tlak v žalúdku, aký mal padajúci človek.
Iba si tak prišiel.
A zrazu otvoril oči. Pamätal si všetko z toho stavu a predsa si už nedokázal vybaviť ten pocit. Nevedel by ho opísať slovami ani nijak inak. Všetko si pamätal o mnoho zveličené a prehnané, predsa to bolo málo. Pochyboval, že ten pocit zažije skôr ako zomrie. Možno to bola smrť?
"Som mŕtvy?" spýtal sa zrazu.
"Už nie," počul tichý a rozumný smiech. Smial sa nejaký muž, starý muž.
Draco zaostril, jeho oči si navykli na teplé, neostré svetlo v stane, v ktorom ležal.
Otočil hlavu, necítil pri tom bolesť, iba isté známky úľavy.
"Kto ste?" spýtal sa s pohľadom na muža, asi tak vysokého ako je on sám. Jeho postava bola rovná i napriek jeho veku. Tvár zvráskavená, vlasy i fúzy šedé, vyblednuté.
Vyzeral ako normálny starec, ako smrteľník.
A predsa jeho oči boli iné. Pretiahnuté so známkami staroby, no i tak v nich bol lesk a život.
Mali obyčajnú tmavohnedú farbu. Po všetkých tých azúrovo modrých, či strieborných očiach to bol nezvyk.
Tento muž vyzeral o mnoho viac ako človek, vyzeral o mnoho príjemnejšie.
"Volám sa Fearchar, Milý muž."
Draco sa zamyslel. To sedelo.
"Povedali ste, že už nie som mŕtvy?"
"No, si živý, pokiaľ ma moje liečiteľské schopnosti nesklamali," znova sa zasmial muž.
"Nie, skôr som tým myslel, čo ste mysleli tým už."
Starec, Fearchar, k nemu podišiel bližšie.
"No, aby som ti vyliečil ranu, musel si na okamih zomrieť. Vlastne na 12 hodín. Ale použil som mágiu, ktorá ťa mala oživiť. Tvoja smrť bola do detailu naplánovaná."
Draco zalapal po dychu a roztvoril oči. Pokúsil sa posadiť.
Išlo mu to o moc ľahšie, ako čakal.
"Čakal som, že po dvanásť hodinovej smrti budem trochu malátnejší."
Fearchar sa znova zasmial.
"Vedel som, čo robím. Nie si môj prvý pacient."
"Pacient? Ste nejaký doktor? A vôbec... Ako sme na tom?"
"Som liečiteľ. A sme na tom dobre. Ja sa mám fajn a ty tiež."
Draco pokrútil hlavou.
"Ale čo je s ostatnými? Čo Sio-"
"Je v poriadku," ozval sa zrazu známy hlas, starý a priateľský.
Do stanu práve vošla Aisling a prišla k starému mužovi. Posadila sa na stoličku pred neho, k Dracovej posteli.
"Ešte si dievča trochu poleží osamote. A ty sa zatiaľ postavíš a budeš niečo robiť."
"Už? Tak skoro?"
"Ležal si tu tri dni, zase nebuď lenivý," povedala Aisling ako typická starenka.
Fearchar jej položil ruku na rameno. Jeho pokožka bola zvrásnená a predsa vyzerala podivne hladko.
"No tak, nechaj chlapca. Nevedel, že tak dlho spal."
"Spal? Takže som nebol mŕtvy?" spýtal sa prekvapene.
"Ty si mu to nevysvetlil?" otočila sa Aisling k starcovi a on pokrčil ramenami. Pevnými a predsa starecky drobnými.
"Keď ťa Caoimhe a jej skupina našli, ty i Treasa ste už boli v k bezvedomí. Ty si tak ostal ešte tri dni. Nakoniec som sa uchýlil ku krajnému riešeniu. Smrti."
Draco roztvoril oči. Ten chlap to hovorí, akoby to robil každý deň?!
"A ako sa má Treasa?"
"Už behá po lese. Ale zachránil si mu život. Myslím, že Caoimhe ti za to bude do smrti vďačná."
Draco prikývol.
"Zaujímalo by ma, ako si ho vlastne dokázal odniesť tak ďaleko. Keby ste neležali na plošinke medzi stromami, ale niekde v lese, asi by vás nenašli včas."
Draco sa zamyslel. Treasa bol ako obor, ako ho dokázal uniesť 50 metrov?
"Vlastne... Čo je s mojimi schopnosťami?" uvedomil si náhle a porozhliadol sa.
Jeho hlas znel duto ako vždy. Zrazu videl menej farieb, cítil sa, akoby nič nepočul. Cítil sa ochudobnený o nový, úžasný svet.
"Takže Liadan ťa obdarila? Múdra žena," pokýval Fearchar.
"Samozrejme. Je to Šedá lady. A čo si si myslel, že budeš mať do konca života schopnosti víly? To by si chcel moc, nie?" spýtala sa Aisling, no vonkoncom to nebolo myslené zle.
"Veď toho mladíka nechaj. Zachránil kopu našich ľudí. Kmeň mu bude do konca vekov vďačný."
Starec sa na Aisling usmial a ona mu úsmev opätovala. Vyzerali ako manželia.
"A môžem Siofru vidieť?" spýtal sa zrazu.
Pomyslenie na ňu ho trápilo najviac.
Fearchar sa zatváril ľútostivo.
"Je mi to ľúto, ale teraz ju nemôže vidieť nikto."
"Čo... Ale povedali ste, že bude v poriadku."
Aisling sa postavila so zvláštnym úsmevom.
"To bude. Ale nemôžeš ju teraz vidieť. Prechádza zložitou liečbou."
Draco sa zamračil, no Aisling vyšla zo stanu.
"A ty už toho mladíka nechaj na pokoji a poď domov."
Fearchar sa usmial, chvíľu počkal a potom svoju ženu nasledoval.
Draco osamel.

*****

Vyšiel von, kompletne nachystaný na odchod. Nebude zdržovať.
Siofra ho vyhnala, tak nebude zavadzať. Chcel ju ešte vidieť, no keď ostal sám, uvedomil si, že ona ho vlastne poslala preč. Ak je to teda jej prianie, nebude sa vnucovať.
Zastal a premeral si tábor.
Vládol v ňom pokoj. Mier. Akoby sa nikdy žiadna bitka nekonala.
Počul smiech, škriepky, rozhovory.
Nepoznal tých ľudí. Víly. A predsa ich mal akosi podivne rád. Pokrútil hlavou a zabočil k lesu. Ak to má urobiť a ak nemá podľahnúť pokušeniu ísť sa na ňu pozrieť, musí to urobiť hneď.
Cítil podivný tlak v hrudi. Nie od rany, po ktorej ostala tenká a rovná jazva, no bol to vnútorný pocit. Duševná bolesť.
Zrýchlil krok, keď zrazu ho zastavil známy, dokonalý hlas:
"Odchádzaš a ani sa nerozlúčiš s vlastným kmeňom?"
Zastal a otočil sa.
Cavan sa opieral o strom. Na sebe mal snehovo biele rúcho. Slnečné lúče prenikali cez koruny stromov a ožarovali jeho pôvabnú tvár. Všimol si malého šrámu na krku. Ak ona má tenučkú jazvu a Cavan takýto šrám, ako asi vyzerala jeho rana?
"Nikto o rozlúčenie so mnou nestojí," odvetil mu Draco.
"Akože nie? Si náš. Patríš k nám."
"Nepatrím. Ledva vás poznám. A to len asi piatich z vás."
"Bojoval si za nás a skoro si padol. Jednému z nás si zachránil život. Videl si tance. Ty si jeden z nás, Draco Malfoy."
Draco na to nedokázal nič povedať. Iba stál a sledoval jemnučkú tvár stvorenia pred sebou.
"Cavan! Le táre!" ozvalo sa zrazu z tábora a Cavan sa vzpriamil a na okamih otočil.
"Zháňa ma moja princezná. Musím ísť," povedal.
Draco v tom jemnom, zvučnom, melodickom hlásku spoznal Blathnat. Chápal to.
"Pozdravuj ju," ozval sa zrazu Draco.
Cavan sa zastavil a otočil sa k nemu.
Zrazu sa sklonil, sklonil hlavu a chvíľu tak zotrval. Potom sa narovnal.
"Lúčim sa s tebou, Saraid."
Draco ostal prekvapene stáť, až si napokon uvedomil, že ostal sám. Ani sa nestihol spýtať, čo to znamená.
Vzdychol a zamieril späť domov. V tom si uvedomil, že nepozná cestu.
Oprel sa o strom so strápeným povzdychom. A zrazu sa pred ním objavila malá muška.
Šedá malá svetluška, skôr iba svetielko, pred ním lietala zo strany na stranu a čakala, kým sa pohne. Draco ju nasledoval.
Mierne sa usmial. V duchu poďakoval Šedej lady a ponáhľal sa za netrpezlivým svetielkom.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú poviedku z mojej rozrobenej tvorby máš najviac v obľube?

Hovorte mi Rose
Smrtiaci bozk
Pomiešané osudy
I believe in a thing called love
Lúka

Komentáře

1 Sashulka Sashulka | 24. listopadu 2008 v 20:28 | Reagovat

čo si myslela tým dúfam, že nebudete sklamaní? kedy my sme prosím ťa boli sklamaní z tvojich poviedok??? nikdy! a za touto poviedkou budem plakať!

2 monique monique | 24. listopadu 2008 v 21:39 | Reagovat

noo, este stale cakam ako to bude v Epilogu...dooost veci je tu takych...:) ze neviem co a ako :) a rada by som vedela vyzna, toho mena :)

3 nika nika | 26. listopadu 2008 v 19:08 | Reagovat

je strasne pekneeee.... neviem preco to tak malo ludi cita, fakt je to krasne... ja zboznujem fantazy a vsetko co je s nou spojene a hlavne vili a upirov... to je moje.... toto je moc pekny pribeh a nestem aby ece skoncil

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama