3. Nečakaná návšteva

24. února 2008 v 13:08 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Pokračovanie Lúky. Teraz pôjdem na chvíľu preč, tak ho sem hodím trochu skôr, ako som plánovala. Užite si ho a KOMENTUJTE!!
Inak ďakujem všetkým, čo nechali komentár k pokračovaniu Lekcií.

Zobudil sa na ostré lúče slnka, prenikajúce cez okno do jeho izby na druhom poschodí sídla. Pootvoril oči, no potom si tvár schoval pod perinu. No pri tom pohybe ho zvláštne zabolelo v chrbte, akoby ho mal narazený.
Až to ho prebralo a on roztvoril oči pri spomienke na včerajší večer.
Áno, bola to pravda. Zaspal na lúke, stratil sa v lese, stretol kentaurov, a potom to lesné stvorenie...
Vedel, že keď prišiel domov, bolo asi jedenásť hodín a škriatkovia ho už celí poplašení čakali. Potom, ako ich upokojil, že sa iba zatúlal, si išiel ľahnúť.
Na tú hnusnú bolesť chrbta asi včera nemal čas, no teraz sa ukázalo, že zakopnúť v snahe utiecť pred kentaurami nebol tak skvelý nápad.
Postavil sa a zamieril ku kúpeľni. Potreboval poriadnu, horúcu kúpeľ. I tak nemá čo robiť, keď nesmie do lesa...

Bolo asi päť hodín po obede, keď si uvedomil, že už naozaj nie je čo na práci. Na celom hrade boli štyria škriatkovia, ktorý mali všetko na starosti a tak tu nebolo veľa čo robiť.
Urobil nejaké veci do práce, s vedomím, že nasledujúce tri mesiace "rehabilitácie", ktorú mu nariadili kvôli zraneniam chrbtice sa bude nudiť. Ale mohol by poslať sovu na ministerstvo, nech mu niečo dajú. Aspoň nejaké papierovačky. Všetko lepšie, ako sa nudiť.
Veľká záhrada sídla bola v dokonalom stave, na altánku nebolo najmenšej chybičky, kamenná studňa i jazierko bez poškvrny. Izby v dome akoby nikým nepoužité.
Privádzalo ho to do zúfalstva. Mal by skočiť do mesta, alebo tak.
Zišiel dolu a potom do záhrady. Sadol si na kamennú lavičku a zapozeral sa do lesa. Naozaj tam nesmie ísť? Ani cez deň?
Veď cez deň sa mu nemôže nič stať, najmä ak nepôjde ďaleko.
Postavil sa, plne odhodlaný sa ísť prejsť.
"Pane, idete do lesa? Prišla sova, že je tu nebezpečenstvo napadnutia kentaurami. Vraj sa tu v okolí pár stád splašilo," ozval sa jeden škriatok, ktorý mal na starosti záhradu.
Draco sa otočil a pozrel na škriatka v zelenom.
"Neboj sa, tak o tomto som plne informovaný... Chcem sa iba trochu prejsť. Mimo to, za chvíľu sa zotmie. Takže nebudem dlho."
"Ak môžem byť taký trúfalý..." začal ticho škriatok a potom sa zasekol. Draco sa snažil, aby škriatkovia, ktorí uňho pracovali, nemali pocit utláčanosti- dostávali plat a mali aj dovolenky, no oni mali niekde v sebe stále zakorenený ten zmysel pre bezmedznú poslušnosť a úctu.
"Prosím, zdržujte sa iba na okraji lesa..." dokončil ticho škriatok a sklonil hlavu, akoby čakal trest.
Draco sa len usmial.
"Ale no tak, neboj sa. Na večeru určite prídem," povedal veselo a otočil sa k lesu.
Práve išiel medzi prvými dvoma stromami, keď ho zrazu ovanul akýsi chlad.
Prekvapene zastal a zamračil sa.
Začul zhíknutie spoza svojho chrbta. Reflexívne sa otočil a uvidel škriatka, s ktorým sa práve rozprával, ako uteká smerom k nemu.
No jeho pohľad nesmeroval na Draca, ale na lavičku, na ktorej pred tým sedel.
I on upriamil svoj pohľad na to miesto a prekvapením zalapal po dychu.
Bola tam, ležala na kamennej lavici jej tvár bola stiahnutá potláčanou bolesťou.
"Pane, to je Siofra, je to princezná lesných víl!" skríkol škriatok a pribehol k nej.
Draco pohľad upriamil do krásnej tváre dievčiny.
"Siofra..." vydýchol, no keď sa jej telo zachvelo ďalším náporom bolesti, prebral sa a takisto k nej pribehol.
Otočil sa na škriatka, rovnako prekvapeného a vystrašeného, ako sa v tú chvíľu cítil sám.
"Krank, prenes ju do domu. Do mojej izby... Hneď!" skríkol Draco na zarazeného škriatka, ktorý následne luskol prstami a postava dievčaťa zmizla.
Draco chvíľu stál a pozeral na prázdnu lavičku... Takže princezná víl? Toto majú byť tie desivé lesné stvorenia s trhavými pohybmi a pazúrmi na sťahovanie kože?
"Môj otec bol idiot," vydýchol a potom sa rozbehol do svojej izby.

Sedel pri vlastnej posteli už druhý deň. "Jeho víla", ako ju nazval doktor, mala vážne zranenia, no vďaka jej vrodeným schopnostiam sa z toho uzdraví tak o týždeň- dva. Dovtedy však vraj bude musieť ležať, pretože nemôže ísť do lesa. Ten by znej čerpal silu.
Draco vtedy pozrel na doktora sklamaným pohľadom.
"Je mi ľúto, ale nemôžem do nemocnice vziať vílu. Musí ostať u vás," povedal rozhodne lekár a Draco sa naňho zamračil. Samozrejme, že ostane pri ňom! Ako inak?!
Ale iba dva týždne?
Draco sledoval jej spiacu tvár. Teraz, keď mala vlasy rozhodené po vankúši, si všimol, že má špicaté uši. Ako pravá víla.
Musel sa usmiať pri spomienke na nočné mory, ktoré ho desili. V jeho zlých snoch víly rozhodne neboli tak... Sexy.
Zrazu pootvorila ústa a niečo vydýchla, tým jej jazykom, ktorému nerozumel a začínalo ho to štvať.
No i tak sa prekvapene napriamil a naklonil sa k nej bližšie.
"Si hore?" spýtal sa, i keď trochu nelogicky, no potreboval, aby s ním rozprávala.
Trochu pokrútila hlavou a znova niečo zašepkala.
"No tak, Siofra... Tak sa voláš, nemám pravdu? Siofra, princezná víl... Ako z detskej rozprávky," uchechtol sa Draco.
Jej črty sa zrazu stiahli, akoby sa mračila a ona pootvorila oči.
"Rozprávky?" spýtala sa ticho, no stále dosť nahnevane.
Draco úľavne vydýchol.
"Vďaka..." povedal potichu a pritiahol si stoličku bližšie k posteli.
"Ako sa cítiš?"
"Je mi skvele," odsekla a otvorila oči viac.
Pootočila hlavu a obzrela sa po miestnosti.
"Čo tu robím?" spýtala sa zrazu a celkom nečakane sa posunula vyššie, do sediacej polohy. Tak rýchlo, že to takmer nepostrehol.
"Počkaj, počkaj... Máš odpočívať. Lekár povedal..."
"Lekár?!" skríkla a šľahla po ňom pohľadom.
"No... Áno. Zjavila si sa tu, od krvi a neviem čoho ešte, v bolestiach... Čo som mal robiť?"
Zrazu, akoby ju pri tých slovách niečo napadlo, sa pozrela na svoje telo. Oči sa jej roztvorili hrôzou.
"No... Nemal som veľa ženských šiat, ale bola tu jedna nočná košeľa mojej mamy. Ona je tiež útla, i keď nie tak, ako ty..." redšej prestal rozprávať, keď videl, že to iba zhoršoval.
Rukou pohladila jemný materiál nočnej košele a zamračila sa ešte viac- Draco myslel, že to už ani nie je možné.
"Mal si mi nechať moje oblečenie."
"Bolo od krvi a ja som nepotreboval, aby si mi všetko zašpinila. A ak si príliš hanblivá, vedz, že ťa prezliekali škriatkovia. A tí to robia čarami, nie ručne."
Strelila po ňom pohľadom a chcela niečo namietnuť, no prerušil ju.
"Prepáč," povedal a zdvihol ruky dlaňami dopredu.
Siofra sa naňho stále mračila, no potom sa odvrátila a znova si premerala jeho izbu.
"Ale prečo som u teba? Pamätám sa, že kentaurovia boli v presile a zranili ma. Potom som použila zaklínadlo, ktoré ma malo odviesť do bezpečia."
"A zjavila si sa tu," vydedukoval Draco a usmial sa.
"U mňa si v bezpečí," dodal a uprene je pozrel do očí. Pokrútila hlavou tak prudko, akoby jej nikdy nič nebolo.
Vlasy sa jej zavlnili okolo tváre a osvietilo ich slnko.
Draco sa takmer zabudol a otvoril ústa nad tým pohľadom, no to ho už k rozumu priviedli jej slová.
"Blbosť," povedala rozzúrene a chcela sa postaviť, no on sa rýchlo natiahol a jemne ju zatlačil späť na posteľ.
Ani nie z donútenia, no skôr od prekvapenia klesla späť na vankúš.
"Ty si sa mi vzoprel a dotkol si sa ma!" vydýchla ohúrene a potom sa zamračila, no stále mala rozšírené oči. I jej čierne zreničky boli rozšírené viac ako obvykle.
Ďalšia vec, ktorá Draca fascinovala.
"A?" spýtal sa Draco po chvíli, keď ten jej pohľad neupadal.
"Som geo flaith, princezná," povedala, akoby to všetko vysvetľovalo.
Vlastne to samo o sebe znelo dosť autoritatívne.
"Pre mňa nie. Pre mňa si víla, ktorá sa mi zjavila na lavičke v bolestiach a ktorú stará mágia priviedla do bezpečia- čiže ku mne, aby som jej pomohol. A ja to robím. Preto ťa nikam nepustím."
"Som prírodná bytosť, musím ísť von!" skríkla a jej oči stmavli tak rýchlo, ako vzápätí zbledli.
Draco sa odtiahol a trochu vykoľajene na ňu pozeral. Trochu dosť prekvapene na ňu pozeral. Keď jej oči, na ten malý okamih, nadobudli tmavomodrú farbu, pôsobila veľmi desivo.
"Nemôžeš," povedal po chvíli, keď bojoval so svojím strachom. Ale jeho pohnútok k tomu, aby ju nepustil, bolo viac a boli silnejšie ako strach.
"Môj ľud ma potrebuje."
"Tvoj ľud si poradí," povedal okamžite Draco a zamračil sa. Nahodil nekompromisný výraz a la Malfoy. A to presvedčilo každého.
Siofra sa zamračila, no potom sa jej telo uvoľnilo na vankúši.
"Dva dni," povedala zmluvným hlasom, ktorý však zároveň odrádzal od protestov.
Draco na ňu prekvapene pozrel, no potom sa zamračil. Takže chce zmlúvať? S Malfoyom? To si trúfa vysoko.
"Dva týždne, povedal doktor."
"Ja vravím dva dni."
"Dvanásť dní."
Zamračila sa, jej oči sa stiahli do milimetrovej linky.
"Tri dni."
"Desať dní."
"Päť."
"Deväť."
"Týždeň."
"Týždeň."
Siofra sa zamračila a skrížila ruky na hrudi v dokonale ľudskom geste predvádzajúcom urazenosť.
Draco sa usmial.
"Takže týždeň a môžeš odfičať, kam budeš chcieť. Ak budeš v poriadku, samozrejme."
"Mala by som ťa rovno zabiť."
"Ale v tvojom lese predsa nikto zabíjať nebude," povedal a zvýraznil slovo v tvojom. Pri tom mu nechtiac v hlave vyskočili spomienky na otcove slová. Víly vraj zabijú všetko živé, čo sa opováži narušiť rovnováhu v ich lese. Urobila by to aj ona?
"Ale tu predsa nie sme v mojom lese," usmiala sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jenn Jenn | Web | 24. února 2008 v 19:20 | Reagovat

Nechce spřátelit ? :) Dyžtak se ozvi na muj blog ;o)

2 monique monique | 25. února 2008 v 16:38 | Reagovat

juuuha, tyzden s neodolatelnou vilou :D uuuu

3 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 25. února 2008 v 22:43 | Reagovat

Muhehe :D Pokračko!

4 Andromeda Andromeda | Web | 1. března 2008 v 12:59 | Reagovat

jj! Pokračko! :D

5 nika nika | 29. července 2008 v 20:47 | Reagovat

pekneeeeeeeee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama