14. Smrtiaci bozk

5. července 2008 v 22:00 | Lostt |  --- Smrtiaci bozk
Tak na tútu kapitolu som celkom dosť hrdá. Navyše je dlhá dlhočizná, takže snáď vás na chvíľu zabavíXD Môj zamotaný príbeh začína dostávať kostru a to ma teší, chápete:))
Tak mi prosím nechajte komentár a iank si skrátka užite tútu časť:)))

Ďalší deň sa Cygnia zobudila až na obed. Konečne si užila ničím nerušený, pokojný, bezsenný spánok.
Pretiahla sa a pretrela si oči, keď v tom zbadala, že v izbe nie je sama.
Napadlo ju, že to je Elene, no bol to muž. Vysoká mužská silueta sa pohla k jej posteli a ona si inštinktívne pritiahla prikrývku k telu. Spávala v nočnej košeli pleťovej farby, ktorá i keď nebola práve erotického nádychu, odhaľovala veľkú časť výstrihu a celé ramená.
"Dobré ráno," ozval sa hlas a muž konečne prišiel k jej posteli.
Cygnia si neveriac pritisla prikrývku ešte bližšie k hrudi.
"Čo tu chceš?!" skríkla, neovládajúc sa.
"Myslím, že som ťa učil lepšiemu správaniu," poznamenal jej otec zamračene a po rýchlom mávnutí prútikom sa pri jej posteli objavila stolička, na ktorú sa posadil. Bol celý v čiernom, čo dokonale sedelo jeho vysokej postave. I vo svojich rokoch to bol stále príťažlivý muž.
"O moju výchovu sa v prvom rade starali učitelia, ktorých sa to potulovali húfy," odsekla, no i tak si dala lepší pozor na tón, ktorý použila.
"Cygnia, čo sa to s tebou deje? Prečo ten oprsklý tón?" spýtal sa, jeho hlas ostával dokonale pokojný.
"Odpusťme si to, prosím."
"Ale, zle si spala? Vyzeráš odpočinuto," poznamenal a prešiel ju pohľadom, črtajúcu sa pod prikrývkou, podobnou, akú mal Sirius vo svojej izbe. Dlhé nohy a úzky pás boli zvýraznené jemnou priliehavou látkou, jej jemné ruky pevne pridŕžali prikrývku pri hrudi.
Jeho oči mali podivný lesk, ako vždy keď ju sledoval.
Zachvela sa, jej sebavedomie ju opúšťalo ako vždy keď videla ten pohľad.
"Čo chceš?"
"Toto je posledný deň tvojej slobody, Cygnia."
"A čia je to vina?"
"Mlč!" povedal zrazu, hrozivo.
Strhla sa, nečakala to. Rozšírila oči od prekvapenia, strachu, nedokážuc okamžite ovládnuc svoje vnútro.
Až po niekoľkých sekundách sa spamätala a jej výraz znovu skamenel.
Jeho výraz sa uvoľnil do normálnej polohy. Postavil sa a začal chodiť po jej izbe, pozerajúc do zeme.
"Viem, že si chcela vedieť, prečo práve Sirius Black," začal. Pri počutí týchto slov jej po tele prebehla triaška.
Sotva badateľne prikývla.
"Temný pán sa chce vrátiť."
Cygniine črty sa zachveli. Temný pán... Toto oslovenie nepočula už veľmi, veľmi dlho.
Zastavil sa pri konci jej postele a pozrel jej do očí upreným, ničivým pohľadom.
"A to ja nemôžem dopustiť."
Cítila, ako jej ten tón ženie slzy do očí, cítila, ako ju ten pohľad spaľuje, ale nevedela mu odolať. Pozerala do tých krásnych žiarivých očí, cítiac psychickú bolesť.
Nevedela sa sústrediť na žiadnu myšlienku, na žiadnu otázku, len niekde vzadu v jej hlave sa črtali slová, mená, obrazy...
"Jeho sila by mohla byť ničivá. No on sa nikdy nedelil o moc, nedelil sa o úspech. Je to do seba zahladený sebec. Iste si domyslíš, že našim záujmom by to neprospelo."
Cygnia nerozumela histórii Temného pána. Vedela fakty, vedela čo je vo veci, no nič viac. No poznala následky.
"Sú ľudia, ktorí vzdorujú. A medzi nimi hrá dôležitú úlohu aj Sirius Black."
Zachvela sa potláčaným strachom a hrôzou. Sirius, a odporca Temného pána? Ten namyslený, prelietavý mladík, vzdorujúci tomu vraždiacemu netvorovi?
Takže aj on skrýval svoju druhú tvár. Toto zistenie ju zarazilo, prekvapilo, vydesilo.
"Chápem, že ho chceš použiť ako figúrku vo svojej hre. A som si istá, že mi nepovieš, ako presne ho použiješ. Ale prečo si ho musím brať?"
"A ako inak by som ho dostal na svoju stranu?"
"A čo tak mu navrhnúť pomoc? Ty chceš zničiť Temného pána, aj on ho chce zničiť."
Jej otec sa usmial, no jeho oči boli kruté ako málokedy. No zároveň boli zamyslené.
Odvrátil od nej svoju tvár a znovu sa začal prechádzať.
"Montespam."
Toto jediné slovo ju donútilo sa striasť strachom i úctou. Vedela, na čo naráža.
"Toto jediné slovo vzbudzuje úctu medzi všetkými, čo niečo znamenajú. Ale to nestačí. Za chrbtom nami opovrhujú. Pre našu rodinu, pre naše bohatstvo. To nechcem. To mi nestačí. Chcem jeho moc, jeho slávu."
"Chceš nahradiť Temného pána..." zašepkala do ticha verdikt.
Pozrel na ňu. Prvý krát za celý svoj život v jeho pohľade videla, že je na ňu hrdý a že s ňou počíta. Videl v nej svoju dcéru, svojho dediča. Potomka svojho rodu, hodného mena.
Potlačila pocit na vracanie a s chladnou tvárou ho neutrálne požiadala, aby odišiel.

"Slečna, ohlásila sa vám návšteva," oznámila jej Elene chvíľu po obede.
Cygnia vzhliadla od knihy, ktorú čítala a pozrela na hodiny.
"A kto je to?"
"Nejaká dáma, meno mi nepovedala. Vraj ju iste rada uvidíte. Vraj prišla na svadbu."
Cygnia sa zamračila, no nakoniec sa rozhodla, že sa predsa len pozrie, kto to je.
Zavrela knihu bez záložky, spravidla si pamätala číslo strany a postavila sa. Knihu podala Elene.
"Prosím, daj ju na miesto. A priprav nám niečo studené na pitie, dnes je akési priveľké teplo. Dúfam, že zajtra bude chladnejšie."
"Múry kostola sú vždy chladnejšie," usmiala sa Elene, prikývla a stratila sa za dverami.
Vykročila smerom k prijímaciemu salóniku v jej krídle domu. Väčšinou tam prijímala svojich hostí, no tých nebývalo veľa.
Zišla široké biele schody a pozrela na gauč. Nikto na ňom nebol. Porozhliadla sa, zmätená prázdnotou salónika.
Mala sa spýtať Elene, kde tú záhadnú návštevníčku nechala.
Zišla i posledné schody po schodisku, ktorého spodok sa rozširoval do neveľkej miestnosti s vysokým stropom.
Celá miestnosť bola ladená do bielej farby a Cygnia vo svojich čiernych šatách so žltými lístkami vyšitými od zhora až po dolný lem tu ostro kontrastovala.
Prešla až ku dverám na terasu. Celá miestnosť aj s terasou bola asi meter aj pol nad zemou a bol z nej výhľad na sad.
Boli otvorené a keď Cygnia zbadala chrbát vysokej ženy, ovládlo ju čudné vzrušenie.
"Dobrý deň," pozdravila formálne, aby na seba upútala.
Žena sa otočila a venovala Cygnii široký, očarujúci úsmev.
"Myslela som, že po tej dobe sa zvítame trochu srdečnejšie."
"Hanna!" skríkla Cygnia a skôr ako sa nadela, objímala sa s touto štíhlou vysokou kráskou.
Keď sa od seba konečne odtiahli, jej priateľka sa znovu žiarivo usmiala.
"Teda, zmenila si sa. Nevidím ťa iba dva roky a s teba sa stala hotová kráľovná spoločnosti."
"Ďakujem, aj ty vyzeráš skvele," oplatila jej srdečne Cygnia a zahľadela sa na svoju priateľku.
Na ramenách sa jej vlnili červenohnedé vlasy, jej pestré modré oči žiarili spokojnosťou, jemná biela pokožka bola na lícach jemne začervenaná. Postavu mala vysokú a štíhlučkú, od prírody pôsobila milým a priateľským dojmom. Nebola vyslovene krásna, no jej tvár bola sympaticky pekná.
"To robí to talianske slnko."
"A ako sa ti tam páči?" spýtala sa Cygnia a obom im pokynula, aby si sadli na ratanový nábytok tu vonku, ktorý bol takisto bielej farby.
"Vieš, je to tam úplne iný život. Nie ako tu. Samé spoločenské akcie, kde si vyfrizúrovaná ako napudrovaný panák."
Cygnia sa jemne usmiala. To by na jej život sedelo. No doteraz sa nesťažovala. Nikdy jej spoločenské akcie nevadili, nehorázne drahé šaty platené peniazmi jej otca tiež nie a všetky tie šperky, ozdoby a pozlátka jej spoločnosti jej poskytovali zvrátenú útechu v pustom a krutom svete.
"Nepoviem, že ti závidím, ale nepochybujem, že si šťastná."
"To som. Veľmi!"
Hannina tvár sa pri jej rozprávaní chvela, oči jej žiarili. Bola ako malé dieťa, ktoré dostalo balík cukríkov. Cygnia jej vždy závidela túto radosť zo života, ktorú si bohužiaľ ona vychutnávať nikdy nevedela.
"Ale myslím, že ani ty na tom nie si najhoršie. A ja som si robila výčitky svedomia keď som odchádzala, že ťa tu nechávam samú!" rozosmiala sa jej priateľka.
V ich prítomnosti sa objavila Elene a na stôl medzi nich položila dva poháre pomarančového džúsu s ladom. Potom sa stratila za dverami a až vtedy Cygnia pozrela na Hannu.
"Nechápem ako to myslíš," povedala a napila sa, no ruka sa jej jemne zachvela.
"No, tvoj otec ťa začal zamestnávať... Začal využívať tvoj dar a viem že to nebolo ľahké... A potom-"
Cygnia videla výčitky v milej tvári osoby, ktorá jej za život bola jedinou oporou a tak ju radikálne zastavila.
"Nie, musela si odísť. Ani ty si to nemala ľahké a urobila si dobre, určite vieš, že tvojich rodičov zavreli do Azkabanu."
"Áno viem. A zaslúžia si to," na Hanninej tvári sa objavil zamračený výraz, ktorý kazil jej súmernosť.
"Každopádne si asi šťastná, nie?"
Cygnia sa zatvárila zmätene a na okamih si v mysli smutne pomyslela, kde na takú hlúposť asi prišla. Už- už to chcela povedať aj nahlas, ale ovládla sa a jemne sa usmiala, ako keď dieťaťu vysvetľujeme, že urobilo niečo zlé.
"Prečo si to myslíš?"
"No, dopočula som sa, že sa ideš vydávať. Veď preto som tu. Mimochodom, prečo mi neprišla pozvánka na svadbu?"
"Nevidela sme sa dva roky. Myslela som, že si na mňa zabudla. Že by si neprišla."
"Blázniš? Si ako moja sestra! A navyše, muža, ktorý je hodný získať tvoju ruku musím nevyhnutne spoznať."
"Myslím... Vlastne nepochybujem o tom, že si o ňom už počula. Je o rok mladší ako ty a chodil na rovnakú školu."
"Na Rokfort? Niekto z o rok nižšieho ročníku? Teda, to bol zaujímavý ročník. Ročník lamačov sŕdc, školských prefektov, metlobalových víťazov a neuveriteľných géniov."
Cygnia odvrátila pohľad od zvedavej tváre svojej priateľky a zahľadela sa do sadu. Naozaj sa nemala čím chváliť. Teraz, keď pozerala na Hannu, keď bola v jej prítomnosti, si uvedomovala, že jej život je vlastne ako zlý žart. Zle napísaná komédia, v ktorej ona hrá hlavnú úlohu.
Nie, naozaj sa nemá čím chváliť.
"Ale neznášala som tú štvoricu. Hovorili si Záškodníci. Ako veľmi mi len liezli na nervy. A pri tom ja si obvykle rozumiem s každým," zamračila sa znovu Hanna, čo donútilo Cygniu znovu na ňu pozrieť.
Začínala cítiť nevoľnosť v žalúdku, zmocňovala sa jej závrat. Pohŕdanie od kohokoľvek iného by bolo ako pohladenie vetrom, no od Hanny by to bolo horšie ako tá najhoršia víchrica. Jej názor a jej rady si vždy cenila.
"Najskôr by si mala vedieť, že toto je ďalšia z hier môjho otca. Celé to narafičil tak, aby som si ho musela vziať. Ani jeden z nás to manželstvo nechce. Povedala by som, že sa nenávidíme."
Hanna sa zamračila a okamžite chytila Cygniu za ruku. V jej očiach sa zalesklo porozumenie ešte skôr ako to Cygnia stihla dopovedať. Veď nie nadarmo sa živila ako detská psychologička v najlepšej čarodejníckej škôlke v Európe. Sídliacej v Taliansku. Práca nehodná jej postavenia, jej rodiny, no veľmi dobre platená a Hannu vyniesla vysoko i v jej mladom veku.
"Zlatko, to je mi ľúto. Ale snáď to nie je také zlé. Ak je to niekto, koho som poznala, dali by sa vaše vzťahy nejako urovnať, čo nie? Veď ty nie si typ, čo sa vzdáva."
"Obávam sa, Hanna, že za tie dva roky sa toho veľa zmenilo a ja som toho zažila už veľa. Moja odvaha vzdorovať sa vytratila so schopnosťou žiť vlastný život. Povedala by som, že iba prežívam, cestujúc po trase, ktorú vytýčil môj otec, môj pôvod, môj dar."
"Nebola si to ty, kto mi hovoril, že vždy máme na výber? Vtedy, keď som sa bála odísť? Keď som nemala odvahu sa vzoprieť a takisto som sa mala stať poslušná Voldemortovi ako moji rodičia? Nebola si to ty, kto mi vtedy zachránil život?"
Cygnia vzdychla a pozrela na svoje ruky, ktorá mala zopätá na stole. Mali podivnú bledú farbu. V poslednej dobe bola veľmi bledá.
"Cygnia, vieš, že so mnou môžeš vždy počítať, však? I keby sme sa nevideli celé storočie, som tu pre teba."
Zdvihla svoj zlatý pohľad a neveriac, nedúfajúc pozrela do modrých očí svojej priateľky. Ich farba oceánu ju vždy vedela upokojiť a i teraz, keď do nich Cygnia hľadela, budúcnosť sa jej nezdala až taká čierna ako inokedy.
"Ďakujem, že si prišla. Veľa to pre mňa znamená."
"Samo sebou. A teraz, kto je ten tvoj slávny nastávajúci?"
Cygnia sa zachvela a nedokázala potlačiť začervenanie, pre ňu veľmi netypické. Údiv na Hanninej tvári sa dostavil vzápätí a nebolo už cesty späť.
Radšej sklonila pohľad a zhlboka sa nadýchla.
"Sirius Black."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páči sa ti aktuálny výzor stránky?

Áno
Nie

Komentáře

1 Velushka Velushka | Web | 5. července 2008 v 22:03 | Reagovat

ahojky, dneska blbne TopList a mě dneska klesla návštěvka z obvyklýho 130 na 90, pls udělej s tím něco klikni na web at mám aspon 100 ;)

thx

2 Lejka Lejka | Web | 5. července 2008 v 22:05 | Reagovat

Ahojky, máš krásný blogísek.. A chtěla bych tě poprosit jestli by ses nekoukl/a i na můj, ptž potřebuju ještě pár lidiček a bude u mě dneska 100 lidí. Tak jestli jsi hodný/á tak klikni na web a hned klidně můžeš odejít. Ale hlavně se mrkni.. Díky a páá...

3 luckily luckily | Web | 5. července 2008 v 23:12 | Reagovat

hezká kapča, spíše jenom taková informativní, ale přesto hezká, konečně vím, proč chce ten její tata, aby se ti dva vzali!;) vážně se ti povedla, tak šup na další!;)

4 lusiaa lusiaa | E-mail | 6. července 2008 v 3:42 | Reagovat

pocuj....dnes som precitala na jeden sup vsetky kapitoly zo Smrtiaceho bozku, ktore si doteraz napisala...uzasne...ty mas talent dievca...a ta zapletka, tie opisy...ja nechapem...velmi sa mi to pacilo....cakam ze to bude mat tak perfektne pokracovanie a zakoncenie ako to malo doteraz....fandim ti...8))

5 monique monique | 6. července 2008 v 11:04 | Reagovat

no ako obycajne sa mi kapitola pacila :) a uz som straaasne moc zvedava na svadbu :)

6 Elanne Elanne | Web | 6. července 2008 v 12:00 | Reagovat

Ahoj, tady tvoje, jak se říká, SBéčko :-)) Chci se zeptat jestli nechceš zkusit tu povídkovou soutěž... uzávěrka se posunula, takže kdyby ses chtěla zůčastnit byla bych ráda ;-)

7 Ginny Ginny | E-mail | Web | 6. července 2008 v 13:08 | Reagovat

super kapitola........fakt je uzasna.....tesim sa na dalsiu tak rychlo pls  pis

8 Jasane Jasane | E-mail | Web | 6. července 2008 v 14:27 | Reagovat

Wow! Skvěléééé!!xD

9 Lia Lia | 6. července 2008 v 21:17 | Reagovat

ako fakt pecka..vydarena kapca...VELMI vydarena.ked sa mam presnejsie vyjadrit:D...fakt som zvedava na reakciu..strasne sa tesim na dalsiu kapcu..joj..ani nevies ako si ma potesila.skvela kapca:)

10 Twinksie Twinksie | Web | 6. prosince 2010 v 21:23 | Reagovat

Skvelé, napokon ako vždy :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama