Jeden deň zo života... 1

27. prosince 2007 v 19:35 | Lostt |  °°°Jednorázovky°°°
Nápad na túto jednorázovku som dostala pri čítaní knihy Anita Blakeová (od Laurell Hamilton). Je to fakt dobrá spisovateľka, takže vrelo odporúčam. Prvé tri knihy Anity(Previnilé slasti, Rozosmiata mrtvola, Cirkus prekliatych) som zhltla sa dva dni a teraz sa naozaj modlím, aby preložili aj ostatok (myslí, že ich je zatiaľ okolo 16).
Ale k veci. Poviedka je písaná v naozaj veľmi podobnom štýle, takže ak ste to čítali, tak ma nekamenujte. Len som previedla svoj nápad na papier (v tomto prípade do compu).
V tejto poviedke vás Hermiona Grangerová prevedie jedným svojím obyčajným dňom, niekoľko rokov po finálnej bitve. Príjemné čítanie.
P.S.: Nezmestilo sa mi to do jednej poviedky, takže je to rozdelené na dve časti.

Zobudila som sa na studený vietor, ktorý mi pohladil celé telo. Bola som nahá. Áno, v noci som bola priveľmi unavená na to, aby som sa obliekla. A navyše aj trochu zaneprázdnená. Ukrižujte ma za to, ale nič s tým nespravíte.
Zdvihla som sa na lakťoch a pozrela na muža, ktorý ležal vedľa mňa na bruchu. Spod bielej plachty mu vytŕčalo iba zopár plavých vlasov, ktoré boli trochu do hneda. Škoda, že si len neviem spomenúť na to, ako vyzerá jeho tvár. Alebo ani nie. Vlastne je mi to jedno.
Ani neviem ako sa volá, a ani to ma nezaujíma. Pamätám sa iba na zápach cigaretového dymu a typický pach alkoholu. Asi to bolo U Dolpha. Neviem, ale asi áno. Tam väčšinou večer chodím. A niekedy to dopadne práve takto.
Vstala som a nahá som zamierila do kúpeľne. Telo ma nepríjemne bolelo. Uhm, áno. Pozrela som na svoje poodierané ruky. Včera som mala vskutku rušnú noc. Nečudo, že som to zakončila U Dolpha s... S týmto tu. Cítila som pár modrín aj na bruchu a chrbte. A pár škrabancov. Naozaj som mala šťastnú noc.
Stúpla som si pod horúci prúd vody. Zmyla som zo seba pot i trochu zaschnutej krvi, ktorú som mala kde tu na tele. Vyplytvala som skoro polovicu šampónu, kým som mala vlasy úplne čisté.
Vyšla som von zo sprchy a chvíľu som iba nehybne stála na teplých, horkom zamlžených kachličkách. Natiahla som sa po bielom uteráku a zabalila sa doňho. Hneď mi bolo lepšie. Bola som čistá. Vysušila som si vlasy a poriadne rozčesala.
Vyšla som von z kúpeľne, zo skrine som vytiahla ošúchané džínsy a tmavomodré tričko s rolákom. Na tričku boli veľké, šarlátové geometrické tvary.
Zamierila som do kuchyne. Pri stene, ku ktorej by každý normálny človek dal kuchynskú linku, som mala iba jednu skrinku, v ktorej som mala všetko potrebné. Inak bola stena prázdna. Vyzerala pusto, ale to bolo to posledné, čo ma trápilo. Teda, až po mene toho v spálni.
Vytiahla som pohár s nápisom "Aj tak sa nič nezmení, tak prečo im urobiť tú radosť a vzdať to?" a naliala som si doňho práve urobenú kávu. Jej vôňa sa rozniesla po kuchyni. Na chvíľku mi to zavoňalo domovom. Toto je asi tá najlepšia chvíľa z celého dňa.
Pozrela som na nástenné hodiny.
Hm, pol deviatej. To som dlho nespala. A ten v posteli tiež ne. Nečudo, že spí ako zabitý. Ale ja som zvyknutá, že sa veľa nevyspím. A keď už, tak skôr cez deň.
Pracujem v jednej večernej kaviarni. Som tam od piatej do pol noci, štyri dni v týždni. Moc to nezarobí, ale mne to stačí. Nič významné nepotrebujem. A mám aj pár vedľajších prací. Skôr toho magického slova typu, ale zarobí to dosť.
Dopila som kávu a hrnček som umyla.
Vošla som do svojej spálne a natiahla sa po koženej bunde. Obliekla som si ju, pod ňu som schovala svoj prútik. Najlepší priateľ človeka, a to ani nešteká a neslintá. Bod pre mňa.
Zavrela som okno. Bolo mi úplne jedno, či ten naháč v posteli prechladne, alebo nie, ale nepotrebovala som mať byt ako ľadovú kocku, keď sa vrátim. A tento tu by okno určite nezavrel. Bude rád, keď nájde všetky svoje veci.
Do vrecka bundy som si schovala vodičák, kľúče od auta a bytu a nakoniec malú peňaženku.
Do ruky som vzala igelitové vrecko hodené na stolíku pri dverách a odišla som.
Snáď ten v posteli pochopí, že má odísť. Snáď za sebou zavrie dvere.

Vošla som do svojho malého Smartu čiernej farby. Uznávam, trochu srandovné auto, ale dobre sa s ním parkuje.
Zamierila som do kancelárie jedného druhoradého právnika. Je to môj priateľ, ale je zvláštny. V inom slova zmysle ako ja. Ale mám ho celkom rada. Celkom.
Vystúpila som z auta a vošla do nižšej budovy. Boli v nej iba dve právnické kancelárie, kaderníctvo, detektívna kancelária a ešte čosi. Ale to bolo až za rohom chodby a tam ja som nikdy nebola.
Zaklopala som a vošla som. Za stolom sedel vysoký, tmavovlasí muž.
"Ahoj, Stephen," povedala som a bez vyzvania som sa posadila do jedného z tmavomodrých kresiel pri stene.
"Hermiona, ako sa darí?"
"Skvele ako vždy. Zrovna včera sa mi pošťastilo. Ale niečo by som potrebovala."
Tak, žiadne chodenie okolo horúcej kaše. Nemám to rada a zaberá to zbytočne veľa času. A pripravuje ma to o nervy.
"Vieš, že to už nerobím," povedal, keď zbadal igelitové vrecko v mojej ruky.
"Si najlepší," povedala som, akoby som ho ani nepočula.
"Ale nerobím to."
"Prosím, sprav to pre mňa."
Neviem, či to bolo tým prosím, ale jeho svaly na tvári sa zachveli. Postavil sa a zamieril ku mne.
Stephen má niečo cez stoosemdesiat centimetrov, čierne vlasy a zeleno šedé oči. Vyzerá celkom hrozivo, ale odpadáva pri pohľade na kreslenú krv.
"Posledný krát, Hermiona. Už ma to naozaj unavuje."
Nebolo by to tým, že by ho to unavovalo, ale iste to preňho nebolo práve príjemné.
"Vďaka," povedala som, usmiala som sa a podala som mu vrecko, v ktorom bol kamenný prívesok tvaru nedokončenej hviezdy. Bolo v ňom vsadených pár kameňov.
"O čo ide?"
"Vypadlo to jednému môjmu priateľovi a ja by som ho rada našla."
"Prečo to nespravíš sama, keď je to tvoj priateľ?"
Pokrčila som ramenami. Toto gesto odpovie každému na všetko. Rada ho používam.
V skutočnosti sa mi včera podarilo vystopovať dvoch bývalých smrťožrútov. Po celkom otravnom boji, v ktorom ma zasiahlo pár nepekných kliatob, som jedného z nich zabila. Ten druhý sa odmiestnil, no zanechal po sebe toto. Žiadnym kúzlom som toho zmetka nevedela nájsť, tak som sa rozhodla pre Stephena. Je dobrý. I keď to už nerobí.
Pokrútil hlavou a opatrne chytil prívesok medzi prsty. Akoby ho to pálilo. Tvár sa mu kŕčovito stiahla a on predmet vybral a zovrel ho v dlani.
Videla som, ako sa mu na čele perlí pot a začal prerývane dýchať.
Človek by si myslel, že je chorý, alebo má nejaký záchvat. Ale ja som to poznala. Videla som to už neraz. Iba mal vidinu.
Po pár minútach prívesok hodil späť do sáčku.
"Lastbellský cintorín..." vzdychol so stále zavretými očami. Nikdy som sa nepýtala, čo presne vidí, alebo cíti, alebo čo to robí. Moc ma to nezaujímalo. Išlo mi o výsledok.
"Vďaka Stephen. Si najlepší."
"Nechaj si to, Hermiona," povedal, otvoril oči a znova zamieril ku svojmu stolu.
"Nechápem, čo tým chceš dosiahnuť. Priateľov ti to nevráti. Tým, že zničíš všetkých jeho prisluhovačov nič nespravíš. Pán zla je zničený, už nemajú takmer žiadnu moc."
Vraj takmer žiadnu moc. Haha. Stephen už asi pekne dlho nevidel žiadneho prisluhovača zla. Nemali pána, ale pre prežitie robili čokoľvek a vyberali si tú najľahšiu cestu. A najľahšia nie je vždy najlepšia. V prípade Smrťožrútov už vôbec nie. Bolo ich veľa. Teraz viac ako kedykoľvek pred tým. Neviem čím to je. Ale i tak to zistím. Možno ma k tomu dovedie práve Lastbellský cintorín. Uvidíme. "Znova ti ďakujem."
"Dávaj si pozor, Hermiona."
"To ja vždy."
Žmurkla som a bez slova odišla. Ešte mám nejakú prácu a najskôr by som rada išla na ten cintorín cez deň.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama