27. Smrtiaci bozk

3. září 2008 v 19:41 | Lostt |  --- Smrtiaci bozk
Trochu menej záživná kapitola s trochou psychologického nádychu. Snáď sa bude páčiť, prostím okomentujte:o) Ja sa teda musím venovať fyzike, ale snáď zájtra pridám Rose. Možno pozajtra:)

Regulusa vyprevadila rýchlo, bez zbytočných rečí. Na jeho tvári stále pohrával zamyslený úsmev, akoby sa v záhrade nič nestalo, no ju to dostalo viac, ako si myslel. A bola rada, že nevidí jej rozrušenie... I keď, možno ho videl, len na to neupozorňoval a aj tak dobre.
Akomile sa stratil v krbe, pred čím jej venoval ľútostivý, bolestný úsmev zakrytý za maskou veselosti, povzdychla si. Začala samotu v tomto dome chápať ako upokojujúci faktor. Kedykoľvek si želala spoločnosť, vyvinulo sa to o veľa horšie, ako to bolo pred tým.
Zamierila hore, no pred izbou sa zastavila. A čo teraz? Vojde dovnútra a ľahne si vedľa neho, akoby sa nič nestalo?
A vôbec, veď z jej strany sa ani nič nestalo. Bola sa prejsť s jeho bratom, a to je celé. Nemá sa za čo hanbiť, ani sa cítiť vinná.
A predsa, kedykoľvek si spomenula na Regulusa a na príhodu v záhrade... Zachvela sa a mala pocit, akoby Siria podviedla.
Vyrovnala sa. Nemá sa prečo cítiť vinná, ale on áno. Ona ho nepodviedla, nič z toho nechcela a i keď bola presvedčená, že by Regulusa nechala urobiť čokoľvek, nestalo sa medzi nimi nič. Ale on ju podviedol. Nie sú manželia viac ako dva dni a on bol za inou.
Rázne sa otočila a zamierila preč od ich izby. Nie, nemôže si vedľa neho ľahnúť. Presne toto chcela, aby mali vlastné životy, no i tak ju ovládala zlosť a ľútosť, smútok ju premáhal viac akoby chcela.

Vošla do izby pre hostí. Musela uznať, že to bola pekne zariadená izba. Veľká posteľ dominovala miestnosti, návliečky boli červeno zlaté s erbmi.
Na stene bolo veľké zrkadlo v mahagónovom ráme, toaletný stôl podobnej farby, zem bola so svetlých parkiet.
Podišla ku jednému z kresiel, ktoré boli tiež vo výbave miestnosti a hodila naňho bundu a vyzula sa. Potom si dala dolu gumičku z vlasov a narýchlo si ich prečesala vyčarovaným hrebeňom, ktorý hneď potom nechala znovu zmiznúť. Položila sa do perín a zavrela oči, no spánok dlhú dobu neprichádzal. Potom však unavená tým všetkým zaspala.
Zobudila sa skoro ráno, cítila sa silne nevyspatá, no i tak sa donútila vstať. Vzala svoje veci a zamierila do svojej izby.
Ticho otvorila dvere. Sirius ležal na posteli so zavretými očami a vyzeralo to, že spí, no hneď ako zavrela dvere, otvoril oči a posadil sa na posteli.
Zaostril na ňu, na jej bledú, nevyspatú tvár a kruhy pod očami. Tvár mu skrivila potláčaná zlosť.
"Až teraz sa vraciaš?" spýtal sa, jeho hlas bol napätý a krutý.
Venovala mu krátky pohľad, potom sa však stratila za dverami šatne. Vybrala si o niečo luxusnejšie oblečenie a zamkla sa v kúpeľni. Dala si rýchlu sprchu, vlasy si sčesala dozadu a obliekla sa do žltých šiat po kolená s miernym oválnym výstrihom a na to si obliekla broskyňové sako.
Staré oblečenie hodila do koša a vyšla z kúpeľne. Sirius stále ležal v posteli, no keď vyšla, postavil sa.
"Niekam sa chystáš? Teraz si prišla," jeho hlas sa jej nepáčil o to viac, že si o nej myslel, že nespala doma. No nemienila mu to vysvetľovať. Nech si to myslí, aspoň jej dá pokoj.
"Idem k otcovi. Mám tam ešte nejaké nevybavené veci a Hanna sa večer vracia do Talianska. Stačí?" spýtala sa zamračene, na okamih naňho pozrúc, no potom si obula topánky farby saka na vysokom podpätku. Pri toaletnom stolíku spravila posledné úpravy, pripla si pár doplnkov a vybrala sa ku dverám.
"Hodlá dnes zase prísť môj brat?"
"Neviem či príde. Nie je typ, ktorý by potreboval pozvanie," povedala a povrchne naňho pozrela.
"Dobre, pretože budem mať na večeru hostí.
"Na večeru nie som doma, tak pozdravuj," povedala a snažila sa, aby jej tón neznel žiarlivo. Nepáčilo sa jej, že u nej bude večerať nejaká Siriova milenka, ale nemôže mu to vyčítať. Sama to chcela a navyše ten Regulus včera... To tiež nebol žiarny príklad.
Vytratila sa z izby skôr ako mohol reagovať, takže nevedela, či si všimol jej žiarlivého podtónu. A ak aj áno, asi to nebude vec, ktorá ho bude trápiť do konca života.
Ako sa ukázalo, otec mal veľa práce na to, aby ju prijal hneď keď prišla a Hanna ešte spala, tak sa iba prechádzala po svojich starých izbách. Tie už vyzerali úplne inak. Boli poloprázdne. Väčšina vecí bola skrátka preč a niektoré premiestnili do jej nového domu. Vlastne, chcela si ešte niečo vziať, no nebolo čo. Žiadne veci, nič. Zamierila do jej sklepnej miestnosti. Tá ostala zatiaľ neporušená a Cygnia kúzlom premiestnila väčšinu vecí do jej nového domu. Väčšinu prísad, veľmi ťažko zohnateľných a pekne drahých, nejaké už pripravené elixíry, najmä tie, ktorých príprava trvá priveľmi dlho, alebo je veľmi zložitá. Potom pár pomôcok, kotlíkov a podobných vecí, ktoré určite má už v dome, ale toto boli veci, ktoré používa odmalička a je na ne zvyknutá.
Posadila sa na stoličku v tejto kamennej a vlhkej miestnosti a zapozerala sa okolo. Tu vyrastala. A teraz o to prišla.
No nemrzelo ju to tak veľmi, ako by si bola bývala myslela. Možno jej to neprišlo také dôležité, možno nemala čas vypestovať si vzťah k svojmu okoliu. Nebolo by to také zvláštne, vzhľadom na povinnosti "navyše", ktoré pri dospievaní mávala.
Tu dole trávila veľa času zo svojho detstva, či už preto, pretože ju tu vyučovali jej najatí učitelia, alebo preto, že bola v elixíroch dobrá a bavili ju, alebo preto, že skrátka potrebovala absolútnu izoláciu od ostatku domu.
Nikdy jej nerobilo problém byť sama, na samotu ako takú si zvykla dávno. Samozrejme, vždy okolo nej niekto bol, s tým počtom služobníctva a každodenných hostí to tak byť muselo, no nikto blízky. Mala Hannu a i tá odišla a vtedy pre Cygniu nastalo obdobie temna.
Jej cestu sprevádzala samá úloha, samý príkaz, samá smrť. Nebude sa hrať na neviniatko, jej pričinením už niekoľko ľudí zomrelo a i keď by si chcela nahovárať, že za to nemôže, že to nechcela, nepomáhalo by jej to. Tváre mužov, ktorým ublížila, či už ich zabila, alebo ich oslabila natoľko, že už nikdy neboli schopní vrátiť sa do normálneho života, ju prenasledovali ako verný tieň. Ich mená nepoznala, ale dokázala by opísať každý detail ich tvárí.
Striasla sa a ovial ju chlad, slzy, ktoré ju nezvyčajne pálili v očiach, pretiekli cez okraj a z hrdla sa jej vydal tichý ston. A práve preto začala potrebovať niečiu prítomnosť. Aspoň by neustále nemusela myslieť iba na seba a na svoje hriechy a zločiny. Donedávna jej to nevadilo, bol to svet prirovnateľný k víru, z ktorého sa nemohla dostať. A potom prišla zdanlivo neškodná úloha, ktorá ju z toho víru vytiahla a donútila ju pozrieť sa pravde do očí. Bola vrah. A práve preto už nemohla byť sama so sebou.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Tešíte sa na nový školský rok?

Ano
Celkom
Trochu
Nie
Debilná otázka XD

Komentáře

1 monique monique | 3. září 2008 v 21:16 | Reagovat

dost dobra  kapitola ... naozaj sa mi paci :) a som zvedava na dalsi vyvoj poviedky :)

2 Lia Lia | 3. září 2008 v 22:42 | Reagovat

no teda.nahodou velmi pekna kapitola..taka..filozoficka:)

3 Ginny Ginny | E-mail | Web | 4. září 2008 v 14:04 | Reagovat

nadherna kapitola....kludne by si sa tym mohla zivit

4 luckily luckily | Web | 4. září 2008 v 15:17 | Reagovat

ježíš, oba na sebe žárlí, ale že by byli spolu, to ne!!! vážně moc se mi tahle kapitolka líbila..:))) tak šup šup napiš další!;)

5 nika nika | 5. září 2008 v 15:52 | Reagovat

nadhera.... velmi pekne  a naozaj by si sa tym mohla zivit....

6 lusiaa lusiaa | E-mail | 9. září 2008 v 14:45 | Reagovat

pecky....chvaalim....aj take kapitolky treba...take uvahove.....cakam na dalsiu...XD

7 miriela miriela | Web | 4. března 2009 v 10:35 | Reagovat

uf paráda, mne sa náhodou takéto kapitolky na zamyslenie páčia, treba sa raz za čas zamerať aj na vnútra postáv, aby dialógy časom nespovrchneli

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama