2. Tajomstvo lesa

19. února 2008 v 16:02 | Lostt |  --- Lúka - dok.
Pokračovanie Lúky, dúfam, ze sa bude páčiť.
Akosi sa mi zase začala rozížďať fantázia, ktorá aktuálne pracuje na plno, a ja mám čo robiť, aby som zachytila myšlienky.
Každopádne mám brutal dobrú náladu, pretože konečne vyšla meines Buch (tak aspoň dúfam, že je to správne:)) a o pár dní mi prifičí domov.:):):):)

................................................................
Draco potriasol hlavou v márnej snahe zahnať otcov krutý hlas. Teraz, vo svojich 27 rokoch, si bol Draco stopercentne istý krutosťou a bezcitnosťou svojho otca.
A po ďalších dvadsiatich minútach si bol Draco istý i tým, že nejde správnym smerom.
Zastavil sa a prútik zdvihol vysoko nad hlavu. Osvietil veľkú časť lesa, no nepoznával nič z okolia.
Poriadne sa poobzeral, no čím dlhšie tu stál a hlasno dýchal, tým viac si uvedomoval desivé ticho lesa.
Jediné, čo ani nie narúšalo, no skôr zvýrazňovalo to ticho okolo neho, bol šuchot stromov. Draco vyplašene ustúpil. Pod jeho váhou pukla halúzka a on sa v návale strachu otočil.
I tak tichý zvuk sa rozlial okolo neho a Draco už ani nevedel, či pochádzal do neho, alebo od niekoho iného.
"Len pokoj... Nebudem predsa hysterický... Zažil som o mnoho horšie veci, ako to, že som sa stratil v lese. Pri Merlinovi, veď som čarodejník!" povedal si nahlas Draco, no márne presviedčal sám seba. V jeho hlave neostalo ukotvené ani jedno kúzlo, iba otcov hlas.
Vzdychol a s poslednými kúskami zdravého a racionálne uvažujúceho rozumu sa otočil smerom, z ktorého prišiel a postupne sa začal vracať späť k svojej značke.

Prešlo asi desať minút, keď sa zastavil, aby trochu upokojil svoje zbesilé srdce. Išiel o mnoho rýchlejším krokom, takmer bežal.
Zohol sa dopredu a chytil sa nad kolenami. So zvesenou hlavou sa chvíľu snažil popadnúť dych, čo sa mu nakoniec sťažka podarilo a keď už si bol istý, že nedostane srdcový záchvat, sa znova narovnal, s novým odhodlaním pokračovať v ceste.
No keď zdvihol hlavu a očami zaostril pred seba, pred jeho očami sa objavilo stádo tmavých tvorov s telami koňa a zároveň človeka. Boli úplne spotený a v ich blízkosti sa tvoril jemný povlak pary, vychádzajúci z ich horúcich tiel.
Draco sám sebe kládol otázku, ako to, že ich nepočul prichádzať. No možno to bolo jeho hlasným dýchaním, alebo len tým debilným hlasom jeho otca v hlave...
Pevnejšie zovrel prútik v ruke, no sám neveril, že by mu mohol nejakým spôsobom pomôcť. Možno sa zbaví jedného, alebo dvoch. Ale dvanástich? A i toto číslo Draco len odhadoval, zanedbajúc fakt, že ich niekoľko bude aj za jeho chrbtom a nie len pred ním.
Jeden z nich spravil pár malých krokov bližšie k nemu. Dracovi neušla skutočnosť, že v rukách kentaurov sa rysujú prírodné zbrane všetkého druhu. Od palíc až po kamene. Ale ani jedna fakľa.
Draco sa i cez nebezpečenstvo situácie uchechtol. Takže jeho skvelý otec nemal pravdu.
Pri zvuku jeho uchechtnutia sa však niektorí kentaurovia nahnevane zamrvili a pokrčili dravé tváre.
Draca striaslo, no snažil sa nedať najavo príliš strachu.
Nevedel, čo presne ten zvuk, čo vydal jeden z kentaurov znamenal, no zrazu sa všetci pohli smerom k nemu a Dracovi prebleslo hlavou, že to má spočítané.
Ustúpil krok dozadu, no nohou zavadil o kmeň nejakého stromu a spadol na zem. Ignoroval bolesť, ktorá mu vyskočila v chrbte a ruky dal pred tvár, v snahe si ju chrániť. Aké hlúpe gesto, preblesklo mu v hlavou v stotine, no potom už myslel iba na očakávanú bolesť.
Stalo sa to rýchlo, no on mal i tak pocit, že tých pár sekúnd trvá večnosť.
Počul rýchly beh, dupot kopýt, cítil ako okolo neho niečo lieta, akoby šípy, či možno nejaké iné zbrane.
Od prekvapenia zabudol otvoriť oči, akoby mu stále nedochádzal fakt, že je stále živý.
Pomaly otvoril oči a rozsvietený prútik namieril pred seba, no videl iba zopár menších bledých postáv strácajúcich sa medzi kmeňmi stromov, akoby za nimi mizli.
Posadil sa a celkom zabudol na strach, ktorý ho len pred pár momentmi úplne ovládal.
Potom však začul tiché zašuchotanie trávy, ktoré mu išlo spoza chrbta. Na chrbte mu naskočila husia koža a on sa otočil.
Bol by prisahal, že to zašuchotanie bolo minimálne pár krokov od neho, no keď sa otočil, ocitol sa tvárou v tvár nejakej bytosti.
Úplne biela pokožka v tme jemne svietila, úzke oči tiahnuce sa až k bokom hlavy, celé striebristo modrastej farby, len v strede mali malú čiernu zreničku.
Nos i ústa takmer ľudské, no v tej bledej tvári i tak vyzerali nadľudsky, fantasticky.
Draco udivene pozeral do tváre dievčaťa, ak by mal skúsiť odhadovať, povedal by maximálne 23 rokov, no netrúfal si. Bola na to príliš krásna a tajomná, príliš nebezpečná vo svojej odlišnosti.
Tá nezvyčajná tvár sa k nemu sklonila bližšie a prižmúrila už tak úzke oči do tenučkej linky.
Potom sa od neho odtiahla asi na meter a niečo zašeptala. Draco to počul, no nerozumel tomu. Bol to zvuk, aký ešte nepočul. Tak lahodný jeho ušiam, tak zvláštne precítený a pri tom zahalený rúškom čohosi, čo nevedel popísať. Ani jej slovám nerozumel.
"Kto si?" spýtal sa a obhliadol si ju viac z diaľky. Prútik mal sklonený, no stačilo to na osvietenie jej svetlého tela. Bola útla, ramená mala ako mladé dievčatko, no i tak ženské. Celá bola veľmi bledá, Draco by prisahal že občas sa zaleskla aj strieborná. Jej vlasy boli čierne s odleskami modrej a boli voľne spustené okolo jej tváre. Nemala ich ničím ozdobené, no akoby v nich mala perly, ktoré sa leskli, keď sa do nich oprel večerný vietor.
Draco takú krásu v živote nevidel a stále z nej bol ohúrený. No keď zopakoval svoju otázku a ona stále mlčala, sústredil sa na výraz jej tváre. Bola to fascinácia?
"Človek..." zašepkala potom sotva čujne, no Draca ohromilo to, že jej rozumel.
Horlivo prikývol.
"Áno, som človek. Ale kto si ty?" spýtal sa a trochu sa k nej naklonil.
V stotine sekundy, v ktorej nevidel jej pohyb, sa nad ním týčila. I keď mohla mať maximálne 165 centimetrov, vyzerala veľmi nebezpečne. Telo mala zahalené nejakou látkou pleťovej farby, ktorá, i keď bola bledá, drasticky kontrastovala s bielobou jej kože.
Až teraz si Draco všimol, že v ruke držala luk a šíp. Iba jeden, no čistej bielej farby so zlatou špičkou a zlatými štetinkami na druhom konci.
Opatrne a veľmi pomaly sa postavil, pri čom si ho stále premeriavala prižmúrenými očami. Takmer jej do nich nevidel.
Teraz, keď obaja stáli si Draco uvedomil, že je viac ako o hlavu vyšší. No ona i tak vyzerala nebezpečnejšie.
"No tak, prečo nič nehovoríš?" spýtal sa a potlačil nutkanie spraviť k nej krok.
Napla sa.
"Nemal by si sa potulovať po lese po zotmení, Draco Malfoy," povedala zrazu trochu hlasnejšie ako pred tým a Draco si až teraz naplno uvedomil vábivosť toho hlasu. Akoby to bolo kúzlo.
"Stratil som sa," priznal v snahe udržať rozhovor.
"Hlúpy čarodejník," povedala posmešne.
Draco si až teraz uvedomil, že vie jeho meno bez toho, aby jej ho povedal a vie i to, že je čarodejník.
"Ako vieš..."
"Žijem v týchto lesoch už cez dvesto rokov... Viem o mnoho viac, ako si myslíš," povedala a Draco by prisahal, že jej tvárou prebehla zlosť.
Potom roztvorila oči širšie a zaostrila niekam zaňho.
"Pár nasledujúcich dní nechoď do lesa. Kentauri sa splašili a budú zabíjať všetko, čo uvidia."
Draco prikývol, no potom jej uprene pozrel do očí. Ona odtrhla pohľad od černoty lesa za jeho chrbtom a takisto mu pozrela do očí. Znova rovnako fascinovane, no teraz i trochu vykoľajene mu pozerala priamo do očí a nevyzerala, že by uhla pohľadom.
"Prečo mi to hovoríš, keď ma ani nepoznáš? A kto vlastne si?"
Zamračila sa.
"Nebudem sa starať o to, či ťa kentauri zabijú niekde inde, ale v mojom lese nikto zabíjať nebude!" povedala výhražne a zvýraznila slovo mojom.
Draca striaslo pri tom slove. Jej lese? Čo je zač?
Mal na jazyku toľko otázok, no nemal odvahu sa na ktorúkoľvek z nich opýtať.
"Tak choď už!" povedala zrazu nahlas.
Porozhliadol sa po všadeprítomnej tme hustého lesa.
"Neviem kade," povedal po chvíli a znovu jej pozrel do tváre.
Zamračila sa, no potom niečo zašepkala znova tým jej jazykom.
Pri Dracovi sa zrazu objavilo malé, modré svetielko.
"To je Ravenské svetlo. Ukáže stratenému cestu. Dovedie ťa domov," povedala tvrdo a ustúpila stranou.
"A keď ich ešte stretnem?" spýtal sa zrazu a hlavou kývol smerom, v ktorom zmizli kentaurovia. Uvedomil si, že to bol iba pokus, ako ju udržať pri sebe dlhšie.
"Myslíš, že ich stretneš? Že moji ľudia nie sú natoľko dobrí, aby ich udržali?!" spýtala sa s badateľným náznakom hnevu v hlase.
Draco pokrútil hlavou a na chvíľu sa obzrel.
Keď sa otočil späť, miesto pred ním bolo prázdne a nevyzeralo, že to niekedy bolo inak.
Sklamane sa zamračil, no to už jeho modrá svetluška uháňala preč a tak sa radšej poponáhľal za ňou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čítali ste knihy od Stephenie Meyer- Twilight, New Moon, Ecplise?

Samozrejme, nie raz:)) 56.3% (238)
Áno- boli super 14.9% (63)
Áno- obyčajné knihy 2.1% (9)
Nie všetky 5.2% (22)
Nie- ale mám o ne záujem 14.7% (62)
Nie- a absolútne ma nezaujímajú 6.9% (29)

Komentáře

1 pimpinela pimpinela | Web | 19. února 2008 v 16:46 | Reagovat

peknééééé! ;)Píšeš fakt pekne. :)

2 Lilly Evenová Lilly Evenová | Web | 19. února 2008 v 17:04 | Reagovat

Toto je perfiš! :) Vážne dobrá poviedka

3 monique monique | 21. února 2008 v 10:53 | Reagovat

fiiiha, nejaka tajomna zenska, to sa mi zatial pozdava :)

4 nika nika | 29. července 2008 v 20:20 | Reagovat

no tak toto sa mi paci.... idem citat dalej..... som hrozne zvedava na pokracko

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama