10. Včera nie je dnes

5. prosince 2007 v 19:37 | Lostt |  Včera nie je dnes - dok.
Takže som sa dopracovala k ďalšej kapitole- totálna záhada, akoby som to ja nazvala. Je kratšia, celkom zásadná, a hlavne, podľa všetkého je predposledná. Užite si ju:-)

Stála opretá o chladnú kamennú stenu a sledovala vtáky. Vrany.
Nikdy v živote jej neprišli tak desivé, ako v túto chvíľu. Odlietali a vracali sa, striedali sa, preskakovali na mieste, ako supy lietali nad jej hlavou a celou svojou bytosťou cítila ich výsmech. Oni tu môžu ostať. Môžu naďalej nažívať v tomto svete, v tejto realite, v tomto čase.
O čo je ona horšia, keď oni môžu, a ona nie? Čo bolo také ťažké na tom, aby iba prišla do Dumbledorovej pracovne a povedala: ostávam, ja nechcem odísť.
Zachvela sa vo svojom vnútri. Ako môže byť taká bezcitná? Veď mala priateľov, rodinu! A tých všetkých by opustila? Kvôli nim? Kvôli nemu?
Vzdychla. Áno, vzdala by sa ich preňho, ale nemohla. Musela sa vrátiť a pokračovať v boji, musela im pomôcť. Vlastné svedomie ju k tomu nútilo a ona by tu nikdy nebola dokonale šťastná, keby sa teraz nevrátila. A navyše, nemohla meniť budúcnosť. Tým by ohrozila všetko, čo Dumbledore, Fénixov rád a i samotný Harry dokázali. A to si nemohla dovoliť.
Zafúkal studený októbrový vietor. I keď nebola dobre oblečená, namiesto zimy pocítila úľavu.
Chlad, ktorý sa jej rozlial v tele jej spôsoboval priam zvrhnuté potešenie.
Zavrela oči a hlavu si takisto oprela o kameň za jej chrbtom.

No zrazu ju prebral niečí dotyk. Pery, chladné pery pritisnuté k tým jej.
Sirius. So zavretými očami, bez pohybu naďalej vychutnávala jeho jemný bozk.
Odtiahol sa od nej a pozrel jej do očí.
"Si v poriadku, láska?" spýtal sa opatrne. Usmiala sa. Bola v poriadku? Asi nie.
Sirius videl prázdno v jej očiach, ktoré bojovalo s citom. Tak veľmi ju miloval, tak veľmi mu bude chýbať, až tu nebude. Ako čudne to znelo, ako prirodzene a zároveň desivo. Až tu nebude...
Spomenul si na ich posledné chvíle, ktoré spolu strávili.
Keď Hermiona konečne doplakala v jeho náručí v komnate, jemne ju zodvihol a položil na posteľ. Ľahol si k nej, objal ju a pritisol si jej drobné telo k sebe, cítiac každý jej záchvev, bitie srdca, každý nádych, vzlyk. Cítil ju.
A to sa má zmeniť? Už to nikdy nemá zažiť?
Bolestné zovretie mu prešlo telom a on sa iba silou vôle snažil tento pocit skryť. Ak nebude silný on, nebude ani ona. A nezvládol by sledovať jej bolesť, nemohol by byť nečinným, keď by ona trpela. Sladká nevedomosť.
Akoby vycítila jeho pocity, tuhšie sa k nemu pritisla a on si kládol otázku, či už naozaj nikdy neucíti jej drobné dlane na svojom tele.
Nahol sa k jej hlave a pobozkal ju do vlasov, vdychujúc jej vôňu. Možno je to posledný krát, čo ju zacíti. Nenávidel za to celý svet.
Zrazu k nemu zodvihla svoju tvár a on vedel, čo sa v nej zrkadlilo. Celé jeho vnútro cítilo to isté.
Stisol jej ramená a jemne ju pretočil pod seba, zatiaľ čo sa vpil do jej pier. Znova ho ovládla omamná chuť túžby, zároveň ho pohltila však nepopísateľný pocit. Už nikdy to nemá zažiť? Čo za hlúpy, nespravodlivý svet to dopustil?!
Jej ruky sa mu ovinuli okolo tela a pritiahla si ho úplne k sebe. Áno, chcel ju cítiť, potreboval ju cítiť.
Pomaly sa zbavovali oblečenia, bola to tichá, bolestná, no zároveň vášnivá súhra tiel i duší.
Pozrel jej do očí. Blížilo sa to, tá chvíľa, ktorá sa nemá opakovať. Sirius vedel, že také niečo už nezažije, také niečo je možné iba raz za život.
"Ľúbim ťa," šepol slová, ktoré mu núkalo jeho srdce.
Do očí sa jej vliali slzy.
"Ľúbim ťa," zopakovala, s rovnakou dávkou citu.
Vnikol do nej a nechal sa unášať prúdom dokonalosti, ktorá ho obklopila.
Hermiona zažmurkala a jeho tento takmer nebadateľný pohyb prebral zo zamyslenia.
"Je čas ísť," povedala ticho. Prikývol, vzal jej ruku do dlaní a dal jej jemný bozk.
Vlial do nej odvahu, ktorá jej tak chýbala. To, čo robila je správne. Zrazu to vedela.
"Dumbledore ma požiadal, aby som ťa najskôr poslal za ním," povedal ticho a zanechal ju znova samú.
Pozrela na čierne vtáky, ktoré ju akoby pozorovali, akoby čítali jej svedomie.
Zachvela sa, ruky prekrížila na hrudi v ochrannom geste a zamierila späť do hradu.

"Pán profesor?" ozvala sa Hermiona, keď vošla do Dumbledorovej pracovne.
"Slečna Grangerová," usmial sa a pozrel na ňu. Stál pri zhorenom ďalekohľade.
Hermiona si tento predmet premerala pohľadom. Znova tie otázky.
"Myslím, že je ešte veľa vecí, ktoré by sme mali prebrať pred vaším odchodom."
"To nie je potreba. Už všetko viem. Nezabudnite, že túto cestu som už raz zažila."
"Vy áno, ale ja nie," usmial sa Dumbledore.
"No vlastne..." otvorila Hermiona ústa, no potom sa zasekla. Mal pravdu, naozaj to robil prvý krát v živote. Vo svojej podstate to vlastne bolo smiešne.
"Áno," povedala rýchlo a bez vyzvania sa posadila na stoličku pri jeho stole.
"Takže?"
Profesor sa chápavo usmial a posadil sa naproti nej.
"Myslím, že by ste mali vedieť skutočný dôvod vašej návštevy."
"Skutočný dôvod? Ale ten list..."
"Nebol skutočný dôvod. Páči sa, prečítajte si to," povedal a podal zarazenej Hermione list.
Rýchlo ho prebehla očami a znechutene naňho pozrela.
"To má byť nejaký vtip?!"
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 malfoyse malfoyse | Web | 6. prosince 2007 v 0:08 | Reagovat

takto napinat čitatelov:D..čakam na pokračovanie.:DD

2 Ginny Ginny | E-mail | Web | 4. dubna 2008 v 16:22 | Reagovat

ty  brdo  fakt  teraz div ze mys  neusklbnem  aby  som vedela  ako  to pokracuje

3 nika nika | 29. července 2008 v 19:36 | Reagovat

no ja nemoyem..... idem rzchlo citat dalej

4 Evanska Evanska | E-mail | Web | 29. ledna 2009 v 18:23 | Reagovat

Lost to už nie je vtipné!? takto to ukončiť!

5 Nellie Nellie | Web | 13. června 2009 v 12:17 | Reagovat

jééžiš..čo tam je? inak krásna kapitola :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama