29. Smrtiaci bozk

13. září 2008 v 15:46 | Lostt |  --- Smrtiaci bozk
Pokračko. Každopádne moc krát ďakujem za komentáre k minulej kapitole.
Momentálne mám taký nejaký výpadok ohladne fantázie, neviem čo s tým, ale rada by som na poviedkach pracovala a čo najskôr aspoň jednu z nich dokončila. Napríklad Rose- preboha, 50 kapitol a ja sa ku koncu blížim slimačím tempom??? Šak to je strašné a začínam mať pocit, že aj dosť nečitateľné. Takže vy, čo Rose čítate, máte moju vďaku a hlavne môj obdiv:)

Z haly chcela ísť rovno do izby, no zastavila sa. Počula hlasy vychádzajúce zo salóna. Domyslela si, že to bude pravdepodobne ona Siriova návšteva. Chcela ísť do izby, akoby nič, no nedokázala sa k tomu donútiť. Pristúpila ku dverám do salóna a započúvala sa.
Rozoznala tri hlasy. Tri mužské hlasy, z ktorých poznala Siriov, od ostatných sa líšiaci svojim nízko položeným zvučným tónom, a potom známy, veselo podfarbený hlas Jamesa Pottera. No bol s nimi ešte jeden muž, muž s priateľským, dôveryhodným a príjemným hlasom.
"Prepáč, že som sa včera tak skoro vytratil. Ponáhľal som sa za ženuškou."
"Nevadí, Paroháč s Červochvostom sa o mňa postarali, neboli žiadne problémy."
"Ale keď sme u toho, aspoň sa ti žena odvďačila za skorý príchod?" spýtal sa nezpochybniteľne James.
Miestnosťou sa ozvalo niečo medzi povzdychnutím a odfrknutím.
"Odvďačila, to áno. Našiel som ju v spálni s mojím bratom, on v mojej posteli a ona sa práve doobliekala. Potom odišli a vrátila sa až ráno."
"Čože?!" skríkol James, že nepochybovala, že by to počula aj v izbe.
"Hej, to je mi vernosť. A ešte mi môj brat pred ňou vyčítal, že som bol s nejakou ženou. A keď mám povedať pravdu, aj som tak vyzeral. Strapatý, košeľa rozopnutá takmer do polovice, celý červený a zadýchaný. Ale to preto, že som sa ponáhľal premeniť."
"Takže to urobila, aby si žiarlil?" spýtal sa ten príjemný hlas.
Cygnia s nádejou pozrela na dvere salónika. Nechcela, aby ju prekukol, no nedokázala vydržať, že si o nej myslel takú vec.
"Pochybujem."
"Ale no tak, daj jej šancu. Možno sú s tvojím bratom iba priatelia a ona s ním išla von iba preto, že bola urazená, že si ju nechal celý deň samú."
Cygnia začala mať toho muža naozaj rada a nie len pre jeho príjemný hlas.
"Veď sama povedala, že so mnou nechce mať nič spoločné. Len som plnil jej dohodu."
Na chvíľu nastalo ticho. Rýchlo sa odtiahla a odbehla do svojej izby.
Prezliekla sa do vlnených šiat medovej farby, ktoré jej išli pekne k očiam a rozžiarovali farbu jej pokožky, teraz o niečo zlatšiu. Vlasy si sčesala do narýchlo urobeného drdola, poupratovala toaletný stolík a otočila sa ku dverám izby. Rozhodla sa skrátiť si čas knihou, veď vždy rada čítala. Nechcela ísť dole a nechcela stretnúť Siriusa. A už vôbec ho nechcela stretnúť pred jeho priateľmi, ktorý si o nej myslia, že je manželovi, ich najlepšiemu priateľovi, neverná. Nie, to by naozaj nebol najlepší nápad.
Otvorila dvere knižnice a hneď zamierila k časti s muklovskými spisovateľmi. Od tých už dlho nič nečítala, pretože sa to nepáčilo jej otcovi. Síce ich knihy zberal, samozrejme iba tie dobré, no z pravidla sa im vyhýbal. Preto nebolo nezvyčajné, že knižnica obsahujúca tieto knihy bola hneď pri dverách, čiže na druhom konci miestnosti od krbu a od gaučov. A v najtmavšom kúte. Ako inak.
Narýchlo si vybrala nejakú knihu, vlastne jej bolo jedno, čo bude čítať. Otočila sa smerom do miestnosti, keď si všimla muža, ktorý na ňu hľadel. Stál pri kresle a zvedavo si ju prezeral.
Vykročila k nemu, prekvapená jeho prítomnosťou. Až vtedy sa spamätal a takisto jej vyšiel v ústrety. Zastavil sa kúsok od nej.
"Prepáčte, nechcel som rušiť. Hneď odídem," navrhol sa.
Všimla si, že v ruke drží knihu a gauč, pri ktorom stál, bol stále trochu stlačený jeho telom. Takže si čítal.
Pozrela mu do tváre, ktorá bola iba o niečo vyššie posadená ako tá jej. Bol o niečo nižší ako Sirius, o niečo nižší ako James, no stále dosť vysoký na to, aby na ňu pozeral tak povediac zvrchu. No jeho úsmev, bledá pleť s teplým nádychom hnedej, svetlohnedé vlasy popretkávané špinavými blond prameňmi a svetlohnedé oči ju odradzovali od akéhokoľvek pocitu nesympatií voči nemu.
"My sa nepoznáme," povedala a natiahla k nemu ruku. Usmial sa. Priateľsky, nevinne, úprimne. Úsmev, ktorý nezažívala často.
"Prepáčte, samozrejme. Som Remus Lupin, Siriov priateľ."
"Cygnia Elizabeth Montespam Blacková," odrapotala. Niekedy ju to štvalo, ale učili ju predstavovať sa celým menom.
"Veľmi ma teší, že vás spoznávam. Sirius o vás veľa rozprával."
Tvár sa jej stiahla. Áno, bohužiaľ to počula. Zatváril sa zmätene a tak sa znovu usmiala.
"Nesadneme si? Ako vidím, máte niečo rozčítané," pokynula k jeho ruke, voľne spustenej pri tele, stále zvierajúcej tlstú knihu.
"Oh prepáčte. Sirius povedal, že sa tu môžem porozhliadnuť."
"Tak potom to je v poriadku, nie? Nemáte sa predsa za čo ospravedlňovať. Na čítanie nepotrebujem samotu a ak ani vy nie, môžeme si čítať spolu."
Nebola to iba zdvorilosť, čo ju robila takou milou a príjemnou, no i očividné sympatie a pocit priateľstva k tomuto mužovi.
Usmial sa prikývol.
"Sirius je dolu s Jamesom, sú v salóne."
"Aj James je tu?" spýtala sa akoby mimochodom.
Prikývol.
"Áno, možno by sme sa k nim mohli neskôr pridať, čo poviete? Vravel mi, že sa na vás teší."
Cygnia prikývla. Predpokladala, že Remus vie o tom, ako presne sa spoznala s Jamesom i tom, že mu mierne klamala o svojej totožnosti. No na jeho tvári neboli vidieť známky obvinenia či rozpaky, takže to zahnala a pri sadaní na pohovku sa naňho iba usmiala.
"Prepáčte, ale vy čítate muklovskú literatúru?" spýtal sa prekvapene Remus a pozeral na knihu v jej ruke.
"Oh, toto? Áno, niektorí autori sú naozaj skvelí a bol by hriech ich knihy nečítať."
Remusovi zažiarili oči.
"To je nezvyklé pre aristokratické rodiny," poznamenal. Cygnia na chvíľu ostala ticho, prekvapená takou odvážnou poznámkou. Nakoniec to predsa len bude Siriov priateľ.
"Vy asi nepochádzate z aristokratickej rodiny."
"Nie, to určite nie."
"Prepáčte, nechcela som vás uraziť," povedala ospravedlňujúco.
"Neurazili ste ma. Ja by som to bral skôr ako kompliment, samozrejme tým nemyslím zle na váš pôvod a na vašu rodinu."
Cygnia prikývla. Chápala, čo tým chcel povedať a súhlasila s ním.
"Samozrejme. Čo sa týka muklovských autorov tak mať ich v knižnici nie je nezvyčajné, skôr je to akési pravidlo... No rovnako platí pravidlo nečítať ich a nechať ich zapadať toľkým množstvom prachu, ako je to len možné. V niektorých rodinách dokonca používajú zaklínadlo na vyčarovanie prachu, aby knihy vyzerali čo najnepoužívanejšie."
Remus rozšíril oči.
"Naozaj? Nie je to hlúpe?"
"A čo nie je?" spýtala sa na oplátku a usmiala sa. Krátko sa zasmial a potom sa pohodlne oprel, nespúšťajúc z nej pohľad.
"Neurazte sa, ale predstavoval som si vás inak, podľa Siriových rečí."
"Ako škaredú, hnusnú a podvodnú ježibabu?"
Remus sa znovu usmial, srdečnejšie a úprimnejšie.
"Nie, to nie, vravel, že ste krásna. No nevedel som, že ste taká inteligentná a tak... Pri zemi."
"Pri zemi?" zopakovala prekvapene. To jej ešte nikto nepovedal, nech pátrala v pamäti ako chcela. Vlastne ju na okamih napadlo, že to nie je kompliment.
"Ako Sirius, čo sa celej tej masky aristokraticky vychovávaných rodín týka. Ani on ani vy zrejme nie ste úplnými zástancami tejto povýšenosti."
"Máte rýchly úsudok."
"Radšej by som označenie bystrý, pretože rýchly môže byť zlý."
Cygnia prikývla. Rozhovor s ním ju veľmi bavil.
"Nedokážem posúdiť ako veľkú pravdu máte, ale dalo by sa povedať, že sa tak trochu vymykáme prototypu."
Remus sa znovu usmial a roztvoril knihu.
Ona urobila to isté a pohodlnejšie sa usadila.
"Myslím, že vo vašej prítomnosti sa na tú knihu nesústredím," povedal zrazu vážne, no v očiach mal veselosť.
"Ospravedlňujem sa, mám odísť?" spýtala sa naoko vážne.
Zatváril sa omračujúco ľútostivo a vystrašene.
"Prepáčte, myslel som to ako žart," vysvetlil rýchlo.
Usmiala sa, krátko sa aj zasmiala.
"A ja že to mal byť kompliment."
Remus pochopil, že si ho doberala a takisto sa zasmial.
"To samozrejme mal byť kompliment."
"V tom prípade vám ďakujem, no neviem, či si ho zaslúžim."
"O tom ani nerozmýšľajte," usmial sa, venoval jej krátky pohľad a potom sa už plne sústredil na svoju knihu. Chvíľu ho pozorovala, odrovnaná, no i posilnená jeho úprimnosťou a priateľskosťou, a potom pohľad neochotne stočila ku svojej knihe.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ginny Ginny | E-mail | Web | 13. září 2008 v 21:19 | Reagovat

super kapitola.....rychlo napis dalsiu...som zvedava

2 luckily luckily | Web | 13. září 2008 v 21:21 | Reagovat

no páni, tak tahle bylo uplně úžasné!! a mooc se mi líbilo, jak si rozuměla s Remem, akorát mě štve, že je taková zlá na Siriho!!

ale jinak bombastické!!;))

3 Lia Lia | 13. září 2008 v 22:09 | Reagovat

nooo pekne...ja suhlasim s Luckily:)

4 monique monique | 14. září 2008 v 10:54 | Reagovat

uzasne :) Remus je proste uzasny :) presne takehoto som si ho vzdy predstavovala, ako neuveritelne priatelskeho cloveka :) no takze Sirius nakoniec nebol so ziadnou zenskou, no dobreee :)

5 nika nika | 15. září 2008 v 11:26 | Reagovat

uuuuha.... je to dobreee.... mne osobne sa to velmi paci.... a dufam ze sa to da doporiadku so siriom... a dobre si napisala ten royhovor s remusom... bolo vidno ze sa rozpravali velmi inteligentny ludia... len tak dalej

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama