Jeden deň zo života... 2

27. prosince 2007 v 19:11 | Lostt |  °°°Jednorázovky°°°
Toto je druhý diel poviedky Jeden deň zo života, pretože sa mi to nedalo do jedného článku.

Lastbellský cintorín bol malý, no posledný pohreb sa datoval tak na rok 1940. Asi pre to tu nikto nebol. Iba malá kôlňa, ktorá stála stranou. Jo, a ešte malý zámok. Taký nepodstatný.
Zamierila som k nemu, pri čom som si prezerala mená na náhrobných kameňoch. Niektoré už ani nešli prečítať.
Bolo okolo obeda, takže slnko celkom pražilo. Cesta sem bola dlhá. Aspoň fúkal celkom silný vietor. Bod pre mňa. Ale i tak mi stekal pot po chrbte. Cintorín bol z kopca a zámok bol na ňom. Takže šliapem. A pri tom ma celkom nepríjemne bolí noha. Smola.
Práve som prešla okolo nejakého hrobu, ktorého obyvateľ zomrel v 1867. Asi najstarší člen posádky. Ani neviem ako sa volal. Ale v jeho mene bolo R, C a T. Dobré, nie?
Už mi z toho slnka začína šibať. Aspoň už som pri zámku. Zblízka vyzerá byť menší. A starší.
Všade okolo som cítila kopu silnej mágie. Nie, toto miesto by som nenašla. Nebyť Stephena.
Mám pár možností. Buď zaklopem a tým vyplaším všetko, čo vnútri je aj nie, alebo proste vtrhnem dovnútra a síce budem mať výhodu prekvapenia, ale keď budú vnútri ľudia, môžem im prihodiť infarkt(i keď pochybujem, že sú vnútri ľudia), alebo posledná možnosť, osobne môj favorit, vtrhnem dovnútra ako šialená a nikto tam nebude.
Takže to posledné.
Siahla som po veľkej, zhrdzavenej kľučke a švihom ju otvorila. S prútikom vystretým pred sebou som vtrhla dovnútra.
No, vnútri bola tma.
"Lumos," zašepkala som a popošla dovnútra. Ovial ma chlad a mŕtvolný zápach. Fuj.
Stála som uprostred menšej kamennej haly. Nikde nič nebolo, iba pár spráchnivených dverí.
Vyzeralo to, že tu nikto nie je, no ja som vďaka mojej paranoji nemohla uveriť tomu, žeby som tu bola zbytočne. A hlavne, že by som tu bola sama.
Zrazu som niečo začula. Išlo to zo sklepa. Aspoň to na mňa pôsobilo ako sklep. Žeby spálňa? Asi nie.
Zamierila som k otvoreným, no, skôr rozpadnutým dverám sklepa. Zastala som navrchu kamenných schodov, na ktorých bolo zopár sviečok. Takže tu predsa len niekto je. Hurá!
Zhasla som prútik a pomaly išla dolu. Neverila som, že by nepočuli otváranie dverí, ale zase, mohlo to byť vetrom.
"A doprdele," uniklo mi, keď sa predo mnou objavila postava vysokého muža, ktorého som videla aj včera, keď som zabila jeho kamaráta. Takže si nemysleli, že je to vietor.
Prútik držal v ruke, ale k jeho smole ho nemal zdvihnutý, tak ako ja.
"Avada Kedavra," povedala som pevne.
Hm, trochu drsné? Pre mňa už dávno nie. Bol to Smrťožrút, to som vedela iste. Iba to bolo pre mňa dôležité. Bolo to to jediné, čo ma zaujímalo posledné roky. Koľko ich bolo? Asi päť. Neviem. Dni mi tak nejak splývali, takže som to prestala sledovať. A koľko som ich už zabila? Dosť. Ale aj to je málo za to, koľko z mojich priateľov zabili.
Počula som pár zhíknutí. Takže ich bolo viac. Žeby som mala šťastný deň? Aj včera som jedného zabila, dnes ďalšieho a asi neostane pri tom jednom. To je fajn, keďže som od posledného Smťožrúta ležala štyri mesiace v nemocnici. Ale už som v poriadku. Aj moja noha. Teda, trochu to bolí pri ceste do kopca a do schodov, ale to je iba riziko povolania. Ale rana sa už pekne zahojila a aj tá milo vyzerajúca jazva cez pol stehna nie je až taká zlá. Toho v mojej posteli neodradila.
Zbehla som schody. Okrem toho na zemi stáli v miestnosti traja ďalší. Ozaj dobrý deň. Akoby povedal poľovník: "Dnes som mal dobrý úlovok."
Vlastne žiadneho normálneho poľovníka nepoznám. Tak ma napadá, mala by som sa s nejakým zoznámiť. Možno ten v posteli poľoval?
Len tak- tak som sa vyhla kliatbe, ktorú po mne poslal jeden z nich. Rovno k veci. Tak sa mi to páči.
"Expelliarmus!" skríkla som a vystrelila mu prútik z ruky.
Vyzerali, že trochu stuhli strachom. Myslím, že medzi Smrťožrútmi som akýmsi ekvivalentom Buffy, premožiteľky upírov.
"Everte Stati!"
Takže, jedného som sa zbavila. Dopadol na rozbité kamene a vyzeral, že je prinajmenšom v bezvedomí. Mala som šťastie.
Ale to už som sa musela uhýbať ďalším kliatbam. Pocítila som pár menších zranení, nič dôležité. Navyše, fungoval adrenalín, takže som nemala čas sa na to nejak sústreďovať.
"Immobilis!" zasiahla som jedného Smťožrúta, čo mi dáva chvíľu na toho posledného.
Ten čo ostal, na mňa zatiaľ poslal nejaké kúzlo. Prepočula som ho, ale pocítila som, ako mi po ruke steká krv. Ešteže som sa stihla ako tak vyhnúť. Kto vie, čo by mi to spravilo, keby ma to zasiahlo priamo do hrude.
"Protego!" odrazila som jeho poslednú kliatbu. Ale trnula mi ruka. To nie je dobré.
Zasiahla ma jeho kliatba a ja som odletela kúsok dozadu. Chrbtom som narazila do kamennej steny.
Ok, ono sa to nezdá, ale keď chrbtom narazíte do kamennej steny, celkom to bolí.
Priznám sa, asi mi to vyrazilo dych. Keď stratíte dych, trochu horšie sa potom znovu hľadá. Asi toľko času nemám, čo?
Voľný Smrťožrút sa ku mne blížil s blbým úsmevom na tvári. Doteraz som zabila okolo tridsať rôznych bytostí, ktoré boli na strane Voldemorta v poslednom boji. A teraz ma zabije obyčajný Smrťožrút? Nie je to trochu pod moju úroveň?
Muž zastal nado mnou. Chápem, že sa mu dobre pôsobí hrozivo, keď má dva metre a ja som na štyroch a znovu sa učím dýchať.
"Avada..." začula som toho muža a zrazu iba zelené svetlo a chlapík odletel stranou.
Hlavu som mala stále sklonenú. Ale žijem. Žijem? Počkať, prečo žijem?
Ale nemôžem sa sťažovať, samozrejme. Pozerala som na svoje ruky, o ktoré som sa stále opierala. Som šťastná že žijem, ale hlavu sa mi zdvihnúť nechcem. Ešte som úplne nepopadla dych.
Zrazu sa pri mojich rukách objavili čierne topánky. Hm, celkom zaujímavé. Ale necítim bolesť. A zrazu sa mi fajn dýcha.
Konečne som zdvihla hlavu. Pozrela som do zamračenej tváre muža.
Prečo som to len tušila?
"Ako?" spýtala som sa konverzačným tónom, zatiaľ čo mi Draco pomohol vstať.
"Raz sa necháš zabiť. A ja nebudem pri tebe, aby som ti pomohol."
Vedela som, na čo narážal. Pred zhruba piatimi mesiacmi som vošla do pasce Smrťožrútov a on prišiel neskoro. Preto tá vôbec nie bolestivá jazva na stehne, mesiac v kóme, pár zlomenín a operácia. Ale už som v poriadku. Trochu ma bolí noha pri kopcoch a schodoch, už som to spomínala? Asi hej.
Ale nebola to jeho vina. Som hlúpa. Áno som. Čo už. Všetci sme nejaký.
Odvtedy som ho však nevidela. Chvíľu sme na seba ticho pozerali. Ešte vždy bol pekný. I keď na jeho tvári bolo poznať, že prežil ťažké chvíle.
Pohľadom som prezrela miestnosť. Pri nás ležal Smrťožrút, ktorého som zabila ako prvého. Kúsok odo mňa ležal Smrťožrút, ktorého zabil Draco.
Medzi kamením ležal stále omráčený mladý Smrťožrút a kúsok od neho ležal na zemi ďalší. Vyzeral byť mŕtvy, takže ho Draco zabil.
"Dobrá práca," povedala som. Draco bol rýchly. Vždy bol. Nehral sa s nikým. Ani so mnou nie. Keď po mne niečo chcel, prišiel si po to. A ja som mu to dala. Vlastne, niekde hlboko vo mne, kde som ešte bola schopná niečo cítiť, som ho milovala.
Jeho výraz bol naďalej chladný.
A môj tiež. Pevnejšie som zovrela prútik a zamierila k hŕbe kamenia. Postavila som sa nad ňu a namierila na sotva dvadsaťpäť ročného mladíka. Takže je nový. Sakra. Toho pocitu viny sa nikdy nezbavím. Sakra, sakra, sakra...
"Avada Kedavra."

Sedela som vo svojom Smarte a mierila späť do mesta.
Bola som potlčená, špinavá a unavená. Pokým máte v tele adrenalín, môžete pobehovať medzi splašenými slonmi, ale keď vám slony utečú, vy ostanete unavený a vyždímaný.
Hodinky ukazovali sedem. Dlhá cesta.
Zaparkovala som a vyšla do svojho bytu. Bol prázdny a veľmi chladný. Ten idiot otvoril okno a odišiel. Nezabudnite mi pripomenúť, nech už nikoho nenechávam vo svojom byte samého.
Vošla som do kúpeľne a napustila si horúcu vodu.
Pustila som naplno ohrievač, ktorý mám pre takého prípady uložený vedľa postele. Zateplila by som si kúzlom, ale odkedy žijem vo svete muklov, akosi používam iba útočné a obranné kúzla.
Na posteľ som si hodila široké, tmavozelené tričko a k tomu šedé, pohodlné šortky.
Konečne sa prespím. Dnes nepracujem, čo je fajn. Bod pre mňa. Ale ak ma niekto zobudí skôr ako za osem hodín, asi ho zabijem. Bez srandy.

Zobudilo ma klopanie. Nenáhlivé, nič nehovoriace.
Z budíku sa na mňa cerila hnusná jednotka a tri nuly. Bola jedna ráno. Spala som asi päť a pol hodiny.
Pod vankúšom som mala prútik, tak som ho zovrela v ruke. Často sa to nestáva, ale už sa mi stalo, že som ho potrebovala priamo v posteli.
Postavila som sa a bosky som prišla ku dverám. Pozrela som sa, kto ma budí.
Po chrbte mi prešla triaška. Otvorila som.
Iba som kývla, opätoval kývnutie.
Bez slova som ho pustila dovnútra.
"Dáš si kávu?" spýtala som sa z kuchyne. Vždy si ju dal.
Sadla som si na jednu zo svojich troch stoličiek a pritiahla som si kolená k telu. V ruke som držala teplý pohár s nápisom "Nie som dobré dievča". Môj obľúbený.
Draco dostal ten so sloníkom.
"Takže, ako si strávil posledné mesiace?"
"Podobne ako ich tráviš ty."
"V nemocnici?" spýtala som sa a zdvihla som obočie.
"Vyber inú možnosť, Grangerová."
"Takže si ich zabil?"
Nemôžem povedať, že by ma to netešilo. Tí hajzli, čo ma dostali, vtedy utiekli. Draco ma ledva dostal preč.
"Fajn."
Usmiala som sa.
"A ja som myslela, že sa flákaš."
"Nie som tak posadnutý pomstou ako ty."
A kto vraví, že ja som? No dobre, dobre... Som. Ale posadnutá nie je správny výraz.
"Strč sa, Malfoy."
Vedela som, čo bude nasledovať a nemohla som sa dočkať. Telom mi prebehla triaška a pocítila som na rukách husiu kožu. Vzápätí ma obliala horúčava.
Draco sa postavil a bez varovania sa prisal na moje pery. Nikdy som nebozkávala hebkejšie pery.
I ja som sa postavila a nechala sa úplne pohltiť jeho náručím.
Zdvihol ma a zaniesol do spálne. Položil ma na posteľ a priľahol si. Chýbal mi.

Zobudila som sa asi o piatej ráno. V posteli som bola sama. Bol preč. Ako vždy.
Vždy som to bola ja, kto nechával iných v posteli. S ním to bolo naopak. Cítila som sa ako štetka. A nevadilo mi to. Keby prišiel, urobila by som to znova. A on príde, viem to. Zajtra, pozajtra, o týždeň, o mesiac... Neviem kedy, ale príde.

Sedela som u Dolpha. Má otvorené non stop, za to má body k dobru.
Dolph bol barman. Bol mohutný. Nie na výšku, skôr na šírku. A mal ma rád.
"Ahoj, Hermiona, čo to bude?"
"To čo vždy," utrúsila som a posadila sa za barový pult.
Dolph mi podal pohár priesvitnej tekutiny a ja som ju do seba lokla na ex.
Oblialo ma teplo. Fajn pocit.
"Ešte jednu."
"Zase nášup, Hermiona?"
Usmiala som sa. Dolph je pohodár. Keď som na mol, zaplatí mi taxi. Keď nie som úplne na mol a mám pri sebe chlapa, dosť ho vystraší na to, aby mi čokoľvek urobil. Mám Dolpha rada.
Kopla som do seba druhý pohár.
A potom tretí.
Príjemne sa mi zatočila hlava. Vedľa mňa sa zrazu objavil nejaký chlap. Tak stoosemdesiat výška, hnedé vlasy a modré oči. Celkom pekný.
"Ahoj, som Denny," pozdravil ma koketne.
Už len nad tým tónom som sa musela usmiať. Asi to bral ako dobré znamenie a prisadol si. Objednal si pitie.
"Ešte jednu, Dolph," povedala som a dala si ďalší pohár.
Zrazu ma niečo napadlo a ja som sa začala huhňať. Asi som vyzerala ako blázon. Nevadí.
Muž na mňa pozrel.
"Je niečo smiešne?" spýtal sa trochu zmätene, no stále príjemne.
Pokrútila som hlavou.
"V pohode, ale povedz mi, Denny... Poľuješ?"
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 drexi drexi | 27. prosince 2007 v 22:54 | Reagovat

Nádhera, od té autorky jsem ještě nic nečetla, ale pokud je to napsané tak krásným stylem, jako tvá povídka, hned si pro ni zajdu do knihovny:-) Víc, víc takových povídek...

2 malfoyse malfoyse | Web | 29. prosince 2007 v 14:11 | Reagovat

suhlasim s drexi..páčil sa mi štyl akým si to napisala..:DDDDDDD

3 Sue Sue | Web | 13. března 2008 v 20:45 | Reagovat

Ahojky. Nádherná povídka! :-) Mocinky se mi líbila.

4 Slayer Slayer | 21. června 2008 v 11:55 | Reagovat

Well, mne sa tá poviedka nepáčila z jedného dôvodu. Pochopím, že si ju chcela napísať tak ako Laruell Hamilton(ová), ale...napísať niečo ,,takým štýlom" a napísať  niečo, čo vyzerá, akoby si otvorila jeden diel Anity Blakeovej a vypísala každú tretiu vetu, pričom si len zmenila mená postáv, to už vyzerá...no, proste sa mi nepozdá...môžeš veci napísať takým štýlom ako iný autor, ale štýl sa nerovná odslova doslova okopírované vety, darling...

a ber to, prosím, ako objektívnu konštruktívnu kritiku skúseného človeka, nie ako nejaké bezduché urážanie...idem si prezrieť ďalšie poviedky, a pokúsim sa ich pochváliť ^^:D

5 Lostt Lostt | Web | 29. června 2008 v 0:51 | Reagovat

slayer: ok, sak konstruktivnu kritiku berem, ale zase na svoju obhajobu poviem len tolko- neviem, mne sa ani nezda ze by som nejak casto pouzivala okopirovane vety z Anity. Ako, par (pr. zname "bod pre mna") viet by tam bolo, ale inak.... Sak nevadi, pokus bol XD

6 volopich volopich | 5. srpna 2008 v 4:00 | Reagovat

doost dobre

7 Tez Tez | Web | 16. srpna 2009 v 23:10 | Reagovat

Tohle se fakt povedlo. I první díl...docela mě to pobavilo. Tak nějak si Herm představuju...Moc díky

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama