Najväčší strach

13. ledna 2008 v 19:22 | Lostt |  °°°Jednorázovky°°°
HP jednorázovka, ktorú som sľubovala. A je na svete, což je fajn... :))) O obsahu nič nepoviem, to zistíte. Neni to moc dlhé.

Tmavá postava stála v tieni a sledovala obzor. Vlasy jej viali vo vetre, šaty šušťali hlasnejšie ako listy stromu, pod ktorým stála. Oči sa jej leskli, no nie od sĺz. Vždy sa jej leskli, nikto nevedel prečo. Niektorí si mysleli, že je to tým, že je bláznivá. Ale ona nebola. Bola len verná. Áno, verná svojmu pánovi. I teraz bude. A splní to, čo po nej žiadal.
Bola to pocta, že jej zadal niečo také... Ale predsa ju niečo sužovalo. Niečo v jej vnútri. Niečo, o čom pochybovala, že je schopná pocítiť.
Ale predsa to tu bolo. Bolo to v nej a ona si zrazu nebola istá ani sama sebou.
Pocítila jemné pichanie na predlaktí. Áno, vedela, že to musí urobiť. Musí. Musí!
Vietor sa jej silno oprel do chrbta. Zavávrovala a musela sa chytiť stromu.
Zavrela oči a nasala vzduch do pľúc.

Lucius Malfoy sedel v malej miestnosti a sledoval oheň. Plný zloby a strachu. Po tom všetkom, čo preňho urobil, čo preňho vykonal... A on ho teraz vyhodil z vlastného domu! Určite už niekoho poslal, aby ho zabili. A Lucius cítil strach. Veľký strach.
Vždy sa bál smrti. Bola to vec, ktorá ho celý život desila najviac zo všetkého. Smrť.
Ale tu bol dobre skrytý, tak prečo mal po celom tele tie zimomriavky? Sedel pri krbe, no ten pocit chladu ho i tak obopínal, olizoval mu telo a preliezal všetky zákutia jeho mysle.
Lucius sa striasol. Jeho žena a syn zostali v moci jeho bývalého pána. A po ňom sa driape samotná smrť. Toto bolo to, prečo sa snažil? Prečo kradol, mučil, zabíjal, podlizoval sa?
Natiahol sa po fľaške ohnivej whisky a nalial si plný pohár. Čo iné tu mohol robiť? Malá chatrč, v ktorej i keď mal pohodlie, tak predstava času, ktorý v nej bude musieť stráviť, ho priam mučila.
Do okien chatrče zrazu narazil silný vietor, vonku sa zašumelo a Lucius strnul. Naozaj to boli len listy? Nič viac za tými desivými zvukmi nebolo. Alebo áno?
Pochybnosti. Nenávidel ich ako samu smrť.

Bella zazrela, že muž vnútri chatrče sa postavil a neistým krokom sa presunul k posteli. Neušla jej ani takmer prázdna fľaška whisky v jeho ruke. Očividne jej nebude robiť problémy.
Milovala svojho pána, ale takúto smrť si Lucius nezaslúžil. Ako ožran, ako nikto.
Ani nevytiahla prútik. Na čo? Pochybovala, že Lucius by bol schopný je nejako ublížiť.
Zamierila ku dverám. Asi budú zamknuté. Tak predsa bude potrebovať prútik. Teda, bude ho potrebovať o čosi skôr.
Zašepkala jednoduché kúzlo na otvorenie dverí. Lucius určite neurobil nič iné. Toto miesto bolo tak skryté, že si asi myslel, že ho nikto nenájde. Vlastne, musela uznať, že jej naozaj robilo problém nájsť ho.
Otvorila dvere a ticho vošla dnu. Lucius ležal na posteli a hlasno oddychoval. Možno ju postrehol, možno nie.
Na sebe mal len čierne nohavice a košeľu. No áno, mal tu veľké teplo.
Vyzliekla si čierny kabát a hodila ho na stoličku. Lucius sa posadil so strachom v tvári a natiahol sa ku svojmu pásu. Až teraz zistil, že očividne nemá prútik. Aspoň nie pri sebe.
Bella pozrela na stôl. Vzala do rúk pekne rezaný prútik a hodila mu ho.
"Poslúž si, ale zatiaľ ho nepotrebuješ," povedala a jej hlas znel až neprirodzene pokojne.
Lucius si ju premeral očami.
"Ty?"
"Ja."
Lucius sa zamračil a znovu sa napil whisky.
"Takže... Ako sa máš?" spýtal sa a uškrnul sa.
"Prosím ťa, akoby ťa to zaujímalo."
"Vlastne nie, nezaujíma."
Bellatrix si premerala miestnosť. Vlastne bola pekne zariadená. Nábytok prekypoval akýmsi starodávnym luxusom. Ak by si niekde vedela predstaviť Luciusa Malfoya, tak by to bolo v takto zariadenej veľkej hale. Ale toto nebola veľká hala. Bola to malá izba.
"Pokiaľ sa nemýlim, prišla si ma zabiť," nahodil konverzačným tónom a znovu sa napil, potom jej ponúkol fľašu.
Prikývla a fľašu prijala.
"Ale ešte si ma nezabila, takže niečo chceš..."
Bella sa usmiala, fľašu položila na stôl a prišla k posteli.
Luciusovi zaiskrili oči a postavil sa. Ocitli sa oproti sebe, pár centimetrov delilo ich telá.
Priam cítila obrys jeho tela vyžarujúceho teplo. Naklonil sa k jej perám. Zastavil sa na tak malú vzdialenosť, že myslela, že pri nabudúcom nádychu ju k sebe pritiahne.
"Chcem..." šepla Bella. Jej dych sa mu otrel o ústa ako dotyk hodvábu.
Zachvel sa a pri ďalšom nádychu ju chytil za paže a pritiahol si jej telo až úplne k sebe.
Nechala sa. Akoby nie, veď v to celú dobu dúfala.
Jeho pery boli teplé a jemné. Jazyk rýchly a horúci.
Bellatrix vzdychla a oprela sa oňho celým telom. Nechala ho, nech ju ďalej bozkáva, i keď pocítila jeho prsty na zadom zapínaní šiat. Po chvíli odhalil jej belasí chrbát a hladil ju po nahej pokožke.
Túžbou roztrasenými rukami mu postupne rozopla všetky gombíky na košeli.
Vytiahol si ju z nohavíc a rýchlo si ju vyzliekol.
Šaty skĺzli pozdĺž jej tela a so šuchotom dopadli na zem. V miestnosti nebolo počuť nič iné okrem praskania ohňa a zrýchleného dychu.
Lucius sa s ňou otočil, takže sa ocitla chrbtom k posteli, následne ležala na nej a Lucius ležal pri nej.
Trochu sa od nej odtiahol.
"Vždy si mu ostala verná."
"A navždy ostanem."
Lucius prikývol. Nepochyboval o tom. Jej vernosť bola bezmedzná. Silnejšia ako čokoľvek iné. Siahala až za zdravý rozum, za ľudské chápania. Do krajnosti. Do bláznovstva.
"Ale ja kvôli tomu nemienim umrieť," povedal pevným hlasom a zapozeral sa jej do očí. Leskli sa. Viac ako obvykle. Vedel prečo.
Pochybovačne sa zamračila.
"Obávam sa, že nemáš na výber. Pán chce tvoju smrť."
"Už dávno nepočúvam tvojho pána."
"Nanešťastie ja áno."
Zasmiala sa. Jej smiech mu rezal uši. Znel bláznivo a prázdno.
Jej nahé telo sa pod ním stále zvíjalo smiechom.
"Lucius, Lucius... Nechápeš, že i tak umrieš? Už teraz by si bol mŕtvy, keby som pre teba nemala slabosť."
"Viem. Malfoyovci vždy ťažili zo slabostí ostatných. Našťastie pre mňa, každý ma jednu, teba nevynímane."
Jej smiech ustal a tvar sa stiahla niečím neopísateľným, no nepochybne každému človeku známym.
"Si blázon Lucius."
"Blázon, ktorý bude do poslednej chvíle bojovať o život."
Miestnosť stíchla, dokonca i ten oheň akoby sa stíšil.
"Avada Kedavra..." tiché slová sa ozvali do prázdna, nasledované zeleným lúčom svetla.
A to telo, ktoré spočívalo v náručí toho druhého, ostalo nehybné a chladné... Iba tie oči sa neustále leskli.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 monique monique | 14. ledna 2008 v 22:07 | Reagovat

wow, pekne napisane ... velmi sa mito pacilo, a skvely zaver..."Iba tie oči sa neustále leskli."

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama