19. Smrtiaci bozk

24. července 2008 v 10:00 | Lostt |  --- Smrtiaci bozk
Pokračovanie k Bozku.

Ako sa zdalo, po jedenástej už nikoho neprekvapilo Cygniino zmiznutie.
Akomile zbadala, že sa všetci zabávajú po svojom, zdvihla sa a zamierila von. Uvedomovala si, že do záhrady uteká nejak často, no bolo to jediné miesto, kde mala pokoj. Noc bola teplá, obloha mala krásnu tmavomodrú farby a bola posiata množstvom hviezd.
Samovoľne išla až k jazierku, no tam sa zastavila. V jej altánku už niekto bol.
Zamračila sa. Od domu je to ďaleko a väčšina hostí by asi ťažko podstupovala nebezpečnú cestu cez vodu, aby sa k nemu dostala. Najmä dnes, keď sú tu všetci vo sviatočných róbach.
No nechcela toho niekoho vyháňať, i keď sa cítila podivne ochudobnená o svoje miesto, o svoje tajné miesto, rozruch si neželala.
Otočila sa pohľadať si iné miesto, keď zrazu k nej doľahol známy hlas.
"Ak sem chceš ísť, môžeš. Idem preč."
Otočila sa. Bol to Siriov hlas, o tom bola presvedčená. No zvažovala osobné stretnutie s ním. Na druhú stranu, otočiť sa a ísť preč by bolo nevychované. Nie že by jej na tom až tak veľmi záležalo, no vyznelo by to aj trápne.
Váhala iba chvíľu, potom rýchlo prešla až k altánku. Bolo v ňom šero, no Siriove črty rozpoznávala dokonale. Jeho tvár bola uvoľnená, mierne zamyslená.
"Viem, že si chcela aby som sa tomuto miestu vyhýbal, ale veľa podobných zákutí tu nepoznám a chcel som byť sám."
"Čudovala som sa, kam si zmizol. Už je to nejaká chvíľa," odvetila ticho, no jej hlas v nočnom ticho znel krásne tajuplne.
Trochu spýtavo na ňu pozrel. Videla v jeho očiach množstvo nevypovedaných otázok. No sama si nevedela odpovedať na tie svoje a tie jeho už by asi nezvládla.
Sklonila pohľad a pristúpila k drevenému vyrezávanému kraju altánku.
Ruky si voľne položila na teplé drevo, ani si tento fakt neuvedomujúc.
"Ale ak chceš ostaň."
"Myslel som, že chceš byť sama."
"Nie, len chcem konečne ticho."
Netušila, kde sa v nej berie tá úprimnosť. Netušila, ako je možné, že sa s ním normálne rozpráva. I keď cítila jeho chladný postoj a neosobný prístup, považovala to za nesmierne zvláštne.
Nastalo ticho a tentoraz sa naňho spýtavo pozrela ona.
Pozeral sa smerom k domu, pohľad zamyslený, akoby nad niečím uvažoval. Možno bol len rovnako zmätený ako ona. No ak bol, nedal to nijako najavo. Iba sa k nej otočil a prikývol.
Pristúpil k protiľahlej stene a oprel sa o zábradlie lakťami.
Bol k nej otočený chrbtom a tak len okamih sledovala jeho postavu, sklonenú nad vodou a zahĺbenú do seba.
Potom zvesila ramená, upustila od všetkej vážnosti a strojenosti a uvoľnila sa. Znovu sa otočila k vode a sledovala hladinu, od ktorej sa odrážal svit mesiaca. Bol úplnok.
Bolo tak ticho, že mohla počuť i Siriusov pokojný dych. Potlačila zvedavosť a neotočila sa k nemu. Iba jeho dych nasvedčoval tomu, že tam stále je.
Ruky si skrížila na prsiach, snažiac sa zahnať chlad, ktorý ju náhle ovinul. Akoby ju zahalil do neviditeľného závoja, ktorý doteraz ležal uložený v studenej komore a preto i on sám bol chladný. Chladný a neprístupný.
Teraz už ani nevedela čo robí, podvedome sa otočila smerom k Siriusovi. Stál stále rovnako, čo aj očakávala, pretože jeho pohyb by iste počula. Oprela za zadkom o zábradlie a zahľadela sa naňho. Ani si neuvedomovala, ako dlho naňho už hľadí, keď sa zrazu otočil.
Zaskočený tým, že ho pozoruje na okamih strnul. Potom sa však prizrel lepšie. Stála nehybne, iba občas žmurkla a vtedy na okamih jej tvár pokryli tiene jej dlhých mihalníc.
Bola zahĺbená do seba a ani si neuvedomovala jeho pohľad. Niekde v podvedomí registrovala jeho pohyb i to, ako zaskočene na ňu pozrel a potom i to, že sa postavil rovnako ako ona.
Bezducho, ponorená do vlastných predstáv a myšlienok mu i naďalej hľadela do tváre, no akosi sa jej rozmazával pred očami. Videla jeho siluetu, no jej pohľad bol zastretý akoby plakala.

Sirius napäto a v tichosti pozoroval, ako jej po lícach začali stekať slzy. Jeho telo sa podvedome naplo, no nechcel sa pohnúť. Videl, že jeho nevesta je mimo seba a že jej vnímanie je obmedzené.
Jej tvár bola bledá, jemne osvetlená žiarov mesiaca a hviezd a svetiel z domu. A slzy na jej bezchybnej dokonalosti sa leskli ako striebro na slnku. Vlasy jej rozvial vietor a pár jej ich lietalo po tvári, no ona si neuvedomovala ani to.
Slzy jej naďalej tiekli, no bol to tichý, nevýrazný plač. Keby mu stála chrbtom, ani by to nezbadal, pretože jej telo bolo naďalej nehybné. Akoby bola len plačúcou sochou.
Pochytila ho náhla túžba ju objať a zbaviť ju bolesti, no v tom sa narovnala. Vydesene naňho pozrela, ruky jej okamžite vyleteli k tvári a začala si zotierať vlhké stopy po jedinom dôkaze toho, že skutočne plakala.

Otočila sa k nemu chrbtom a zdesene si slzy utierala chrbtami rúk. Skutočnosť, že videl ako plače ju náhle vydesila, zranila a zaskočila nepripravenú.
Narovnala sa a zhlboka dýchala so zatvorenými očami. Až keď začula jeho pohyb, otočila sa.
Smeroval smerom ku vchodu do altánku.
Pozeral do zeme. Akoby sklamane, zničene. Trápil sa. Trápil sa snáď pre jej slzy?
Znovu ju ovládol zvláštne bezmocný pocit a ona by rada vzala posledné minúty späť.
Takmer už sa po ňom natiahla aby ho zastavila, no ovládla sa.
"Sirius, vieš, to nie..."
Zrazu sa zasekla. Čo mu vlastne išla povedať?
Zahľadela sa na zem, na spodný lem svojich šiat.
"Cygnia?" ozval sa jeho tichý, melodický hlas.
Proti svojej vôli zdvihla pohľad a pozrela mu do tváre. Celým telom bol otočený k nej, no jeho výraz nevidela, pretože mu svietilo do chrbta.
Uvedomila si, že naňho iba vykoľajene pozerá a takisto si uvedomila, že by mala niečo povedať.
"Len som chcela, že-"
"Cygnia, Sirius!" ozvalo sa zrazu od domu a oni naraz pozreli na tmavú postavu, ktorá sa k nim blížila.
Cygnia vydesene priskočila k Siriusovi a chytila ho za rameno.
"Choď, rýchlo!"
Sirius iba okamih mlčky sledoval jej tvár a potom sa bez slova otočil a zamieril k brehu. Okamžite ho nasledovala.
Srdce jej prudko bilo a chvela sa. Nevedela, čo ju tak vydesilo. To, žeby našli jej skrýš a prišli by na to, že sa k altánku dá ľahko dostať? Alebo skôr to, že by ju našli so Siriusom samú?
Bok po boku zamierili k tej postave a až keď boli pri nej, poznali v nej Hannu.
"Tu ste! Všetci vás hľadajú!" povedala Hanna.
"To si viem predstaviť," uchechtol sa Sirius.
Hanne až vtedy došlo, že ich našla spolu. Najskôr prekvapene a potom pobavene prechádzala z jedného na druhého. Potom sa na oboch usmiala a zamierila späť k domu.
"Tak poďte už."
"A prečo nás zháňajú?" spýtal sa Sirius.
"No, tvoj otec vás chce presťahovať."
"On niečo pil?" spýtala sa rozladene tento raz Cygnia.
"Nie, to nie. Ale povedal, že vám chce konečne ukázať nový dom, aby ste v ňom mohli tráviť už svadobnú noc."
Cygniu akoby niekto oblial ľadovou vodou. Zakopla, no udržala rovnováhu a snažila sa nenápadne pokračovať v ceste. No keď nabrala odvahu a zdvihla pohľad k jeho tvári, zistila, že má podivne stuhnutý výraz a akoby nasilu pozeral pred seba.
Znovu pozrela pod nohy a poponáhľali sa k domu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lia Lia | 24. července 2008 v 11:02 | Reagovat

no teda..velmi pekna kapitola..noooo och.teda..a ako opisujes tie pocity...fakt pekne...:)

2 Ginny Ginny | E-mail | Web | 24. července 2008 v 12:06 | Reagovat

waw.......fakt super kapitola....pls pridaj co najskor dalsiu

3 luckily luckily | Web | 24. července 2008 v 13:24 | Reagovat

krásná kapitolka!! a ty pocity, to bylo husté!! vážně se ti to moooooc povedlo!;)

4 Jasane Jasane | E-mail | Web | 28. července 2008 v 12:37 | Reagovat

Wow... No to jsou zvraty.. člověk tady není 14dní a už je to celý jiny:D Super kapitola

5 nika nika | 29. července 2008 v 11:26 | Reagovat

bolo to nadherne a tesim sa na dalsi diel....

6 nika nika | 29. července 2008 v 12:14 | Reagovat

moja oblubena basen.... hodisa mi kto mu to

Sonáta

Samota, to je pekné.

Osamelosť je strašná.

V samote hľadím v seba,

v samote nie som prázdna.

Len osamelosť mučí,

Bo prázdna som,

Túžba mi v sluchách hučí

za dákym obrazom.

Za dákou predstavou len

Túžim a neviem spať,

V krb hádžem tucet polien

a nemôžem sa zhriať.

Osamelosť je krutá,

Keď nemáš nikoho.

Máš iba svoje putá

a trpíš od toho.

Načo mi moja krása,

Čo iba víťazí

a čo je samá slza

a chladné topásy.

Ja nechcem chladnú krásu,

len prosté teplo chcem,

chcem vibráciu hlasu

a vášeň diadém.

Vášeň je čistý vrchol,

pretínajúci mrak.

Dážď vášne na mňa spŕchol

a už mi blčí slák,

už moje husle znejú,

už zneje sonáta.

Hoc sa mi slzy lejú,

Cítim sa bohatá

7 monique monique | 2. srpna 2008 v 10:18 | Reagovat

no svadobna noc sa blizi ;)

8 Lostt Lostt | Web | 8. srpna 2008 v 23:45 | Reagovat

nika: nadherne, fakt sa hodi:) A samozrejme dakujem za vsetky tvoje komentare, rovnako ako za komentare a povzbudive slova vsetkych ostatnych. Ste perfektni!!!

9 Jiři Jiři | E-mail | Web | 30. září 2011 v 2:58 | Reagovat

Fajn blog

10 Lili Lili | 6. února 2012 v 19:00 | Reagovat

je to super stránka :-)

11 Nátalia Nátalia | 6. února 2012 v 22:45 | Reagovat

super ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama