4. Tajomstvá

2. března 2008 v 21:00 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Pokračovanie Lúky, ku ktorému by som takisto rada komentíky- nech viem:o)

Ticho vošiel do svojej izby. Stále spala. Keď okolo obeda odišiel z jej izby, okamžite zaspala. A teraz bolo deväť hodín večer a ona bola stále "tuhá".
S podnosom, na ktorom boli štyri druhy jedál, sa posadil na stoličku, na ktorej sedel aj pred tým a znova ju začal uprene pozorovať.
Keď sa nad tým tak zamyslel, naozaj vyzerala ako víla, ktorú neraz videl na obrázkoch v detských knižkách, len z nej išiel o málinko väčší strach.
Všetko na nej ho dokonale fascinovalo. Jej biela pleť, jemné črty tváre, tie pretiahnuté oči, ktoré predsa nepôsobili divne, i keď by logicky mali.
"Zase si tu?" ozvala sa zrazu. No jej telo sa ani len nepohlo, iba čo sa jej pery trochu pohli. Jej zavreté oči sa ani nezachveli.
Trhol sebou pri zvuku jej hlasu, no potom sa jemne usmial.
"Zase?"
"Za celé poobedie si tu už dvanásty krát."
"Bola si hore?" spýtal sa prekvapene.
"Nie," usmiala sa trochu a Draco sa musel zamyslieť. Ako sa nadychuje? Nespomínal si.
Videl ju usmiať sa iba dva krát. A vždy mu to vyrazilo dych.
"Tak ako..." začal, prekvapený, že je schopný rozprávať. Bol rád, že ho prerušila.
"Som víla," povedala.
Asi to malo byť dostatočné vysvetlenie.
Chvíľu bolo ticho, pri ktorom stále ležala tak dokonale nehybná, dokonca ani len nedýchala.
"Vtedy v lese... Povedala si, že žiješ už cez dvesto rokov."
"Povedala som, že žijem už cez dvesto rokov v týchto lesoch. To je rozdiel."
Draco sa zamračil.
"Takže... Koľko máš rokov?" spýtal sa a zamyslene si ju obzrel. Pod jeho prikrývkou ležalo jemné telíčko, podobné dievčatku a predsa tak príťažlivo ženské. A toto jemné stvorenie malo mať cez dvesto rokov?
"Prečo by som ti to mala hovoriť?"
"A prečo by si nemala?" spýtal sa Draco a pobavene zdvihol obočie.
Otvorila oči a šokovane si ho prezrela.
"Ty ku mne skutočne nemáš žiadnu úctu," spýtala sa, ale bola to skôr oznamovacia veta.
"Nemám vo zvyku si niekoho alebo niečo ctiť."
Siofra znova prižmúrila oči. No tentoraz ani akoby ich nemala namierené naňho, iba niekam, medzi priestor a čas. Akoby videla niečo, čo on nepostrehol.
Potom znova upriamila pohľad do jeho očí a pomaly prikývla.
"Mám 239 rokov.... Čo to je?" povedala zrazu, po chvíli ticha, v ktorom sa Draco spamätával a kývla k podnosu, ktorý mal stále položený na kolenách.
"To? To je pre teba," usmial sa a podal jej podnos.
"Pozor, je to celkom ťažké," povedal a opatrne jej podnos podávala.
Prevrátila očami a vzala podnos do jednej ruky.
"Zabúdaš na to, kto som," povedala a potom si podnos, ktorý stále držala len v jednej ruke, položila na kolená.
"Vďaka," zamumlala a prezrela si plné taniere.
Draco k nej prekvapene vzhliadol. Naozaj povedala vďaka? Pokiaľ vedel, to bolo slovo, ktoré od nej ešte nepočul. Ani za to, že ju uchýlil, že ju zachránil, že jej dal oblečenie... Ale za to, že jej priniesol jedlo.
"Teda... Nemáš za čo. Ale ja som to nepripravoval."
"A preto ani neďakujem tebe, ale tomu škriatkovi čo stojí medzi dverami," povedala a posmešne po ňom strelila pohľadom, no potom pozrela ku dverám.
Draco jej pohľad zarazene nasledoval a všimol si Tiu, škriatka, čo mal na starosti kuchyňu.
"Nie je za čo, princezná," povedala Tia ticho a sklonila sa takmer k zemi.
Siofrina tvár príjemne znežnel a s veľkou dávkou vznešenosti takisto jemne kývla. Potom sa jeho kuchárka narovnala a pristúpila tri kroky.
"Iba som sa v mene všetkých škriatkov v tomto dome chcela spýtať na vaše zdravie."
"Moje zdravie je v poriadku, škriatok Tia, ďakujem. A musím sa ti poďakovať i za to jedlo, vyzerá to výborne."
Draco nevládal zavrieť ústa. Toto že bolo to nadradené a namyslené stvorenie? Toto?!
"Vôbec nemáte za čo, sme radi, že žijete. Ale za to všetko môže pán Malfoy, to on vás prichýlil v tomto dome," povedal zrazu škriatok a znova sa poklonil.
"Teraz ma ospravedlňte, musím ísť."
Siofra sa trochu zamračene pozrela smerom k Dracovi a sotva badateľne kývla. Potom Tia zmizla za zavretými dverami a oni osameli.
"Teda, ty máš úctu i u mojich škriatkov... Mal by som sa cítiť zradený," vydýchol neveriac a pokrútil hlavou.
Ona pokrčila plecami a vzala do rúk sústo jedného z jedál.
"Žijú v harmónii s mojím lesom a pre to je k nim môj ľud láskavý. Navyše sú to magické bytosti pochádzajúce z prírody."
"Keď sme u toho tvojho ľudu- kto vlastne ste? Kto presne si ty?"
"Som princezná rodu Kyranov," povedala a hrdo zdvihla bradu.
Draco prikývol.
"Super. Ale nepočul som o tvojom rode. Vlastne som nevedel, že v týchto lesoch žijú víly."
"V každom lese sú víly. Kto si myslíš, že sa o les stará? Červená Karkulka?"
"Karkulka?" spýtal sa prekvapene Draco a Siofra vydýchla.
"Občas by si sa mal venovať aj muklovskej literatúre. Vôbec nie je zlá."
Draco si ju znovu prekvapene prezrel. Ona zatiaľ pomaly žula ďalšie sústo.
"Ty ma fakt neprestaneš udivovať," vzdychol.
"Jedným z mojich darov je udivovať iné bytosti."
"To fakt?" spýtal sa ohúrene Draco a sám si začal klásť otázku, či tých prekvapení nebolo na jeden deň už dosť. Mala by mu spísať zoznam všetkých vecí, ktoré dokáže.
"Tak si to ujasnime. Rovno mi povedz, čo dokážeš, nech viem, čo si môžem dovoliť."
Siofra sa posmešne zasmiala.
"A prečo by som ti mala hovoriť o svojich zbraniach?"
"Zbraniach?"
"A nie? Môj vábivý hlas, dych vyrážajúci výzor, neuveriteľná pamäť, schopnosť cítiť budúcnosť..."
"Vidíš budúcnosť?!" vyhŕkol Draco a celou váhou sa oprel dozadu.
"Nevidím, ale cítim."
Draco zamyslene prikývol.
"A keď sa tak neprítomne pozeráš, akoby na nejaký neexistujúci predmet- to zrovna ňucháš v budúcnosti?"
Zamračila sa a odložila podnos. Z každého jedla bolo niečo zjedené, no i tak toho nebolo veľa.
"Môj zrak a zmysli sú o mnoho vyvinutejšie ako zmysli ľudí, či škriatkov. Vidím, počujem a cítim veci, aké si nevieš predstaviť. Viem, že padá list zo stromu na sto metrov odo mňa. Viem, že bude pršať deň dopredu. Cítim emócie ľudí, i tie hlboko skryté. A viem čítať z ľudí."
"Čítaš myšlienky?"
"Nie, čítam ľudí. Cítim ich minulosť a ich osud."
Draco sa zamračil a potom pozrel na podnos, ktorý bol na kraji postele.
Postavil sa a načiahol sa po ňom.
No ona bola rýchlejšia a takisto ho vzala do rúk.
Draco prekvapene zastal a sústredil sa ten na dotyk jej studenej pokožky. Úplne ho to zelektrizovalo.
Pozrel na jej ruky a potom na jej tvár. Mala silno zavreté oči a tvár mala stiahnutú. Akoby od bolesti, ale nebolo to úplne tak. Vystrašilo ho to.
"Desí ma tvoja minulosť, Draco Malfoy... Desí ma..." zašepkala nečujne, no jemu sa tieto slová vryli hlboko dovnútra.
Stiahla ruky a znova si ľahla.
On pevnejšie zovrel kraje podnosu a zamieril ku dverám. Tam sa však ešte otočil a pozrel na ňu.
Oči už mala otvorené, no v jej tvári bolo vidieť, že ju niečo trápi. Hlavu mala natočenú do boku a pozerala niekam do prázdna, úplne neprítomne.
Vzdychol a odišiel z miestnosti.

Boli asi tri hodiny ráno. Sedel vo veľkej knižnici. Pri troch stenách sa tiahli dubové police s knihami, pri štvrtej stene bol krb a rôzne historické obrazy. V strede miestnosti boli do štvorca postavené dva biele gauče a dve kreslá, v strede bol mahagónový stôl.
Steny boli kamenné, v strede miestnosti, zrovna nad stolom bol veľký krištáľový luster, ktorý ako jediný, spolu s ohňom ožaroval miestnosť.
Draco pozeral do ohňa, nejakú knihu mal položenú na kolenách, no netušil, o čom bola.
Pretože i keď sa snažil presvedčiť sám seba k čítaniu, neustále sa myšlienkami vracal k večeru a k tomu, čo povedala.
Áno, i jeho desila vlastná minulosť. No on ju potlačil, nežil s ňou. Tak prečo mu ju pripomínala? Čo z neho cítila, keď sa tak tvárila?
Po odchode zo školy preňho nastalo ťažké obdobie. Obdobie bolesti a tyranie, strachu a desu.
Pád Voldemorta a smrť jeho bláznivé otca, to všetko sa zapísalo hlboko do Dracovho vnútra a on vedel, že sa toho už nikdy nezbaví. No potlačil to, nevenoval tomu pozornosť. Po nejakej chvíli v nemocnici nastúpil na miesto aurora, kde ho srdečne prijali po tom, ako im pomohol. Jedna strana vravela, že zradil. Druhá strana vravela, že urobil dobre.
A on vedel, že nemal na výber. Nebol to hrdinský čin a nebol to ani podraz. Bolo to z donútenia. Nechcel desiť a zabíjať. Nechcel sa podraďovať Temnému Pánovi. Musel sa z toho všetkého dostať. No nikdy by nemal pokoj, kým by Voldemort a jeho prisluhovači žili.
Tak nakoniec predsa zabíjal, a to i svojich známych. Svojich známych- Smrťožrútov.
Vo svojej práci bol dobrý, i keď aurori už nemali toľko práce čo kedysi. A asi pred tromi mesiacmi sa dostal do "sporu" so skupinou protestantských čarodejníkov. Skončil v nemocnici. Nebolo by to nič vážne, keby už pred tým nemal problémy s chrbticou. Problémy, kvôli ktorým pred siedmymi rokmi strávil v nemocnici takmer pol roka.
A tak bol teraz tu, v sídle a "odpykával" si tu svoju nanútenú dovolenku. A práve tu stretol tú ženu, vílu, geo flatih, ktorá mu zamotala život.
Vrátila jeho spomienky, jeho bolesť, jeho osud. Osud Smrťožrúta odsúdeného k samote...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 6. března 2008 v 22:04 | Reagovat

Milujem túto poviedku. Je vážne dobrá :)

2 nika nika | 29. července 2008 v 21:02 | Reagovat

je to nadherne... ta vila je naozaj tajomna

3 nika nika | 29. července 2008 v 21:04 | Reagovat

pre Lilly Evenovu: a citala si smrtiaci bosk? to je nie co... ale aj tento je prekrasny

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama