14. Záchrana

19. listopadu 2008 v 20:15 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Ja to vidím ešte tak na jednu kapitolu:) Konečne bude pokoj, ľudia. Ale predsa, je to aj trochu škoda (pre mňa, vy ju aj tak čítate máloktorý:))
Túto poviedku som mala podivne rada, prišla mi taká trochu iná od všetkého, čo som napísala a to najskôr preto, že som si v nej mohla vymyslieť tak trochu vlastný svet, vlastné postavy s vlastnými charaktermi a schopnosťami... No ale končím už:)
Rose bude tak zajtra-pozajtra. Podobne aj Cygnia.







Práve dojedol večeru. Ostal dlhšie sedieť, prázdnota a slabé svetlo jedálne ho ktovieprečo upokojovalo. Vonku už bola tma, vlastne mohlo byť deväť. Večeral neskoro, pretože sa naplno venoval baleniu. Zistil však, že sa o moc nepohol. A tak začal vybavovať návrat do práce. Najskôr boli neochotní. Vraj by sa mu mohol zhoršiť fyzický stav.
Kašle na to. Doteraz behal po lese, tak snáď to jeho chrbtica vydrží. Nakoniec prejavili radosť z jeho návratu a on cítil, že to myslia vážne. No áno, bol dobrý, tak prečo by ho nechceli, že?
Taniere i všetok príbor zrazu zmizol a z kuchyne sa začali ozývať tiché zvuky hovoru. Záhradník a Tia sa očividne skvele zabávali.
Začínal neznášať tento dom. Napadlo ho, že je celkom možné, že je tu naposledy. Najskôr ho to vydesilo, no potom si spomenul na to všetko, čo tu toto leto zažil. Možno ho to bude bolieť, ale nechcel sa sem vrátiť.
Ak na to niekedy zabudne- o čom v túto chvíľu pochyboval- nebude si to pripomínať týmto domov.
"Tia!" povedal hlasnejšie, na čo sa pred ním objavil jeho škriatok s už tak známym puknutím.
"Pán si niečo želá?"
Na okamih sa zamyslel. Naozaj to urobí?
"Hneď ako odídeme, dajte ponuku na predaj tohto domu. Je mi jedno za koľko, za nejakú rozumnú cenu."
Tia zmrzla. Na jej veľkých, hnedo šedých očiach bolo vidieť, že je zdesená.
"Pán... Pán to myslí vážne? Teda... Určite si to nechcete vybaviť sám? Možno na to nie som dostatočne zodpovedná..."
Draco nemal náladu na priateľský rozhovor, no pocítil určitú zodpovednosť, určitý priateľský vzťah k tomuto škriatkovi a to ho donútilo zachovať pokoj.
"Verím tomu, že ty to zvládneš. Nakoniec, nič také strašná na tom pokaziť nemôžeš, konečná ponuka aj tak ide cezo mňa. Zvládneš to."
"Pane a-"
"Skončil som," povedal nahlas a podráždene, toto už nedokázal zadržať.
Tia mierne nadskočila, sklonila pohľad a on v nej uvidel ten náznak strachu, ktorý mali všetci škriatkovia v prítomnosti jeho otca.
"Je to všetko, pane?" spýtala sa pokorným hlasom, napätým a bojazlivým.
Draco pocítil ľútosť i súcit, vinu, ovládol ho nepríjemný pocit.
"Áno, môžeš ísť," povedal stále chladne. I napriek všetkým svojim pocitom nedokázal urobiť nič, čo by zmiernilo postoj jeho škriatka. Nedokázal to, možno to ani nechcel.
Ostal iba chvíľu sám, utopený vo svojich pocitoch. Potom sa postavil a zamieril preč.
Bol už pri dverách a siahal na kľučku, keď zrazu začul škrabanie na sklo. Možno ani nie škrabanie, niečo ako klopanie, no unavené, možno lenivé.
Otočil sa, no nič nevidel. Okno bolo zatvorené, ako vždy.
Otočil sa späť, keď zrazu ho ovial chlad.
Prekvapene zmrzol a rýchlym pohybom sa otočil.
Šokovane zmrzol, pocítil, ako silno mu srdce zrazu udrelo do hrudi a spravil krok dopredu.
"Liadan?" spýtal sa, stojac proti žene krásnej, inteligentnej, rozvážnej. Vystrašenej.
"Draco Malfoy, potrebujeme tvoju pomoc," povedala hneď a pristúpila bližšie. Jej vlasy akoby plávali vo vode, okolo nej sa vznášal jemný poprašok striebristej farby. Šaty mala stále šedé, trochu modré, no akoby prispôsobené na boj.
"Čo sa stalo? Je Siofra-"
"Bojuje tak ako každý a snaží sa prežiť. Napadlo nás veľké stádo Kentaurov. Treasa a ďalší dvaja muži boli na obhliadke, keď zrazu do Tábora prišla správa o napadnutí. Napadli nás naraz z troch smerov a všetky sily boli zmobilizované, deti sa utiahli do bezpečného úkrytu. No vyzerá to zle."
Hovorila stále rozvážne, no v jej hlase rozpoznával ten nádych strachu. Strach poznal príliš dobre, aby ho dokázal prehliadnuť.
"Ale čo mám robiť ja?"
"Si člen kmeňa. Ty máš bojovať."
"Prepáč, ale ak si sa to ešte nedozvedela od tvojej princeznej, vyhodila ma."
Liadan, Šedá Lady, náhle vzplanula ohňom silným ako len bola prastará moc víl. Jej oči sčerneli, vlasy sa náhle vzpriamili a akoby sa zdvihol vietor.
"Len ja smiem povedať, kto do kmeňa patrí a kto nie. Siofra má veľkú moc vládnuť, no toto už nie je jej právomoc!" povedala hlasne a autoritatívne.
Potom sa náhle upokojila, ramená jej mierne ochabli, no pohľad ostal tvrdý.
"Nemáme čas, Draco Malfoy. Tvoje rozhodovanie nás môže stáť životy a preto sa rozhoduj rýchlo. No ja ťa prosím... Prosím, pomôž."
Nemusel nad tým rozmýšľať. Okamžite vystrelil hore, hodil na seba bundu a vzal prútik.
"Môžeme!" zakričal jej a chystal sa vyraziť ku dverám. Ona sa ho však dotkla a zrazu cítil, ako ide lesom neprirodzene rýchlo. Cítil vietor, ktorý mu šľahal do tváre, cítil miernu nevoľnosť.
A zrazu to skončilo a on stál neďaleko boja. Počul krik, zbrane, stony. No nevidel nič.
"Ale čo mám robiť? Nedokážem sa vám vyrovnať."
Pocítil dlhé a tenké prsty na svojich spánkoch. Liadan sa k nemu naklonila, jej tvár bola na pár centimetrov od tej jeho.
"Pozri mi do očí," šepla, jej ľadový dych mu ovial tvár.
Pozrel jej priamo do očí. Boli také isté, ako keď vzplanula, celé čierne. A zrazu za z ich hlbokej čiernoty začalo niečo noriť. To niečo vzplanulo na povrch, pocítil, ako ho obalil šedo strieborný dym a zrazu spadol na kolená.
Dlho musel držať zatvorené oči, pretože mal pocit, že horí. Cítil viac. Počul viac.
Otvoril oči a porozhliadol sa. Videl viac.
"Čo to..." zasekol sa. Jeho vlastný hlas akoby nebol jeho. Zrazu mal toľko odtienkov, aké u seba nikdy nepočul.
Porozhliadol sa. Nechápal to, no videl každý záchvev vetra, videl ako letí šíp s neuveriteľnou ľahkosťou. Vnímal všetko rýchlo a s postrehom neuveriteľne obrovským. Cítil vône a pachy, teplotu si uvedomoval tak ako nikdy pred tým.
"Čo si to urobila?" spýtal sa, znova prekvapený svojím hlasom.
"Použila som svoj dar. Nie je čas na reči. Bojuj, Draco," povedala, podala mu do ruky nejakú zbraň a odišla. Odišla rýchlo a hbito, no on jej pohyby videl. Vedel rozoznať každý jeden vlas, každý jej pohyb, pohyb jej svalov, záhyby jej pokožky... Pokrútil hlavou a pozrel sa do svojich rúk.
Bola to dýka. Rovná a tenká, pevná, ostrá. Strieborný hrot bol zdobený zlatými znakmi, tenučkými a ľahkými akoby tam vždy boli.
Rukoväť bola biela, dokonale biela.
Stisol ju v ruke a rozbehol sa smerom k boju.
A zrazu ho prekvapil hlasný zvuk. Ostrý a piskľavý. Otočil sa na stranu a videl šíp, ktorý letel vzduchom a išiel sa zabodnúť do jedného muža vílieho kmeňa.
Vystrelil dopredu, cítil vzduch, ako mu na narážal do tváre. Jeho ruka celkom premyslene vystrelila, šíp chytila a hodila ho späť. Šíp neminul a Draco sledoval, ako Kentaur so šípom v srdci padá k zemi.
Otočil sa k mužovi, ktorému práve zachránil život. Kľačal na zemi a ťažko dýchal. Zdvihol pohľad, na okamih naklonil hlavu na stranu a jeho dlhé oči zelenej farby preskúmavali Draca.
Potom kývol na znak vďaky a pokračoval v boji.
Draco sa otočil a urobil to isté.



*****



Cítil únavu a bolesť. Cítil úľavu a radosť.
Kentaurovia boli zahnaní, boli preč. V lese ostalo ticho a pokoj, slnko práve vychádzalo na oblohu.
Draco stál opretý o strom a snažil sa dýchať. Začínalo mu byť zle, začínal pociťovať o mnoho väčšiu bolesť a predsa sa tešil. Nevedel, kto prežil a kto nie, no cítil, že už to bude dobré.
Spravil neistý krok dopredu a zatočila sa mu hlava. Zrak mu padol na ranu, ktorá sa mu tiahla od rebier až po bok, zahla až na chrbát. Krvácala a krvácala dosť, možno príliš. Mal by sa báť, no nebál.
Zamieril k táboru, vedel kde je a nevedel ako, no nepovažoval to za to dôležité. Potreboval vedieť, čo je s ňou, čo je s ostatnými.
A zrazu to začul. Myslel si, že je ďaleko od tábora na to, aby tu bol aj niekto iný, no mýlil sa.
Začul ston, tichý a bolestivý.
Otočil sa a zrakom začal prehľadávať les. Zbadal telo, začul hlasný dych. Nechápal, ako to, že ho nepočul pred tým. Možno už sú jeho zmysli príliš otupené stratou krvi na to, aby ho zaregistroval skôr.
Rýchlymi a bolestivými krokmi prišiel k telu muža, k veľkému a silnému telu Treasu.
Kľakol si k nemu a otočil ho na chrbát.
Treasa mal zakrvavenú tvár, ranu na hlave, šrámy a modriny po celom tele. Oči mal pootvorené a občas bolestivo zachrčal.
Draco nad tým nemusel dlho rozmýšľať. Treasa zomiera a potrebuje jeho pomoc. Bolo možné, že pri svojom stave to do tábora nestihne včas, navyše ani nevedel, či by mu mal kto pomôcť. Musí to ísť inak.
Vzal Treasu na chrbát, napol všetky sily a pokúsil sa postaviť.
Cítil závrat a pocit na zvracanie, musel to zopakovať viac krát, no nakoniec to dokázal. Postavil sa, to mohutné telo na ramenách ho ťažilo a ťahalo k zemi, no donútil sa urobiť krok.
Prešiel asi dvadsať metrov, keď si uvedomil, že je celý zmáčaný. Svojou krvou. Možno aj Treasovou.
Hlava sa mu točila čoraz viac, cítil sa zle, bolesť ho prestupovala ako nepríjemný mor.
Uvedomil si, že zrazu nevie kam ísť a tak pokračoval v tom smere, v ktorom začal.
Uvedomil si, že už nevidí tak ako pred tým, už nepočuje tak ako pred tým. Ani pach krvi mu už nebil do nosa a neotupoval ho tak ako pred tým.
Prisúdil to strate krvi a snažil sa pokračovať. Prešiel ešte asi rovnakú vzdialenosť, keď padol k zemi.
Nemohúci, unavený, cítiac bolesť všade. Treasovo telo ležalo na ňom, vedel, že obor je v bezvedomý a sám sa snažil, aby sa mu nestalo to isté.
Vedel, že je zle. Zrazu ho ovládol pocit beznádeje. Stratí všetko, no aspoň pomohol. Aspoň to ho tešilo.
A zrazu ho ožiarilo slnko, ovládlo ho teplo. Pocítil šťastie, pokoj, slastnú únavu a oči sa mu samovoľne zatvorili.
No pred tým ešte uvidel postavu zlatej bohyne, ako sa k nemu sklonila.








 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 veronika veronika | 20. listopadu 2008 v 14:15 | Reagovat

mne sa tato poviedka paci, mozno o trosku menej ako cygnia ci rose ale je pekna

hovoris ze toto je predposledna kapitola...    ...ktovie ako to skonci:)

2 monique monique | 20. listopadu 2008 v 15:01 | Reagovat

suhlasim s veronikou, tejto poviedke som najskor neprisla na chut, ale neskor..:) no v kazdom pripade som zvedava na poslednu kapitolu :)

3 Sashulka Sashulka | 20. listopadu 2008 v 20:42 | Reagovat

mne sa táto poviedka neskutočne páči! možno dokonca viac ako Rose(neberto v zlom), a táto kapitolka bola super, a bude mi za touto poviedkou smutno, keď skončíś!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama