12. Hádka

21. září 2008 v 0:31 | Lostt |  --- Lúka - dok.

Pokračovanie! No, už iba niekoľko kapitol dokonca, tak to ešte vydržte:))) Ale ak sa vám poviedka páči, tak mi k nej nechajte komentárik, vďaka moc!

"Draco," ozvalo sa za ním nečakane, ten hlas ho vyviedol z miery natoľko, že chvíľu nebol schopný reagovať.
Obišla ho a posadila sa pred neho.
"Draco," zopakovala hlasnejšie, oblečená bola tak isto ako keď tancovala a jej oči žiarili.
"To to trvalo," povedal prvé čo ho napadlo.
"Čo?" spýtala sa zamračene.
"Priviedla si ma sem a nechala tak. Nepoznám vaše zvyky ani vašu reč a od cudzích sa dozviem, že ani nemôžem ísť k tebe do stanu."
Vlastne začínal byť nahnevaný. Dosť nahnevaný, pretože sa chovala, akoby medzi nimi nič nebolo.
"Buď taký láskavý a nevyskakuj. Tu už nie sme u teba doma! Toto je môj svet a ja v ňom vládnem."
"Prišiel som sem kvôli tebe! Nechápeš?" jeho hlas bol stále v rovnováhe a udržiaval si pokoj. No i ten ho prechádzal pri jej pohľade.
"Načo?"
"Zmizla si."
"No a?"
"Aké no a? Odídeš nič nepovieš a ja sa mám zmieriť s tým, že ťa už nikdy neuvidím? To ma moc dobre nepoznáš," zamračil sa. Chvíľu vyzerala, že vybuchne hnevom, no potom vzdychla.
"Poď za mnou," povedala mu a prešla pár krokov. No on sa ani nepohol.
Zastala a pozrela naňho prenikavým pohľadom.
"Prosím," dodala. V okamihu stál na nohách a nasledoval ju, pri skúmavých pohľadoch ostatných členov kmeňa.
*****
Vyviedla ho von z jaskyne a išla ďalej lesom. Bol niekoľko krokov za ňou a nevedel, kam idú. Ani len smer mu nič nepovedal, pretože už dávno stratil pojem o tom, kde vôbec sú. Myslel si, že idú späť do tábora, takže mu tá dlhá cesta vôbec neprišla čudná.
Po chvíli však vošli do nejakej spleti stromov zvažujúcej sa dolu, až rozmýšľal, či nejdú v podzemí, no nad hlavou a okolo seba mal iba husté konáre, takže to nedokázal určiť.
Išli asi dvadsať minút, išiel za ňou a snažil sa jej niečo spýtať, no nakoniec to vždy vzdal. Nevedel, na čo by sa mal pýtať ako prvé a už vôbec nevedel, či by mu odpovedala.
No po ďalších desiatich minútach sa zastavil.
"Siofra, dočerta, kam ma to vedieš?!" bol nahnevaný a ani to netajil. Zároveň sa aj bál a nevedel vôbec prečo.
"Máš na výber, buď sa otočíš a vrátiť sa späť, ak to dokážeš, alebo pôjdeš za mnou. Nie je to ďaleko."
Jej prístup ho začínal štvať, ale musel uznať, že ísť len tak späť nemôže, pretože prešli toľkými križovatkami, že by sa asi stratil.
"Nechápem, kam vôbec ideme."
"Nie je to ďaleko."
"To som už počul," odvrkol nahnevane, no zrovnal s ňou jej rýchly krok.
Neklamala, o desať minút naozaj začali vychádzať znova hore kopcom a on uvidel mesačné svetlo prenikajúce cez mraky. Podvedome si vydýchol, pretože už mu to pripadalo, akoby sa ho chcela zbaviť.
"Je to asi sto metrov, už tam budeme," povedala netrpezlivým hlasom. Znela čudne.
"Počkaj, chvíľu si odpočiniem. Veď ideme skoro hodinu v kuse. Siofra, nemohla by si mi zatiaľ povedať, čo sa deje? Ako sa vrátime na slávnosť?"
Pozrela naňho čudným pohľadom, potom iba bez slova zamierila preč.
Povzdychol si opretý o strom a nasledoval ju. Spomalila, asi kvôli jeho oddychu, no skôr ho ťažila zlá predtucha.
Zrazu sa zasekol. Vyšiel totiž spomedzi stromov a zastal na kraji lúky.
"Čo to má znamenať?" otočil sa na ňu a neskrýval všetky zlé pocity, ktoré sa v ňom hromadili.
"Tvoja lúka."
"Ale čo tu robíme?"
"Ideš domov, Draco."
Hlas sa mu zasekol v hrdle a na chvíľu prestal dýchať.
"Čo?" vypravil zo seba na veľa, jeho hlas sa chvel.
"Prišiel si kvôli mne. Teraz môžeš odísť. Nepotrebujem ťa."
"Čo si sa zbláznila?!"
Vzdychla, jej tvár nadobudla utrápený výraz.
"Draco, a čo si si myslel? Že spolu chvíľu pobudneme a potom čo? Pošlem ťa domov len tak? Alebo nebodaj prejdeš k vílam? Ako asi?"
"Bože, to ťa vôbec netrápi, čo sme spolu zažili?"
"Myslíš tú jednu noc?"
"Je v tom viac a ty to vieš! Prestaň sa chovať, akoby si očakávala, že ťa budem prosiť na kolenách. O nič prosiť nebudem, nakoniec, je mojím právom ťa chcieť a ja ťa chcem."
Jeho hlas bol pevný a padol ako rozsudok do ticha noci. Zaklipkala očami a ostala v pomykove. Potom však nahodila svoju typickú masku podozrenia.
"O čom hovoríš?"
"Deirdre ma poučila o tom, že keď vidíš tanec, stáva sa z teba člen kmeňa. Videl som ho. A muži majú právo vybrať si svoju ženu. Chcem teba."
"Ty si sa zbláznil!" vykríkla.
"Nie, vybral som si ťa."
"To je na celý život, Malfoy, na vílý život, nie ten váš smiešny ľudský! Ak so mnou podstúpiš tento obrad, budeme spolu, nenávratne! Dostaneš vílý život a budeš ho musieť prežiť iba so mnou!"
Draco sa na chvíľu zasekol, no potom k nej prišiel bližšie.
"Dobre, chcem to."
"Čo?" vydýchla, ústa jej spadli a jej pohľad ostal zarezaný v jeho tvári.
"Nepozeraj na mňa ako na blázna. Medzi nami niečo je a ak je toto cesta ako zistiť čo, chcem to."
"Neblázni. Nebudeš v tom iba ty, ale aj ja!"
"To je mi jedno. Ber to ako zadosťučinenie za všetko čo si mi spôsobila."
"Čo také som ti spôsobila, že mi to oplatíš životom zabitým s tebou!"
Draco stuhol, to bolo hnusné, no potom sa ovládol. Celá ona.
"Nechala si ma, nech sa do teba zamilujem, a teraz ma chceš poslať do hája."
Stuhla, na okamih vyzerala ako niečo neživé, no krásne. Mesiac sa jej odrážal od pokožky, v jeho svetle žiarila ako diamant. Silná túžba vlastniť ju ho popadla nepripraveného a takmer sa pohol smerom k nej, no zrazu precitla.
"Nie, netúž po mne. Prestaň," šepla. Prosila ho o to.
"Prečo by som nemal?"
"Cítim tvoju túžbu a to iba posilňuje tú moju..." zašepkala a chcela ustúpiť pár krokov, no on ju chytil za ramená.
"Neutečieš mi tak rýchlo."
"Môžem."
"Môžeš, ale nebudeš to chcieť," usmial sa.
"A vraj nepoznáš naše zvyky a pravidlá."
Začal ju bozkávať. Znova cítiť jej dotyky a jej pery bolo to, pre čo by išiel aj pol sveta. A teraz mala byť jeho, cítil vzrušenie, radosť i zvedavosť a neľutoval toho rozhodnutia.
Chytil ju do náručia a opatrne si s ňou ľahol do studenej trávy, no akomile sa jej dotkol jej chrbát, tráva v okolí dvoch metrov zvláštne oteplela a zažiarila. Jej svetlo ich jemne osvetľovalo a keď sa na chvíľu odtiahol a pozrel do jej tváre, zalapal po dychu.
Jej bledá pokožka, olemovaná jemnými rovnými čiernymi vlasmi ležala v svietiacej tráve, žiarila a jej oči farby striebristej oblohy ho zvádzali.
Sklonil sa k nej a ešte nedočkavejšie pokračoval v tom, v čom začal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 monique monique | 21. září 2008 v 15:12 | Reagovat

wow, tak toto je dooost dobra kapitola

2 Sashulka Sashulka | 21. září 2008 v 20:18 | Reagovat

krásne!!! a ja sné,že to vydržíme do konca!!!za touto poviedkou budem plakať, keď skončí!!!

3 Jasane Jasane | E-mail | Web | 21. září 2008 v 20:22 | Reagovat

Nádherné...

4 nika nika | 25. listopadu 2008 v 19:14 | Reagovat

juuuuj... toto je ono, uz sa tesim na koniec, nie ze by som ho uz chcela

5 Šoudimyl Šoudimyl | Web | 1. listopadu 2012 v 18:43 | Reagovat

Kdo chce vědět, musí chtít vědět.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama