6. Caoimhe

25. března 2008 v 13:29 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Pokračovanie Lúky. To už som sem dlhšie nedala, takže príjemné čítanie.
A pre tých, čo by radi pokračovanie Lekcií- pribudne v budúcich dňoch, takže chvíľku vydržte:o)

"Draco," ozvalo sa takmer nečujne za jeho chrbtom.
Stál v zimnej záhrade a veľkým oknom pozeral von na tmavomodré mraky. No keď začul jej hlas, pomaly sa otočil.
"Ak si znova prišla, aby si mi povedala, že musíš odísť, rovno to..."
"Nie som tu preto," presekla jeho monológ hneď. Zvraštil obočie a pozrel jej do očí.
"Ako vidím, zmenila si oblečenie," povedal a hlavou kývol smerom k jej šatám. Mala na sebe tmavo modré šaty jeho mamy. Vlasy si po prvý krát stiahla do gumičky.
"Je to celkom... Pekné," dodal a bez náznaku úsmevu a otočil späť k oknu.
Netrvalo dlho a postavila sa vedľa neho.
Zrazu sa vonku zablesklo a chvíľku na to zahrmelo. No oni naďalej stáli nehybne a ticho.
Asi po desiatich minútach začalo pršať.
"Hm... Mala si pravdu."
Prikývla.
"Mávam pravdu," prehodila konverzačným tónom. Znova sa zablesklo.
"Nechcem, aby si tak skoro odišla," zašeptal zrazu a pozrel do zeme.
Vedel, že reflexívne natočila hlavu smerom k nemu. Potom, veľmi pomaly, sa k nemu otočila celá.
"Musím odísť, vieš to," povedala jemným hlasom a natiahla ruku. Dotkla sa jeho ramena a jemne ho otočila k sebe.
Najskôr mal sklonenú tvár, no potom sa jej proti svojej vôli pozrel do tváre.
Nikdy nebola krajšia. Vyzerala tak nevinne a zraniteľne. Chcel ju chrániť. Nemohol dopustiť, aby sa jej niečo stalo.
Z náhlej túžby sa k nej sklonil a jemne sa dotkol jej pier.
Cítil, ako stuhla a napla sa. No jej pery boli príliš hebké a teplé, než aby sa ich vzdal.
Prekvapene si uvedomil, že cíti jej ruky na šiji a jej drobné telo pritisnuté k tomu svojmu.
Jeho telom prebehla vlna elektrizujúcej horúčavy.
Rýchlo ju otočil chrbtom ku sklu a oprel sa o ňu celým telom, neschopný zastaviť príval vášne, ktorý ho ovládol.
Vášnivo a žiadostivo opätovala jeho bozky a dotyky. I posledné ostatky sebaovládania ho opúšťali a on vedel, že už nie je cesty späť.
Bude ho to bolieť, až to skončí. Ale stálo to za to.

Zobudil sa vo svojej posteli. Neprišlo mu na tom nič čudné a ani nad tým nerozmýšľal, no keď si všimol modrých šiat hodených na zemi pri dverách, spomenul si na udalosti predošlej noci.
Jemne sa usmial, no zrazu si uvedomil, že tu niečo nehrá. Rýchlym pohybom prezrel celú miestnosť, no ju nikde nevidel.
Vedel, čo sa deje. Pomalými, nenútenými pohybmi sa postavil a zamieril von. Cestou vzal župan zo stoličky a obliekol si ho, rovnako nenútene. Akoby o nič nešlo.
Vyšiel na chodbu. Zamieril do izby pre hostí, v ktorej pobýval, pokiaľ ona bola v jeho izbe a vošiel dovnútra.
Zamieril k ozdobnému stolíku. No nemusel ísť k nemu bližšie aby videl dôkaz toho, že je zle.
Jej oblečenie, rovnako ako jej luk a šíp na ňom neboli. Boli preč. Rovnako ako ona.
Vzdychol. Potom, stále pomaly, vyšiel na chodbu a zišiel dolu do kuchyne.
V nej našiel Tiu, ako zrovna pripravovala obed. Hneď, ako si svojho pána všimla, zmeravela.
Draco zatol zuby. Svaly na jeho tvári sa napli a nozdry sa mu zachveli. Keď prešiel prvý nával hnevu a on si bol istý, že môže rozprávať bez toho, aby niekomu ublížil, donútil sa trochu uvoľniť.
"Kedy?" spýtal sa tvrdým tónom. Takým, aký mal vo zvyku používať jeho otec, keď...
"Pred hodinou, pane," povedala Tia a prikrčila sa.
No on iba prikývol.
"Nechaj mi prichystať veci do lesa," povedal príkro a odkráčal.
Stále pomaly prišiel až do veľkej haly domu. Jeho zrak padol na krištáľovú vázu z asi 17. storočia.
Prišiel k nej, vzal ju do rúk a chvíľu si ju nenútene prezeral. Potom zatol zuby a celou silou ju hodil do steny.

Išiel jemne presvieteným lesom. Stromy tu boli husto naskladané vedľa seba, takže sem veľa svetla nepreniklo, no pravé poludnie prekonalo i túto vlastnosť lesa.
Bol už ďaleko od domu, keď prišiel na miesto, kde Siofru videl prvý krát. Aspoň to vyzeralo ako to miesto, ale veľa si z tej noci nepamätal.
Vedel, že sa bál. A že sa stratil. A potom, ako ho zachránila ona vedel, že je mu to jedno. Myslel iba na ňu.
Tak ako teraz. Len bez toho stratenia. Vedel presne, kde je, i keď nevedel, či je to to správne miesto.
Ale ten strach tu bol stále. No tento raz sa nebál o seba, ale o ňu a bál sa i toho, že ju nenájde.
Možno to nebolo vážne a ona bola v pohode... Ale on nebol v pohode keď nevedel, kde je. Pri najmenšom ju nájde a vynadá jej. A keď bude mať šťastie, bude sa s ňou milovať dovtedy, kým si uvedomí, že to čo k nej cíti nie je žiadny úlet.
Vydal sa smerom hlbšie do lesa. Ubehli dlhé hodiny a pomaly sa začalo stmievať. A on začínal byť dosť unavený. V týchto miestach v živote nebol a i keď vedel, ako sa vrátiť domov, trvalo by mu to celé hodiny.
Prešiel ešte asi dvesto metrov, keď zrazu začul šumenie vody.
"Potok..." povedal si pre seba ticho. Mohlo byť asi šesť hodín, čo sa začalo ukazovať i na nie zrovna teplom počasí, no také osvieženie by mu bodlo.
Išiel po zvuku vody, až sa nakoniec medzi stromami vynorila malá čistinka s jazierkom a neveľkým vodopádom.
Prišiel bližšie a vyzliekol si sveter aj košeľu. Naklonil sa nad jazierko a do rúk nabral vodu. Opláchol si tvár a potom i vrchnú časť tela. Na to, aby sa okúpal celý, bolo predsa len dosť chladno.
Voda vyzerala čisto- vlastne až prekvapujúco moc- a tak sa poriadne napil.
Keď sa konečne otočil, aby sa obliekol, stretol sa s pohľadom mladej dievčiny, stojacej opodiaľ pod jednou vŕbou.
Pozorovala ho svojimi pretiahnutými očami a Dracovo okamžite došlo, že to je víla.
Vyzerala veľmi podobne ako Siofra, no bola iná.
Siofra bola ako noc, zatiaľ čo toto dievča bolo ako slnko.
Jej vlasy boli priam zlaté, telo bolo bledé, no so žiarivým zlatavým nádychom.
Pomalými, ladnými krokmi išla bližšie k nemu.
Pohľadom neskrývane prechádzala jeho telo a keď bola asi na tri kroky od neho, konečne pozrela i na jeho tvár.
"Caoim mao," povedala a usmiala sa.
Jej tvár bola krásna. Najkrajšia, akú kedy Draco videl. Jej oči boli zlatavo hnedé, v strede mali malú čiernu bodku. Jej zuby boli žiarivo biele a pery jemne ružové. Nos mala jemný, celkom ako ten, čo mala Siofra.
Jej vlasy sa jemne blyšťali v posledných lúčoch zapadajúceho slnka, oči ho hltali. Draco priam cítil jej pohľad na tele, akoby sa ho dotýkala. Naháňalo mu to zimomriavky, no cítil i isté vzrušenie, ktorú ho omamovalo.
Pohľad mu padol na jej telo, iba veľmi sporne zakryté šatami krémovej farby, takmer priesvitnými.
Radšej zavrel oči, no v tom okamihu pocítil jej teplé pery na tých svojich.
Prekvapene otvoril oči, no keď uvidel jemné pokožku jej tváre, znova ich zavrel a nechal sa bozkávať tou oslnivou kráskou. Pocítil jej hbité prstíky na zapínaní nohavíc a v krátkom okamžiku si pomyslel, či to nie je nejaké rýchle. No i tak sa nechal i naďalej bozkávať, pri čom sa jeho vzrušenie zväčšovalo.
"Caoimhe!" skríkol zrazu povedomý hlas niekde zboku a Draco prekvapene zamrkal, keď sa od neho tie pery odpojili a pozrel do Siofrinej nahnevanej tváre.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Ktorého zo Záškodníkov máte najradšej?

Tichošľap
Námesačník
Paroháč
Červochvost

Komentáře

1 Jasane Jasane | E-mail | Web | 25. března 2008 v 16:10 | Reagovat

To je svině!!! Grrrrrrr! Táááková k.... Ááááá! ou.. Sem se nechala usnést xD Super kapitola. Strašně zajímavý a prostě krásný!!! Prosim další:)

2 monique monique | 26. března 2008 v 13:07 | Reagovat

no na tuto poviedku som nemala dost dlho chut, ale dnes som sa do toho pustila a dobre som urobila:) no som zvedava co z toho bude :D dievcina inak nejaka...hm...nadrzana:D...

3 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 5. dubna 2008 v 0:16 | Reagovat

jeee to je super :D Chudak Dráček

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama